Konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom o kontrolu nad Náhorným Karabachom sa začal v roku 1991. Od mája 1994 bola podľa dohody o prímerí v zóne konfliktu zastavená paľba. Rokovania o regulovaní karabašského konfliktu sa vedú pri sprostredkovateľskej misii Minskej skupiny OBSE, ktorej spolupredsedá RF, USA a Francúzsko.

Rokovania o regulovaní konfliktu donedávna sprevádzal v diplomatických kruhoch optimizmus, ktorý vrcholil začiatkom mája 2007. Prerušilo ho rokovanie prezidenta Azerbajdžanu Ilchama Alijeva s prezidentom Arménska Robertom Kočarianom 9. júna 2007, ktoré zlyhalo na otázke štatútu Karabachu. Podľa ministra zahraničných vecí Arménska Vardana Oskaniana možno ťažko očakávať ďalšie stretnutie prezidentov v roku 2007. Rokovania budú podľa neho pokračovať na úrovni ministrov zahraničných vecí.

Koncom júna 2007 sa z iniciatívy veľvyslancov Azerbajdžanu a Arménska v RF Polada Biuľbiuľoglu a Armena Smbatiana uskutočnilo stretnutie arménskej a azerbajdžanskej inteligencie v Stepanakerte a Šuši. Odtiaľ delegáti odcestovali do Jerevanu, kde sa uskutočnili rokovania s prezidentom Arménska Robertom Kočarianom. Následne pokračovali rokovania s prezidentom Azerbajdžanu Ilchamom Alijevom v Baku.

Rokovaní sa zúčastnil  veľvyslanec Arménska v RF Armen Smbatian, rektor Jerevanského štátneho konzervatória Sergej Saradžian, prezident Národnej akadémie vied Arménska Radik Martirosian, umelecký riaditeľ Ruského dramatického divadla  Aleksandr Grigorian, vedúca terapeutického oddelenia Republikánskej nemocnice Arménska Ľudmila Grigorian, veľvyslanec Azerbajdžanu v RF Polad Biuľbiuľoglu, rektor Hudobnej akadémie v Baku Farchad Badalbejli, rektor Slovanskej univerzity v Baku Kiamal Abdullajev, predseda Zväzu divadelných umelcov Azer Paša Nejmatov a zaslúžilý inžinier Azerbajdžanu a podnikateľ Ilcham Fataliev.

Prezident Azerbajdžanu Ilcham Alijev sa na stretnutí s predstaviteľmi inteligencie v Baku vyjadril, že problém Náhorného Karabachu môže byť vyriešený jedine na základe princípov územnej celistvosti a nenarušiteľnosti hraníc Azerbajdžanu. Princíp národného sebaurčenia karabašských Arménov sa má podľa neho realizovať vo forme širokej autonómie v rámci Azerbajdžanu. V azerbajdžanskom postoji ku karabašskému problému počas rokovaní prevládal názor, že Azerbajdžan sa musí k obyvateľom Náhorného Karabachu začať správať ako ku svojim občanom. Progres v regulovaní konfliktu sa má dosiahnuť odovzdaním  územia Keľbadžarského, Lačinského, Kubatlinského, Džebrailského, Zangelanského, Fizulinského a Agdamského okresu Náhorného Karabachu Azerbajdžanu, návratom utečencov azerskej národnosti do Náhorného Karabachu vrátane Šuši a rozmiestnením medzinárodných mierotvorných síl v kontaktnej zóne Náhorného Karabachu a Azerbajdžanu. Na vrátení siedmych okresov sa dohodli už 25. 5. 2007 spolupredsedajúci Minskej skupiny OBSE Jurij Merzľakov a Bernard Fassier.

Minister zahraničných vecí Arménska Vardan Oskanian pozitívne ohodnotil stretnutie zástupcov arménskej a azerbajdžanskej inteligencie. Rovnako iniciatívu vyzdvihol prezident Arménska Robert Kočarian. Stretnutie bolo v politických kruhoch Arménska vnímané vo všeobecnosti pozitívne. V Náhornom Karabachu iniciatíve nebola venovaná veľká pozornosť, keďže rokovania sa uskutočnili v čase krátko pred prezidentskými voľbami. Stretnutia kladne ohodnotil prezident Náhorného Karabachu Arkadij Gukasian a predseda parlamentného výboru pre vonkajšie vzťahy a informácie Vagram Atanesian. V Azerbajdžane bolo stretnutie vnímané prevažne negatívne.

Podľa Biuľbiuľoglu sa stretnutie uskutočnilo pri vedomí prezidenta Ilchama Alijeva, ktorý však s výnimkou rokovania s predstaviteľmi inteligencie zotrváva pri tradičnej protiarménskej rétorike – pred rokovaniami inteligencie na samite Organizácie čiernomorskej ekonomickej spolupráce a po rokovaniach na stretnutí s absolventami policajnej akadémie v Baku sa vyjadril, že vojna sa ešte neskončila, skončila sa len jej prvá etapa. Iniciatívu odsúdil predseda provládnej strany Ana Vatan Fazail Agamaly s tým, že pokiaľ trvá okupácia azerbajdžanských území, nie sú prípustné žiadne rokovania nad rámec stretnutí prezidentov a ministrov zahraničných vecí. Stretnutie ďalej odsúdil poslanec za opozičnú stranu Musavat Arzu Samedbejli a predseda strany Isa Gambar. Predseda Demokratickej strany Azerbajdžanu Sardar Džalaloglu sa k stretnutiu stavia s obavou, či nejde o snahu uznať Náhorný Karabach za stranu konfliktu (za strany konfliktu sa považujú Arménsko a Azerbajdžan). Predseda Strany národného frontu Ali Kerimli vyhlásil, že vláda musí bezodkladne vysvetliť účel cesty oficiálneho predstaviteľa Azerbajdžanu Polada Biuľbiuľoglu do Náhorného Karabachu. Rokovania odsúdila aj opozičná Strana národnej nezávislosti a Organizácia za oslobodenie Karabachu.

Ministerstvo zahraničných vecí Azerbajdžanu na negatívne reakcie zareagovalo prostredníctvom zástupcu ministra zahraničných vecí Araza Azimova, ktorý vyhlásil, že cesta bola individuálnou iniciatívou Biuľbiuľoglu, ktorá je ale vhodnou možnosťou tlmočiť Arménsku pozíciu Azerbajdžanu. Stretnutie kladne ohodnotil predseda občianskeho združenia Azerbajdžanská občina Náhorného Karabachu Nizami Bachmanov. Azerskí utečenci stretnutie vnímajú pozitívne vzhľadom na prianie vrátiť sa do svojich rodísk. Zintenzívneniu dialógu s Arménmi sa nebráni hlava Rady moslimov Azerbajdžanu šejch Allachšukiur Pašazade.

Prijatie návrhu, ktorý spočíva predovšetkým na výmene uznania právneho štatútu Náhorného Karabachu za územia siedmich okresov obklopujúcich bývalú náhorno-karabašskú oblasť, by mal pre arménsku stranu ďalekosiahle dôsledky. Pre Arménsko a pre Náhorný Karabach je pozitívom uznanie štatútu Karabachu ako autonómnej oblasti. Možné negatíva zasahujú ekonomiku, transport, bezpečnosť a demografické procesy v neuznanej republike (1). Napriek tomu, že návrh je z  viacerých hľadísk značne výhodnejší pre Azerbajdžan než pre Arménsko a Náhorný Karabach, v Azerbajdžane vyvolal medzi politickými silami a obyvateľstvom väčšiu vlnu nevôle ako medzi politickými silami a obyvateľstvom Náhorného Karabachu a Arménska. To je spojené s neochotou Azerov uznať ľubovoľný štatút Náhorného Karabachu, vrátane autonómneho.

Séria oficiálnych rokovaní bola ukončená začiatkom júna 2007 na stretnutí prezidentov Arménska a Azerbajdžanu. Ďalšie rokovania sa očakávajú až v roku 2009 po ukončení prezidentských volieb v Arménsku a v Azerbajdžane. To, že by sa rokovania na najvyššej úrovni priblížili k vyriešeniu situácie do uskutočnenia prezidentských volieb v Arménsku a v Azerbajdžane v roku 2008, je nepravdepodobné, keďže súhlas s odovzdaním územia či uznaním právneho štatútu Náhorného Karabachu by predstavoval výrazné znevýhodnenie ľubovoľnej politickej sily či kandidáta vo vzťahu k podpore elektorátu.

V prípade stretnutia predstaviteľov inteligencie Arménska a Azerbajdžanu išlo o prvé rokovanie arménskych a azerbajdžanských predstaviteľov od začiatku konfliktu v rokoch 1991 – 1994, ktoré sa uskutočnilo bez sprostredkovateľskej misie tretích strán. Fakt, že žiadna politická sila v Arménsku či v Azerbajdžane nemá vnútropolitické dôvody uskutočňovať podobné rokovania, však ukazuje na to, že sa stretnutie uskutočnilo nielen z iniciatívy strán konfliktu, ale s tichým zásahom tretej strany, pričom dôvodom bolo vytvorenie prostredia umožňujúceho konštruktívne rokovania o karabašskom probléme. Pozície RF a Azerbajdžanu k regulovaniu karabašského konfliktu sa počas rokovaní v rámci OBSE zblížili, čo sa prejavilo vo výsledkoch rokovania spolupredsedajúcich Minskej skupiny koncom mája 2007. Aktivita RF v týchto rokovaniach sa zvýšila, čo je dôsledkom snahy o udržanie vplyvu v oblasti.

Dá sa predpokladať, že práve RF vytrvára prostredie, v ktorom bude možné regulovať problém Náhorného Karabachu so zachovaním dominantého vplyvu v mierotvornom procese, a tým v Azerbajdžane, Arménsku a Náhornom Karabachu (2). Zbližovanie pozícií RF a Azerbajdžanu v otázke štatútu Náhorného Karabachu a rozsahu jeho územia poukazuje na možnosť, že návrh, ktorý bude predmetom rokovaní na najvyššej úrovni pravdepodobne až po prezidentských voľbách v Azerbajdžane a v Arménsku  roku 2008, bude obsahovať ustanovenia upravujúce autonómny štatút Náhorného Karabachu, odovzdanie siedmich okresov obklopujúcich bývalú náhorno-karabašskú oblasť Azerbajdžanu, návrat utečencov azerskej národnosti do Náhorného Karabachu a rozmiestnenie medzinárodných mierotvorných síl v kontaktnej zóne Náhorného Karabachu a Azerbajdžanu. Odovzdanie siedmich okresov Azerbajdžanu a umožnenie návratu azerských utečencov je z hľadiska Arménska a Náhorného Karabachu nevýhodný krok.

Formát a štruktúra mierotvorných síl zatiaľ nie je dohodnutá, Azerbajdžan však zrejme bude presadzovať rozmiestnenie mierotvorných síl štátov GUAM, zatiaľ čo RF bude podľa všetkého trvať na rozmiestnení vlastných mierotvorných síl v súlade so svojou stratégiou udržania vplyvu v oblasti. Zatiaľ však nie je pravdepodobné, že by nastal zásadný progres v rokovaniach o otázke Náhorného Karabachu skôr, ako sa uskutočnia prezidentské voľby v Arménsku a Azerbajdžane, zásadné udalosti v procese definovania štatútu tejto neuznanej republiky možno očakávať najskôr v roku 2009.