Po zverejnení správy amerického National Intelligence Council z 3. decembra 2007 prišli stúpenci útoku na Irán o jeden z dôvodov na jeho realizáciu. V správe s názvom Iran: Nuclear intentions and capabilities (1) CIA „s vysokým stupňom istoty” tvrdí, že Teherán ukončil svoj vojenský jadrový program ešte koncom roka 2003 a v súčasnosti v ňom nepokračuje.

Napriek tvrdeniam obsiahnutým v tejto správe USA, Izrael, americkí spojenci na Blízkom východe, ale napríklad aj Francúzsko, stále trvajú na tom, že Irán patriaci spolu so Sýriou, Líbyou a KĽDR medzi tzv. Rouge states či darebácke štáty, je hrozbou pre globálnu bezpečnosť. A to z nasledujúcich troch dôvodov: po prvé preto, že sa netají zámerom „vymazať Izrael z mapy sveta” (2). Druhým dôvodom je mu často pripisovaná zodpovednosť za podnecovanie náboženských nepokojov a občianskej vojny v susednom Iraku a tretím proklamovaná podpora teroristických organizácií na Blízkom a Strednom východe.

Vyhlásenia iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda na adresu Izraela sú všeobecne známe. Čo však ďalšie dva uvedené „dôvody” – sú len vykonštruovanou propagandou ako svojho času iracké chemické zbrane, alebo nepopierateľným faktom? Je Irán štátom sponzorujúcim terorizmus, alebo len legitímne a pochopiteľne podporuje „spriatelené” šíitské frakcie v okolitých štátoch?

Irán:  historický a politický kontext

Väčšina z vyše 60 miliónov iránskeho obyvateľstva je moslimského vierovyznania. Približne 90 % z nich sa hlási k šíitskéj vetve islamu, len 6-8 % k sunnitskej a zvyšok tvoria nemoslimské náboženstvá, najmä zoroastrizmus, kresťanstvo a judaizmus. Islam v Iráne však nemal vždy také dôležité postavenie, ako je to v súčasnosti.  Dnešný názov Iránu, ktorý v preklade znamená Zem Árijcov, sa odvodzuje od indoeurópskych árijských kmeňov, ktoré na územie Prednej Ázie prišli niekedy okolo roku 1500 pred n.l. Jeho história však siaha ešte ďalej, až do tretieho tisícročia pred n.l., do dôb Perzskej ríše.

Až v 7. storočí n.l. si arabskí dobyvatelia podmanili Perziu a priniesli na jej územie islam, hoci z etnického hľadiska dnes Arabi tvoria len 2 % iránskeho obyvateľstva – na rozdiel od susedných štátov – Iraku, Kuvajtu, Saudskej Arábie, Spojených Arabských emirátov, kde tvoria väčšinu populácie. Nie je to teda etnická príslušnosť, ktorá by spájala Irán s jeho susedmi. Práve naopak – v súlade s názvom svojej krajiny, ktorý v starej perzštine znamená vznešený – sú Iránci tradične veľmi hrdí na svoj perzský pôvod a považujú sa za kultúrne nadradených arabskému etniku.  Oveľa silnejším regionálnym putom je náboženská príslušnosť. Ší´a ako jedna z troch hlavných vetiev islamu však v súčasnosti zoskupuje iba 15 až 20 % moslimov. Kým v Iráne je ich podiel na celkovom obyvateľstve najvyšší (už zmienených 90 %) a ší´a tu v roku 1501 bola uznaná za štátne náboženstvo, v ostatných krajinách Blízkeho a Stredného východu – s výnimkou Azerbajdžanu, kde tvoria 85 % populácie, Bahrajnu s približne 70 % a Iraku so 65 % – patria šíiti k menšinovému obyvateľstvu. Šíitská menšina je síce početná aj v Jemene (viac ako 40 %), Libanone (32 %), Kuvajte (30 %), Pakistane (20 %), Afganistane (19 %) a Spojených Arabských emirátoch (16 %), dominantné postavenie vo väčšine arabských štátov však majú sunniti.
Po schizme v roku 632, keď sa začal ideologický spor o tom, kto má prevziať funkciu po zosnulom prorokovi Mohamedovi, šíiti trvali na následníkovi z rodiny, Mohamedovom bratrancovi Alím – odtiaľ ich názov  Ší´at Alí, t.j. Prívrženci Alího – a neuznali za právoplatného kalifa Abú Bakra ani jeho následníkov. Kým sunniti sa sústredili na získanie moci a budovanie štátu, presvedčení, že to je ich úlohou a zodpovednosťou, ktorými potešia Alaha, šíiti zdôrazňovali morálku, materiálny nedostatok, utrpenie, či dokonca osobné mučeníctvo ako posilnenie vo viere v príchod posledného prorokovho následníka, tzv. skrytého imáma, ktorý zničí všetkých neveriacich a nastolí blažený univerzálny mier (3). To sa má podľa sekty Hojjatieh a súčasného prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda stať v období najbližších dvoch rokov. Aj preto na strane Západu a sunnitských štátov na Blízkom východe začínajú narastať obavy z Iránu a jeho „rozpínavosti”. V apríli roku 2006 vyhlásil egyptský prezident Hosní Mubarak, že „šíiti sú vždy lojálni k Iránu a nie ku krajine, kde žijú” (4) a tieto krajiny obviňujú Irán, že sa snaží zneužiť šíitské obyvateľstvo v okolitých štátoch na presadenie svojich záujmov.

O to sa už raz pokúsil ajatolláh Chomejní v roku 1979 v snahe „vyviezť” iránsku revolúciu do okolitých štátov. Tá sa začala vzburou ľudu proti iránskemu šachovi za podpory islamských náboženských vodcov a ozbrojených zložiek. Po tom, čo sa väčšina iránskych voličov vyslovila v referende za zriadenie islamskej republiky, vyhlásil 1. apríla 1979 Chomejní novú teokratickú formu štátneho zriadenia a zaviedol islamské právo šaría. Vlády sa ujali islamskí radikáli, ktorí vládnu krajine dodnes, hoci s mnohými demokratizačnými ústupkami.
Chomejní sa so svojimi stúpencami usiloval o realizáciu vízie islamského štátu, založeného na princípe velayat-e faqih alebo vláda fakíha – islamského sudcu, ktorý má mať v rukách moc až do príchodu dvanásteho skrytého imáma. Formálne je hlavou štátu a vlády iránsky prezident. Duchovný vodca, rahbar, ktorým sa stal Chomejní, má však silnejšiu pozíciu, je najvyšším veliteľom ozbrojených síl, môže vetovať nariadenia vlády a jeho právomoc je nadradená národnej legislatíve. Tento princíp duality moci v minulosti viedol k rozporuplnej politike Iránu hlavne na medzinárodnej scéne, keď radikálni islamskí konzervatívci pod vedením ajatolláhov presadzovali iné smerovanie národnej politiky ako oficiálni predstavitelia štátu a tzv. soft power a často bez ich vedomia podporovali extrémistické skupiny na území Iránu, ako aj v iných štátoch (5). To sa zmenilo s nástupom súčasného prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda, bývalého člena Iránskych revolučných gárd a oddaného Chomejního stúpenca.

Ahamdínedžád, rovnako ako pred ním Chomejní, je presvedčený, že islamská revolúcia sa netýka výhradne Iránu, ale že má – alebo by mala mať – medzinárodnú univerzálnu dimenziu. Má sa rozšíriť do celého moslimského sveta a prispievať k posilňovaniu vzťahov medzi národmi, založených na spravodlivosti a viere (6).  Ahmadínedžád sa síce verejne neopiera o Chomejního koncept vývozu revolúcie, ale sleduje rovnaký internacionalistický cieľ, čo možno pozorovať na náraste kontaktov s islamistickými hnutiami po celom svete a na rétorike zameranej na moslimskú komunitu za hranicami Iránu, prezentujúcej Irán ako odvážneho vodcu moslimov čeliaceho „Veľkému a Malému Satanovi” – USA a Izraelu. Už za čias Chomejního Irán nastolil srdcovú tému všetkých moslimov – oslobodenie Jeruzalema – a neúspešne sa pokúšal pasovať za strážcu svätých miest Mekky a Mediny s cieľom formálne sa vymaniť zo svojho unilateralistického sektárskeho imidžu a osloviť tak nielen šíitských ale aj umiernených sunnitských moslimov. Kým občianska vojna v Libanone v rokoch 1975 – 1985 sa z pohľadu Iránu niesla v duchu obnovy šíizmu na Blízkom východe a práve počas nej začali aj s iránskou podporou vznikať organizácie ako Hizballáh – programovo zameraný na vytvorenie Libanonskej islamskej republiky podľa Chomejního vzoru, iracko-iránska „vojna miest” v rokoch 1980 – 1988 tento proces spomalila. Tendenciu posilňovania iránskeho vplyvu však zvrátil a dokonca premenil na izoláciu Teheránu až jeho opatrný postoj počas vojny v Kuvajte a pasivita k represáliám Saddáma Husajna voči irackým šíitom. Postavenie Iránu sa opätovne posilnilo až po zvrhnutí Saddáma Husajna v Iraku a Talibanu v Afganistane.

V porovnaní s osemdesiatymi a deväťdesiatymi rokmi je súčasná politika Teheránu smerom k islamistickým hnutiam rozvážnejšia a diferencovanejšia a viac zohľadňuje zmeny, ktorými tieto skupiny a organizácie prešli v posledných rokoch. Zvrhnutie Saddáma Husajna a zmena režimu v Afganistane viedli k upevneniu pozície šíitov v týchto krajinách a rozšírili tak pole pôsobnosti Teheránu. Od nástupu Ahmadínedžáda k moci Irán udržiava a posilňuje vzťahy aj so sunnitskými islamistickými organizáciami, ktoré nemajú vyhranený protišíitský charakter, ako napríklad palestínsky Hamas či Islamský džihád. Spoluprácu Iránu s organizáciami ako al-Káida, Taliban či irackými sunnitskými frakciami na prvý pohľad vylučuje ich militantský antšíizmus, na druhej strane však majú s Iránom spoločného nepriateľa, ktorým je Západ a najmä Spojené štáty. V tejto súvislosti možno hovoriť o dvoch podobách iránskej podpory: o sponzoringu ideovo blízkych šíitských extrémistických organizácií v súlade s Chomejního panšíitským plánom vývozu islamskej revolúcie a o tichej podpore a pomoci sunnitským extrémistom v rámci destabilizácie politickej situácie na Blízkom východe a boja proti USA a Izraelu.

Irán ako sponzor šíitských extrémistov

Iránska podpora extrémistických hnutí, z ktorých mnohé figurujú na zoznamoch teroristických organizácií, má rôznu podobu a nesústreďuje sa len na jednu krajinu. Prvým typom je politická a ideologická podpora. Vláda v Teheráne vedie agresívnu politiku voči štátu Izrael a vystupuje ako ochranca Svätej zeme, podporuje šíitsku menšinu vo wahhábistickej Saudskej Arábii, Libanone, Iraku a iných štátoch a snaží sa vyviezť svoj model teokratického islamského štátu do všetkých moslimských krajín prostredníctvom šíitských duchovných a charitatívnych organizácií. V Iraku napríklad Teherán podporuje dvoch šíitských duchovných – tak Alího Sistáního ako aj Moqtadu Sadra. Takisto aktívne využíva geografickú blízkosť šíitských svätých pútnických miest a vplyv v nich sídliacich teologických škôl: najmä iránskeho mesta Ghom, do ktorého každoročne prichádzajú tisíce šíitských veriacich prijať posolstvo ajatolláha Chameneího a vzdať úctu zosnulému Chomeneímu. Rovnako ako do  irackého Nadžáfu a Kerbaly s mauzóleami imámov Alího a Hussajna. Rovnako aktívne spolupracuje na organizácii cezhraničných tradičných ľudových festivalov. Práve v čase náboženských pútí a osláv je totiž migrácia agentov a príslušníkov vojenských zložiek najjednoduchšia a najmenej nápadná. Navyše v súlade s Koránom každý pútnik-študent prispieva svojej náboženskej škole dvadsiatimi percentami svojho ročného príjmu – čo je nezanedbateľný a transparentný zdroj financií.

Najdôležitejšou formou podpory je však štátna finančná pomoc Teheránu, ktorá týmto organizáciám umožňuje budovať a udržiavať stálu infraštruktúru, platiť existujúcich členov a najímať nových. Nových členov je však potrebné na ich prácu aj zaškoliť. Irán na svojom území, ale aj za hranicami založil viacero výcvikových táborov. V nich sa „boží bojovníci” učia narábať so zbraňami, muníciou a výbušninami, stratégii, organizácii a plánovaniu únosov a teroristických útokov. Najväčšími takýmto tábormi v Iráne sú tábor Imáma Alího a Barandak pri Teheráne, Vakil Habab v Mašhade, Badigan-Giorasli v Širaze, Salah Abad, Aram Patik a Beit el-Makdes pri meste Ghom (často uvádzané aj ako Qom) a Bechesti-Zahra na ostrove Kharg. Podobné tábory však Irán vybudoval aj za hranicami, napríklad v Libanone, Sýrii či Sudáne.

Materiálna podpora Teheránu spočíva najmä v dodávkach zbraní a výbušnín. Hoci pôvod zbraní nájdených v Iraku a v skladiskách v iránsko-afgánskom pohraničí v apríli 2007 nebol preukázateľne iránsky a podľa britských expertov mohli byť vyrobené v ktorejkoľvek krajine Blízkeho východu, irackí šíitskí extrémisti a rovnako aj Hizballáh napríklad v súčasnosti pri útokoch preukázateľne používajú rakety Fadžr-3 iránskej výroby (7).

Možno teda konštatovať, že iránska podpora extrémistov je veľmi diverzifikovaná. Pravdepodobne práve pôsobenie všetkých uvedených aspektov je dôvodom, prečo Irán v súčasnosti najmä americká diplomacia vykresľuje ako sponzor číslo jeden svetového terorizmu (8). V očiach iránskej vlády však ich podpora extrémistických organizácií nie je terorizmom, ale podporou národa bojujúceho za svoju suverenitu a práva. Preto napríklad Teherán vôbec neskrýva svoju podporu libanonských či palestínskych extrémistov v boji proti Izraelu.

Organizácie podporované Iránom:

Palestínsky Islamský džihád

PID je plne závislý od dvoch štátov: Sýrie, prostredníctvom ktorej organizácia podniká z Libanonu útoky proti Izraelu, a od Iránu, ktorý jej poskytuje masívnu finančnú podporu. Spomedzi všetkých palestínskych extrémistických hnutí má najužšie kontakty s Iránom práve PID. Podľa najvyššieho predstaviteľa organizácie Dr. Ramadána Šaláha „je islamský džihád jedným z mnohých plodov stromu (nášho – pozn. aut.) vodcu Chomejního” (9). Irán je najväčším sponzorom PID; takmer celý ročný rozpočet Islamského džihádu odhadovaný na niekoľko miliónov dolárov financuje Irán. Jeho veľká časť putuje na organizáciu teroristických útokov proti Izraelu a na infraštruktúru: kancelárie, platy, zbrane, výbušniny a finančnú pomoc pozostalým. V júli 2003 palestínske bezpečnostné sily deklarovali skonfiškovanie 3 miliónov dolárov v hotovosti, čo predstavuje značnú sumu vzhľadom na celkový rozpočet organizácie. Všetky tieto informácie dokazujú, ako Teherán minimálnou finančnou podporou udržuje svoj vplyv nad PID a podobnými organizáciami, prostredníctvom ktorých vedie skrytú vojnu proti Izraelu bez zanechania evidentných iránskych stôp.

Hamas

Základnými cieľmi Hamasu ako politicko-náboženskej extrémistickej organizácie je oslobodenie Palestíny a vytvorenie islamského štátu, ustanovenie jediného zástupcu palestínskeho ľudu a zabránenie sekularizácii a vesternizácii arabskej spoločnosti. Keďže podobné ciele a záujmy má v regióne viacero islamistických skupín, Hamas, ktorý v preklade znamená nadšenie, podporuje hneď niekoľko krajín. V čase jeho vzniku – pred dvadsiatimi rokmi – dokonca Hamas podporoval aj samotný Izrael s cieľom zdiskreditovať Organizáciu pre oslobodenie Palestíny a vytvoriť akúsi alternatívu k samosprávnej vláde Jásira Arafata. Najväčšia finančná podpora však prúdi zo Saudskej Arábie a z Iránu. Medzi týmito dvoma zdrojmi, samozrejme, existuje napätie, najmä zo strany Saudskej Arábie. Saudská podpora nie je ani natoľko vyvolaná antipatiou voči Izraelu či nejakými osobitnými preferenciami. Vzťahy Rijádu s Fatahom ako následníkom Organizácie pre oslobodenie Palestíny majú podstatne dlhšie trvanie ako tie s Hamasom. Ide skôr o to, pripraviť o Hamas Irán a Sýriu, na ktorých sa lídri Hamasu obrátili po tom, čo im medzinárodné spoločenstvo zablokovalo všetky finančné toky. A Irán na ich žiadosť odpovedal pozitívne. Podiel iránskych zdrojov na ročnom rozpočte Hamasu odhadovanom na 30 miliónov dolárov je približne 10 miliónov, pričom americký špecialista na financovanie terorizmu Matthew Lewitt hovorí dokonca o 10 – 20 miliónoch dolároch ročne. Ďalších 10 miliónov tvoria dary súkromných osôb (10) – ide najmä o bohatých arabských obchodníkov a moslimské organizácie pôsobiace v Európe a USA. Švajčiarsky odborný portál Terrorwatch okrem iných spomína: francúzsky Výbor pre dobročinnosť a solidaritu s Palestínou, nemeckú Nadáciu al-Aksá, americkú Nadáciu Svätej zeme pre oslobodenie a rozvoj či britské Palestínsky podporný a rozvojový fond a Fond pre podporu Palestíny a Libanonu.

Príkladom iránskej podpory Hamasu a ich vzájomnej spolupráce sú kancelárie, ktorými Hamas disponuje v Teheráne už od roku 1993, rovnako ako výcvikové tábory na území Iránu. Politickým prejavom podpory bolo napríklad stretnutie iránskeho viceprezidenta Mohammeda Habíbiho s predstaviteľmi Hamasu v Damašku okamžite po atentátoch na Izrael vo februári v roku 1996.
Dôkazov o spolupráci medzi Iránom a Hamasom je mnoho a ani Teherán ani predstavitelia Hamasu nepopierajú úzke vzájomné vzťahy. To, že Irán politicky aj materiálne podporuje aktivity organizácie už viackrát potvrdili mnohí členovia Hamasu aj iránskej vlády. Ako príklad možno uviesť vyjadrenie sekretára iránskej Najvyššej rady pre národnú bezpečnosť Alího Laridžániho pri príležitosti stretnutia s politickým šéfom Hamasu Chálidom Mišálom v decembri roku 2006: „Jednoznačne budeme finančne podporovať túto vládu, a tak skoncujeme s krutosťou Spojených štátov voči tejto krajine.” (11). Rovnako palestínsky minister zahraničných vecí Mahmúd Zahar sa v rozsiahlom rozhovore pre nemecký časopis Der Spiegel pochválil, že on sám previezol pre Hamas z Iránu 42 miliónov dolárov v hotovosti a že sa Hamasu darí úspešne pašovať zbrane tunelmi medzi Egyptom a pásmom Gazy (12).

Keďže medzinárodné spoločenstvo sa snaží odstaviť Hamas od oficiálnych finančných tokov zo zahraničia, hlavnými dvoma formami iránskeho financovania tejto organizácie sú práve zmienené charitatívne organizácie a hotovosť.
Oficiálny denník Palestínskej samosprávy Al Hayat Al Džadída vo vydaní z prvého júna 2006 uviedol, že len jedna z mnohých dobročinných organizácií pôsobiacich na území Palestíny, Al Ansar, prerozdelila v priebehu 6 mesiacov 1,8 milióna dolárov 2 900 rodinám samovražedných atentátnikov v pásme Gazy. Ďalších 1,3 milióna dolárov rozdal Irán prostredníctvom tejto organizácie 2 020 rodinám v Judei.

Pretože cez izraelské banky sa Hamas k finančným prostriedkom nedostane, Teherán svoju finančnú pomoc skúšal posielať do Palestíny priamo v kufroch predstaviteľov Hamasu vracajúcich sa zo zahraničných návštev a ciest. Prvým z takýchto „nosičov” bol práve minister zahraničných vecí Mahmúd Zahar v apríli 2006 a oficiálne pravdepodobne posledným zas premiér Ismael Haníja, ktorý sa v decembri 2006 vracal z cesty do Iránu s hotovosťou 35 miliónov dolárov a prísľubom iránskeho prezidenta Ahmadenídžáda na ročnú pomoc vo výške 250 miliónov dolárov. Izrael však odmietol aj naďalej zatvárať oči nad takýmito hotovostnými tokmi, a tak na príkaz izraelského ministra obrany Amira Peretza Haníjovi 14. decembra doslova pred nosom zavreli terminál letiska v Rafahu. Tento krok hral do karát aj palestínskemu prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi, ktorý predpokladal, že po vyčerpaní financií budú radikáli z Hamasu prístupnejší rokovaniam o vláde a uznaní Izraela. Ismaelovi Haníjovi, ktorého do Rafahu prišlo „podporiť” niekoľko desiatok ozbrojených stúpencov Hamasu, nakoniec po niekoľkých hodinách povolili vstup do Gazy, peniaze však putovali na účet palestínskej samosprávy pri Lige arabských štátov a pravdepodobne boli prerozdelené na výplaty úradníkov blízkych prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi a Fatahu, ktorého podporuje tak medzinárodné spoločenstvo, ako aj arabské štáty (13) – a nie na platy lokálnych úradníkov v Gaze či bezpečnostných zložiek, na vybudovanie výcvikových táborov či na odškodnenie pozostalých obetí útokov izraelských vojsk – na ktoré mali byť pôvodne určené (14).

Uvedené prostriedky, samozrejme, nie sú vysoké vzhľadom na potreby palestínskej samosprávy a predchádzajúcu podporu zo strany USA a Európskej Únie vo výške 1 miliardy dolárov ročne. Preto je otázne, do akej miery môže Irán reálne podporovať vládu Hamasu a tak kompenzovať absenciu finančnej pomoci medzinárodného spoločenstva. Určite nebude sám schopný pokryť celú chýbajúcu sumu.

Zámer podporovať Hamas deklarovalo aj Rusko. Prezident Vladimir Putin sa viackrát vyjadril, že Rusko Hamas nepovažuje za teroristickú organizáciu, a preto niet dôvodov odmietnuť s Hamasom rokovať či poskytnúť mu finančnú pomoc. Od začiatku roka 2007 však išlo skôr o nižšie sumy. Najvyššia z nich dosahovala 10 miliónov dolárov a bola poskytnutá celej vláde, nie výhradne Hamasu. Rusko pred priamou finančnou podporou dáva prednosť skôr uvoľneniu ekonomických sankcií, zároveň však vyzýva Hamas na umiernenejšiu politiku.

Ak bude Hamas pokračovať v radikálnej protiizraelskej rétorike, môže si aj naďalej byť istý podporou Teheránu, nie však medzinárodného spoločenstva. Či však už Hamas uprednostní iránsku alebo medzinárodnú pomoc, kvôli ktorej by musel urobiť mnoho ústupkov, z vnútropolitického hľadiska by nemal získané finančné zdroje investovať na organizáciu teroristických útokov a vedenie partizánskej vojny proti Izraelu, Fatahu a OOP(15), ale investovať ich v rámci územnej samosprávy a pokračovať v sociálnom programe. Práve tomu totiž vďačí za svoj úspech vo voľbách v roku 2006, v ktorých získal 76 zo 132 kresiel v palestínskom parlamente. Pretože kým Fatah vždy „investoval” prostriedky zahraničných inštitúcií financujúcich projekty v Palestíne do „budovania kapacít”, čo v praxi znamenalo nejaký zahraničný seminár pre štátnych zamestnancov, ich platy či modernizáciu radnice predstavitelia Hamasu v rámci územnej samosprávy považovali za potrebnejšie dostavať kanalizáciu či vybaviť nemocnice. Navyše, aj keď vo svojom volebnom programe Hamas trvá na ozbrojenom odpore voči Izraelu, na predvolebných mítingoch nebolo vidieť žiadne zbrane a kampaň bola na lokálnej úrovni založená hlavne na jasnom definovaní sociálnych a ekonomických problémov jednotlivých regiónov a ich riešení (16).

Libanonský Hizballáh

Hizballáh založil v Libanone na začiatku osemdesiatych rokov vtedajší iránsky veľvyslanec v Sýrii, neskorší minister zahraničných vecí, Alí Akbar Mohtašámí. Odvtedy libanonský Hizballáh udržiava priamy kontakt s Teheránom prostredníctvom špeciálneho tímu, známeho ako „Oddelenie 15″ iránskeho Ministerstva tajných služieb. Viac ako tretina iránskej pomoci islamistickým organizáciám vo svete je určená libanonskému Hizballáhu (17). Bol to práve Hizballáh, ktorý Irán založil s cieľom vyviezť do Libanonu, Sýrie a Palestíny Chomejního ideu velayat-e faqih a ďalšie princípy islamskej revolúcie (šírenie „pravého” islamu, prekazenie záujmov Západu na Blízkom východe a oslobodenie Svätej zeme). Okrem Libanonu Hizballáh pod rôznymi názvami existuje s menšou členskou základňou aj v monarchiách Perzského zálivu, v Afganistane, Pakistane a Iraku.

To, že ani v prípade Hizballáhu sa Teherán často nesnaží zakrývať svoje sympatie a  účasť na jeho aktivitách, možno demonštrovať na viacerých udalostiach:  napríklad po atentáte zo 6. októbra 1981 na egyptského prezidenta Anwara Sadata iránska vláda neskrývala svoju radosť a jednu z najväčších teheránskych ulíc premenovala po útočníkovi a na jeho počesť vydala aj známku s jeho podobizňou. Iránske ministerstvo zahraničných vecí, samozrejme, kategoricky odmieta akékoľvek zasahovanie do vnútorných záležitostí svojich susedov (18). No politickí aj náboženskí predstavitelia Iránu neustále vyzývajú „utláčaných” moslimov v krajinách Perzského zálivu, aby sa vzbúrili proti svojim „dekadentným – úpadkovým” vládam. Americké, izraelské a saudsko-arabské spravodajské služby už Iránu niekoľkokrát dokázali účasť na teroristických útokoch či štátnych prevratoch v susedných krajinách, napríklad pri pokusoch o štátny prevrat v Bahrajne v rokoch 1981 a 1996.
Nemenej dôležitú úlohu ako Irán zohráva – alebo donedávna zohrávala – v Libanone aj Sýria. Hoci sama priznáva len oficiálnu štátnu pomoc v oblasti bezpečnosti a logistiky, práve tieto sú prijateľným oficiálnym pomenovaním na podporu militantných zložiek Hizballáhu, dodávky zbraní a prechod iránskych militantov do Libanonu cez jej územie.

Po tom, čo strana Baas neuspela v priamej konfrontácii s Izraelom v Jom-Kippurskej vojne, obrátil Damask svoju pozornosť na susedný Libanon zmietaný občianskou vojnou. Libanon, ktorý Damask dodnes vníma ako historické územie Veľkej Sýrie, odvtedy zohráva úlohu nárazníkovej zóny voči Izraelu. Cieľom zahraničnej politiky Sýrie v Libanone totiž bolo a je oslabiť Izrael a získať tak späť Golanské výšiny. Damask však nemá záujem viesť vojenské akcie proti Izraelu zo svojho územia, ale preferuje tzv. proxy war cez Libanon prostredníctvom Hizballáhu. Útoky proti Izraelu riadi z údolia Beqaa v južnom Libanone ovládanom šíitmi a Hizballáhom. Sýrske vojská opustili Libanon až v apríli 2005 pod tlakom rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN a tzv. Cédrovej revolúcie vedenej libanonskou opozíciou, ktorá Sýriu obvinila zo spoluúčasti na atentáte bývalého premiéra Rafíka Haríriho.

Cédrová revolúcia a ukončenie sýrskeho vplyvu, odchodom sýrskych jednotiek z Libanonu vyústili do rezignácie libanonského premiéra Karameha a slobodných a demokratických volieb, po ktorých do parlamentu zasadlo reprezentatívne zloženie zástupcov všetkých siekt a komunít, vrátane kresťanského vlasteneckého hnutia z exilu vráteného Michela Auna, víťazného Haríriho bloku vedeného synom zavraždeného expremiéra a posilneného Hizballáhu, ktorý prvýkrát obsadil ministerské kreslá v novej vláde.

Napriek istej závislosti a neustálemu sýrsko-iránskemu vplyvu však nemožno v súčasnosti Hizballáh označiť za nesamostatný nástroj politiky Teheránu. Hoci vodcovia organizácie stále uctievajú Chomejního princípy, za svojho duchovného vodcu neuznávajú súčasného iránskeho imáma ajatolláha Chameneího ale libanonského šejka Mohammeda Husseina Fadlalláha. Takisto najvyšší predstaviteľ Hizballáhu, Hassan Nasralláh, je síce bývalým poľným veliteľom, ale predovšetkým je duchovným. Je síce priateľom iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda – s ktorým sa zoznámil ešte v roku 1987 pri výcviku v spravodajskej službe KIM IL SUNG v Severenej Kórei a na čele Hizballáhu od roku 1992 s Ahmadínedžádom, vtedajším predstaviteľom Nadácie pre pamiatku mučeníkov úzko spolupracoval (19) – ale v prvom rade je Libanončan.

Hizballáh v posledných rokoch prostredníctvom pôsobenia dobročinných organizácií získal veľkú podporu najchudobnejších Libanončanov, nielen šíitského vierovyznania, vďaka čomu sa stal relatívne samostatným hráčom nezávislým od svojho mentora. V posledných rokoch sa organizácia výrazne „libanizovala”, vzdala sa svojho pôvodného cieľa vytvoriť v Libanone islamskú republiku na iránsky spôsob a po oslobodení južného Libanonu sa prikláňa k názoru, že rovnováha medzi všetkými sedemnástimi náboženskými komunitami v krajine je najspoľahlivejším garantom stability štátu. O to viac, že sa v rámci libanonskej šíitskéj komunity začínajú objavovať dva myšlienkové prúdy – jeden, blízky Rade šíitských ulémov, pokračuje v propagácii princípu velayat-e fakih a druhý, politický vedený stranou Amal, nabáda ku kompromisným riešeniam. Vodcovia Hizballáhu si aj na príklade Hamasu uvedomili, že ako nástroj napĺňania iránskych ambícií riskujú, že nadobudnuté postavenie stratia – kým umiernenou rétorikou a sociálnym programom získavajú voličov aj mimo šíitskéj komunity a upevňujú si tak postavenie legitímnej parlamentnej strany. V najbližších rokoch bude pravdepodobne dochádzať k postupnému odklonu Hizballáhu od Teheránu, minimálne v politickej rovine.

Ďalšie sféry záujmu a vplyvu Teheránu

Okrem týchto organizácií podporuje podľa portálu Iran-Resist.org Teherán aj ďalšie islamistické organizácie nielen na Blízkom a Strednom východe, ale aj v Severnej Afrike, na Kaukaze či v strednej Ázii. V Alžírsku by to mala byť Ozbrojená islamská skupina G.I.A. (Groupe islamique Armé), v Maroku Strana za islamské oslobodenie, v Egypte Islamský džihád, v Pakistane Armáda za oslobodenie Balušistanu a v Kašmíre Jun d´Allah (Alahova armáda) a Front pre oslobodenie Ďžammy a Kašmíru.

Rozdielne presadzovanie iránskeho vplyvu v jednotlivých štátoch

Do Afganistanu sa mu podarilo preniknúť až po páde Talibanu, odvtedy tu však spolupracuje s viacerými organizáciami (20): s Jednotným islamským frontom pre blaho Afganistanu – organizáciou bojujúcou proti Talibanu, so šíitskými guerillami Harakt-i-Islami (Islamské hnutie), Hezb-i-Wahdat, Hezb-i-Wahdat-e Islami, Shura-e-Itehad (Únia islamského frontu), Sazman-e Nasr (Organizácia víťazstva) a Sepah-i-Pasdaran (Armáda Strážcov revolúcie), s Jumbesh-i-Melli Ilsami (Národné islamské hnutie) zastupujúcim uzbeckú a turkménsku menšinu, ale aj so sunnitskou guerillou z Pakistanu Hezb-i-Islami (Strana islamu).

USA dokonca obviňujú Irán aj so spolupráce s Talibanom. Zástupca ministerky zahraničných vecí Spojených štátov John Negroponte Teherán obviňuje z dodávania zbraní Talibanu a poskytovania vojenského výcviku a poukazuje na nedávno odhalené skladiská a dodávky zbraní v pohraničných oblastiach Afganistanu. Zbrane vyrobené v Iráne sa nedávno našli v skladisku v Herate na afgansko-iránskych hraniciach (10 ton) a v septembri 2007 prerušila armáda NATO tretiu najväčšiu dodávku zbraní na iránsko-afganských hraniciach obsahujúcu špeciálne explozívne náboje vyrobené v Iráne používané Talibanom pri výrobe pouličných bômb (21).

Negatívny dopad na situáciu v Afganistane by mal aj návrat viac ako 200-tisíc afganských utečencov z Iránu, ktorým vraj Teherán tlačí na Kábul. Samozrejme, Irán popiera akékoľvek podozrenie z miešania sa do vnútorných záležitostí Afganistanu a z podporovania extrémistov, najmä Talibanu, ktorý nebol iránskym spojencom, ani kým bol pri moci.

Afganský prezident Hamíd Karzáí sa vyhýba verejne obviniť Irán z miešania sa do záležitostí krajiny. Nechce si z Iránu urobiť ďalšieho nepriateľa, naopak, snaží sa o utuženie vzájomných vzťahov ako protiváhy konfliktov s Pakistanom.

Pred takmer troma rokmi prisúdil americký magazín Time Teheránu podobnú stratégiu ako v Afganistane aj v Iraku. Kým jeho podpora vyše 60 % šíitskéj menšine je pochopiteľná, Irán je čoraz častejšie spájaný aj so sunnitskými guerillami a irackou bunkou al-Káidy, spoluprácou s ktorými sa má snažiť o destabilizáciu krajiny a poškodenie americkej armády. Toto tvrdenie nedávno zopakoval aj francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner (22). Pre Asociáciu francúzskej diplomatickej tlače sa 4. októbra 2007 vyjadril, že „Irán má v Iraku prsty vo všetkom”. Tak v podpore šíitských ako aj sunnitských milícií a vo vyvolávaní konfliktov v rámci samotnej šíitskéj komunity. Pozícia Iránu na pomyselnej irackej povstaleckej šachovnici je veľmi komplexná a nejednoznačná.

Teherán začal podporou irackého šíitského ajatolláha Alího Al-Sistáního reprezentujúceho väčšinu irackých šíitov, ďalej Najvyššieho zhromaždenia islamskej revolúcie v Iraku a politickej strany Da´wa – jednej zo štyroch irackých šíitských politických strán. Sistáního príliš sekulárna filozofia sa však iránskym ajatolláhom príliš nepozdávala, preto začali podporovať aj jeho protivníkov v rámci komunity, Ahmada Chalábího a Ijáda Alávího. Od zvolenia Mahmúda Ahmadínedžáda a po irackých voľbách z 15. decembra 2005 sa privilegovaným irackým partnerom Teheránu stáva štvrtý šíitský subjekt, strana Moqtadu Al-Sadra, syna irackého ajatolláha zavraždeného v roku 1999 na príkaz Saddáma Husajna. Hoci militantné krídlo tejto strany, tzv. Mahdiho armáda, je v opozícii k šíitským milíciám Badr podporovanými a vyzbrojovanými práve Iránom. Kým USA označujú Sadra za teroristu riadiaceho guerilly v Nadžáfe a Nasírii, bývalý iránsky prezident Hašemi Rafsandžáni vyjadril názor, že „v protiklade s teroristickými skupinami operujúcimi v Iraku, existujú silné subjekty prispievajúce k bezpečnosti národa […], okrem iných k takým patrí aj Mahdiho armáda, zložená z entuziastických a hrdinských mladých ľudí…” (23). V tejto súvislosti je zaujímavé pozrieť si prejav súčasného iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda odvysielaný krátko po jeho zvolení iránskou televíziou (24).

Iránska stratégia v tomto bode však nie je až taká zložitá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať: namiesto toho, aby nechali Iracký štát ohroziť iránsky režim, stačilo podporiť šíitské politické strany v Iraku pri vytváraní a získavaní politického priestoru, vďaka čomu sa dva z týchto subjektov stali súčasťou súčasnej irackej vlády, mimochodom, aj vďaka podpore Američanov. Radikálne skupiny a krídla týchto strán (napríklad Mahdiho armáda) sa zas postarali o islamizáciu náboženských a etnických požiadaviek a stratégiu amerického prezidenta Georgea W. Busha „we will turn them one against another” (25) otočili proti nemu samotnému. Tento chaos by však nebol účinný, keby sa wahhábistickí saudsko-arabskí džihádisti z al-Káidy uspokojili so zabíjaním koaličných vojakov. Bolo potrebné obetovať civilov, hoci aj šíitských. Účel totiž svätí prostriedky. A tak podľa portálu Iran-Resist.org prispieval Teherán Musábovi Al-Zarkávímu (dnes už mŕtvemu irackému predstaviteľovi al-Káidy) na nábor samovražedných atentátnikov – jednorazovou prémiou 300 dolárov a dennou „plácou” 75 centov (26). Podľa správy CIA s názvom The Terrorist Threat to the U.S. Homeland  zverejnenej 18. júla 2007 si al-Káida dokonca zvolila Irán za jedno z miest stretávania Shura Majilis, t.j. svojich najvyšších predstaviteľov (27).

Okrem toho sa v minulom roku objavili správy, že Irán dodáva tak šíitom, ako aj sunnitom chemické zbrane. Kuvajtský denník Al seyassah s odvolaním na západné spravodajské služby napríklad uviedol, že šíitskí militanti zatknutí v Iraku za dodávateľov chlórom plnených zbraní označili Iránske revolučné gardy spolupracujúce s Mahdiho armádou. (Podobné zbrane mali byť podľa výpovedí dodávané aj Hamasu a Hizballáhu) (28).

Washington už vyjadril zámer zaradiť Iránske revolučné gardy a ich špeciálnu frakciu Al Qods na zoznam teroristických organizácií, chýba mu však dostatok priamych dôkazov. Iránski pasdaráni totiž v zahraničí sami teroristické útoky nepodnikajú, zameriavajú sa na vypracúvanie stratégií, financovanie, výcvik a výzbroj domácich extrémistov.

Iróniou je, že Teherán pritom už od roku 2003 formálne spolupracuje s irackou vládou a Spojenými štátmi na riešení bezpečnostnej situácie v Iraku. Posledné trojstranné rokovania sa konali len v novembri 2007. Ako uviedla televízia al-Džazíra, iránsky minister zahraničných vecí Manúčehr Mottakí počas svojej návštevy potvrdil pripravenosť Iránu spolupracovať s USA a vládou premiéra Núriho Al-Malíkiho na riešení problémov s bezpečnosťou v Iraku (29). Doterajšie rokovania však zatiaľ nijaké výrazné úspechy nepriniesli. Napriek tomu je existencia stabilného a celistvého Iraku so silnou pozíciou šíitov vo vláde hlavne v záujme Teheránu. V prípade rozdelenia Iraku medzi jednotlivé sváriace sa skupiny by sa totiž ako prvá odtrhla a osamostatnila severná kurdská provincia, čomu sa Irán kvôli vlastnej separatistickej kurdskej menšine rozhodne bude snažiť zabrániť.

Susedská politika Iránu by sa teda dala zhrnúť slovami ruského akademika Leonida Šebaršina: „Iránci sú pragmatici… majúci vo zvyku podvádzať svojich partnerov. Starajú sa predovšetkým skôr o vlastné záujmy, než o záujmy medzinárodného spoločenstva alebo trpiaceho ľudstva.” (30).

Šíitská islamistická ideológia určite nie je jediným základným kameňom súčasnej zahraničnej politiky Iránu. V opačnom prípade by sa totiž v spore o Náhorný Karabach nepriklonili na stranu kresťanského Arménska proti šíitskému Azerbajdžanu, ani by nepodporovali vojenské zásahy Moskvy proti moslimským čečenským separatistom. V súvislosti s kaukazskou politikou Teheránu totiž nie je na prvom mieste ideológia ale pragmatizmus – okrem Číny je totiž Rusko jedným z najväčších a najspoľahlivejších politických ale aj obchodných partnerov – tak v oblasti zbrojného priemyslu, ako aj jadrovej energetiky.

Panšíistický prístup je teda len jeden z nástrojov politiky a hegemonistických ambícií Teheránu, druhým je konfrontačná rétorika súčasného prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda voči Západu, ale najmä Izraelu a USA. Tá mu síce zabezpečila sympatie niektorých sunnitských extrémistických hnutí, na druhej však prispieva k rastúcim obavám jeho susedov a k rozporom v rámci šíitskéj komunity, ktorá sa začína viac sústreďovať na vlastnú národnú politiku a ekonomické problémy. No s Ahmadínedžádom či bez neho, je ťažké označiť šíitskú náboženskú obec (ummu) za homogénny celok, v ktorom by Irán hral rolu Vatikánu. Šíiti nikdy neboli jednotní a dnes ešte menej ako v minulosti.

Navyše snaha Teheránu o regionálnu hegemóniu či podpora šíitských extrémistov v okolitých krajinách nemajú potrebnú podporu zo strany iránskeho ľudu. Dokazujú to študentské demonštrácie z rokov 1999 a 2003, ktoré rovnako namiesto podpory palestínskych povstalcov žiadali vládu o väčšiu angažovanosť v domácej politike. Od roku 2005 sa totiž aj vďaka medzinárodnému embargu situácia v Iráne neustále zhoršuje: napriek stúpajúcim cenám ropy na svetových trhoch boli úrady v Iráne v roku 2007 nútené zaviesť prídelové lístky na obmedzený odber benzínu, čo vyvolalo masové rabovanie benzínových staníc nespokojným obyvateľstvom. Takisto sa prudko zvýšili ceny základných potravín. V krajine rastie inflácia aj nezamestnanosť zároveň. Podľa odhadov je dnes nezamestnaných až 30 % práceschopného obyvateľstva. S ohľadom na tieto vnútorné problémy je preto veľmi nepravdepodobné, že by sa Iránu podarilo zjednotiť 140 miliónov šíitov po celom svete, či len vytvoriť tzv. „šíitský polmesiac” v Perzskom zálive zahŕňajúci Irán, Irak a Libanon, ktorého sa tak boja arabské štáty na čele so Saudskou Arábiou a proti ktorému hľadali spojenectvo aj na novembrovom summite v Annapolise. Tomu iránsky ajatolláh Chameneí vopred predpovedal neúspech, pravdepodobne si pritom premietajúc spoločnú stratégiu svojich šíitských aj sunnitských regionálnych spojencov na najbližších pár rokov.