Ukrajinská tzv. oranžová revolúcia vyvolala na politickej scéne značné turbulencie. Hoci systém politických strán si zachoval svoj tradične bipolárny charakter, jeho jednotlivé súčasti prešli zásadnými zmenami. Príčinou je na jednej strane tzv. politická reforma, ktorá znamenala transformáciu prezidentského systému na parlamentno-prezidentský, ale aj implózia Kučmovho režimu v novembri – decembri 2004. V dôsledku uvedených zmien sa kľúčovou pozíciou vo výkonnej moci stalo kreslo premiéra. Na rozdiel od predchádzajúceho modelu, keď parlament mal možnosť premiéra iba potvrdiť, resp. odmietnuť, súčasný parlament formuje vládnu väčšinu, od ktorej závisí aj štruktúra vlády.

Udalosti na sklonku roku 2004 priniesli zánik strán, ktoré reprezentovali štruktúry „starého režimu” a boli bezprostredne spojené s Kučmovým režimom. Z bloku Za jednotnú Ukrajinu (ZaJedU) prežila iba Strana regiónov, ktorá však bola akýmsi vedľajším produktom Kučmovej vlády a jej kooptácia do kučmovskej vládnej elity bola viac dôsledkom strachu z moci a peňazí „doneckých”, ako výsledkom sympatií ostatných partnerov.

Kým v roku 2002 predstavovali dva póly straníckeho spektra Ukrajiny národnodemokratická Naša Ukrajina a „centristický” blok ZaJedU, reprezentujúci „stranu moci,” v roku 2006 ich miesto obsadil Blok Julie Tymošenkovej (BJUT), resp. Strana regiónov. Obe tieto formácie mali pred štyrmi rokmi v politickom spektre druhoradé postavenie. V roku 2002 i v roku 2006 v politických štiepeniach Ukrajiny zohrávala dôležitú, priam kľúčovú úlohu, otázka geopolitického smerovania Ukrajiny. V roku 2006 sa k nim pripojila aj jazyková otázka. Na druhej strane z hľadiska ekonomického a politického smerovania Ukrajiny medzi jednotlivými zoskupeniami možno pozorovať určitú konvergenciu. S výnimkou Strany regiónov sa priama prítomnosť „oligarchov,” ponímaných ako predstaviteľov veľkého biznisu, v politických zoskupeniach znižuje. Všetky relevantné zoskupenia si uvedomujú nutnosť získať ich priazeň, na druhej strane aj samotní „oligarchovia” po roku 2004 svoju personálnu i finančnú podporu diverzifikujú medzi viacero zoskupení.

Kým v dôsledku ruského tlaku sa geopolitická konfliktná línia prehlbuje, pravo-ľavé štiepenie má naďalej iba druhoradý charakter. Naša Ukrajina i regionálni sa hlásia k zásadám trhovej ekonomiky a liberalizmu. V skutočnosti však obe zoskupenia možno zaradiť medzi „centristické,” ale nie v chápaní politickej ideológie, ale skôr z hľadiska ambícií pôsobiť ako neideologické „strany moci.” Kým v Strane regiónov sa však v dôsledku pôsobenia v opozícii potenciál klientelizmu znížil, hoci pretrváva najmä na regionálnej úrovni, keďže táto strana v podstate monopolne ovláda Donbas, v Našej Ukrajine, predovšetkým však v Ľudovom zväze Naša Ukrajina (NS NU) tento potenciál narástol. Obe zoskupenia inštrumentálne využívajú ideologickú agendu politických prúdov a zoskupení, ktorých sú dedičmi. Kým Naša Ukrajina „zdedila” národnodemokratický a prozápadne orientovaný elektorát západných regiónov, Regionálom sa podarilo osloviť proruský elektorát na východe, ktorý sa identifikoval so sovietskou minulosťou. Oficiálne sa táto strana hlási vo svojich programových dokumentoch k ideológii regionalizmu, čo môže vyvolávať znepokojenie z hľadiska teritoriálnej integrity Ukrajiny v budúcnosti. Klientelistický potenciál však narastá aj v prípade BJUT, o priazeň ktorého sa zo strachu pred reprivatizáciou uchádzajú podnikatelia, v minulosti podporujúce establishment Kučmovej éry.

Geopolitická konfliktná línia sa do značnej miery prelína s postojom k bližšej i vzdialenejšej minulosti. Kým stúpenci prozápadnej orientácie Ukrajiny odmietajú sovietsku minulosť a hlásia sa k ideálom „Majdanu,” stúpenci proruského smerovania sa hlásia k sovietskej minulosti. Tieto rozdiely sú viditeľné voľným okom pri cestovaní po Ukrajine. Kým v západných regiónoch zmizli pomníky, pripomínajúce sovietsku éru, na východe a juhu zostali zachované a vo vedomí značnej časti obyvateľstva fungujú ako živé symboly. Túto bipolaritu čiastočne narušuje Socialistická strana Ukrajiny (SPU), ktorá odmieta paušálne zavrhovanie sovietskej minulosti a hlási sa k jej údajným pozitívnym stránkam, ale zároveň presadzuje dôsledne demokratický a umiernený prozápadný kurz.

Na oboch póloch, „oranžovom” (hlásiacim sa k tzv. oranžovej revolúcii) i „modrom” (ktorý túto revolúciu odmietal) je však prítomné aj delenie na pravicu a ľavicu, aj keď táto konfliktná línia nezohráva takmer žiadnu úlohu pri rokovaniach o sformovaní parlamentnej väčšiny. Ešte v čase, keď sa koalícia Našej Ukrajiny a Strany regiónov črtala ako reálny variant, sa predstavitelia Regionálov dištancovali od komunistov a progresívnych socialistov práve preto, že deklarovali liberálny charakter svojho zoskupenia. Zo strany socialistov sa však podobné tendencie voči komunistom a progresívnym socialistom neobjavovali, medzi nimi existoval vždy skôr vzťah rivality, aj keď v parlamente v mnohých otázkach hlasovali spoločne.

V parlamentných voľbách 2006 prevzal úlohu centristicko-populistickej strany BJUT, keď ho podporili voliči „oranžového” Kyjeva, sklamaní politikou Našej Ukrajiny. Julia Tymošenková sa v priebehu roku 2005 pokúsila o prekonanie „modro-oranžového” štiepenia cestami do Doneckej oblasti i gestom, keď sa zriekla oranžovej farby v prospech bielo-červeného srdca, pôvodne koncipovaného ako dvojfarebné oranžovo-belasé. Politický vývoj však napokon rozhodol, že sa aj napriek ostrej kritike juščenkovského establishmentu stal lídrom „oranžového” tábora práve BJUT.

Strana regiónov
Viktor Janukovyč sa prinajmenšom pri voľbe politickej taktiky pred parlamentnými voľbami ukázal ako politik, schopný poučiť sa z predchádzajúcich chýb. Namiesto vnútorne nestabilného bloku sa rozhodol vybudovať jednotnú a centralizovanú politickú stranu. Strana regiónov sa v roku 2004 ukázala ako jediná strana „ancient régime,” ktorá preukázala svoju životaschopnosť, vnútornú disciplínu, schopnosť mobilizovať voličov a nerozpadla sa, ako sa to stalo v prípade formácií typu Národnodemokratickej strany či Trudovej Ukrajiny. Efekt integrácie sa pozitívne prejavil napr. v prípade pohltenia Novej demokracie exgubernátora Charkovskej oblasti Jevhena Kušnarjova. Podobným úspechom bola marginalizácia kedysi vplyvnej Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny (zjednotenej). Porážka SDPU(o) je o to tragickejšia, že namiesto jej lídra Viktora Medvedčuka, ktorý dosiahol azda všeobecnú nenávisť dokonca aj na východe Ukrajiny ako symbol Kučmovho režimu, sa jej volebným lídrom stal bývalý ukrajinský prezident Leonid Kravčuk.

Ďalším úspechom Janukovyča bolo, že sa dokázal dištancovať od Kučmovho režimu. Pritom Strana regiónov zostala pod dominantným vplyvom doneckého klanu, aj keď napr. pribratie Kušnarjova, ktorý sa čoskoro stal jedným z popredných predstaviteľov tejto formácie, svedčí o tom, že aj Strana regiónov prestala byť výsostne regionálnou „stranou moci” v Donbase. Prestala byť výlučne oligarchicko-klientelistickým projektom. Hoci aj naďalej si v nej donecká oligarchia zachovala rozhodujúce slovo a strana má jednoznačne klientelistický charakter, v očiach značnej časti voličov už nie je iba „stranou moci”, ale aj zoskupením, ktoré sa profiluje na kultúrno-etnickom (resp. jazykovom a identitárnom) medzi západom a východom Ukrajiny. Ostatné dva hlavné klany – kyjevský a dnepropetrovský sa moci doneckého klanu obávali a napr. SDPU (o) viedla pred voľbami intenzívnu kampaň nielen proti silám spojeným s oranžovou revolúciou, ale aj proti Regionálom.

Voličské zázemie Regionálov tvoria prorusky orientovaní voliči, hlásiaci sa k niekdajšiemu sovietskemu hodnotovému systému, hoci záujmy oligarchického zázemia tejto strany sú nepochybne v rozpore s cieľmi obnovenia komunizmu. Vedenie tejto strany sa v súčasnosti hlási k princípom liberalizmu, aj keď pred voľbami táto strana koketovala s ľavicovými heslami. V prípade, že sa dostane do opozície, zrejme sa ideologicky znova posunie doľava, v tom prípade bude mať šancu pohltiť časť voličov SPU, Vitrenkovej progresívnych socialistov a azda aj protestný elektorát, ktorý podporuje BJUT.

Orientácia Regionálov na postsovietske rezíduá v mentalite ukrajinských voličov umožnila na východe a juhu Ukrajiny fakticky eliminovať Komunistickú stranu Ukrajiny (KPU). Tá sa ledva dostala do parlamentu a fakticky po 15 rokoch existencie nezávislej Ukrajiny prestala byť relevantným faktorom v ukrajinskej politike. Tento proces prebehol vo veľmi krátkom čase. Ešte v parlamentných voľbách 2002 KPU získala 20 % hlasov, o dva roky neskôr v prezidentských voľbách Kučmov vyzývateľ v druhom kole Petro Symonenko z roku 1999 úplne prepadol. Regionálov zrejme podporila aj časť potenciálnych voličov Vitrenkovej PSPU. Janukovyčovi zrejme pomohlo, keď po bieloruských prezidentských voľbách v marci 2006 uvítal víťazstvo Alexandra Lukašenka. Tento úspech sa však pre Regionálov zároveň stal pascou. Marginalizovaním KPU a PSPU stratili potenciálnych partnerov, ktorí by mohli v parlamente prinajmenšom formou tichej podpory, bez nároku na zastúpenie vo výkonnej moci, umožniť vznik jednofarebnej „modrej” vlády.

Odliv hlasov od krajnej ľavice pritom nie je spôsobený generačnou zmenou. Voliči východnej Ukrajiny jednoducho považujú autoritatívny model kapitalizmu za model veľmi blízky sovietskemu komunizmu. Zásadnú úlohu tu zohrával aj kultúrny ruskojazyčný faktor. Na druhej strane Regionáli, resp. prinajmenšom ich väčšina zďaleka nemajú záujem realizovať krajne ľavicovú, resp. neokomunistickú politiku. Jej predstavitelia (napr. Taras Čornovol, považovaný za ideológa strany) sa pred voľbami viackrát od potenciálnej spolupráce s KPU, resp. Ľudovou opozíciou dištancovali.

Jedným z hlavných programových pilierov Strany regiónov je dôraz na ekonomiku a budovanie podnikateľského prostredia, vyslovuje sa za znižovanie daní. Strana síce podporuje vstup Ukrajiny do Jednotného hospodárskeho priestoru, zároveň však deklaruje podporu vstupu Ukrajiny do EÚ. To však Regionálom nebránilo v parlamente hlasovať proti trhovým reformám a zákonom, umožňujúcim vstup do WTO, proti pokusom o synchronizáciu štandardov ochrany potravín so štandardmi EÚ ako aj proti reforme colných pravidiel, ktoré by obmedzili možnosť nelegálnych transferov a zblížili krajinu so západnými štandardmi.

Hoci namiesto kreovania nestabilných blokov, ktoré zákonite po voľbách čakal rozpad, ako napr. v prípade ZaJedU, resp. Našej Ukrajiny, Strana regiónov zvolila efektívnejšiu taktiku budovania jednotnej strany, ani zďaleka nejde o monolitný celok. V rámci Strany regiónov možno vyčleniť niekoľko záujmových skupín, okolo ktorých sa môžu v budúcnosti vytvárať deliace čiary.

Záujmy oligarchov predstavujú kandidáti, ktorí sú považovaní za ľudí Rinata Achmetova, ktorí sú spojení s koncernom System Capital Management (SCM), t. j. hlavného sponzora strany. Ďalšími významnými oligarchami, ktorí stáli pri zrode Strany regiónov, sú bratia Kľujevovci, ktorí patria medzi zakladateľov doneckého klanu. Kľúčovú pozíciu Achmetovovej SCM odzrkadľuje nielen štruktúra budúceho poslaneckého klubu strany v Najvyššej Rade, ale aj v oblastnej rade v Doneckej oblasti.

Achmetov vystupuje počas povolebného vývoja ako pragmatik. Dokazuje, že jeho primárnym cieľom je zaistenie vlastných ekonomických záujmov a osobnej nedotknuteľnosti, pričom ďalšie ciele ideologického charakteru je schopný obetovať. Tak napr. kým oficiálne vedenie Strany Regiónov hovorí o potrebe zavedenia ruštiny ako druhého úradného jazyka, Achmetov vyhlásil, že je ochotný naučiť sa po ukrajinsky. Za určitých okolností by bol schopný podporiť zmiešanú „oranžovo-modrú” koalíciu, alebo vstúpiť do vlády po rozpade projektovanej „oranžovej” koalície. Vzhľadom na svoj etnický pôvod (Achmetov je národnosťou Tatár z Ruskej federácie, pôvodom moslimského vierovyznania) a navyše minulosť, ktorá sa spája s pôsobením kriminálnych štruktúr v Doneckej oblasti, je však málo pravdepodobné, že by sa v budúcnosti mohol stať premiérom alebo lídrom strany. Nie je však vylúčené, že by sa v budúcnosti mohol pokúsiť o odstránenie expremiéra Viktora Janukovyča z postu predsedu strany a nominovať na tento post vlastného dôverníka. V tejto súvislosti sa spomína napr. Boris Kolesnikov, bývalý gubernátor Doneckej oblasti.

Druhé krídlo predstavujú ľudia, spojení s bývalým premiérom a neúspešným kandidátom na post prezidenta Ukrajiny Viktorom Janukovyčom. Hoci Janukovyč bol takisto v minulosti považovaný za človeka blízkeho Achmetovovi, postupne sa vďaka vlastnej húževnatosti a pôsobeniu na poste gubernátora Doneckej oblasti, neskôr premiéra Ukrajiny a kandidatúre na prezidenta prepracoval k samostatnejšej pozícii a jeho závislosť od niekdajšieho patróna sa zmenšila. Zastúpenie „jeho” ľudí na kandidátke Regionálov bolo podstatne menšie. Hoci počas prezidentských volieb 2004 Janukovyč nadobudol značnú charizmu a stal sa lídrom obyvateľov východných oblastí Ukrajiny, v rámci Strany regiónov je najmä po voľbách evidentná snaha o oslabenie jeho vplyvu. Podstatne menej sa objavuje na verejnosti, na rozdiel od Achmetova, či lídrov, ktorí majú podstatne vyšší intelektuálny bacground ako Janukovyč – napr. už spomínaný Kušnarjov, poslankyňa Raisa Bogatyrjova, Mykola Azarov či Taras Čornovyl.

Kým pred voľbami Regionáli akceptovali najmä ideologické otázky a problematiku dlhodobého politického smerovania Ukrajiny – t. j. odmietanie členstva Ukrajiny v NATO, plnohodnotné členstvo Ukrajiny v Jednotnom hospodárskom priestore a požiadavku na administratívnu reformu, ktorej dôsledkom by však bola federalizácia štátu a uzákonenie štatútu ruštiny ako druhého štátneho jazyka, po voľbách, najmä v momentoch, keď sa koalícia s Našou Ukrajinou javila ako reálna možnosť, strana zdôrazňovala najmä ekonomické otázky. V máji, keď sa už aj špičky Našej Ukrajiny a Juščenko samotný vyslovili v prospech koalície s BJUT vrátane odovzdania kresla premiéra Julii Tymošenkovej, Regionáli prešli k radikálnejším krokom, ako napr. k jednostrannému vyhláseniu ruštiny za úradný jazyk v oblastiach, ktoré majú pod kontrolou alebo napr. k vyhláseniu Luganskej oblasti za zónu bez NATO.

Prípadné konflikty môžu nastať medzi starými a novými členmi strany, ktorí do Regiónov vstúpili po roku 2004. Najmä v Donbase sú Regióny stranou moci s absolútnou predominanciou voči ostatným politickým zoskupeniam. To im na jednej strane dodáva silu, ale v prípade, ak nastane konflikt napr. medzi mestskými a oblastnými samosprávami, resp. medzi jednotlivými teritoriálnymi klanmi, bude to automaticky znamenať vnútrostranícky spor.

Strana regiónov sa pôvodne formovala najmä ako zoskupenie, reprezentujúce regionálne mocenské a podnikateľské štruktúry. Odchod veľkej časti doterajších lídrov do Kyjeva však môže mať negatívne následky na stabilitu štruktúr na lokálnej a regionálnej úrovni. Vzhľadom na jej silnú pozíciu v lokálnych a oblastných samosprávnych orgánoch si jej predstavitelia doposiaľ udržali pomerne značnú moc a môžu rozhodovať aj o existenčných otázkach obyvateľstva (napr. v prípade školstva, sociálnych vecí, miestneho hospodárstva). O „chlapcoch” z Donbasu je známe, že si prostriedky na presadzovanie svojej vôle a udržanie disciplíny nevyberajú. Preto prípadné otrasy, resp. konflikty v tejto strane na nižších úrovniach budú viesť skôr ku stagnácii a postupnému rozkladu, ako k otvorenému rozkolu. Prípadný otvorený konflikt možno očakávať skôr na vyššej úrovni a až následne by sa mohol prejaviť „dolu.” Potenciál oslabenia, resp. rozkladu až rozpadu Strany regiónov by narastal v prípade, že by sa strana stala jadrom vládnej koalície.

Blok Julie Tymošenkovej (BJUT)
Blok Julie Tymošenkovej možno aj napriek druhému miestu považovať za reálneho víťaza ukrajinských parlamentných volieb. Oproti roku 2002 niekoľkonásobne zvýšil svoje zastúpenie v Najvyššej Rade. Hoci nezískal prvé miesto, dokázal poraziť Našu Ukrajinu a aj keď Tymošenková sa dištancovala od oranžovej farby v prospech bielo-červeného srdca, práve táto charizmatická politička sa stala osobnosťou, omnoho viac symbolizujúcou kontinuitu zmeny a ideálov „Majdanu”, ako prezident Juščenko a Naša Ukrajina, ktorej je patrónom.

Aj pri dlhodobej nepredvídateľnosti ukrajinskej politiky sa v súčasnosti zdá, že o návrate „železnej Júlie”, ako expremiérku prezývajú jej protivníci i stúpenci, do premiérskeho kresla, je už rozhodnuté. Hoci BJUT sa vyznačuje vysokou úrovňou disciplíny poslaneckého klubu, v prípade nečakaného odchodu Tymošenkovej z politiky (napr. v prípade jej kriminalizácie) by sa zrejme rozpadol.

Silou, ale zároveň aj slabosťou Tymošenkovej je konfliktný štýl politiky a sklon k direktívnemu riadeniu ekonomiky. Dôsledkom môže byť ďalšie preskupenie v politických elitách. Napriek antioligarchickému apelu nemožno ignorovať, že viaceré podnikateľské skupiny, neraz aj tie, ktoré boli prepojené na štruktúry bývalého režimu, sa uchádzajú práve o priazeň BJUT. Na druhej strane Tymošenková je charakteristická balansovaním medzi jednotlivými finančno-priemyselnými skupinami, pričom sama nebýva spájaná so žiadnou z nich. Viaceré jej vyhlásenia, napr. požiadavky na zrušenie dane z pridanej hodnoty či stávka na nacionalizmus môžu viesť následne ku kurzu na ekonomickú autarkiu. Častokrát sú natoľko populistické a nekompatibilné s politikou, praktizovanou v EÚ, že ju niektorí pozorovatelia zaraďujú do blízkosti umierneného variantu Lukašenka.

Blok sa hlási k ideológii solidarizmu, čo je však značne nekonzistentná zmes antiestablishmentových, ľavicových a nacionalistických hesiel. Tak napr. jej prioritou je „ekonomická nezávislosť vo všetkých oblastiach,” kde by prípadne mohla nájsť styčný bod napr. s Regiónmi. Kým Strana regiónov odmieta vstúpiť do WTO, Tymošenková deklaruje verbálne podporu vstupu, zároveň však kritizuje ukrajinskú vládu, že nepomáha domácim výrobcom zvládnuť svetovú konkurenciu. Potenciálne autoritatívne tendencie môže naznačovať napr. aj zámer Tymošenkovej inštitucionalizovať postavenie parlamentnej opozície v ústave, čo svedčí o nepochopení základných princípov demokracie.

Členstvo v EÚ chápe BJUT, podobne ako Strana regiónov, ako „návrat” do Európy, nie ako úlohu pre realizáciu reforiem. V predvolebnej rétorike kládla hlavný dôraz na kompenzáciu negatívnych dôsledkov členstva, ochranu domáceho trhu a výrobcov. Podobne v oblasti boja proti korupcii, ktorý patrí medzi hlavné priority BJUT, sa blok sústreďoval predovšetkým na útoky voči Juščenkovmu okoliu, ale nie na systémové zmeny. Blok má ambície budovať rozsiahly systém sociálneho zabezpečenia, čoho dôsledkom bude zvýšený tlak na podnikateľov, nezlučiteľný s programom znižovania daní, čo je ďalšou prioritou BJUT.

Na druhej strane v prípade Tymošenkovej by to nemuselo byť prvý raz, keby sa z populistického vodcu stal reformátor. Pritom jej pôvodné voličské zázemie tvoril vyslovene protestný elektorát, najchudobnejšie vrstvy spoločnosti, ku ktorému sa pridali voliči sklamaní politikou Našej Ukrajiny a prezidenta Juščenka. Takýto elektorát je málo stabilný, ale destabilizácia môže hroziť aj samotnému bloku, pozostávajúcemu z oligarchickej strany Baťkivščyna, ktorá evoluuje k nacionalizmu a Ukrajinskej sociálnodemokratickej strany. BJUT môže podobne ako Strana regiónov veľa stratiť v dôsledku odchodu veľkej časti svojich predstaviteľov do Najvyššej rady, resp. do centrálnych úradov. Najmä jeho predstavitelia na regionálnej úrovni nemajú dobrú povesť a niektorí bývajú spájaní aj s kriminálnymi štruktúrami.

V bloku medzi poslancami panuje tvrdá disciplína. Ešte pred parlamentnými voľbami museli kandidáti na poslancov podpísať vyhlásenie, že ak porušia klubovú disciplínu alebo poškodia svojimi činmi autoritu a povesť BJUT, alebo v prípade vylúčenia z parlamentnej frakcie, zaväzujú sa dobrovoľne rezignovať na poslanecký mandát. Po voľbách Tymošenková chce presadiť novelizáciu zákona o poslancoch, podľa ktorého by zjazd bloku alebo strany, za ktorú daný poslanec kandidoval, mal právo rozhodnúť o jeho odvolaní z parlamentu. Prvé čistky v bloku sa začali už v predvečer oficiálneho zjazdu BJUT 27. 5. 2006, keď na jeho neoficiálnej časti bolo vylúčených niekoľko desiatok aktivistov (odhady sa pohybujú od 10 do 60). Možno teda očakávať, že Tymošenková bude aj vo vláde pokračovať v politike tvrdej ruky a v prípade, že sa rozhodne kandidovať na post hlavy štátu (čo sa v súčasnosti javí ako viac než pravdepodobné), bude iniciovať aj obnovenie prezidentského systému a likvidáciu tzv. politickej reformy z jesene 2004.

Napriek uvedeným výhradám nemožno poprieť, že Tymošenková dokázala počas svojho pôsobenia na poste premiérky viac než dvojnásobne navýšiť príjmovú stránku štátneho rozpočtu zefektívnením výberu daní. Po Janukovyčovej vláde, ktorá v polovici a na konci r. 2004 spôsobila neočakávanú emisiu peňazí kvôli zvyšovaniu miezd štátnych zamestnancov a dôchodkov, zostal deficit štátneho rozpočtu vo výške 10 % HDP. Tymošenkovej sa ho podarilo znížiť na približne 2 % HDP. V súčasnosti sa Tymošenková snaží dištancovať od povesti političky, ktorá chcela v roku 2005 presadiť reprivatizáciu. Hovorí aj o potrebe získavania zahraničných investícií zo Západu i z Východu. Zdôrazňovala, že o zmene vlastníctva sa musí rozhodovať súdnou cestou. Jej prioritami sú likvidácia korupcie, zníženie daní pre podnikateľské subjekty, zachovanie zásady právneho štátu a stabilita národnej legislatívy, týkajúcej sa biznisu. Je pravdepodobné, že Tymošenková po úspešnom vybudovaní vlastnej politickej základne, resp. ekonomického zázemia, od doterajšieho populistického kurzu upustí, resp. ho bude využívať inštrumentálne.

Na rozdiel od roku 2004 tesné vzťahy s BJUT nadviazal okruh podnikateľov, ktorý mal v minulosti blízko k tzv. kyjevskému klanu a bol reprezentovaný SDPU (o). Týka sa to napr. Bohdana Hubského, ktorý v súčasnosti patrí medzi popredných predstaviteľov BJUT. Z okruhu doneckého klanu majú v súčasnosti k BJUT najbližšie predstavitelia Industriálneho zväzu Donbasu (ISD) Vitalij Hajduk a Serhij Taruta, ktorí v roku 2004 podporovali Juščenka. S Tymošenkovou sa zblížili po podpísaní rusko-ukrajinskej plynárenskej dohody v januári 2006. Blízkosť s prostredím, ktoré tvorilo zázemie SDPU (o), potvrdzuje napr. prítomnosť Mychajla Brodského v najbližšom okolí Tymošenkovej. Ním založená strana „Jabluko” bola až do roku 2004 považovaná za odnož SDPU (o) a združovala kyjevských veľkopodnikateľov. K BJUT má blízko aj dnepropetrovská skupina Pryvat. Ide o menšie zoskupenie, ktoré nie je priamo prepojené na štruktúry „starého” dnepropetrovského klanu a Viktora Pinčuka. V BJUT je pomerne silne zastúpená aj agrárna lobby, ktorá môže presadzovať kurz na ekonomickú autarkiu. Zahraničnej konkurencie v dôsledku očakávaného vstupu do WTO sa obáva najmä ukrajinské cukrovarníctvo. Po parlamentných voľbách sa o priazeň BJUT uchádzajú podnikatelia, ktorí v minulosti podporovali prokučmovské strany a pred marcom 2006 sa rozhodli podporiť Blok Lytvyna.

Priazeň Tymošenkovej vyjadruje nielen ruský magnát Boris Berezovskáj, žijúci v exile, ktorý v roku 2004 podporoval Našu Ukrajinu, ale objavujú sa aj špekulácie o spolupráci Tymošenkovej s bývalým šéfom prezidentskej administratívy Viktorom Medvedčukom, ktorý bol donedávna aj lídrom SDPU (o). Tvrdí sa, že to bol práve Medvedčuk, ktorý sprostredkoval jej dve návštevy Moskvy, pričom počas prvej bol zrušený zatykač, ktorý bol na ňu vydaný. Objavovali sa aj špekulácie, že počas svojej druhej cesty do Moskvy sa stretla s ruským prezidentom Putinom. Samotná Tymošenková tieto stretnutia najprv potvrdila, neskôr poprela.

Socialistická strana Ukrajiny (SPU)
Voličská základňa socialistov sa systematicky zužuje s každými voľbami, hoci podobnú strategickú pozíciu, akú má v súčasnosti, mala naposledy v rokoch 1994-1998, keď jej líder Oleksandr Moroz zastával post predsedu parlamentu. V súčasnosti zohráva úlohu jazýčka na váhach, o jej priazeň sa uchádzali nielen „oranžové strany,” ale aj Regionáli. Predbežne sa jej počas koaličných rokovaní s BJUT a Našou Ukrajinou podarilo vynegociovať, že o prípadnom členstve Ukrajiny v NATO bude rozhodovať referendum. Ani SPU nie je vnútorne jednotná, prebieha v nej boj o nástupníctvo po 62-ročnom Morozovi. Strana, ktorá vznikla po zákaze Komunistickej strany Ukrajiny ako jej nástupnícke zoskupenie, prešla prvým veľkým rozkolom po opätovnej legalizácii komunistov, keď sa časť jej aktivistov vrátila k pôvodnej komunistickej identite. Ďalší rozkol vyvolal odchod Natalie Vitrenkovej a vznik radikálnej neoboľševickej a proruskej Progresívnej socialistickej strany Ukrajiny v roku 1996. Objavujú sa projekty vytvárania nových alternatívnych ľavicových, resp. ľavicovo-centristických zoskupení na jej troskách. Jedným z jej najvýraznejších predstaviteľov je v súčasnosti minister vnútra Jurij Lucenko, charakteristický svojím razantným štýlom. Má pomerne blízko k prezidentovi Juščenkovi, dokonca sa s ním pred parlamentnými voľbami počítalo ako s tvárou Našej Ukrajiny.

Dilemou SPU je zápas medzi post-, resp. kryptokomunistickými koreňmi a úsilím jej lídrov o získanie sociálnodemokratickej identity. Strana sa síce v roku 2003, teda podstatne neskôr, ako iné postkomunistické strany strednej Európy, stala členom Socialistickej internacionály, ale podobne ako analogické zoskupenia napr. v Poľsku (Zväz demokratickej ľavice, SLD), na Slovensku (SDĽ) či v Bulharsku (Bulharská socialistická strana, BSP) sa musí rozhodovať medzi názormi vlastnej členskej a funkcionárskej základne, spravidla z komunistickej éry a modernistickou orientáciou vlastných voličov. V strane pôsobí aj nezanedbateľný populistický a antisemitský prúd. Denník Siľskije Visti musel v minulosti čeliť obvineniam z uverejňovania publikácií s antisemitským obsahom.

Impulzom pre ďalšie metamorfózy SPU bola nová realita po „oranžovej revolúcii”, keď jej poslanecký klub v Najvyššej rade, ale aj na lokálnej a regionálnej úrovni posilnilo viacero prebehlíkov z bývalej vládnej väčšiny – zo Strany regiónov, zjednotených sociálnych demokratov a ďalších strán. Novou tvárou SPU, ale nie ukrajinskej politiky, sa stal napr. Andrij Derkač, v minulosti spoluzakladateľ Trudovej Ukrajiny. Jeho prechod na stranu opozície v lete 2004 vyvolal prekvapenie, keďže spolu so svojím otcom patrí medzi najväčších stúpencov zblíženia s Ruskom. Pochádza z Dnepropetrovska. Za SPU bol do Najvyššej rady zvolený aj Volodymyr Bojko, majiteľ Iľjičevskej oceliarne v Mariupoli. Charakteristickým trendom pre SPU je presun ťažiska jej voličskej podpory do východných oblastí Ukrajiny. Ako jediná strana, spájaná s „oranžovou revolúciou,” sa dokázala presadiť aj v oblastnej rade v Doneckej oblasti. Takéto zmeny však posilňujú najmä proruské prúdy v strane. Preto je vysoko pravdepodobné, že SPU sa nemusí dožiť ďalších parlamentných volieb v súčasnej podobe. Špekulácie o rozkole sa objavovali aj v súvislosti s prebiehajúcimi koaličnými rokovaniami, keď sa časť lídrov údajne vyslovovala v prospech spolupráce so Stranou regiónov.

Naša Ukrajina
Blok Naša Ukrajina, ktorý do volieb išiel pod patronátom prezidenta Viktora Juščenka, utrpela zdrvujúcu porážku. Z pozície zoskupenia s najsilnejším klubom po voľbách 2002 klesla na tretie miesto. Zoskupenie, ktoré bolo koncipované ako „prezidentská strana,” je tak odsúdené v akejkoľvek vláde hrať druhé husle. Spôsob, akým sa Naša Ukrajina transformovala v roku 2005, sa toto zoskupenie definitívne z potenciálneho lídra demokratických zmien stalo jedným z mnohých oligarchických blokov, ktorý rezignoval na pôvodný národnodemokratický program. Volebný výsledok z marca 2006 sa preň môže stať začiatkom definitívneho rozpadu.

Hlavnou príčinou prehry bol jednak nenaplnený prísľub, že „oslobodíme Ukrajinu od banditov pri moci,” jednak vlastné korupčné škandály jej jednotlivých predstaviteľov. Strana nie je jednotná v názoroch na ďalšie civilizačné smerovanie Ukrajiny. Časť okolo Juščenka, Romana Zvaryča a premiéra Jurija Jechanurova je orientovaná prozápadne, vyslovuje sa za oslabenie oligarchických impérií, podporuje prílev zahraničného kapitálu s cieľom získania medzinárodného uznania v podobe členstva v NATO a EÚ a za posilnenie štátnej zvrchovanosti Ukrajiny vo vzťahu k Rusku. Na druhej strane ide v prevažnej miere o politikov, ktorí dozrievali v období, keď sa končil sovietsky režim a ktorí zdedili mentalitu oligarchického režimu z čias Kučmu. Aj preto nie sú pripravení razantnejšie oddeliť ekonomickú moc od politickej a vyslovujú sa skôr za kompromis s vplyvnými oligarchickými kruhmi.

Volebný líder Našej Ukrajiny J. Jechanurov je pragmatický politik, na rozdiel od Tymošenkovej jednoznačne preferuje trhové riešenia. Patrí medzi najbližších spolupracovníkov prezidenta Juščenka.

Ani Naša Ukrajina nie je jednotná. Práve v jej prípade je prípadný rozkol najpravdepodobnejší. Trenice sa objavovali už pred voľbami, keď časť vedenia oblastnej organizácie strany v Černihivskej oblasti podporila kandidáta na primátora z radov SPU, kým bývalý gubernátor z Kučmovej éry a súčasný poradca prezidenta Mykola Butko podporil kandidáta Regionálov. Rozpory v bloku vyšli na povrch aj v Doneckej oblasti, kde Naša Ukrajina prehrala parlamentné i regionálne voľby na plnej čiare. Tak napr. obvodná organizácia v Donecku vylúčila zo svojich radov šéfa oblastnej organizácie Ľudového zväzu Naša Ukrajina Anatolija Klimenka.

Náznakom štiepenia je aj snaha strany Sobor, ktorej časť verná Anatolijovi Matvijenkovi po odvolaní Julie Tymošenkovej z postu premiérky v septembri 2005 prešla z BJUT do Našej Ukrajiny, získať časť národnodemokratického elektorátu, ktorého reprezentanti sa ocitli mimo parlamentu. Predstavitelia Soboru vyhlásili, že budú v parlamente reprezentovať záujmy strany Pora a Ukrajinskej ľudovej strany. Z toho vyplýva, že predstavitelia Soboru nespájajú svoju budúcnosť s ostatnými súčasťami bloku Naša Ukrajina. O opustení bloku uvažuje aj prezidentov brat Petro Juščenko, ktorý chce svoju organizáciu „Za Ukrajinu! Za Juščenka!” transformovať na samostatnú stranu.

Zdá sa, že najvýznamnejšiu konfliktnú líniu, ktorá rozdeľovala Našu Ukrajinu, sa v priebehu koaličných rokovaní podarilo aspoň dočasne prekonať. Tento konflikt sa týkal voľby koaličného partnera. Lokálni a regionálni predstavitelia Našej Ukrajiny, ktorí poznajú nálady vlastných voličov, si uvedomujú, že potenciálna vládna koalícia s Regionálmi by znamenala politický koniec Našej Ukrajiny.

Samotný blok je koalíciou viacerých zoskupení. Jeho jadrom je Ľudový zväz Naša Ukrajina (NS NU). Jeho stabilitu a vnútornú kohéziu ohrozuje, že bol koncipovaný ako prezidentská strana moci, pričom samotný Juščenko na svoju účasť vo voľbách rezignoval. V rámci NS NU sa za spoluprácu s BJUT vyslovoval najmä predseda rady Roman Bezsmertnyj, ktorému Tymošenková ponúkla kreslo predsedu parlamentu a exminister spravodlivosti Roman Zvaryč. Podobne sa v prospech „oranžovej koalície” vyslovujú niektoré národne orientované zoskupenia, ako napr. Kresťansko-demokratický zväz Volodymyra Stretovyča a Ľudový ruch Ukrajiny, reprezentovaný šéfom diplomacie Borysom Tarasiukom.

Problematická je pozícia Kongresu ukrajinských nacionalistov, keď jeho lídri Oleksij Ivčenko a Andrij Lopušanskyj, ktorí kontrolujú NAK Naftohaz Ukrajiny sa po podpise dohody s RosUkrEnergo v januári 2006 dostali do konfliktu s potenciálnou staronovou premiérkou. Jej spolupracovníci sa vyhrážali Ivčenkovi väzením. Členská základňa Kongresu by však koalíciu s regionálmi zrejme neakceptovala. Podobná situácia je v strane Sobor, ktorej líder Matvijenko odišiel z BJUT po konflikte s Tymošenkovou, ale rovnako členovia a aktivisti strany sú orientovaní nacionalisticky.

Koalíciu s regionálmi by naopak uprednostnila Strana podnikateľov a priemyselníkov Ukrajiny, ktorej lídrom je Anatolij Kinach, azda aj expremiér Jurij Jechanurov. Spoluprácu oboch politikov s Tymošenkovou je možné si predstaviť iba veľmi ťažko. Kinach už avizoval svoj odchod z pozície šéfa Rady národnej bezpečnosti a obrany a deklaroval svoj zámer pôsobiť v parlamente, teda potenciálne aj proti „oranžovej” koaličnej vláde. Konflikty s Tymošenkovou mávali aj členovia „oligarchickej” skupiny „Razom,” ktorá fungovala vo vnútri poslaneckého klubu Našej Ukrajiny. Jej reprezentantom je tzv. čokoládový kráľ Petro Porošenko. Za jeho blízkych spolupracovníkov sú považovaní ešte ďalší štyria poslanci súčasného parlamentu. Ďalej do tohto okruhu sú zaraďovaní poslanci David Žvanija, Oleksandr Treťjakov a predseda parlamentnej frakcie Našej Ukrajiny v predchádzajúcom parlamente Mykol Martynenko. Zdá sa však, že skupina Razom sa zatiaľ zmierila s koalíciou s BJUT. Dôvodom je predovšetkým oslabenie pozícií Porošenka po jesenných korupčných škandáloch, ktorých dôsledkom bolo, že kontakty medzi ním a jeho kmotrom Viktorom Juščenkom sa obmedzili na minimum. Táto skupina však môže predovšetkým vďaka pozíciám v parlamente pôsobiť deštruktívne na činnosť vlády s cieľom skompromitovať „železnú Júliu.” Proti koalícii s BJUT vystupovali poslanci, prepojení na energetický biznis, ako napr. Oleksandr Volkov či Petro Juščenko. Celkovo pomer stúpencov a odporcov koalície v poslaneckom klube Našej Ukrajiny bol veľmi tesný (podľa Ukrajinskej Pravdy 35 k 30). Ďalších sedem viazalo svoj postoj s názorom prezidenta, deviati udržiavali rovnako dobré kontakty s ľuďmi z BJUT ako aj s ich protivníkmi.

Komunistická strana Ukrajiny
Komunistická strana Ukrajiny sa vyznačuje značnou stabilitou. Od svojho obnovenia v roku 1993 sa na poste jej predsedu udržal Petro Symonenko, podporovaný predstaviteľmi biznisu v Doneckej oblasti. Hoci v minulosti patrila medzi najsilnejšie zoskupenia, prezidentské voľby 2004 i marcové parlamentné voľby sa niesli v znamení jej marginalizácie. Tradičnú agendu komunistov v podobe úzkej spolupráce s Ruskom prevzali regionáli, resp. ďalšie neoboľševické zoskupenia typu Vitrenkovej progresívnych socialistov. Svojím dogmatizmom a nepochopením ireverzibility ukrajinskej nezávislosti od seba odrádza čoraz viac voličov. Ocitla sa tak v pasci, lebo si uvedomuje, že ani podstatnejšie zmeny by nemusela prežiť. Všetky pokusy o jej transformáciu, resp. o vyvolanie rozkolu, s výnimkou vytvorenia SPU v roku 1991 skončili neúspechom. Naposledy sa tak stalo spisovateľovi Borisovi Olijnykovi, ktorý komunistickú stranu opustil v dôsledku jej odmietavého postoja k „oranžovej revolúcii.”

Záver
V neďalekej budúcnosti možno očakávať zmeny na politickej mape Ukrajiny v podobe nových straníckych projektov. Oba doterajšie hlavné tábory – „oranžoví” aj „modrí” sú vyčerpané, z ukrajinskej politickej scény odchádza aj klasická ľavica, ktorá má svoje korene ešte v sovietskom režime. Platí to jednak pre komunistov, ale aj pre postkomunistických socialistov, ktorých peripetie pripomínajú osudy ich partnerských strán v Poľsku a na Slovensku, hoci ide o jedinú úspešnú sociálnodemokratickú stranu v priestore Spoločenstva nezávislých štátov.

Doterajšie sily však budú ešte nejaký čas na politickej scéne koexistovať s novými projektmi. O tom, že na Ukrajine existuje dopyt po nových politických stranách svedčí to, že kým v západoukrajinských oblastiach a v Donbase (Donecká a Luganská oblasť), t. j. v regiónoch s vyhranenými sympatiami voličov volebná účasť dosahovala veľmi vysokú úroveň, v oblastiach južnej a centrálnej Ukrajiny vzniká politické vákuum, čo sa prejavuje na podstatne nižšej účasti na voľbách. Uvedené politické vákuum môže využiť reformistická, populisticko-autoritatívna alebo centristicko-populistická alternatíva. Všetky relevantné politické zoskupenia sú nestabilné, lebo okrem komunistov nie sú založené na programoch, ale skôr na osobnej charizme vodcov, resp. pocitu solidárne zdieľanej minulosti.

Urýchliť proces transformácie konfliktných línií na štiepenie pozdĺž pravo-ľavej osi by teoreticky mohol vznik dvojfarebnej „oranžovo-modrej” koalície Regionálov a Našej Ukrajiny, ale len v prípade, že by rozhodujúce sily dospeli ku konsenzu v otázkach geopolitického smerovania štátu. V opačnom prípade by spojená opozícia BJUT a socialistov mala skôr populistický charakter. Vzhľadom na to, že Ukrajina stojí pred riešením zásadných problémov národnej integrácie, vlastnej geopolitickej orientácie i definitívnej demontáži sovietskeho systému, uvedené štiepenie v ukrajinskej spoločnosti ani fungovať nemôže.