Viacerí panovníci stredoázijských republík sú dnes z hľadiska svojho politického života skôr bližšie než ďalej od bodu, kedy odovzdajú zodpovednosť vlády svojim nasledovníkom. Chýbajúci alebo deformovaný legitímny mechanizmus presunu moci v autoritatívnych režimoch však robí tento proces problematický.

V niektorých krajinách špecifické vnútorné pomery spôsobili, že presun moci prebehol radikálne, revolúciou či prevratom (Kirgizsko), v iných si súčasní lídri krajiny pripravujú niekoľko potenciálnych nástupcov (Kazachstan, Uzbekistan).

Tadžikistan sa javí byť výnimkou. Prezident Emomali Sharipovich Rahmonov svoju moc v čase upevňuje a vzhľadom na svoj vek a jeho moc koncentrujúce kroky v ostatnom období sa zdá, že v najbližších rokoch odísť do dôchodku nehodlá.

1. Črty tadžického politického systému a jeho aktéri

Tadžikistan má svojskú históriu, pokiaľ ide o obdobie po získaní nezávislosti v porovnaní s ostatnými postsovietskymi republikami v regióne Strednej Ázie. V rokoch 1992 až 1997 tu prebiehala krvavá občianska vojna. Krajina i tak chudobná tak nie len stratila 5 rokov možného rozvoja, ale utrpela i značné ľudské (50 tisíc obetí) a materiálne škody. Prítomnosť tejto skúsenosti doteraz ovplyvňuje politické správanie obyvateľstva aj elít. (1)

Výsledkom konfliktu bola výmena vo vedení krajiny, ktorá mala, podobne ako v Kirgizsku v roku 2005, aj regionálny charakter – ľudia zo severu boli vymenení ľuďmi z juhu (klanová diferenciácia v Tadžikistane patrí medzi najvýraznejšie).

V tadžickej občianskej vojne proti seba stáli viac menej sekulárna vláda, resp. hnutie, ktoré stálo za ňou, zložené najmä z predstaviteľov bývalého režimu a nacionalistov a na druhej strane tzv. Zjednotená opozícia, v ktorej dominovala religiózna Strana islamskej obrody so sekundujúcou Demokratickou stranou.

Mierová dohoda, ktorú umožnila kombinácia vyčerpania krajiny, uvedomenia si strán konfliktu, že pokračovanie vojny by viedlo k rozpadu krajiny na menšie suverenity a medzinárodný záujem na jej ukončení a uchovaní jednotného štátu, priniesli zastavenie bojov a opozícii politicky dohodnutú kontrolu 30% mocenských štruktúr krajiny (2) a zmenu postoja strán z otvorenej konfrontácie na vzájomne akceptovanú koexistenciu.
Strana islamskej obrody uznala sekulárny charakter štátu, vláda uznala a v referende v roku 1999 bola schválená možnosť zapojenia sa takejto strany do politického boja. (3)

Emomali Rahmonov (ako exkomunista) je pri moci od septembra roku 1992, kedy ho dosadil k moci provládne ozbrojené hnutie s názvom Ľudový front (ako odpoveď na snahy nábožensko-politických skupín o zmenu charakteru štátu, resp. v skutočnosti v konflikte išlo o snahu jedných klanov presadiť sa na úkor druhých po krachu sovietskej moci), ktoré zrušilo funkciu prezidenta a Rahmonova nominovali na predsedu parlamentu a hlavu vlády. Opozícia tvorená Stranou islamskej obrody a Demokratickou stranou sa zjednotili, no v roku 1992 boli vojensky zatlačené do Afganistanu. Odvtedy prebiehala gerilová vojna.

V roku 1994 v čase vojny bol v opozíciou (jej strany boli oficiálne zakázané) bojkotovaných voľbách zvolený za prezidenta Rahmonov. Mal vtedy jedného protikandidáta – Abdumalik Abdullojonov – toho času veľvyslanec v Rusku. V roku 1995 sa konali aj parlamentné voľby, ktoré však boli bez reálnych opozičných strán a iba upevnili moc prezidenta.

Nové prezidentské voľby sa konali koncom roku 1999 a už na 7 ročné funkčné obdobie (to umožnilo referendum krátko predtým). Rahmonov mal troch protikandidátov a podporu vlastnej a Komunistickej strany. Strana islamskej obrody postavila Daulata Usmona. Ďalšími kandidátmi boli Sulton Kuvvatov a Saifiddin Turayev, tí však nezískali potrebný počet podpisov a tak z boja odstúpili. Rahmonov získal viac ako 97% hlasov. Voľby podľa OBSE opäť nedosiahli medzinárodne uznávané štandardy. V roku 2003 sa uskutočnilo ďalšie referendum, ktoré umožnilo zastávať funkciu prezidenta 2x po sebe, tj. Rahmonov môže byť teoreticky v čele krajiny až do roku 2020. (4)

V roku 2000 sa konali ďalšie voľby – prvé parlamentné voľby od skončenia vojny. Volieb sa zúčastnilo 6 politických strán. Najúspešnejšia bola prezidentova strana – Ľudovodemokratická strana Tadžikistanu, ktorá získala 30 mandátov zo 63 (41 obsadzovaných väčšinovým systémom, 22 pomerným volebným systémom). Nasledovala Komunistická strana s 13 mandátmi (vtedy provládne orientovaná), Islamská strana obrody získala 2 mandáty, nestraníci obsadili 15 miest a 3 kreslá zostali voľné. (5) Ostatné strany – Demokratická strana, Strana spravodlivosti a Socialistická strana nezískali mandáty.

Strana islamskej obrody, Demokratická strana a Strana spravodlivosti (neskôr Sociálno-demokratická strana) vystupovali od začiatku ako opozičné strany. V priebehu rokov 2000-2005 sa k nim priradili aj Komunistická (Šodi Šabdolov) a Socialistická strana. (6) Strana spravodlivosti bola zakázaná v roku 2000 a na jej „troskách” vznikla Sociálno-demokratická strana.

Výsledky volieb ovplyvnili viaceré neregulérnosti (názor OBSE aj pozorovateľov OSN – obmedzovanie možnosti kandidovať opozičným predstaviteľom, mediálna podpora provládnym kandidátom, netransparentnosť pri zostavovaní tabuliek odovzdaných hlasov – celkovo podľa správy OBSE voľby „zlyhali v naplnení kľúčových záväzkov OBSE a ďalších medzinárodných štandardov týkajúcich sa volieb”), i keď v porovnaní s prezidentskými voľbami z novembra 1999, dostali tieto lepšie hodnotenie. (7) Pozorovatelia Spoločenstva nezávislých štátov ich naopak hodnotili ako „slobodné a transparentné”.

Faktom je, že na tadžickej scéne má objektívne najlepšie postavenie Ľudovodemokratická strana. Opozícia je nesúrodá a najmä voliči jej sekulárnej časti buď pracujú v zahraničí (15-20% obyvateľstva) alebo nepatria medzi najuvedomelejších voličov. I keď v roku 2004 vytvorili Sociálno-demokratická (Rahmatulló Zoirov), Socialistická strana (Mirhusein Narziev) a Strana islamskej obrody a Demokratická strana taktickú koalíciu, vo voľbách 2005 nasadzovali kandidátov samostatne. Okrem toho i v Strane islamskej obrody existujú vnútorné rozpory – je tu krídlo konzervatívnejšie – v súčasnosti dominuje (dlhoročný predseda – Saíd Abdulló Núrí – nedávno – 9.8. – zomrel), ale tiež modernistickejšie (sekulárnejšie), ktoré sa na čelo snaží dostať, i keď treba povedať, že nie za cenu narušenia vnútornej jednoty (podpredseda – Muhitdín Kabírí, očakáva sa, že bude novým predsedom od straníckeho snemu, ktorý je naplánovaný na 2.9.). (8)

Opozičné strany volia opatrný postup voči politike a represiám zo strany Rahmonovova. Podľa analytika Pulata Shozimova Strana islamskej obrody, ako hlavná opozičná strana, nechce na seba vziať zodpovednosť za vyvolanie politického aktivizmu v krajine, teda nie je pripravená na organizovanie protestov proti politike režimu, čo vychádza zo skúseností z občianskej vojny. Podobne ani väčšina obyvateľstva nie je naklonená destabilizácii situácii v krajine, čo je jedným z dôvodov, prečo má stávajúci prezident značnú ľudovú podporu. Podľa tohto analytika, predstavitelia politickej opozície očakávajú pozitívny, demokratizačný, vývoj vo vlastnej krajine až v spojitosti s takýmito zmenami v Uzbekistane a Afganistane. (9)

Táto úvaha sa javí byť rozumná i preto, že bez stabilného Afganistanu nemožno čakať väčší medzinárodný tlak na Tadžikistan, ktorý je pre úspech snáh medzinárodného spoločenstva u jeho južného suseda kľúčový a Západ si nebude chcieť znepriateliť po Uzbekistane ďalší štát v tomto dôležitom regióne.

Súčasne prezident Rahmonov nemá záujem úplne eliminovať opozíciu. Jeho politika sa zameriava na udržanie opozičnej aktivity v istých medziach. Požíva totiž podporu aj v niektorých islamských kruhoch v krajine a má imidž politika, ktorý ukončil občiansku vojnu kompromisom. Potlačenie opozície a teda i jej hlavného predstaviteľa Strany islamskej obrody by ubralo z jeho objektívne vysokej podpory u obyvateľstva (napriek značnej korupcii v krajine (10)). Druhým dôvodom je, že Strana islamskej obrody ako strana uznávajúca tadžickú identitu a suverenitu obmedzuje možnosti panislamského hnutia na severe krajiny a podporuje vládny zámer budovania tadžickej štátnosti. (11) V neposlednom rade je tak vytváraný dojem politického pluralizmu v Tadžikistane pre zahraničie, čo je potrebné kvôli závislosti krajiny na zahraničných donoroch. (12)

2. Upevňovanie moci

S blížiacimi parlamentnými voľbami v roku 2005 zvýšili mocenské štruktúry zásahy voči opozícii. Tie majú rôzne podoby – od perzekúcií jej predstaviteľov, po obmedzovania jej prístupu k verejnosti cez médiá.

Už v roku 2004 bol podpredseda Strany islamskej obrody Shamsiddin Shamsiddinov odsúdený na 9 rokov za vytvorenie zločineckej skupiny, ilegálne prekračovanie hranice a polygamiu. Aj niektorí opoziční exulanti sa stali terčom – Yakub Salimov, bývalý minister vnútra, ktorý ušiel z krajiny v roku 1997 – bol obvinený z vlastizrady a zatknutý v roku 2003 v Moskve – súdený v novembri 2004. V auguste 2004 bol zatknutý šéf agentúry na kontrolu drog – Ghaffor Mirzoyev (pôvodne v spojenec prezidenta z Ľudového frontu) a obvinený zo zneužitia moci, daňové úniky a vraždu. Tento má úzke vzťahy so starostom Dušanbe, ktorý je považovaný za potenciálneho konkurenta Rahmonova na post prezidenta. Mirzoyevove zatknutie niektorí dávajú do súvisu s touto skutočnosťou. V decembri 2004 bol v Moskve na základe tadžickej vlády zatknutý líder Demokratickej strany Mahmadrází Iskandarov, obvinený z pokusu o prevrat a sprenevery, čím bola zasiahnutá aj táto strana a jej líder nemohol kandidovať (v apríli 2005 ho ruské úrady prepustili, po čom Iskandarov vyhlásil, že sa doma pokúsi zjednotiť opozíciu, aby sa postavila stávajúcemu prezidentovi, doma ho však zatkli). V októbri 2005 bol aj odsúdený na 23 rokov. (13) V apríli 2005 za záhadných okolností zomrel vo väzbe jeden z aktivistov Strany islamskej obrody. (14)

Podobne média a nezávislí novinári čelia zvýšenému tlaku od roku 2004. Dodojon Atovulloev, editor opozičných novín Charogi Ruz, zakázané za antivládny postoj, ktorý sa vrátil z exilu po 10 rokoch, krátko na to opäť opustil Tadžikistan, lebo sa mu niekto vyhrážal a obával sa, že bezpečnostné zložky mu neposkytnú ochranu. Rajabi Mirzo, editor opozičného týždenníka Ruzi Nav bol napadnutý v júli 2004, no prípad nebol uspokojivo vyriešený. V auguste 2004 úrady zatvorili vydavateľstvo Jiyonkhon, kvôli obvineniu jedného z opozičných denníkov, ktoré vydával, z neplatenia daní. Jiyonkhon tlačil viaceré opozičné tlačoviny – Ruzi Nav a Nerui Sukhan, ktoré štátna tlačiareň odmietla. Potom čo Ruzi Nav začal vychádzať v Kirgizsku, daňový úrad zadržal jeho výtlačky po ich príchode do Dušanbe na letisko. (15) V roku 2005 boli dvaja novinári – editori týchto tlačovín odsúdení na dva roky, jeden za chuligánstvo a zneužitie úradu a druhý za rozkrádanie štátneho vlastníctva. V januári 2005 bola tiež pozastavená tlač Nerui Sukhan. Zatvorená bola tiež súkromná tlačiareň Kayhon údajne pre porušenie daňových zákonov a produkciu bez licencie. V apríli 2005 bolo vydávanie oboch denníkov zakázané za porušenie legislatívy. OBSE koncom minulého roka vyjadrila obavy o stav mediálneho prostredia v Tadžikistane. (16)

V lete 2004 tiež prišlo k zmene volebného zákona, ktorý zvýšil volebnú kauciu na jedného kandidáta na 500 USD (existujú údaje až o 800 USD (17)), čo je pri príjmoch v Tadžikistane (10-20 USD mesačne) prakticky eliminačná hranica. Stranám bol tiež obmedzený prístup do volebných komisií. Údajne tiež jej členovia v niektorých okrskoch odmietali vydať opozičným kandidátom príslušné tlačivá na získanie podpisov podporujúcich kandidatúru. (18)

Pochopiteľne tak mala vládna Ľudovodemokratická strana najlepšie šanca na čo najvyšší volebný výsledok. Prezidentskej administratíve aj príslušným ministerstvám i administratívnym orgánom v regiónoch sa v ostatných 2 rokoch podarilo zabrzdiť akúkoľvek snahu o posilnenie opozičných strán. Bolo zatknutých niekoľko významných osôb, zastavené vydávanie niekoľkých opozičných periodík, a prístup opozície do ďalších médií je obmedzovaný. Vo voľbách do parlamentu vo februári 2005 získala Ľudovodemokratická strana 49 mandátov (19), Komunistická 4, Islamská strana obrody 2 mandáty, nestraníci 5 kresiel. Po voľbách sa aktivita opozičných strán obmedzila iba na spoločné prehlásenie demokratickej, sociálno-demokratickej, socialistickej, komunistickej a islamskej strany obrody, v ktorom neboli výsledky volieb uznané a bola podaná zákonná žaloba Centrálnej volebnej komisii, ktorá celú záležitosť nechala zapadnúť prachom. (20) Pár mesiacov na to, Komunistická i Strana islamskej obrody zasadli do parlamentných lavíc zmierené s dosiahnutými výsledkami. Sociálno-demokratická strana protestovala azda najvýraznejšie, keď pripustila možnosť organizovaných pokojných demonštrácií proti výsledkom volieb. (22)

Kirgizský príklad však straší lídrov stredoázijských štátov a títo preto robia kroky, ktoré by riziko jeho realizácie u nich doma znížili. To vedie ku koncentrácii ich moci, perzekúciám oponentov, obmedzovaniu slobody a politických práv, a ponecháva priestor iba pre dva scenáre volieb a ich dôsledkov – zachovanie status qou režimu aj lídra alebo „kontrolovaná výmena” v čele krajiny bez zmeny charakteru režimu.

Vývoj v Tadžikistane tento predpoklad potvrdzuje. Prezident Rahmonov, ako stálica na tadžickom politickom nebi, svojou politikou „tolerancie a tlaku” neumožňuje sformovanie reálnej politickej konkurencie, ktorá by bola schopná ohroziť jeho možnosť uchádzať sa a byť úspešným v prezidentských voľbách koncom tohto roka.

Rahmonov, vedomý si záujmu Spojených štátov i Ruska na stabilite a zvyšovaní vlastného vplyvu v Tadžikistane, sa neobáva pritvrdzovať v upevňovaní svojej pozície. (23)

Od roku 1999 eliminoval Rahmonov väčšinu svojich pôvodných konkurentov, väčšinu warlordov (ako z radov tých, čo v občianskej vojne podporovali opozíciu, ako aj tých, čo bojovali na strane vlády), ktorí by ho mohli ohroziť násilne. Ovládol veľké firmy v krajine (najmä obchod s bavlnou). Obmedzil nezávislosť médií a aktivity občianskych organizácií. Uskutočnil viaceré personálne zmeny a zatýkania v štátnom aparáte (oficiálne interpretované ako antikorupčný boj). Vytvoril efektívny systém propagandy. Získal väčšinu v parlamente prostredníctvom vlastnej Ľudovodemokratickej strany. Darí sa mu udržiavať stabilné vzťahy s väčšinou miestnych klanov. Disponuje podporou nadpriemerne veľkej armády (40 tis. v rámci Ministerstva vnútra, 12 tis. v rámci Min. obrany, 8 tis v rámci pohraničnej stráže a ďalší v prezidentovej ochrane, agentúre na kontrolu drog a min. pre výnimočné situácie – cca 100 000 mužov v zbrani – údajne ročne stojí 17% HDP krajiny). V takomto prostredí opozícia, ak sa aj bude snažiť ponúknuť kandidátov na post hlavy štátu koncom tohto roka, pravdepodobne iba prispeje k Rahmonovovej snahe vytvoriť zdanie demokratickej súťaže. (24)

Zároveň sa opozícii nedarí dohodnúť sa na spoločnom kandidátovi, čo jej šance ešte znižuje. Postavenie spoločného kandidáta by mohlo, aj keď by neuspel, ponúknuť verejnosti jasnú alternatívu do budúcnosti.

Snažia sa o to najmä malé strany, ktoré neuspeli v parlamentných voľbách (a ktoré sa cítia byť pod enormným tlakom zo strany vlády – Sociálno-demokratická, Socialistická strana). Komunistická strana, i keď nepodporuje Rahmonova, nechce ho konfrontovať a preto sa k týmto návrhom správa vyhýbavo. Demokratická strana, i keď oslabená stratou pôvodného lídra Mahmadruzi Iskandarova, ktorý bol v októbri 2005 uväznený a tiež vnútornými rozpormi, plánuje postaviť vlastného kandidáta argumentujúc tým, že by bolo pre opozíciu zložité vybrať jednu osobu, „keďže agenda strán je odlišná a každá chce presadiť svojho človeka”. Otázny tiež zostáva postoj Strany islamského obrodenia, ktorá uvažuje o svojom kandidátovi. Pravdepodobný nový predseda sa vyjadril, že on sám nechce v blízkej budúcnosti čeliť Rahmonovovi, avšak dodal, že rozhodnutie závisí od snemu strany. (25)

V súvislosti s prezidentskými voľbami sa objavili tieto mená – Amir Karakulov z Agrárnej strany, Olimjon Boboyev zo Strany ekonomických reforiem, ale aj starosta Dušanbe a súčasne predseda hornej komory parlamentu Makhmadsaid Ubajdullajev (má veľmi dobré vzťahy s primátorom Moskvy).

Spomína sa tiež Yusuf Akhmedov, bývalý líder Socialistickej strany, poslanec, šéf výboru pre priemysel a energetiku, a parlamentnej skupiny pre spoluprácu s ruskou Dumou. Tento poslanec, požívajúci aj sympatie Moskvy, napriek veľkej snahe vládnej mašinérie uspel vo voľbách a ako člen uvedených výborov dohodol s ruskou stranou investície do energeticky v hodnote 2 mld. USD. Má značnú charizmu a podporu voličov za jeho priamočiarosť, čitateľnosť a odvahu zaujímať aj kritický postoj k vedeniu krajiny. Mnohí analytici práve jeho považujú za reálneho protikandidáta stávajúcemu prezidentovi. (26)

V prípade prezidentských volieb v Tadžikistane koncom roku 2006 možno očakávať skôr prvý z vyššie definovaných scenárov. Pravdepodobne sa objaví niekoľko kandidátov, no nebude prekvapením, ak s drvivou väčšinou zvíťazí Rahmonov. Napriek relatívne vysokým šanciam stávajúcej hlavy štátu na znovuzvolenie nemožno vylúčiť machinácie pri volebnom akte. Ak nastanú, OBSE na ne takmer isto upozorní. Líder krajiny ich možno odmietne s tvrdením, že Tadžikistan má svoje kultúrne špecifiká a politické tradície a nie je správne posudzovať jeho politické udalosti optikou západných štandardov. Pozorovatelia z krajín SNŠ ho v tomto smere asi podporia. Prekvapenia v tadžických prezidentských voľbách na jeseň tohto roka sa zdajú byť málo pravdepodobné…