Tak Ruská federácia, ako aj Izrael sú krajinami s rozvinutým zbrojným priemyslom a sektorom obrany. Pre Izrael, ktorý dlhodobo dosahuje svetové prvenstvo vo výdavkoch na zbrojenie na obyvateľa, je to, ako vyhlasujú jeho predstavitelia, otázka prežitia v regióne, kde jeho existenciu susedia často vnímajú s nevôľou alebo otvoreným nepriateľstvom. V Ruskej federácii si zbrojársky priemysel – ako jedno z mála odvetví zdedených z obdobia studenej vojny – dokázal udržať svoju dôležitosť s vysokým a stále rastúcim podielom na exporte a tvorbe HDP.

Až na výnimky ako USA a Izrael, poprední producenti zbraní a obranných systémov spravidla nezvyknú navzájom veľmi spolupracovať. Práve naopak, ich vzájomné vzťahy možno označiť za konkurenčné a často napäté. Inak to nie je ani v prípade Ruskej federácie a Izraela, čo sa prejavilo aj v posledných mesiacoch – po vypuknutí rusko-gruzínskeho konfliktu kvôli Južnému Osetsku v auguste 2008. Izrael totiž patril k hlavným dodávateľom gruzínskej armády (1) – v priebehu posledných siedmich rokov dodával Tbilisi zbrane a muníciu, vozidlá, protitankové míny, elektroniku pre delostrelecké systémy, bezpilotné lietadlá a cvičil špeciálne gruzínske jednotky (2). Fakt, že v Gruzínsku žije a podniká početná izraelská menšina a že gruzínsky minister obrany Davit Kezerashvili kedysi v Izraeli študoval, bol jeho občanom a hovorí plynule hebrejsky, túto spoluprácu len uľahčil.

Po vypuknutí konfliktu na Kaukaze sa však v izraelských politických kruhoch, najmä na Ministerstve zahraničných vecí, pravdepodobne vynorili obavy (3), že by táto situácia mohla prispieť k zintenzívneniu ruskej vojenskej podpory Sýrie a iných arabských štátov, a osobitne Iránu. V posledných niekoľkých mesiacoch totiž Rusko otvorilo rokovania alebo už aj uzatvorilo zmluvy o dodávkach systémov protivzdušnej obrany a iných vybavení s viacerými štátmi v regióne. V roku 2007 napríklad Saudská Arábia od Ruska kúpila tanky T-90, 150 bojových vrtuľníkov Mi-17 a Mi-35 v hodnote 2,2 miliardy USD a obranný systém proti raketám stredného doletu.

Sýria, ktorá ako druhá krajina hneď po Bielorusku verejne podporila ruský zásah v Južnom Osetsku, rovnako zintenzívnila rokovania o dodávkach zbrojných a obranných systémov z Ruskej federácie. Damask okrem iného prejavil záujem o rakety stredného doletu BUKM1, o protilietadlové rakety typu Pancir-S1 a o bojové lietadlá. V súvislosti s augustovou krízou na Kaukaze sýrsky prezident Bašár Asad ponúkol Rusku možnosť rozmiestniť na území Sýrie taktické rakety Iskander navádzané GPS s dostrelom 280 km, čo stačí na zasiahnutie akéhokoľvek cieľa v Izraeli. Rusko na túto ponuku zatiaľ oficiálne nezareagovalo, minister obrany Sergej Lavrov na otázky novinárov odpovedal koncom augusta iba v tom zmysle, že „Rusko predá Sýrii len obranné prostriedky, ktoré nenarušia rovnováhu v regióne”. (4) Prípadné rozmiestnenie týchto rakiet v Sýrii a v ruskej provincii Kaliningrad by však mohlo byť odpoveďou na plánované umiestnenie amerického protiraketového štítu v strednej Európe. Medzičasom v sýrskom prístave Tartus – bývalej sovietskej základni z čias studenej vojny – zakotvila ruská lietadlová loď Admirál Kuznetsov. (5) A Moskva zároveň zvažuje otvorenie ďalšej vojenskej základne v prímorskom meste Latákíja blízko Libanonu. (6)

Toto zbližovanie sa pochopiteľne veľmi nepáči Izraelu. Podľa prezidenta výboru pre obranu a zahraničné veci izraelského parlamentu Tzahiho Hanegbiho „zintenzívnenie rusko-sýrskej vojenskej spolupráce môže destabilizovať Blízky východ a povzbudiť Damask k realizácii nerealistickej a dobrodružnej politiky”. (7) Tieto obavy boli hlavným dôvodom návštevy dnes už bývalého izraelského premiéra Ehuda Olmerta v Moskve začiatkom septembra 2008, počas ktorej Dmitrijovi Medvedevovi pripomenul niekdajší záväzok Vladimira Putina, že Rusko nebude vyvážať „útočné” zbrane do Sýrie a Iránu, aby nenarušilo rovnováhu síl v regióne. Olmertovi, ktorý dúfal, že obraz svojej politickej kariéry, poškvrnenej korupčnou aférou, kvôli ktorej sa musel vzdať postu šéfa strany a premiérskeho kresla, stihne napraviť zavŕšením nepriamych mierových rokovaní so Sýriou, nehralo zbližovanie Damasku s Moskvou do kariet. S ekonomicky a vojensky slabou krajinou sa totiž vyjednáva jednoduchšie. Moskva zatiaľ síce neschválila všetky sýrske vojenské objednávky, pretože ako hostiteľ blízkovýchodnej mierovej konferencie plánovanej najprv na november 2008 a neskôr preloženej na marec 2009 si dáva záležať, aby nepodráždila žiadnu zo zúčastnených strán. A práve to je karta, na ktorú momentálne vsádza Izrael.

Okrem rusko-sýrskych obchodov Tel Aviv pozorne sleduje najmä rokovania medzi Moskvou a Teheránom o predaji ruských protileteckých rakiet S-300, ktoré dokážu zostreliť lietadlá, riadené strely a balistické rakety v dosahu 150 km a do výšky 30 km. Už minulý rok totiž Rusko dodalo Iránu 29 systémov obrany zem-vzduch Tor-M1 s kratším doletom. Izrael znepokojilo aj vyhlásenie iránskeho ministra pre bezpečnosť a informačné služby Gholama-Hosseina Mohseni-Edžeiho o zintenzívnení rusko-iránskej spolupráce v boji proti terorizmu (8). Isté je však jedno, že Rusi si od nikoho nenechajú hovoriť a zasahovať do vývozu zbraní. Ešte v októbri 2007 to vyhlásil bývalý prezident Vladimir Putin: „Akékoľvek pokusy obmedzovať nás nejakými limitmi, ktoré vychádzajú z jednostranných politických hodnotení, sú pre nás neprijateľné. Rusko nedopustí, aby mu ktokoľvek bránil v dodávkach zbraní tým zahraničným partnerom, ktorých si samo vyberie.” (9)

V obave, že prílišná angažovanosť Izraela v kaukazskej kríze by mohla Moskvu v tomto rozhodnutí utvrdiť, Tel Aviv už v auguste 2008 zastavil predaj vojenských zariadení do Gruzínska a v súčasnosti, oficiálne, vyváža do tejto krajiny výlučne obranné, komunikačné a informačné systémy v hodnote 200 miliónov USD. K tomuto obmedzeniu malo dôjsť na žiadosť ruských politických kruhov, ktoré napríklad predaj 40 bezpilotných lietadiel Hermes 450 vláde v Tbilisi považovali za otvorenú provokáciu. Obom stranám to dali patrične najavo, keď na prelome apríla a mája 2008 ruské stíhačky jeden z týchto strojov zostrelili nad gruzínskym územím.

Ak teda chceme hovoriť o spolupráci Ruska a Izraela, táto spolupráca sa nesie skôr v duchu hesla „ak vy nebudete dodávať našim nepriateľom, my nebudeme zásobovať vašich nepriateľov”. Izrael sa tak, aj napriek žiadostiam gruzínskych diplomatov, aby „vyvinul diplomatický tlak na Moskvu”, usiloval svoju úlohu v konflikte minimalizovať a Gruzíncom odporučil, aby sa s podobnými požiadavkami obrátili na Washington. (10)

Okrem finančnej stránky predaja zbraní Gruzínsku to mohli byť práve záujmy USA, čo viedli Izrael k angažovaniu sa v regióne, ktorý Moskva považuje za svoju sféru vplyvu a prioritného záujmu – s cieľom obmedziť tento vplyv, riskujúc tak poškodenie vzájomných vzťahov s Ruskom.

Vzťahy medzi oboma krajinami – prerušené v roku 1967 a obnovené v roku 1987 – sa zintenzívnili po zblížení Washingtonu a Moskvy po útoku z 11. septembra 2001, keď Vladimir Putin podporil Georgea Busha vo vojne proti terorizmu. Izraelsko-ruské vzťahy sa ešte viac posilnili po rukojemníckej dráme v Beslane v roku 2004. Keď sa zistilo, že čečenskí teroristi, ktorí zorganizovali útok na základnú školu v Severnom Osetsku, pri ktorom – aj vinou ruských špeciálnych jednotiek – zahynulo viac ako 300 ľudí, boli moslimskí džihádisti, vtedajší izraelský premiér Ariel Šaron ponúkol Moskve užšiu spoluprácu v boji proti islamskému terorizmu. (11)

V apríli 2006 ruské lietadlo vynieslo do kozmu izraelský satelit, umožňujúci Tel Avivu získavať údaje o iránskom jadrovom programe – ktorý Rusko pomáha budovať! V septembri 2008 ruská spoločnosť ISS Rešetnev podpísala s Izraelom a európskym koncernom Thales Alenia Space kontrakt na dodávku vybavenia a montáž izraelského telekomunikačného satelitu Amos-5. Priemerný ročný objem priameho obchodu medzi Izraelom a Ruskou federáciou v roku 2007 prevýšil 2,5 miliardy dolárov.

Aj napriek tejto intenzívnej kooperácii izraelské médiá tvrdia, že napríklad Hizballáh vyhral vojnu proti Izraelu v lete 2006 iba preto, lebo mal prístup k informáciám ruských tajných služieb sústredených pozdĺž sýrsko-izraelskej hranice. (Yediot Aharonot) Výstavbu jadrovej elektrárne v iránskom Búšehri a predpokladané dodávky zbraní Sýrii a Iránu izraelské médiá prezentujú ako pomstu Moskvy voči Tel-Avivu za podporu Gruzínska. V oboch prípadoch však ide o dlhotrvajúce procesy a rokovania, ktoré navyše neboli nijako utajované a o ktorých bola druhá strana informovaná. V roku 2007 tak na žiadosť druhej strany zmrazil Tel-Aviv jednu z dodávok zbraní do Gruzínska a Moskva dodávku rakiet Iskander do Sýrie.

Vývoz zbraní je pre obe krajiny v prvom rade ekonomickou záležitosťou – jej politický dopad je len externalitou, ktorú musia brať do úvahy, a ktorá sa dá využiť na dosiahnutie globálnych politických a hospodárskych cieľov. Dokazuje to aj septembrová návšteva generálneho riaditeľa izraelského Ministerstva zahraničných vecí Aarona Abramoviča v Moskve a podpísanie dohody o zrušení vízovej povinnosti medzi oboma štátmi, ktorá vstúpila do platnosti 20. septembra 2008. So žiadnou inou krajinou Blízkeho východu nedosiahla Moskva takú úroveň spolupráce.

Naopak, vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom sú v súčasnosti veľmi napäté. A to až do takej miery, že v súvislosti s konfliktom na Kaukaze americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová 18. septembra 2008 vyhlásila, že Rusko sa stáva „izolovaným” a „medzinárodne irelevantným”. (12) Túto polarizáciu – najvýraznejšiu od skončenia studenej vojny – ešte prehĺbilo podpísanie dohôd o vybudovaní protiraketového štítu v Poľsku a Českej republike. Kvôli nezhodám ohľadne štatútu Južného Osetska Moskva zatiaľ na pol roka pozastavila svoju účasť v programe Partnerstvo za mier a spoločné mierové operácie s NATO. Washington, naopak, sa čoraz dôraznejšie pokúša presadiť členstvo Gruzínska a Ukrajiny v aliancii. Ukrajina navyše plánuje zvýšiť kotevné poplatky ruskej čiernomorskej flotile na Kryme, odkiaľ sa po vypršaní 20-ročnej zmluvy budú musieť Rusi v máji 2017 stiahnuť.

Ohlásená rekonštrukcia starej sovietskej základne v Sýrii a námorné cvičenie vo venezuelských vodách sú teda jednak logickým krokom a politickou predvídavosťou, jednak v neposlednom rade odpoveďou na zrušenie viacerých schôdzí na úrovni G8 americkou administratívou a na odstúpenie Washingtonu od tzv. Dohody o jadrovej spolupráci medzi Západom a Ruskom. Na základe tejto dohody sa malo v Rusku vybudovať centrum na spracovanie vyhoreného jadrového paliva z amerických reaktorov, takže jej zrušením Moskva príde o niekoľko miliárd dolárov ročne. Spojené štáty sa príliš angažovali v ruskej sfére vplyvu a Rusko na to odpovedalo podobným štýlom – vyslaním svojich bombardérov schopných niesť jadrové zbrane do Karibiku, pre Washington citlivej zóny.

Moskva 25. septembra 2008 svojou neúčasťou zablokovala schôdzu ministrov zahraničných vecí šiestich krajín – USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Ruska a Číny – o nešírení jadrových zbraní, ukončení severokórejského jadrového programu a sankciách voči Iránu. A to v čase, keď Severná Kórea oznámila, že obnoví demontovaný reaktor v Jongbjone. Okrem toho Moskva zablokovala vstup ďalších pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe do Južného Osetska a rovnako necháva otvorenú aj otázku budúcnosti pozorovateľských vojenských misií OSN v Abchádzsku, čo ohrozuje zmluvy o prímerí vyjednané Európskou úniou. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov to komentoval tak, že „Západ nemôže mať všetko. Nie je možné Rusko trestať a zároveň od neho žiadať spoluprácu.” (13) Na druhej strane však Rusko 22. septembra 2008 v Bezpečnostnej rade OSN hlasovalo za predĺženie mandátu medzinárodných síl v Afganistane.

Politika Moskvy sa teda stáva menej čitateľnou a ťažšie predvídateľnou a pripomína zložitú šachovú partiu, v ktorej sa obaja hráči snažia strategicky rozmiestniť svoje figúrky s ohľadom na pohyb tých súperových, ale bez vyhliadok na skoré ukončenie hry ktorýmkoľvek z hráčov. Žiadny veľký konflikt pravdepodobne nehrozí, možno však predpokladať, že Rusi do konca roka administratíve Georgea Busha nič „nedarujú” a neuľahčia – prípadnú spoluprácu a ústretovosť si nechajú v talóne na rokovania s novou administratívou.

Rovnako je to aj v prípade Izraela. Moskva si určite počká, kým sa izraelská politická scéna stabilizuje. Zistí, či bývalá ministerka zahraničných vecí Tzipi Livni dokáže potvrdiť svoju pozíciu líderky najsilnejšej politickej strany Kadima a získať dostatočnú podporu medzi ostatnými politickými subjektmi, čo sa dnes javí ako neisté. Vyčkávacou taktikou a nepredvídateľnou diplomaciou môže v súčasnosti Rusko iba získať a zdá sa, že v Moskve sú si toho vedomí. Zbrojársky priemysel a sektor obrany je však pre Rusko natoľko dôležitý, že nikomu nedovolí do svojich obchodov hovoriť – ako v podstate každá krajina, ktorá zbrane vyrába a vyváža. A to je dôvod, pre ktorý bude Izrael aj naďalej opatrnejšie zvažovať svoju angažovanosť v konfliktoch spadajúcich pod ruskú sféru vplyvu.

Poznámky: