Rovnako, ako by bolo naivné očakávať od posledných udalostí zásadný politický prelom, je veľkým zjednodušením redukovať „oranžovú (r)evolúciu” výlučne na boj medzi oligarchickými skupinami.

Posledné roky vlády odstupujúceho prezidenta Leonida Kučmu sprevádzal jeden škandál za druhým. Stalo sa jasným, že cieľ, ktorý si ukrajinské elity vytýčili – vstup do NATO a do EÚ, nie je pri súčasnej mocenskej konštelácii dosiahnuteľný ani v dlhodobej perspektíve. To využívala aj Moskva, ktorej vyhovovala vnútorne nestabilná Ukrajina na čele s demoralizovaným prezidentom, obviňovaným raz z falzifikácie volieb, druhý raz zas z (nikdy nedokázaného) predaja radarového systému Koľčuga do Iraku. S narastaním opozičných aktivít rástla aj miera represií a svojvôle moci. Časť podnikateľov, vrátane veľkých oligarchov z dnepropetrovského a kyjevského klanu, sa po nástupe Janukovyča na post premiéra začala obávať ambícií klanu z Donecka, ktorého metódy sú aj na ukrajinské pomery nevyberané. Po skúsenostiach z rokov 1999, ústavného referenda v apríli 2000 a parlamentných volieb 2002 len málokto veril, že tohtoročné prezidentské voľby nebudú zmanipulované.

Opozičný tábor rozhodne nie je jednotný. Okrem socialistov Oleksandra Moroza, ktorí boli nekompromisnými kritikmi Kučmovho systému a oligarchického zoskupenia Julie Tymošenkovej tvorí najsilnejšiu časť opozície blok Viktora Juščenka Naša Ukrajina. Okrem národnodemokratických síl aj v tomto bloku pôsobia oligarchovia, ako napr. „čokoládový kráľ” Petro Porošenko. Samotný Juščenko dlho váhal s prechodom na stranu opozície, ešte v roku 2002 sa usiloval o vstup do koaličnej vlády s táborom Kučmu. K jeho táboru sa však postupne pridávalo čoraz viac protagonistov vládnej väčšiny. Tak napr. podpredseda parlamentu Oleksandr Zinčenko bol riaditeľom medvedčukovského televízneho kanálu Inter, neskôr jeden z kľúčových predstaviteľov zjednotených sociálnych demokratov. Postupne sa medzi Juščenkových spojencov dostal jeho rival Kinach a dokonca aj Volkov.

Na rozdiel od lobby ťažkého priemyslu, ktorá podporuje Janukovyča, Juščenko má podporu podnikateľov v oblasti spotrebného priemyslu a služieb. Na jeho strane sú mnohí podnikatelia z porazených klanov, ktorí si, nevedno do akej miery účelovo, uvedomujú nutnosť implementácie formálnych pravidiel fungovania ekonomiky.

Juščenko teda nepredstavuje politika, ktorý by bol schopný revolučných zmien, na druhej strane veľká časť spoločnosti v ňom vidí jedinú šancu, ako prinajmenšom scivilizovať doterajší systém. Na rozdiel od svojho rivala sa však jednoznačne hlási k prozápadnej orientácii, čo vytvára predpoklady pre postupnú evolúciu systému. I napriek svojej charizme sa nemôže pochváliť bezvýhradnou podporou svojich stúpencov. Pre mnohých je, aj vzhľadom na svoje okolie, iba menším zlom. Tak či tak bude musieť uzavrieť kompromis s východoukrajinskými podnikateľskými elitami.

Zdroje Juščenkovej popularity
Juščenko sa stal dlhodobo najpopulárnejším politikom počas svojho pôsobenia na poste premiéra v rokoch 1999 – 2001. Pokúsil sa o ekonomické reformy, ktoré prispeli k väčšej prehľadnosti ukrajinskej ekonomiky. Jeho reformy postihli predovšetkým manažérov veľkých štátnych podnikov (energetiku, železnice), ktoré neraz realizovali transakcie na hraniciach zákona, napr. v podobe barterových obchodov, priamych platieb v hotovosti mimo bánk a pod. Podobne z obchodu so zemným plynom boli eliminovaní rozliční sprostredkovatelia, ktorí na ňom bohatli. Takisto vtedajšia vicepremiérka Julia Tymošenková zasiahla proti skupine plynárenských oligarchov okolo Ihora Bakaja a Aleksandra Volkova, ktorí obchodovali s ruským plynom, kradnutým z tranzitných plynovodov. Juščenko sa pokúsil o zmenu vlastníckych vzťahov v poľnohospodárstve, ktoré je dlhodobo v katastrofálnom stave, keď zvýšil šance roľníkov získať pôdu do dlhodobého prenájmu. Takisto sa snažil, aj keď neúspešne, presadiť privatizáciu veľkých kolchozov a sovchozov. Zvýšili sa príjmy štátu z privatizácie, aj keď sa tak stalo predovšetkým za účasti ruského kapitálu. V roku 2000 prvý raz ukrajinská ekonomika od získania nezávislosti zaznamenala rast (o 6 percent) a vďaka efektívnejšiemu výberu daní štát mohol vyplatiť dlhy voči svojim zamestnancom a dôchodcom.

Tento úspech si verejnosť spájala s Juščenkom, hoci sa na hospodárskom raste podpísala aj konjunktúra v Rusku. Juščenkova vláda sa však dostala do konfliktu s predstaviteľmi Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny (zjednotenej) Viktora Medvedčuka a Hrihorija Surkisa, keď sa pokúšala sprehľadniť hospodárenie oblastných dodávateľov elektrickej energie (oblenergo) a privatizovať ich. Proti nemu vystúpil aj Zväz priemyselníkov a podnikateľov Ukrajiny, ktorých reprezentoval súčasný Juščenkov spojenec Anatolij Kinach, čo viedlo k pádu Juščenkovej vlády. Okrem toho Juščenka vníma ukrajinská verejnosť aj ako tvorcu národnej meny hrivna, ktorá ukončila obdobie hyperinflácie, ba dokonca až menového chaosu, keď svoje platidlá začali vydávať dokonca aj veľké podniky. Takéto peniaze bolo možné využívať iba v mestách a na dedinách, kde žili ich zamestnanci. Naopak, roľníci v kolchozoch dovtedy často dostávali odmeny iba v naturáliách.

Rozdelená spoločnosť
Prezidentské voľby 2004 ukrajinskú spoločnosť polarizovali na dva tábory. Dianie v ukrajinských médiách v predvečer volieb, priebeh volebnej kampane, ale aj falzifikácie pri počítaní hlasov sú jasným svedectvom o tom, ako si demokraciu predstavuje vládny tábor. Keď vytýkame opozícii, že jej súčasťou sú aj skupiny radikálnych nacionalistov, rovnako dobre môžeme poukázať na narastajúce sympatie komunistov k Janukovyčovmu táboru a jeho hranie na postsovietsku nostalgiu. Na druhej strane obaja kandidáti by boli prijateľní pre finančné trhy, záujem o spoluprácu so Západom má aj vládny tábor. Boli to nakoniec práve provládne sily, ktoré presadili vyslanie vojenskej jednotky do Iraku aj napriek odporu podstatnej časti Našej Ukrajiny a ostatných opozičných strán.

Nech vyhrá ktorýkoľvek kandidát, bude musieť počítať so silnou opozíciou. Dôležitý je však aj referenčný rámec, ku ktorému sa obaja rivali hlásia. Juščenko, ktorý sa jednoznačne prihlásil k orientácii na vstup do EÚ a NATO, si voči svojim protivníkom nikdy nebude môcť dovoliť to, čo Janukovyč. Západ totiž nikdy nebude na Ukrajine môcť tolerovať to, pred čím by bol ochotný prižmúriť oči napr. v Azerbajdžane alebo v Uzbekistane. Z tohto hľadiska bude mať Juščenko, v prípade, že sa stane prezidentom, omnoho zviazanejšie ruky, ako jeho rival. Hoci reálnu silu Janukovyčových stúpencov potvrdí až „tretie kolo” volieb, Juščenko bude musieť prípade urobiť ústupky stúpencom svojho rivala.

Isté mentálne rozštiepenie ukrajinskej spoločnosti vidno na prvý pohľad. Kým Kyjev až na sídliská, ktoré sú v o niečo horšom stave, ako naše, pripomína bežnú západnú metropolu, v Charkove sa pozoruhodne snúbi dynamika tvrdého kapitalizmu s doteraz živými spomienkami na sovietsku minulosť. V Kyjeve z početných sôch Lenina ostala zachovaná iba jediná ako historická pamiatka a monštruózny pomník obetiam vojny, v mestách i mestečkách východnej Ukrajiny však doposiaľ dominuje sovietska symbolika, v Charkove dokonca ešte aj na priečelí sídla oblastnej administratívy. Ešte začiatkom 90. rokov očakávali rozdelenie Ukrajiny na západnú a východnú časť americkí analytici. Prinajmenšom od parlamentných volieb 2002 svetovú verejnosť na takýto vývoj systematicky pripravovala ruská propaganda a ukrajinských voličov takýmto vývojom strašila vláda.

O tri dni po pamätnom zjazde v Severodonecku však bola myšlienka svojráznej autonómie, nápadne pripomínajúcej model Podnesterska v Moldavsku či sovietsku anexiu Zakarpatska po druhej svetovej vojne, mŕtva. V súčasnosti sa síce hovorí o federalizácii, ale hra sa presúva na celoukrajinskú úroveň. V skutočnosti im nejde o nič iné, ako o snahu regionálnych bossov zachovať si čo najväčšie právomoci vo svojich údelných kniežatstvách. Navyše ideu separatizmu presadzovali gubernátori, ktorí sú menovaní Janukovyčovou vládou. Po jednoznačnej reakcii kyjevského centra sa od separatizmu dištancoval gubernátor Charkova Jevhen Kušnarjov, ako aj regionálna samospráva v Dnepropetrovsku či na Kryme. Tieto regióny od Odesy až po Charkov pritom nespája žiadna spoločná identita. Politici, ktorí odtiaľ pochádzajú, za svoj politický priestor považujú Ukrajinu. To isté sa týka aj podnikateľov. Medzi prvými sa od projektu Juhovýchodnej republiky dištancoval Priemyselný zväz Donbasu. Druhý zjazd samospráv, ktorý pokračoval v Charkove, už prebehol za podstatne nižšej účasti a jeho účastníci naopak zdôrazňovali myšlienku jednoty Ukrajiny.

Voľby potvrdili zmeny vo volebnej geografii Ukrajiny. Juščenka podporili nielen regióny západnej Ukrajiny a Kyjev, ale aj stredná Ukrajina. Na východe získal podporu v oblasti Poltava a Sumy, prekvapivo zaň zahlasovala aj Kirovhradská a Čerkaská oblasť. Hoci Janukovyčovou základňou sú Doneck a Lugansk, už sa to nedá jednoznačne povedať o Charkove, kde Janukovyčova prevaha nebola natoľko výrazná. V samotnom Charkove, aj napriek tomu, že ide o takmer výlučne rusky hovoriace mesto, v ktorom nie je možné kúpiť nijaké opozičné noviny, nehovoriac o knihách či časopisoch v ukrajinčine, sa konali pomerne mohutné demonštrácie na podporu Juščenka. Svojich priaznivcov má Juščenko aj na tradične proruskom Kryme, v Dnepropetrovsku a iných čiernomorských mestách.

Prihlásením sa k myšlienke členstva v NATO a EÚ získal Juščenko podporu mladých voličov. K nespokojnosti mládeže prispievala nielen politika L. Kučmu, ktorá dostala Ukrajinu na prah medzinárodnej izolácie, ale aj malé možnosti sebarealizácie vzhľadom na relatívne mladý vek súčasných vládnych politikov, ktorí sa k moci dostali začiatkom 90. rokov. Deliace čiary v ukrajinskej spoločnosti tak prebiehajú nielen medzi regiónmi, ale aj vo vnútri rodín, medzi generáciami.

Katastrofálna hra Ruska
Ruský prezident Vladimir Putin si bol svojou pozíciou na Ukrajine takmer absolútne istý. Po tom, ako podporil kandidatúru súčasného prezidenta USA Georgea Busha a na summite v Soči 30. augusta mu Nemecko a Francúzsko odobrilo priebeh prezidentských volieb v Čečensku, si myslel, že jeho ambíciám posilniť vplyv Ruska na Ukrajine už nestojí v ceste nič.

Vo vzťahu k Ukrajine si Putin zvolil zo všetkých variantov ten najhorší. Rozhodol sa staviť na jedinú kartu a bezvýhradne podporiť odchádzajúcu moc a jej kandidáta. Hoci na Ukrajinu cestoval v poslednom období častejšie ako kamkoľvek inde, ani raz sa nestretol s Janukovyčovým vyzývateľom Juščenkom. Volebný štáb Janukovyča vychádzal z prieskumov, ktoré potvrdzovali popularitu i medzi priaznivcami opozície. V Rusku, kde je životná úroveň výrazne vyššia, ako na Ukrajine, pracuje 1 – 3 mil. Ukrajincov. Práve Putin mal definitívne rozhodnúť o výsledkoch ukrajinských volieb. V priebehu tohto roka niekoľkokrát navštívil Kyjev a nikdy nezabudol zdôrazniť, koho podporuje. Tesne pred záverom kampane absolvoval televíznu diskusiu s divákmi, ktorú mali možnosť sledovať na troch televíznych kanáloch. Špeciálne kvôli volebnej kampani zorganizovali v centre Kyjeva vojenskú prehliadku na 60. výročie oslobodenia Ukrajiny od fašizmu, hoci výročie pripadalo až na 7. novembra, čiže po skončení prvého kola. Ruský veľvyslanec Viktor Černomyrdin už tradične otvorene zasahoval do domáceho politického diania. Ruská angažovanosť, neraz otvorene spochybňujúca suverenitu Ukrajiny, však voličov pobúrila. Neskôr práve ruskí politológovia Sergej Markov a Gleb Pavlovskij, ktorí pôsobili v Janukovyčovom volebnom štábe, označili prílišnú angažovanosť Ruska za najväčšiu chybu, ktorá pred prvým kolom definitívne rozhodla v prospech Juščenka. Ten istý Pavlovskij ešte začiatkom septembra 2004 prirovnával víťazstvo opozície na Ukrajine k bezpečnostným rizikám podobným tragédii v severoosetskom Beslane.

Hoci v oficiálnych deklaráciách sa už Putin i Černomyrdin podstatne miernia, nemožno zabudnúť na výrok predsedu Štátnej Dumy Borisa Gryzlova, že politickú situáciu možno vyriešiť buď rozdelením Ukrajiny, alebo krviprelievaním. Práve tohto muža neskôr Moskva vyslala na rokovania ukrajinského okrúhleho stola ako sprostredkovateľa. Politici vládneho Jednotného Ruska, napr. moskovský primátor Jurij Lužkov, otvorene podporovali separatistické tendencie, Putin po poslednom stretnutí s Kučmom označil Ukrajinu za výlučne ruskojazyčný štát.

Rusko len potvrdilo doterajšie tendencie vo svojej politike, keď v krajinách bývalého ZSSR presadzuje semidemokratické režimy, resp. lokálnych separatistov s pochybnou, neraz až otvorene kriminálnou reputáciou, ako napr. v Podnestersku či v Abcházsku. V prípade Podnesterska Rusko už ponúklo aj iné riešenie – federalizáciu Moldavska, pričom by si zachovalo pozíciu garanta podnesterskej autonómie. Výmenou za to by sa Moldavsko zrieklo vlastnej zahraničnej politiky a vstupu do akýchkoľvek integračných štruktúr bez súhlasu Ruska. V začiatkoch ukrajinskej krízy Moskva zas prejavovala ochotu diplomaticky podporiť silové riešenie situácie. Juščenko pritom vôbec nie je protiruský politik. Svoju kampaň viedol v oboch jazykoch, jeho sponzori, ako napr. Porošenko, úspešne podnikajú v Rusku. Juščenko však presadzuje spriehľadnenie ekonomických vzťahov s Ruskom, čo môže byť tŕňom v oku niektorých oligarchických kruhov v Moskve. Nepochybne svoju rolu zohráva aj bezpečnostný faktor, keďže Juščenko podporuje vstup Ukrajiny do NATO. V každom prípade je však aj pre budúcnosť vzťahov Ruska s Ukrajinou, pre budúcnosť ekonomickej kooperácie i pre tranzit energetických surovín do Európy, výhodné aj pre Rusko, aby sa Ukrajina stala štandardnou európskou krajinou s predvídateľným vývojom. Kým Juščenko môže v tomto smere poskytnúť aspoň nádej, Janukovyč nemôže garantovať ani to.

Rusko malo vždy voči Ukrajine veľmi špecifický vzťah. Za cárskych, ale aj za sovietskych čias patrila Ukrajina do kryštalického jadra impéria. Najmä jej priemyselný juhovýchod mal pre ruský vojensko-priemyselný komplex strategický význam. Kyjev patril medzi miesta zrodu ruskej štátnosti, veľký význam z hľadiska mocenského rozmachu Ruska mali aj ďalšie ukrajinské mestá, napr. Odesa a Sevastopoľ ako centrá Čiernomorskej flotily. Rusko doteraz využíva námorné základne v hlavnej zátoke Sevastopoľského prístavu i niekoľko menších báz na Kryme. Kým veľká časť Bielorusov sa doposiaľ identifikuje ako súčasť jednotného ruského národa, ktorý zahŕňa všetky východoslovanské národy, stupeň národného uvedomenia je v prípade Ukrajincov omnoho silnejší. Ruská strana počas ukrajinských volieb precenila vplyv postsovietskej nostalgie na politické správanie ukrajinských občanov.

Tieto faktory sú príčinou tak nervóznej reakcie Ruska na aktivity európskej diplomacie. Preto storpédovalo prijatie spoločnej deklarácie na záver summitu OBSE v Sofii 6. decembra 2004. Moskva obvinila OBSE zo zasahovania do vnútorných záležitostí Ukrajiny, bez ohľadu na to, že po skončení studenej vojny akceptovalo úlohu tejto organizácie v oblasti ochrany ľudských práv a demokratických hodnôt. Už pred ukrajinskými voľbami sa však Rusko snažilo vykázať misie OBSE z pôsobenia v krajinách SNŠ. Paradoxne tak práve Rusko, ktoré sa dlhodobo snažilo z OBSE vytvoriť kľúčovú inštitúciu európskeho bezpečnostného systému, otvorilo karty a zabránilo prijatiu rezolúcie, ktorá nežiadala nč viac, ako splnenie rozsudku ukrajinského Najvyššieho súdu a zvýšenie počtu pozorovateľov OBSE počas opakovaného druhého kola volieb. Práve Rusko tak odsabotovalo jednu z kľúčových inštitúcií multilaterálnej diplomacie na európskom kontinente. Je to varovný signál o to viac, že práve RF dlhodobo presadzovala OBSE ako základ európskeho bezpečnostného systému.

Ukrajina nie je Rusko
Udalosti v ukrajinských mestách potvrdili, že ukrajinská spoločnosť sa výrazne odlišuje od ruskej, nehovoriac už o Bielorusku. Na rozdiel od týchto dvoch krajín existuje na Ukrajine reálny pluralizmus a politická opozícia. Ukrajina už v roku 1994 zažila zmenu na poste hlavy štátu, ktorá prebehla v rámci tradičných demokratických procedúr, v Moldavsku sa vývoj takisto vyznačuje podobnými tendenciami. To, že sa zmeny (doteraz) zaobišli bez násilností a tankov, sprevádzajúcich mocenské zvraty v Moskve, je optimistickým signálom pre perspektívy vývoja v celom bývalom ZSSR, ale aj prejavom vyspelosti ukrajinských politických špičiek. Prezidentské voľby a následné udalosti svedčia o mimoriadne intenzívnej mobilizácii spoločnosti, ktorá je napr. v Bielorusku len ťažko predstaviteľná. Fakt, že ukrajinské protesty už pravidelne, od začiatku 90. rokov, prebiehajú formou stanových mestečiek, svedčí o ochote tamojšej opozície rešpektovať demokratické pravidlá. Nekrvavý priebeh krízy nepotvrdil stereotypy, živené ruskou propagandou od vzniku nezávislej Ukrajiny, že ide o štát, ktorý je nestabilný a je trvalý bezpečnostným rizikom v regióne. Nestabilita domácej politickej scény sa nepremieta do ohrozenia územnej celistvosti štátu či do ohrozenia bezpečnostného prostredia v regióne strednej a východnej Európy.

Azda preto mocenské štruktúry už neboli ochotné pristúpiť na „lukašenkovský” variant. Odporcami Kučmu a jeho politiky sú najmä mladí a vzdelaní ľudia, žijúci vo veľkých mestách. To sa nemohlo neprejaviť aj na náladách v štátnej správe či v silových štruktúrach. Tajná služba SBU poskytla opozícii dôkazy o falzifikáciách počas druhého kola volieb, armáda si zachovala neutralitu a na stranu opozície hneď v prvých dňoch prešla aj časť diplomatického zboru. Na rozdiel od Bieloruska v roku 2001, kde administratíva prezidenta Alexandra Lukašenka v deň prezidentských volieb zastavila internetové spojenie i príjem západných televíznych staníc, na Ukrajine s výnimkou niektorých iniciatívnych regionálnych predstaviteľov (napr. v Lugansku, Odese, na krátky čas aj v Charkove) sa na celoštátnej úrovni nikto nepokúsil vypnúť opozičný televízny kanál TV 5 a ani obmedziť prevádzku nezávislých internetových serverov. Na Ukrajine sa nenašiel človek, ktorý by niečo podobné urobil, čo svedčí o tom, že neudržateľnosť dovtedajšieho kurzu aj s ohľadom na hrozbu medzinárodnej izolácie si uvedomovala aj veľká časť Kučmovho establishmentu. Problémy s distribuovaním opozičnej tlače, resp. letákov, kládla štátna moc vo východných oblastiach Ukrajiny, čo však bolo bežné aj pred voľbami.

Po mohutnej propagandistickej kampani štyroch provládnych televíznych kanálov proti Juščenkovi a po tom, čo tento politik kvôli chorobe na vyše mesiaca vypadol z volebného boja, bol výsledok prvého kola skutočným prekvapením. Intenzita protestov po druhom kole prekvapila nielen zahraničie, ale aj domácich politikov a Moskvu. Hoci radikálna študentská organizácia Pora sa pripravovala na vypuknutie demonštrácií, Juščenkov blok, na rozdiel od provládnych politikov zrejme nemal pripravené scenáre ďalšieho vývoja. Jeden zo scenárov, o ktorých sa hovorilo ešte pred voľbami, počítal s ich zmarením a následne s vypísaním nových volieb. To by eliminovalo jednak Juščenka, jednak kandidátov doneckého klanu. V tejto súvislosti padalo meno Kučmovho spolupracovníka, bývalého šéfa Národnej banky Serhija Tihipka, ktorý po odvolaní Janukovyča v ukrajinskom parlamente deklaroval takúto vôľu. Iný scenár počíta s politickou reformou, ktorá presunie ťažisko moci z prezidentskej administratívy na vládu a parlament, ovládaný prokučmovskou väčšinou. Hoci Juščenko netúži stať sa ceremoniálnou hlavou štátu, z dlhodobého hľadiska bude uskutočnenie ústavnej reformy pre Ukrajinu prospešné, lebo prispeje k sprehľadneniu politického systému.

Aj v „oranžovej revolúcii” sa prejavovala Juščenkova nerozhodnosť. Tak ako dlho váhal vstúpiť do otvorenej opozície, rovnako kolísal medzi legalistickou cestou, ktorá mu je omnoho bližšia, a radikálnymi krokmi, ku ktorým ho tlačila Pora a Julia Tymošenko. Tak sa stalo, že až na tretí deň po začiatku protestov opozícia dokázala navrhnúť varianty riešenia. Vyše týždňa po odvolaní Janukovyča nedokázal predložiť návrh na nového premiéra, čím poskytol Kučmovi a súčasnej vláde oddychový čas a umožnil ich vrátiť do hry. V prospech súčasnej moci môže hrať odďaľovanie politických riešení, ako je menovanie novej vlády, keďže práve to a nie protesty zhoršujú situáciu v ukrajinskej ekonomike.

Vládna moc začala hrať o čas a nebyť verdiktu Najvyššieho súdu, mohla byť celkom úspešná. Možno povedať, že práve počas prvých troch decembrových dní sa už začala prejavovať únava demonštrantov a neschopnosť opozície dosiahnuť akúkoľvek reakciu Kučmu na svoje požiadavky. Rozsudok teda prišiel v pravý čas.

Juščenkov blok bude vystavený tlaku na systémové zmeny, predovšetkým zo strany doterajšieho spojenca – Socialistickej strany Ukrajiny, ale aj zo strany opozičných komunistov a terajšej vládnej väčšiny. Ak sa však v budúcnosti rozhodne na zmeny rezignovať a vymeniť spojencov, napr. spojením sa so súčasnými provládnymi frakciami, môže sa stať, že sa ľahko dostane do politickej izolácie. S niekdajšími stúpencami Viktora Janukovyča sa môže dohodnúť maximálne na tom, že výmenou za majetkové garancie a neotvorenie majetkových káuz z 90. rokov ho budú akceptovať. Ak by sa rozhodol rezignovať na svojich partnerov a na nádeje, ktoré u svojich stúpencov vyvolal, podporu na druhej strane nezíska.

Ukrajina a Európa
Vývoj a spôsob riešenia ukrajinskej krízy nepotvrdili rozšírené názory, že Ukrajinci dobrovoľne akceptujú autoritatívny vývoj. Európa bola mentálne pripravená na postupné ochladenie až zmrazenie kontaktov s Ukrajinou v rámci programu “Nového susedstva,” implikujúceho budovanie režimu “konzervatívnej stability” na východnej hranice EÚ. Takýto režim by sa obmedzoval na pragmatickú ekonomickú spoluprácu a ochranu spoločných hraníc, pričom podobne ako za čias Brežneva a Nixona by rešpektoval rozdelenie sfér vplyvu, azda iba s tým rozdielom, že tentoraz by sa hranica oboch blokov posunula niekoľko sto kilometrov na východ.

Bez ohľadu na to, že lídri „oranžovej revolúcie” majú svoju oligarchickú minulosť a zázemie, však EÚ bola nútená akceptovať fakt, že na Ukrajine boli sfalšované prezidentské voľby a podstatná časť obyvateľstva proti tomu protestuje a upiera svoje nádeje práve na demokratickú Európu.

Práve pre rozšírený stereotyp o Ukrajine a očakávania, že krajiny SNŠ budú dobrovoľne akceptovať svoju pozíciu v ruskej sfére vplyvu, sa EÚ odmietala aktívnejšie venovať ukrajinskej problematike. Na rozdiel od „severného rozmeru” či od euro-stredomorského partnerstva však ani nepociťovala potrebu aktívnejšie sa zaoberať vývojom v krajinách bývalého ZSSR. Dôvodom bolo, že relevantným obchodným partnerom EÚ je iba Rusko, obchodné kontakty s Ukrajinou, nehovoriac už o Moldavsku či Bielorusku, majú pre Úniu iba marginálny význam.

Pre Ukrajinu však majú vzťahy s EÚ diametrálne odlišný význam. Po rozšírení sa EÚ stala najväčším ukrajinským obchodným partnerom. S 38-percentným podielom celkovej obchodnej výmeny tak predbehla Rusko. Pozornosť si zasluhuje aj dynamický rast obratu vzájomného obchodu v rokoch 2000 – 2003. Podľa údajov varšavského Centra východných štúdií vzrástol export z krajín EÚ na Ukrajinu z 3,6 na 6,2 mld. eur, kým import z Ukrajiny z 2,9 na 3,5 mld eur.

Európska únia, ktorá sa dovtedy odmietala aktívnejšie venovať ukrajinskej problematike, práve pod vplyvom udalostí po druhom kole prezidentských volieb musela zmeniť svoju doterajšiu politiku. Obrat v „ukrajinskej” politike EÚ dozrieval ešte pred ukrajinskými prezidentskými voľbami, kríza sa však stala určitým katalyzátorom.

Zásadným zlomom bol obrat v politike nemeckej sociálnej demokracie (SPD) a spolkového kancelára Gerharda Schrödera. Nemecko sa dlhodobo orientovalo na úzku spoluprácu s Ruskom a striktne odmietalo akékoľvek úvahy o perspektíve rozširovania Únie ešte ďalej na východ. Významnú úlohu tu zohrávali osobitné vzťahy medzi Schröderom a premiérom Putinom. Nemecko však má výrazný záujem o to, aby európske krajiny bývalého ZSSR boli demokratické a čitateľné, nielen pre ich polohu na trasách prepravy energetických surovín, ale aj pre bezpečnosť nemeckých investícií. Preto Nemecko podporuje protilukašenkovskú opozíciu v Bielorusku. Ministri zahraničných vecí Nemecka a Poľska Joschka Fischer a Włodzimierz Cimoszewicz sa v ešte októbri 2004 dohodli na vypracovaní spoločnej iniciatívy vo vzťahu k Ukrajine. Aj napriek rozdielnym názorom na členstvo Ukrajiny v EÚ deklarovali obe strany záujem spolupracovať s Ukrajinou v rámci NATO, podporovať ekonomické a politické reformy na Ukrajine, zabezpečiť spoľahlivý tranzit energetických surovín cez Ukrajinu a podporovať demokratickú transformáciu v tejto krajine. Ďalším dôležitým bodom poľsko-nemeckej spolupráce vo vzťahu k Ukrajine sa stala environmentálna bezpečnosť.

Poľsko, ktoré dlhodobo upozorňovalo na potrebu podpory demokratického vývoja na Ukrajine a v susednom Bielorusku a ktoré ako jediné hovorilo o potrebe počítať s perspektívou členstva Ukrajiny v EÚ, dosiahlo satisfakciu po dlhom období, keď boli jeho argumenty a konkrétne koncepčné návrhy jednoducho ignorované. Poľského prezidenta A. Kwaśniewskeho sa pre jeho priam sizyfovské pripomínanie ukrajinskej otázky dokonca na medzinárodných fórach pýtali, či je prezidentom Poľska alebo Ukrajiny.

Prvý úspech Poľsko zaznamenalo pred druhým kolom ukrajinských prezidentských volieb, keď EÚ vyzvala na uskutočnenie „slobodných a čestných volieb.” Po druhom kole vývoj potvrdil poľské argumenty, poľský prezident Aleksander Kwaśniewski získal neformálny mandát sprostredkovať rokovania za okrúhlym stolom spoločne s predstaviteľom EÚ pre otázky zahraničnej a bezpečnostnej politiky Únie Javierom Solanom. EÚ si tak osvojila poľský pohľad na Ukrajinu. Nepochybne v zmene postoja Únie k „ukrajinským iniciatívam” prispel aj fakt, že Kwaśniewského účasť na sprostredkovaní si vyžiadal jednak Juščenko, jednak odstupujúci prezident Kučma.

Falzifikácie odsúdil aj G. Schröder, na ktorého sa Vladimir Putin veľmi spoliehal. V telefonickom rozhovore sa ešte obaja politici zhodli na potrebe uskutočniť nové voľby, nemecká strana však nekonkretizovala, o aké voľby by malo ísť. Šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer však veľmi rýchlo upresnil, že Nemecko presadzuje opakovanie druhého kola volieb. Zásluhou ďalšieho Poliaka, Jacka Saryusza-Wolského prijal rezolúciu, podporujúcu požiadavku opozície na zopakovanie druhého kola volieb aj Európsky parlament. Pozíciu Poľska ocenilo dokonca aj Francúzsko. Obrat v postoji Európskej únie, ktorá tak vďaka kríze začala brať existenciu Ukrajiny vážne a nie iba v súvislosti s ochranou svojej vonkajšej hranice, však bol spôsobený aj angažovanosťou USA v tejto krajine. USA boli okrem Poľska jedinou krajinou, ktorá pripúšťala členstvo Ukrajiny v NATO, na rozdiel od EÚ sa jedine USA vyjadrili v prospech Ukrajiny počas vlaňajšieho sporu o hrádzu, spájajúcu ukrajinský ostrovček Tuzla v Kerčskom prielive s ruskou pevninou. EÚ sa tak ocitla zoči-voči riziku marginalizácii svojich pozícií na Ukrajine a mohla sa obávať, že k zväčša proamericky orientovaným novým členom sa pripojí na európskom kontinente ďalší štát.

Partnerom Poľska pri riešení ukrajinskej problematiky na pôde EÚ sa však počas posledných rokov stáva Litva, ktorá má rovnako ako Poľsko záujem nie o “konzervatívnu stabilitu” spojenú s akceptovaním semidemokratických režimov, ale o demokratickú stabilitu v regióne niekdajšej Rzeczpospolitej. Pre Poľsko má podpora nezávislej a demokratickej Ukrajiny zásadný význam. Axiómou jeho zahraničnej politiky je názory, podľa ktorého je Ukrajina najväčšou prekážkou renesancie imperiálnych ambícií Ruska. Preto prozápadne orientovanú Ukrajinu vníma Poľsko ako záruku, že nebude ohrozená jeho vlastná bezpečnosť. Nie náhodou “ukrajinskú agentu” v USA otvára najmä politológ poľského pôvodu Zbigniew Brzezinski alebo z mladšej generácie poľskej diaspóy bezpečnostný analytik Janusz Bugajski. Poľsko si v súčasnosti chce vychutnať svoj diplomatický triumf. Je to pochopiteľné, keď si uvedomíme, že ide o prvý politický úspech Poľska na európskych fórach po dlhom čase. Oslabenie weimarskej spolupráce v súvislosti s odlišným nazeraním Poľska na jednej strane a Nemecka s Francúzskom na strane druhej na spoluprácu s USA v bezpečnostných otázkach ako aj výsledok rokovaní o euroústave Poľsko pociťovalo ako svoje porážky. Najnovší úspech však nemusí trvať večne. Ako však upozorňuje šéf varšavského Centra medzinárodných vzťahov Janusz Reiter, Poľsko musí vedieť svoj úspech adekvátne využiť. Jeho cieľom je dosiahnuť, aby politika EÚ voči krajinám východnej Európy zodpovedala poľským predstavám. Okrem toho sa na pôde EÚ čoskoro otvorí otázka stabilizácie Ukrajiny. Preto by Poľsko malo podľa Reitera v ukrajinskej kríze výraznejšie vystupovať ako člen Únie a svoju politiku konzultovať aj s inými krajinami regiónu strednej Európy, Pobaltia a Škandinávie. Iba s ich pomocou totiž dokáže rekonštruovať svoj mierne naštrbený štatút regionálnej veľmoci.

Poľsku sa zatiaľ s výnimkou Slovenska nepodarilo na pôde „Visegrádu” príliš preraziť s ukrajinskou agendou, aj keď summit V 4 v českom Kroměříži definoval ako novú náplň visegrádskej spolupráce “využívanie vlastných regionálnych a historických skúseností pri formovaní a implementácii politiky EÚ voči krajinám východnej a juhovýchodnej Európy.” Jasnejší signál z V 4 voči Ukrajine však prišiel až dosť neskoro, keď už bolo o výsledkoch krízy fakticky rozhodnuté. Ministri zahraničných vecí V 4 až 6. decembra počas stretnutia v Krakove vyhlásili, že demokratickej Ukrajine, ktorá uskutočňuje zásadné reformy, treba ponúknuť dlhodobú európsku perspektívu. Poľsko tak prišlo o šancu prezentovať sa ako regionálny líder, jeho visegrádski partneri zas nevyužili možnosť profitovať z poľského úspechu.

Ukrajina spolupracuje s EÚ na základe Dohody o partnerstve a spolupráci (PCA). Politika EÚ voči nej sa realizuje vo formáte Európskej susedskej politiky, pričom Ukrajina získala v jej rámci privilegované postavenie.

V súvislosti s „oranžovou revolúciou” bude zaujímavé, ako sa bude vyvíjať ďalšia diskusia o európskej politike voči Ukrajine. Na vrcholnej schôdzke EÚ – Ukrajina 8. júla 2004 v Haagu sa medzi partnermi nepodarilo dosiahnuť dohodu v otázkach pripravovaného akčného plánu. Ukrajina žiadala priznanie štatútu trhovej ekonomiky, čo by prispelo aj k urýchleniu jej vstpu do WTO. EÚ to vzhľadom na nedostatočné výsledky v oblasti sociálnych a ekonomických reforiem ako aj v oblasti občianskych práv. Prezident Kučma vtedy žiadal, aby nový akčný plán umožnil rozšírenie štyroch slobôd aj na Ukrajinu. V júli 2004 však po stretnutí s Putinom zmenil názor a deklaroval zásadný obrat v zahraničnej politike tým, že z návrhu novej obrannej doktríny vypustil ustanovenia o tom, že prioritou Ukrajiny je členstvo v NATO a EÚ. Pôvodne mal byť akčný plán prijatý ešte na jeseň 2004 pred prezidentskými voľbami, predstavitelia EK jeho prijatie však potichu odložili na povolebné obdobie, čím pomohli aj ukrajinskej opozícii.

Po tvrdom odmietnutí ukrajinských ambícií na členstvo v EÚ predchádzajúcim šéfom Európskej komisie komisárka pre vonkajšie vzťahy EÚ a európsku politiku susedstva Benita Ferrero-Waldnerová nevylúčila členstvo Ukrajiny v dlhodobej perspektíve. Predseda výboru EP pre vonkajšie vzťahy Elmar Brok zas pod dojmom revolúcie vyhlásil, že doteraz aplikovaná politika susedstva je v prípade Ukrajiny už nedostačujúca a namiesto toho navrhoval prejsť na úroveň hlbokej ekonomickej spolupráce – s cieľom urýchliť prijatie Ukrajiny do EÚ. Zmenu prístupu Únie naznačil aj hovorca nemeckej SPD pre zahraničnú politiku Gert Weisskirchen, keď uviedol, že pripravovaný akčný plán, ktorý neobsahoval ustanovenia o možnosti pristúpenia Ukrajiny do Únie, je dokument, pochádzajúci „z inej epochy.” Prebiehajúce zmeny na Ukrajine si podľa neho vyžadujú novú odpoveď zo strany EÚ.

Nemecký predstaviteľ ponúka Ukrajine začatie rokovaní o novej stratégii, ktorá by bola určená špeciálne pre Kyjev. Nemá však ísť o bezpodmienečný prísľub, podmienkou je víťazstvo demokracie. Zároveň zdôraznil, že špeciálne vzťahy Schrödera s ruským prezidentom Putinom „nemôžu byť dôvodom pre podceňovanie vôle ukrajinského národa.” Zdôraznil doteraz nie príliš často deklarovaný cieľ Únie – „umožniť národom Spoločenstva a tým, ktoré ležia na európskom kontinente mimo neho, právo na život v slobode.” Podľa jeho slov práve v súčasnosti je rozhodujúci moment pre budúcnosť. Pripomenul, že koncepcia integrácie je vybudovaná na slobode, rovnosti a rešpektovaniu vôle národov a preto Únia musí jednoznačne definovať svoje stanovisko vo veci Ukrajiny. Šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer je však opatrnejší, hoci vyslovil svoj obdiv Ukrajincom za pokojné zvládnutie krízy.

Ako sme už uviedli, obrat v nemeckom záujme o Ukrajinu prebiehal postupne a udalosti po prezidentských voľbách ho urýchlili. Na rozdiel od Nemecka však Francúzsko zastáva vlažnejší postoj. Šéf francúzskej diplomacie Michel Barnier síce pozitívne hodnotil postoj Poľska a Francúzsko podporilo požiadavku na zopakovanie druhého kola prezidentských volieb, o perspektívach integrácie Ukrajiny do EÚ francúzski politici nechcú ani počuť. Francúzsko celkovo odmieta ďalšie rozširovanie Únie, negatívne sa stavia aj voči členstvu Turecka. V marci sa zmení francúzska ústava, ktorá bude podmieňovať ďalšie rozširovanie od súhlasného stanoviska občanov Francúzska, potvrdeného v referende. Jedine tak sa podarí dosiahnuť úspech referenda o euroústave, ktoré sa má konať v júni 2005. Takisto aj Európska komisia doposiaľ odmieta akékoľvek zmeny v navrhovanom Akčnom pláne, hoci jej hovorkyňa Francoise Le Bail koncom novembra pripúšťala možné zmeny. Jediné, čo sa podarilo dosiahnuť britskému komisárovi Petrovi Mendelsonovi, bolo odročenie jeho podpisu na dobu, keď sa v Kyjeve ujme moci demokratická vláda. Napriek ústretovejším signálom je teda Ukrajina v Bruseli ešte stále vnímaná na jednej úrovni s krajinami severnej Afriky, resp. Jordánska, Palestínskej autonómie a Izraela.

Preto je potrebné, aby v diskusii o vzťahu EÚ a Ukrajiny prebiehala intenzívnejšia diskusia a aby sa na pôde EÚ vytvorila efektívna proukrajinská lobby. Slovensko doteraz podporovalo integračné ambície Ukrajiny a premiér M. Dzurinda chce byť rovnako ako Kwaśniewski advokátom Ukrajiny v EÚ. Doteraz sa však slovenská podpora obmedzovala na politické deklarácie, čiastočne aj na podporu demokratického vývoja poskytovaním príslušného know how, ale aj vysielaním medzinárodných pozorovateľov na prezidentské voľby. Podpora ukrajinských ambícií však musí prekročiť tento rámec. Zmena formálneho definovania vzťahov medzi EÚ a Ukrajinou musí byť sprevádzaná aj zmenou ich agendy. Okrem policajných záležitostí a doteraz príliš tvrdej vízovej politiky by sa mala EÚ začať viac zaoberať „vťahovaním” Ukrajiny do svojho orbitu. V prvom rade však nezastupiteľnou úlohou Únie bude pomôcť Ukrajine, aby sa stala naozaj európskym štátom. Teda štátom, ktorý bude spĺňať európske normy nielen v oblasti trhovej ekonomiky, ale aj v oblasti ľudských práv a budovania právneho štátu. Nové otvorenie Únie a teda aj Slovenska voči Ukrajine nie je možné bez jeho zabezpečenia príslušnými finančnými prostriedkami, ale takisto ani bez liberalizácie existujúceho vízového režimu. Tu bude musieť ukázať v praxi aj Slovensko, do akej miery je EÚ ochotná a schopná v bližšej, ale pravdepodobne skôr vzdialenejšej budúcnosti podporiť a integrovať aj 47-miliónovú republiku bývalého ZSSR.

Charakter zmeny
O čom teda je happening nazývaný „oranžovou revolúciou?” Protestom mládeže, ktorá žiada zmeny, ale aj implóziou Kučmovho režimu, založeného na osobných väzbách. Časť establishmentu a porazených oligarchov v ňom môže vidieť príležitosťou pre nové rozdanie kariet a vybudovanie nových väzieb. Predovšetkým Kučmovo druhé funkčné obdobie však ukázalo, že takýto režim je zdrojom trvalej nestability a oslabuje nielen dôveryhodnosť krajiny, ale aj tamojšieho biznisu. Juščenko pritom nie je typom politika „tvrdej ruky” ani šachista formátu Kučmu. Nová nestabilita a majetkové prevraty už nie sú ani v záujme veľkej časti podnikateľských kruhov, ktoré by mali záujem o expanziu na trhoch EÚ. Päťdesiatnici Juščenko a Tymošenková na rozdiel od gruzínskeho Saakašviliho nepatria do mladej generácie politikov, ktorá vyrástla už v podmienkach nezávislosti. Bývalá chránenkyňa mimoriadne skorumpovaného expremiéra Pavla Lazarenka, ale aj samotný Juščenko sú hlboko zakorenení v predchádzajúcom režime a svoju kariéru začínali ešte ako členovia straníckej, resp. komsomoľskej nomenklatúry na konci sovietskej éry. Súčasný vývoj poskytuje vhodnú príležitosť vyvíjať na Ukrajinu medzinárodný tlak, s cieľom pozitívne usmerňovať tamojší vývoj.

Udalosti boli testom európskej diplomacie, ktorá napokon musela zaujať stanovisko k masovému porušovaniu ľudských práv pri volebných falzifikáciách. Ak sa EÚ nechcela spreneveriť hodnotám, na ktorých stojí, musela sa voľky-nevoľky dostať do konfrontácie s Moskvou. Ak chce uspieť ako globálny hráč v politike, musí si udržať dôveru, ktorú na Ukrajine získala a zmeniť doteraz jednoznačne odmietavý postoj k jej integračným ambíciám. Keby európska diplomacia zlyhala v prípade ukrajinskej krízy, znamenalo by to prehĺbenie nedôvery voči nej v nových členských štátoch. Postoj, ktorý zaujalo voči Ukrajine Rusko, podstatne spochybnil jeho pozíciu dôveryhodného partnera a stabilizačného faktora v SNŠ. Rusko chcelo na Ukrajine demonštrovať svoju silu. V konečnom dôsledku však svojou politikou presviedča krajiny strednej a východnej Európy o potrebe zachovania, ba dokonca posilnenia prítomnosti USA v regióne.