Tomáš Zálešák (1967) vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorandské štúdium ukončil na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty v USA a vo Veľkej Británii na univerzite v Oxforde. Viackrát navštívil Balkán, kde pracoval v Srbsku a neskôr v Bosne v oblasti medzinárodného dohľadu nad voľbami pod OBSE. Pôsobí na Katedre politológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity a zároveň pracuje ako poradca predsedu NR SR pre zahraničnú politiku. Dlhodobo sa zaoberá históriou a povahou totalitarizmu, masových ideologických hnutí a problematikou vojny a mieru. Publikoval štúdie z oblasti politickej filozofie a rad novinových článkov, esejí a komentárov. Nie je členom žiadnej politickej strany, ale pokladajú ho za nekompromisného konzervatívca. Sám o sebe s humorom vraví, že “pravdepodobne patrí k tomuto poľutovaniahodnému druhu”. Verí v tradičné hodnoty a slobodný trh. Je čestným občanom mesta Chattanooga v americkom štáte Tennessee. Má slabosť pre Charlesa Baudelaira, T. S. Eliota a Dostojevského, nemeckú klasickú a – na počudovanie – aj rockovú hudbu.

Na jednej strane sa o terorizme dnes veľa hovorí, na druhej strane málokto pozná jeho presný výklad. Čo by sme si teda mali pod ním predstaviť?

– Slovo terorizmus označuje skôr systematickú metódu než subjekt, ktorý ju používa. Ide o akty, ktoré sa objavujú nielen v medzinárodných organizáciách, napríklad v guerillových komandách, ale aj na úrovni štátov a vlád. Teror je neustále udržovanie spoločnosti v hrôze, ovládanie spoločnosti prostredníctvom strachu, ktorý sa vytvára bojom proti vonkajšiemu alebo vnútornému nepriateľovi, či už je reálny alebo vymyslený. Ako reflektovaná metóda súvisí so vznikom moderných revolučných hnutí. V extrémnej podobe je to nerozlišujúci útok, zabíjanie a ničenie systémom “čím viac, tým lepšie”, vraždenie nevinných ľudí, často takých, ktorí nemajú s danou politickou otázkou nič spoločné. Takisto je kus pravdy v tvrdení francúzskeho publicistu Andrého Glucksmana v knihe Dostojevskij na Manhattane o tom, že za terorom sa skrýva nihilizmus, v zmysle túžby ničiť bez jasnej predstavy o alternatívnom politickom usporiadaní. Terorizmus preto považujem za vojnu s antipolitickým cieľom, pričom pod pojmami politický život, politické inštitúcie, politická kultúra rozumiem niečo usporiadané, čo človeku umožňuje civilizovaný, pokojný a slobodný život. Terorista je nepriateľom civilizovaného človeka.

Kde môžeme nájsť ideové korene novodobého radikálneho islamizmu?

– Islamská spoločnosť bola od začiatku novoveku konfrontovaná s niečím novým – so vzrastajúcou dynamikou a s technologickou vyspelosťou Západu, ktorý dovtedy považovala za menejcenný – a mala na to isté dôvody. Preto začali moslimovia študovať západné technológie a začali sa tiež zaujímať o idey, ktoré na Západe v novoveku vznikali, a ktoré, či už zdanlivo alebo skutočne, dodávali Západu novú dynamiku a silu na expanziu. Išlo zároveň o idey, ktoré už neboli explicitne spojené s kresťanským náboženstvom. Boli to napríklad idey francúzskej revolúcie, boli to idey revolučného roku 1848, idey moderného nacionalizmu a socializmu. Zo situácie nepriaznivo sa vyvíjajúcej pre islamskú spoločnosť sa zrodila túžba prevziať zo Západu to, čo sa dá prevziať bez spochybnenia islamských koreňov, a zároveň túžba po obnove a praktikovaní islamu v očistenej podobe. Toto sú dva zdroje, ktorým je dlžná väčšina dnešného islamského politického a kultúrneho myslenia.

Vnímate to ako konflikt náboženstiev?

– Povedzme presnejšie, že ide o dlhodobé, intenzívne a nebezpečné napätie medzi dvoma spôsobmi života. Dvoma pohľadmi na svet a dvoma spoločenstvami, z ktorých jedno vyrástlo na kresťanských a druhé na islamských základoch. To však ešte nemusí generovať terorizmus ani konkrétny aktuálny vojnový konflikt. Dnešný radikálny islamizmus je moderný jav, ktorý treba vnímať ako patologickú reakciu na moderné problémy. A tento ideologický komplex za istých okolností generuje teroristické aktivity. Ako rozbuška môže poslúžiť celkom konkrétny “dôvod”, povedzme existencia štátu Izrael.

Za posledných dvadsať rokov prešiel terorizmus dramatickým vývinom, počnúc skupinami ako napr. IRA, ETA či RAF, až ku globalizovanej podobe, akú má Al-Kajdá, ktorá má korene v radikálnom náboženstve. Čo je príčinou rýchleho prechodu od sekulárno-ideologických motívov k čisto náboženským motívom?

– Tie motívy nie sú tak čisto a tradične islamské, ako sa môže zdať. Prechod od sekulárnych ideológií prevzatých zo Západu k radikálnemu islamizmu súvisí so sklamaním, ktoré prišlo v období dekolonializácie. Po druhej svetovej vojne nastúpili s čiastočne novými elitami v islamských krajinách sekulárne ideológie, najčastejšie zmes nacionalizmu a socializmu, ako to bolo aj v baasistických stranách. Tieto elity boli najskôr obklopené aureolou bojovníkov za národnú samostatnosť a záchrancov národnej samostatnosti, dosť rýchlo sa však v očiach širokej verejnosti skompromitovali. Opozičný odpor proti nim mal čoraz viac radikálno-náboženský, fundamentalistický charakter. Paradoxom je, že Západ, teda aj bývalé koloniálne mocnosti, museli nakoniec podporovať dedičov antikoloniálnej svetskej ideológie proti radikálnym islamistom, a to aj za cenu podpory vojenských diktátorských režimov. Je to irónia dejín.

Často sa teroristami stávajú aj ľudia, ktorí väčšinu svojho života prežili mimo územia uplatňujúceho radikálne náboženstvo, žili usporiadanými životmi, dosiahli vysoký stupeň vzdelania a vychovávali deti. Odkiaľ sa berie “slabosť” pre radikálne idey?

– Aj tam, kde sa majú ľudia materiálne pomerne dobre, môže existovať subjektívny pocit menejcennosti, neuplatnenia a bezmocnosti. Radikálnym ideológiám často prepadajú ľudia, ktorí sa nedokážu vyrovnať s realitou ako takou. To vôbec nie je len problém moslimov. Je v tom aj spomenutý skrytý motív nihilizmu a nenávisti k usporiadanej spoločnosti, k normálnemu životu, k realite, ktorá je nutne nedokonalá, čo istý typ ľudí znáša veľmi ťažko.

Jedenásty september 2001 a jedenásty marec 2004 sa stali míľnikmi v histórii terorizmu. Rovnako na ruskej strane to boli Dubrovka a Beslan. Američania a Európania boli porazení doma, kde si snívali svoj sen o bezpečí a o nedotknuteľnosti. Čo nám tým útočníci chceli povedať, pokiaľ nám niečo chceli povedať?

– Istú provokatívnu odpoveď sformuloval krátko po septembri 2001 Michael Ledeen z American Enterprise Institute v článku pod názvom They are not sending us a message, they are killing us (Oni nám nič neodkazujú, iba nás zabíjajú). Je to časť pravdy, ale pravda je aj to, že nám týmto aktom predsa len čosi dali na známosť. Povedali nám, že vysoko vyspelé spoločnosti, ktoré sa domnievajú, že sú veľmi silné vďaka svojej technologickej prevahe, zložitým štruktúram a ekonomickej výkonnosti, sú v skutočnosti vysoko zraniteľné veľmi primitívnymi prostriedkami. Tieto primitívne prostriedky využívajú ich vlastné technologické výdobytky. Finančne sú veľmi lacné v porovnaní s tým, aké škody spôsobujú.

Globálnym symbolom liberálnej demokracie zostávajú v širšom povedomí USA, ktoré sa stali terčom najkrvavejšieho teroristického útoku v novodobých dejinách. Na druhej strane zostáva otázkou, akými metódami práve USA šíria tie hodnoty, ktoré samy vyznávajú. Myslíte si, že šírenie demokracie a ľudských práv do oblastí s odlišným kultúrnym a historickým pozadím pomocou silových prostriedkov nedáva právo národom týchto oblastí brániť sa?

– Americká politika sa tradične zaštíťuje univerzalistickou a tak trochu revolučnou rétorikou. To má korene v americkej politickej kultúre. Americká politika má však aj iné stránky. Tým, že bojuje proti radikálom a proti štátom, ktoré ich podporujú, nerobí celosvetovú revolúciu, ako to niekedy rétoricky prezentujú neokonzervatívci, ale pomáha vlastne udržať status quo. Koniec koncov, vojnou sa dá zvrhnúť tyranský režim, ale na nastolenie demokracie je potrebná stabilita a pokoj. Primárnym dôvodom je zaistenie národnej bezpečnosti. Okrem toho, v týchto vojnách nešlo o masakrovanie Afgancov a Iračanov, ale o ich záchranu pred ich vlastnými tyranskými režimami.

Existuje hranica medzi terorizmom a národnooslobodzovacím hnutím?

– Nikdy nemôžeme uznať za národnooslobodzovací boj nevyberané a brutálne masakrovanie civilného obyvateľstva vo vzdialených krajinách a vymyslené krivdy. Tu nejde o žiaden národnooslobodzovací boj. Rovnako však nie je legitímnym bojom proti terorizmu napríklad zrovnávanie čečenských miest a dedín so zemou…

Nedeje sa to isté z americkej strany v Iraku?

– Nie. To je lož.

…A prípad Abu Ghraib?

– Ak sa americký vojak dopustí týrania zajatcov a prídu mu na to, je vyšetrovaný, súdený a trestaný. Surovosti proti Čečenom sa diali so súhlasom na vyšších priečkach velenia a s tichým súhlasom politikov, ktorí odvracajú zrak. Áno, aj západných politikov. Tým som v žiadnom prípade nepovedal, že Rusko sa nemá brániť pred teroristami a nezaslúži si v tomto všemožnú podporu! Civilné straty a poškodenia pri ruských akciách sú však alarmujúco vysoké. No musím vysloviť ešte jednu varovnú poznámku. Vojna si vynucuje koncentráciu štátnej moci, vytváranie zvláštnych kapacít, zvláštnych právomocí. Špeciálne terorizmus si vyžaduje rôzne neortodoxné postupy. Slobodná spoločnosť sa rozvíja lepšie v mieri. Vo vojne musí mobilizovať prostriedky na obranu aj za cenu kompromisov v oblasti práv a slobôd. Zachovanie slobodných inštitúcií je rovnako dôležitou výzvou pre 21. storočie ako potreba zničiť teroristov. Jedno bez druhého nedáva zmysel.

Po útoku na WTC vyhlásil George Bush vojnu proti terorizmu, ktorá trvá dodnes. Kto v tejto vojne ťahá za kratší koniec?

– Fanatici a masoví vrahovia nie sú neporaziteľní. A nebude to prvýkrát, čo budú porazení. Slobodná spoločnosť vyzerá niekedy slabá, ale len do istej chvíle. V žiadnom prípade nesmieme prepadať falošnému pocitu bezpečia a sebauspokojeniu. Usporiadaný život v civilizovanej spoločnosti totiž nie je niečím vopred zaisteným. Je neustále ohrozovaný násilím a rozvratom zvonku i zvnútra. To vedela aj stará grécka polis.

Vojna proti terorizmu niečo stojí. Podľa vojenských stratégov sú to nepochybne dobré investície. Čo bráni tomu, aby sa tieto finančné prostriedky použili pre chudobné krajiny, ktoré sú pre svoju zaostalosť živnou pôdou pre radikálne hnutia?

– Istý dosah na ekonomiky vyspelých krajín to má. Slobodná spoločnosť a trhová ekonomika však toto bremeno nesú lepšie ako direktívna ekonomika. A po druhé, za posledné desaťročia sa do zaostalých regiónov investovali ohromné finančné prostriedky. Tie však boli premrhané diktátorskými klanmi alebo investované do zbrojenia a do nezmyselných vojen. Mechanické sypanie peňazí do zaostalých regiónov sa míňa účinkom. Je potrebné týmto krajinám pomôcť, aby sa rozvíjali ich vlastnými silami. A zvrhnutie diktátorov v tom hrá dôležitú úlohu.

Až do útoku na madridské metro bol prístup Európanov k boju proti terorizmu takpovediac laxný. Do akej miery sa zmenil tento postoj po útokoch v Madride?

– Európa sa vyčerpala počas dvoch svetových vojen a naučila sa byť závislou od vojenskej sily Spojených štátov. Čiastočne pacifizmus a čiastočne komplex menejcennosti sú preto v pozadí mnohých prejavov antiamerikanizmu. Európska predstava boja proti terorizmu sa pohybuje v rámci policajných aktivít a preventívneho investovania do zaostalých regiónov. Bohužiaľ, táto hrozba vyžaduje aj vojenské zásahy. Zatiaľ môžeme konštatovať iba toľko, že za útoky v Madride nebola potrestaná Al-Kajdá, ale španielska Ľudová strana a premiér Aznar. Terajší španielsky premiér Zapatero sa môže pochváliť tým, že mu Usáma bin Ládin vyhral voľby.

Za cenu…

– …niekoľkých stoviek mŕtvych civilistov.

Tvrdenia politikov, že svet bez Saddáma je oveľa bezpečnejší, nevyznievajú dnes príliš dôveryhodne. Nenahrávajú nepotvrdené spravodajské informácie o vlastníctve chemických zbraní skôr tým, ktorí hovoria, že iba v dôsledku chamtivosti svetovej ekonomickej loby sa dnes Irak podobá sudu naplnenému pušným prachom?!

– Irak je druhou najväčšou zásobárňou ropy na svete, nie však jedinou. Väčšina irackej ropy z Perzského zálivu tečie do Európy. USA získavajú asi 70 percent svojej ropy z vlastných zdrojov alebo z iných krajín na americkom kontinente. Hlavným konkurentom Saudskej Arábie ako najväčšieho exportéra ropy je dnes Rusko. Je však pravda, že ropa tu hrá svoju rolu. Nie je predsa jedno, či na svetových ložiskách ropy sedia nebezpeční dobrodruhovia, ktorí môžu ohrozovať svetovú ekonomickú stabilitu a bezpečnosť či korumpovať zahraničné subjekty. Ak by iba ropa bola dôvodom na zásah proti šialenému diktátorovi, bol by to legitímny dôvod. Saddámov režim však predstavoval hrozbu pre medzinárodné spoločenstvo aj vlastníctvom zbraní hromadného ničenia, podporou terorizmu, agresiou voči susedom. Irak v minulosti zbrane hromadného ničenia preukázateľne vlastnil, a ako vieme, aj ich použil so strašnými následkami. Možno diskutovať o načasovaní a prioritách akcie, o spôsobe vynucovania dodržiavania medzinárodného práva či o medzinárodnej koordinácii postupu. Nie však o morálnej oprávnenosti samotného zvrhnutia a potrestania tohto vraha žien a detí.

Teroristické ohrozenia Slovenska považuje značná časť verejnosti za nepravdepodobné. Do akej miery je tento postoj opodstatnený?

– Na Slovensku máme historický sklon robiť cnosť z toho, že pri veľkých dejinných zápasoch zostávame v závetrí. Dnes sme však úspešnou spoločnosťou, ktorá je súčasťou euroatlantických štruktúr. Náš región síce nie je taký zaujímavý ako Španielsko a USA, to však neznamená, že sme v očiach islamských radikálov lepší. Už sa nemôžeme spoliehať na to, že sme malí a bezvýznamní. Okrem toho, Saddámovi prominenti veľmi dobre vedia, odkiaľ kupovali tanky. Aj teroristi vedia, kde sa nachádzajú miesta v bývalej ČSSR, na ktorých boli cvičení. Nebudeme neviditeľní len preto, že zavrieme oči!

Nebolo by vhodné sa už aj u nás začať vážne zaoberať pojmom národnej bezpečnosti?

– Nielenže tá doba nastala, ale mnohí sa ňou už zaoberajú. Demokracie však dnes stoja pred zvláštnou novou hrozbou, s ktorou chýbajú skúsenosti. Nielenže vždy nepoznáme odpovede, ale často ani nevieme, aké otázky si treba klásť. Samozrejme, to nie je dôvod na ničnerobenie.