Ani ustanovujúca schôdza srbskej Skupštiny 11. júna 2008 nedala odpoveď na otázku, ako bude vyzerať budúca vládna koalícia. Už viac než mesiac trvajúce oficiálne i neoficiálne koaličné rozhovory zatiaľ nepriniesli žiadny konkrétny výsledok. Zdá sa , že Srbsko stojí pred rovnakou dilemou ako v roku 2000, keď sa politický boj odohrával medzi odchádzajúcim prezidentom Slobodanom Miloševičom a jeho demokratickým vyzývateľom Vojislavom Koštunicom.

Podobne aj v súčasnosti Srbsko čelí dileme medzi pokračovaním demokratického vývoja a návratom k autoritatívnemu a netolerantnému nacionalizmu, ktorý svojou rétorikou symbolizuje predovšetkým Srbská radikálna strana (SRS). Konfliktné línie v srbskej spoločnosti sa opätovne týkajú aj zahraničnopolitickej orientácie, voľby  medzi prozápadným smerovaním s perspektívou členstva v EÚ a medzinárodnou izoláciou, zjemňovanou nejasnými a hlavne nesplniteľnými prísľubmi zo strany Ruska o možnej podpore Srbska na medzinárodnej scéne. A v neposlednom rade je to konflikt medzi víziou návratu do obdobia 90. rokov a medzi budúcnosťou.

Kľúč v rukách socialistov

Na rozdiel od roku 2000 sa však zmenili aktéri. Hlavní protagonisti si vymenili úlohy s tými, ktorí pred ôsmimi rokmi patrili k druhoradým hráčom. Zároveň parlamentné voľby z mája 2008 priniesli návrat Socialistickej strany Srbska (SPS), ktorá dostala po dlhom čase možnosť podieľať sa na tvorbe novej vlády. Paradoxne práve dlhodobo marginalizovaná SPS sa stala symbolom vnútorného rozdelenia celej srbskej spoločnosti. Od rozhodnutia tejto strany, ktorá ako následnícke zoskupenie Ligy komunistov Srbska v priebehu 90. rokov mala významný podiel na rozpútaní nacionalistických vojen v bývalej Juhoslávii ako aj na konsolidácii autoritatívneho režimu v Srbsku, závisí budúci vývoj krajiny.

Ten je symbolizovaný dvoma alternatívami: Prvou je vytvorenie koalície s blokom Za európske Srbsko (ZES), ktorý združuje Demokratickú stranu Srbska a ďalšie liberálne a ľavicové zoskupenia (G17 plus a Srbské hnutie obnovy), druhou je vstup do vlády po boku SRS a koalície národných strán Demokratickej strany Srbska (DSS) a Nového Srbska (NS), ktorú vedie Vojislav Koštunica.

SPS od roku 2000 prekonala značný vývoj. Namiesto postkomunistického nacionalizmu, ktorý ju zbližoval s krajnou pravicou, predstavovanou SRS, sa začala zbližovať s hodnotami sociálnej demokracie. Táto „tichá transformácia”, ktorá v prípade SPS prebiehala v podmienkach dlhoročnej politickej izolácie bez možnosti aktívne ovplyvňovať vládnu politiku, priviedla stranu k možnosti realizácie srbského „historického kompromisu,” ktorý by v tomto prípade predstavoval vstup do proeurópskej koalície. Hoci teda minulosť SPS spája skôr s radikálmi, sociálnodemokratický program, podpora členstva v EÚ a záujem o integráciu do medzinárodných straníckych štruktúr hovorí v prospech európskej koalície. Srbskí socialisti sa v 90. rokoch neúspešne pokúšali o členstvo v Socialistickej internacionále (SI), boli však odmietnutí kvôli politike Miloševičovho režimu. V tom čase mohli počítať jedine s podporou francúzskych socialistov a gréckeho Panhelénskeho socialistického hnutia (1), v súčasnosti im dvere otvára podpredseda Strany európskych socialistov (PES) Hannes Swoboda (2). Podmienkou asociovaného členstva v PES je členstvo v Socialistickej internacionále. Zároveň však európski sociálni demokrati požadujú od srbských socialistov nielen podporu Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ, ale aj spoluprácu s Medzinárodným tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) v Haagu. Splnenie prvého bodu pre socialistov nepredstavuje podstatnejší problém a práve postoj Koštunicovej DSS k európskej integrácii spôsobil, že rokovania socialistov o pristúpení k národnej koalícii uviazli na mŕtvom bode. Socialisti totiž považujú členstvo Srbska v EÚ za nevyhnutnú podmienku realizácie svojho programu v sociálnej oblasti. Líder DS prezident Boris Tadič im pritom vychádza v ústrety, keď presadzuje vznik „sociálne zodpovednej” vlády pod vedením demokratov (3). Podstatne problematickejším je druhý bod, keďže socialisti požadujú zastavenie trestného stíhania rodinných príslušníkov svojho zosnulého vodcu Miloševiča ako aj bývalého riaditeľa štátnej televízie Dragoljuba Milanoviča (4).

Oslobodzovací rozsudok v prospech Miloševičovho syna Marka z 10. júna síce môže zblížiť socialistov s demokratmi, na čele ktorých stojí súčasný srbský prezident Boris Tadič, ale zároveň vyvoláva nevôľu ďalších partnerov, združených v ZES, konkrétne Srbského hnutia obnovy (5). V predvolebnom období spoluprácu so socialistami vylučovala aj Liberálno-demokratická strana (LDP) Čedomira Jovanoviča, kým v súčasnosti ani predsedníčka politickej rady tejto strany, bývalá disidentka Vesna Pešič nemá problémy s podporením koaličnej vlády ZES – SPS(6). Ďalším perspektívnym partnerom proeurópskej koalície sú predstavitelia národnostných menšín.

Koaličné rokovania však prebiehajú aj s predstaviteľmi nacionálne orientovaných strán. Hoci pri ustanovujúcej schôdzi parlamentu si poslanci za socialistov sadli vedľa poslancov ZES (7), predchádzajúce rokovania s DSS a SRS priniesli konkrétny výsledok v podobe podpory nominanta srbských radikálov Aleksandra Vučiča na post primátora Belehradu (8). Podobné koalície na lokálnej úrovni sa ustanovujú aj v ďalších mestách, čo vyvoláva nevôľu potenciálnych partnerov SPS, združených v Tadičovom bloku (9). Proces formovania spoločnej koalície socialistov a nacionalistov sa však zatiaľ snaží DS brzdiť pomocou obštrukcií, akými je napr. rozhodnutie o zvolaní belehradského mestského zastupiteľstva až 14. júla (10). V tom čase už musí byť o budúcej vládnej koalícii rozhodnuté.

Koaličné trecie plochy

Povolebné taktizovanie socialistov má viacero príčin. Prvou je ich snaha vyťažiť čo najviac vo svoj prospech, keďže po ôsmich rokoch majú prvý raz šancu aktívne sa podieľať na moci. Zároveň však nemožno nevidieť vnútornú neistotu, keďže na rozdiel od proeurópskeho vedenia strany na čele s predsedom SPS Ivicom Dačičom značná časť členskej základne a funkcionárov na nižších úrovniach má podstatne bližšie k radikálom. Navyše srbskí socialisti musia počítať aj s názorom dvoch menších ľavicových strán – Stranou zjednotených dôchodcov Srbska (PUPS) a stranou Jednotné Srbsko (JS), ktoré sa vyslovujú za sformovanie proeurópskej koalície. Srbskí socialisti sa teda rozhodujú medzi nasledovaním ostatných postkomunistických strán v bývalom sovietskom bloku, ktoré podporili demokratizačné procesy a európsku integráciu svojich krajín a návratom do vlastnej minulosti. Tendencie, ktoré sa prejavujú v ich politike, sú z dlhodobého hľadiska nezlučiteľné. V oboch prípadoch im teda hrozí rozkol. Navyše v proeurópskej koalícii bude destabilizačným faktorom napätý vzťah socialistov s menšou pravicovo-liberálnou stranou G17 plus a Jovanovičovými liberálnymi demokratmi, keďže pre nich účasť socialistov bude znamenať kompromis s vlastnými princípmi. Vzhľadom na charakter svojej členskej základne a voličstva tak môže SPS v budúcej koaličnej vláde s demokratmi zohrávať podobnú rolu, akú v predošlej vláde zohrávala Koštunicova DSS.

SPS však nie je jedinou stranou, ktorá zápasí s vnútornými dilemami. Vnútorné napätie panuje aj v DSS. Hoci Koštunica od radikálov získal prísľub opätovnej nominácie na post premiéra, strana nemôže ignorovať fakt, že utrpela volebnú porážku, keď v porovnaní so 16,55 % v roku 2007 stratila takmer tretinu hlasov a v novom parlamente má iba 30 mandátov (11,59 %). V dôsledku zblíženia DSS s radikálmi v strane narastá vplyv „tvrdého prúdu” okolo Slobodana Samardžiča a Zorana Lončara, s čím však viacerí regionálni predstavitelia DSS nie sú spokojní. Najvplyvnejším protivníkom tohto krídla, presadzujúceho spoluprácu so SRS, bol podpredseda strany Aleksandar Popovič, ktorý bol aj kandidátom DSS a Nového Srbska (NS) na post belehradského primátora. . V súčasnosti sa Koštunica sústredil na snahu udržať si premiérsky post za každú cenu, v prípade neúspechu údajne rozmýšľa o odchode z politiky (11). Napätie medzi radikálmi a DSS, ktorej predstavitelia ešte stále vykonávajú povinnosti členov vlády, vyvolalo zatknutie bývalého šéfa bezpečnostných služieb v Republike Srbskej v Bosne Stojana Župljanina 11. júna 2008. Vzhľadom na nepredvídateľnosť socialistov sa o priazeň DSS však naďalej uchádza aj Tadičova DS, požaduje však od nej návrat k proeurópskemu kurzu (12).

Okrem hrozby medzinárodnej izolácie predstavuje pre prípadnú koalíciu radikálov, národniarov (DSS-NS) a SPS-PUPS-JS riziko aj vnútropolitická destabilizácia Srbska, predovšetkým v súvislosti s výsledkami regionálnych volieb do autonómneho parlamentu vo Vojvodine, v ktorých boli radikáli a ich spojenci na hlavu porazení, pričom DS získala v 120-člennej snemovni nadpolovičnú väčšinu 64 mandátov (13). Hoci vo Vojvodine sa neobjavujú otvorené separatistické tendencie a voľby znamenali aj oslabenie pozícií Maďarskej koalície, vytvorenie nacionalistickej koalície na centrálnej úrovni by nepochybne viedlo ku konfliktu s vojvodinskými autonómnymi štruktúrami.

Bosniansky faktor

Podobne ako v prípade prezidentských volieb v januári – februári 2008, aj v prípade parlamentných volieb proeurópskych kandidátov podporili predstavitelia bosnianskych Srbov.  Premiér Republiky Srbskej Milorad Dodik sa pred druhým kolom prezidentských volieb jednoznačne vyslovil, že víťazstvo kandidáta radikálov Tomislava Nikoliča by bolo pre Srbsko nešťastím. Podľa jeho slov „Srbsko už nemá čas na experimentovanie”(14). Počas predvolebnej kampane pred parlamentnými voľbami vystupoval po boku Borisa Tadića. Zdôrazňoval pritom, že je v záujme bosnianskych Srbov, aby spoločne s občanmi Srbska vstúpili do EÚ (15). Pritom Srbsko investovalo do ekonomiky tejto entity Bosny a Hercegoviny nemalé finančné prostriedky. Rozdielne tempo integrácie Srbska a Bosny a Hercegoviny do EÚ by teda znamenalo narušenie bilaterálnych ekonomických vzťahov, ktoré sú dôležité pre obe krajiny, snažiace sa o obnovu a modernizáciu svojich ekonomík, ale aj obmedzenie možností kontaktov medzi príslušníkmi srbského etnika na oboch brehoch rieky Driny. Navyše víťazstvo radikálov v Srbsku by znamenalo zhoršenie pozícií bosnianskych Srbov v samotnej Bosne a Hercegovine, kontrolovanej medzinárodným spoločenstvom. Hoci Dodik odmieta nezávislosť Kosova a vyslovuje sa za jeho reintegráciu so Srbskom, uvedomuje si, že úspech radikálov by zhoršil pozíciu Srbska i kosovských Srbov v tomto regióne.

Záver

Komplikovaný charakter procesu zrodu novej vládnej koalície potvrdzujú časté špekulácie v srbských médiách, pričom predstavitelia politických strán a blokov sa vyjadrujú veľmi zdržanlivo. Tak napr. belehradský denník Politika už zverejnil predpokladané zloženie budúcej vlády ZES a SPS (16), hoci politickí lídri veľkých strán popierajú akékoľvek rokovania (17). Nová vláda musí byť zostavená do konca júla, v opačnom prípade Srbsko čaká opakovanie parlamentných volieb. Tie by pri súčasnej polarizácii srbskej spoločnosti mohli znamenať katastrofu pre menšie strany. Ak sa však aj podarí sformovať parlamentnú väčšinu a vytvoriť novú koalíciu, nebude to ešte znamenať, že nová vláda vydrží v rovnakej zostave celé funkčné obdobie. Srbská spoločnosť zostáva rozdelená, pričom vznik nezávislého Kosova ešte pred podpísaním Stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ túto polarizáciu iba prehĺbil. Na druhej strane deliace čiary, ktoré pretrvávajú z obdobia konca 90. rokov a začiatku 21. storočia, sú modifikované zmenenými záujmami viacerých politických aktérov. Preto žiadny politický blok nebude môcť realizovať svoje ciele bez ohľadu na názor druhej polovice spoločnosti.

Proeurópska koalícia sa nebude môcť vzdať, aj s ohľadom na verejnú mienku a názor socialistov, požiadavky na revíziu postoja Západu k otázke uznania Kosova a nebudú môcť realizovať dôsledný rozchod s obdobím 90. rokov, predovšetkým v oblasti spolupráce s Haagskym tribunálom, čo bude predstavovať problém najmä pre LDS; nacionalisti však takisto nebudú môcť ignorovať medzinárodný faktor. Spojenectvo s Ruskom sa javí ako veľmi problematické. Rusko získalo kontrolou nad srbskou energetikou, čo chcelo. Ruskí investori síce ešte môžu ďalej profitovať na srbskej privatizácii, ale prílev nových investícií dokážu garantovať aj štáty EÚ a USA. Rusko-srbská spolupráca v bezpečnostnej oblasti sa zdá byť ešte menej perspektívna vzhľadom na to, že väčšina srbských susedov sa usiluje o členstvo v NATO, resp. už doň vstúpila. Rusko by s možnosťou užšej vojenskej spolupráce so Srbskom mohlo počítať jedine v prípade zmeny zahraničnopolitického kurzu Čiernej Hory. Aj preto nie je v dlhodobom srbskom záujme konflikt s EÚ.