Aj napriek prvému miestu, ktoré vo voľbách získala Strana regiónov, výsledok ukrajinských volieb neznamená zásadné prekreslenie politickej mapy štátu, či nebodaj nástup „modrej kontrarevolúcie.” V skutočnosti sily, ktoré sa tak či inak hlásia k proruskej orientácii, resp. k dedičstvu po ZSSR, neskopírovali ani len výsledok prezidentských volieb 2004, keď vtedajší premiér Viktor Janukovyč získal takmer 45 percent hlasov, nehovoriac už o výsledku bývalého prokučmovského bloku Za jednotnú Ukrajinu, ktorý dokázal s dnes už úplne marginalizovanou Sociálnodemokratickou stranou Ukrajiny (zjednotenou) – SDPU (o) vytvoriť parlamentnú väčšinu. Strana regiónov by nezískala parlamentnú väčšinu, ani keby sa spojila s komunistami a Ľudovou opozíciou Natalie Vitrenkovej, ktorej vstup do parlamentu do poslednej chvíle zostával na vážkach.
Celkovo teda strany, spojené s „oranžovou” revolúciou a vyslovujúce sa za rozchod so sovietskou minulosťou, získali vyššie percento hlasov, ako v parlamentných voľbách 2002. Strana regiónov bude mať v novom parlamente 186 poslancov, Blok Júlie Tymošenkovej (BJUT) – 129, blok Naša Ukrajina (NU) – 81, Socialistická strana Ukrajiny (SPU) – 33 a napokon Komunistická strana Ukrajiny (KPU) – 21. Strany, hlásiace sa k ukrajinskému „Majdanu”, tak získali viac hlasov, ako v roku 2004 získal Juščenko a to dokonca aj v situácii, keď „oranžové” sily boli rozštiepené a mimo parlamentu zostali projekty ako Pora – Strana reformy a poriadok či Blok Kostenka – Pľušča.
Väčšina ukrajinských voličov podporila strany, ktoré aspoň v deklaratívnej rovine presadzujú ideály Majdanu – slobody, demokracie a európskej voľby. Naopak, zdá sa, že Strana regiónov vyčerpala svoj mobilizačný potenciál. Viaceré predvolebné prieskumy verejnej mienky potvrdili, že sa priblížila k maximu svojho voličského rezervoáru. Kým Naša Ukrajina i BJUT dosahovali pomerne vysoké hodnoty prijateľnosti pre voličov ako strany, ktoré by v prípade, že by podobná možnosť existovala, volili na druhom mieste, kým tieto hodnoty v prípade Strany regiónov boli veľmi nízke.
Prekvapením volieb bol výsledok BJUT. Predvolebné prieskumy preferovali skôr Našu Ukrajinu, potenciálni voliči sa však obávali kalkulácií jej lídrov o vstupe do koalície s Regionálmi. Preto sa rozhodli uprednostniť BJUT, hoci jeho preferencie prudko klesli, keď sa Julia Tymošenková spoločne s Janukovyčom rozhodli vysloviť nedôveru vláde Jurija Jechanurova. Príčinou neúspechu NU bol zároveň fakt, že zoskupenie sa rozhodlo vsadiť na svoje prepojenie s osobou prezidenta Viktora Juščenka, hoci jeho popularita v porovnaní s rokom 2004 podstatne klesla a navyše, Juščenko na pôvodný zámer stať sa volebným lídrom Našej Ukrajiny neskôr rezignoval. Pritom Naša Ukrajina značne utrpela na odchode populárnych protagonistov Majdanu (napr. Mykola Tomenko, ktorý prešiel na stranu BJUT) či ľudí, ktorí sa angažovali v národnodemokratickom hnutí od začiatku 90. rokov minulého storočia do Bloku Kostenka-Pľušča, BJUT, ale aj do spojenectva s blokom Pora, s ktorým sa spojila liberálna strana Reformy a poriadok (PRP) ministra financií Viktora Pynzenyka.
Volebná geografia Ukrajiny
Parlamentné voľby potvrdili relatívnu stabilitu geografickej distribúcie voličskej podpory a teda aj rozdelenie Ukrajiny na „západ” a „východ.” Tieto pojmy majú však skôr význam z hľadiska prevažujúcich hodnôt, resp. geopolitickej orientácie voličstva. V skutočnosti však pri zbežnom pohľade na výsledky volieb podľa jednotlivých oblastí môžeme namiesto pomysleného ukrajinského „Západu” hovoriť o zemepisnom severe a pomyslený „Východ” je skôr ukrajinským juhom. Potvrdil sa teda trend ešte z roku 2002, že národnodemokratické a prozápadné sily prekročili rieku Dneper a prenikli aj do východných oblastí Ukrajiny. Zároveň to znamená, že uvedené štiepenie sa iba čiastočne prekrýva s hranicami medzi rusky a ukrajinsky hovoriacou Ukrajinou. Potvrdzuje sa takisto dlhodobý trend, že centrálne oblasti Ukrajiny hlasujú podobne ako západné, hoci v prvých rokoch ukrajinskej nezávislosti mala centrálna Ukrajina z hľadiska voličských preferencií bližšie skôr k východným oblastiam. Na druhej strane volebná geografia Ukrajiny je relatívne stabilná a viacerí autori, najmä z Poľska, poukazujú na skutočnosť, že kopírujú hranice poľsko-litovského štátu zo začiatku 17. storočia, t. j. ešte z čias pred prepuknutím povstania Bohdana Chmeľnyckého, ktoré vyústilo do začlenenia Ukrajiny do Ruska.
Je pravda, že ukrajinské štiepenia sú dlhodobé a politické elity na východe stále viac zdôrazňujú aj ich kultúrny charakter. Zároveň však predstava, že tento obraz je nenarušiteľný a Ukrajina je nezmieriteľne polarizovaná na dva tábory, nezodpovedá realite. Pohyby v ukrajinskej politike dokumentujú najmä výsledky komunálnych volieb. S výnimkou Doneckej a Luganskej oblasti sú aj ostatné oblasti ukrajinského „Východu” pluralitnejšie, než by sa zdalo na prvý pohľad. BJUT bol relatívne úspešný napr. v Dnepropetrovskej oblasti, kde spolu s NU a SPU by „oranžové sily” získali minimálne polovicu hlasov, ktoré dostala Strana regiónov. Strana regiónov získala menej ako 50 % hlasov napr. v Odeskej oblasti (47,51 %), iba necelých 40 % v Chersonskej oblasti, podstatne pluralitnejšie ako Donbas boli aj Záporožská, Mykolajivská a Charkovská oblasť.
Najväčším prekvapením je víťazstvo Leonida Černoveckého vo voľbách primátora Kyjeva, ktorý porazil dlhoročného primátora Oleksandra Omeľčenka, majúceho podporu Našej Ukrajiny i Vitalija Klyčka, ktorého kandidoval blok Pora – PRP. Voľbou málo známeho kandidáta dali Kyjevčania najavo svoju nespokojnosť s doterajším štýlom vládnutia, nepodporili však predstaviteľa „starého režimu”, keďže Černoveckyj je takisto poslancom Najvyššej rady za Našu Ukrajinu.
Oproti geografii parlamentných volieb sa výsledky komunálnych volieb odlišujú najväčšmi v Odese, kde sa po úteku dovtedajšieho škandalózneho primátora Ruslana Bodelana, na post primátora dostal priaznivec Našej Ukrajiny Eduard Gurvic. Svoju pozíciu si udržal aj po voľbách a vďaka nemu predstavitelia NU získali v mestskej rade druhé miesto po Strane regiónov. Kandidáti Strany regiónov na post primátora neuspeli v takých „modrých” mestách, ako Dnepropetrovsk či Záporožie. Naopak v „oranžovej” Poltave a v Užhorode uspeli kandidáti, ktorí prešli rozličnými stranami, spoliehali sa predovšetkým na podporu z lokálnych zdrojov, ale mali najbližšie k bloku predsedu parlamentu Volodymyra Lytvyna, ktorý sa napokon do parlamentu nedostal.
V Černihove uspel kandidát socialistov, na druhej strane v Doneckej oblasti Naša Ukrajina uspela jedine v meste Krasnoznamensk. Vzhľadom na jej nepatrný zisk v parlamentných voľbách v Doneckej oblasti a nulové zastúpenie v oblastnej rade je však aj to pre ňu úspechom. V Charkove primátora Mychajla Šumilkina, ktorý počas „oranžovej revolúcie” prešiel na víťaznú stranu, vo funkcii nepotvrdili. K moci sa vrátili „modrí”, ale Šumilkin získal viac než polovicu hlasov kandidáta Regionálov Mychajla Dobkina (167 tis. vs. 309 tis.). Oblasti západnej Ukrajiny nie sú monolitné, hlasy sa v nich rozdelili najmä medzi Našu Ukrajinu a BJUT. Podstatné je, že sa v ukrajinskej spoločnosti, azda jedine s výnimkou Donbasu, udomácnila politická pluralita. Najostrejšie konflikty počas volieb prebiehali v Čerkasskej a Kirovohradskej oblasti, podobne ako v minulosti. Práve tieto oblasti sú na hraniciach medzi pomysleným ukrajinským „Západom” a „Východom”, ale aj na hranici poľsko-litovského štátu zo 17. storočia.
Vplyv volieb na ďalší vývoj politického systému a na dlhodobú budúcnosť Ukrajiny
Pozitívnym posolstvom volieb je, že potvrdili schopnosť Ukrajiny vlastnými silami zabezpečiť demokratickú zmenu vlády. Hoci Ukrajinci sú sklamaní z vývoja po roku 2004, nestoja o návrat do minulosti. Na druhej stane aj samotná Strana regiónov musí, prinajmenšom vo vzťahu s inými politickými subjektmi na celoštátnej úrovni, podstatne viac rešpektovať demokratizované pravidlá hry, než pred rokom 2004. Do volieb prvý raz išla nie ako strana moci, ale z opozície a musela sa aspoň navonok demokratizovať. Ak sa chce podieľať na moci, je nútená hľadať konsenzus s „oranžovými” zoskupeniami. Hoci Regionáli fakticky pohltili voličskú základňu zaniknutého bloku Za jednotnú Ukrajinu a SDPU(o), museli sa aspoň čiastočne dištancovať od Kučmovho režimu.
Voľby však takisto znamenali elimináciu tradičných politických síl, ktoré na Ukrajine tvorili dva póly politického zápasu – komunistov a národných demokratov. Obe tieto sily sa transformovali do iných zoskupení, spravidla oligarchického charakteru, hoci NU nepredstavuje tradičných oligarchov, ale skôr podnikateľov stredného formátu, ktorí však mali, resp. majú eminentný záujem začleniť sa do oligarchických štruktúr z predchádzajúcej Kučmovej éry.
Neúspech bloku Kostenka – Pľušča znamená definitívny koniec starej garnitúry ukrajinského disentu, resp. zakladateľov Ukrajinského ľudového frontu. Z parlamentu odišli zrejme nadobro aj ďalší politici, spojení s prvými rokmi nezávislosti, napr. exprezident Leonid Kravčuk, či bývalý minister obrany Jevhen Marčuk.
Do roku 2004 mali rozhodujúce pozície v ukrajinskej politike silné finančno-priemyselné skupiny, zoskupené do troch veľkých (kyjevský, donecký a dnepropetrovský) a niekoľkých menších klanov, ktoré mali ambície plnohodnotne sa integrovať do existujúceho systému. Klasické oligarchické projekty, ako SDPU(o), v ktorej dominovali predstavitelia tzv. kyjevského klanu (Viktor Medvedčuk), alebo Blok Lytvyna, kam investovali značné prostriedky podnikatelia, spojení s Kučmovým režimom, vo voľbách zlyhali. Z politickej mapy Ukrajiny fakticky zmizli strany ako NDP (Národnodemokratická strana) či Trudova Ukrajina, ktoré počas Kučmovho režimu patrili medzi rozhodujúce politické formácie. Ďalšia skupina oligarchov, ako napr. predstavitelia dnepropetrovského klanu (Viktor Pinčuk) alebo Priemyselný zväz Donbasu, rezignovali na priamu účasť v politike, podporovali skôr marginálne projekty bez väčších šancí na úspech – napr. Eko+25 % (Vitalij Hajduk), Viče (Viktor Pinčuk) alebo Vidrodženňa (Frančukovci). Strana regiónov síce naďalej zostala v pozícii tradičného oligarchického zoskupenia ako politická reprezentácia doneckého klanu. Oligarchické črty má aj Ľudový zväz Naša Ukrajina (NS NU) ako jadro bloku Naša Ukrajina, hoci pokus Petra Porošenka o vybudovanie vlastného klanu zatiaľ uviazol na polceste. Jeho pozície sa oslabili po korupčnom škandále na jeseň 2005. Pritom NS NU bola budovaná ako „strana moci,” t. j. za podpory štátneho aparátu. Aj to bol dôvod jej volebnej porážky.
Rizikom pre budúcnosť Ukrajiny zostávajú separatistické tendencie na východe štátu. Regionáli v podstate rezignovali na získavanie voličov na západe a v centrálnych oblastiach Ukrajiny, podobne ako „oranžové” strany až na výnimky sa reálne nepokúšali získať voličov na juhu a východe. Regionáli aj počas kampane i po voľbách apelovali na záujmy východu a juhu Ukrajiny, požiadavka federalizácie prakticky bola súčasťou programatiky strany. Tak napr. v koncepcii vytvorenia parlamentnej koalície, predloženej šéfom politickej rady Strany regiónov Mykolom Azarovom, sa hovorí o vytvorení nadoblastných administratívno-teritoriálnych útvarov, ktoré by získali štatút federálnych krajín s príslušnými samosprávnymi kompetenciami a s právom vytvárať krajinské vlády.
Hrozba separatizmu, iniciovaného zdola, je reálna, napr. za situácie, keby okrem väčšiny v samosprávach dostala Strana regiónov v rámci snáh o uzavretie kompromisu do rúk aj kreslá gubernátorov v oblastiach, kde zvíťazila a nebude mať pritom vládnu zodpovednosť. Federalizmus pritom môže štáty posilniť, pokiaľ neexistujú silní zahraniční, resp. domáci hráči, ktorí by spochybňovali územnú celistvosť krajiny a pokiaľ regionálne štiepenia sa neprekrývajú s kultúrno-civilizačnými. V opačnom prípade, napr. na Ukrajine, by sa v dôsledku federalizácie štátu rozkol mohol iba prehĺbiť. Možnosti, ako by sa takýto scenár mohol realizovať, sú rôzne – počnúc zhora iniciovanou „oblastnou” federalizáciou, končiac vytvorením subparlamentu v rámci 10 regiónov, kde dominuje Strana regiónov. Tlak na podporu separatistických riešení sa môže zvýšiť v prípade, že sa Strana regiónov dostane do opozície a jej predstavitelia sa budú cítiť ohrození napr. vyšetrovaním zločinov Kučmovej éry. Reálnou hrozbou sú však v prípade oslabenia centrálnej moci, resp. veľkých ekonomických otrasov, horizontálne kontakty ukrajinských regionálnych samospráv, ktoré by si začali živelne priberať celoštátne kompetencie, čoho dôsledkom by mohla byť „ukrajinská Bieloveža.” K deštruktívnym aktivitám siaha Strana regiónov už v súčasnosti, napr. v podobe rozhodnutí oblastných rád vo východnej Ukrajine, ktoré priznali ruštine štatút regionálneho jazyka, alebo rozhodnutia Luganskej oblastnej rady, ktorou vyhlásila túto oblasť za „zónu bez NATO.”
Ktorákoľvek ukrajinská vláda bude v záujme udržania územnej celistvosti krajiny nútená hľadať alternatívne riešenia pre priemyselné východné oblasti. Jednou z možností je diverzifikácia ekonomiky a pod., s cieľom oslabiť doterajší jednostranný vplyv veľkého priemyslu a monopolnú kontrolu regiónov silnými ekonomickými skupinami, inou možnosťou je stimulovanie prílevu zahraničného kapitálu, ktorý by jednak zastaralú infraštruktúru východu modernizoval, jednak by diverzifikoval siete oligarchických klanov. Omnoho menej sú tieto problémy naliehavé napr. v Charkovskej, resp. Dnepropetrovskej oblasti, ktoré sú po ekonomickej stránke diverzifikovanejšie a tým sa líšia od Donbasu.
Koaličné možnosti na Ukrajine
Hoci Viktor Janukovyč je so svojimi 32,14 % hlasov lídrom najsilnejšieho zoskupenia, nedokáže sformovať presvedčivú vládnu väčšinu a pre ostatných partnerov je neprijateľný. Sily, hlásiace sa k dedičstvu „oranžovej revolúcie,” išli do parlamentných volieb rozštiepené a časť z nich zostala mimo parlamentu. Aj v tejto situácii sú však „oranžové” strany schopné za podpory socialistov Oleksandra Moroza (SPU) sformovať v novom parlamente väčšinu. Reálne prichádzajú do úvahy dva varianty – variant „oranžovej” koalície strán, hlásiacich sa k dedičstvu zmien z roku 2004, resp. „oranžovo-modrá” (dvojfarebná, resp. „veľká”) koalícia Strany regiónov s Našou Ukrajinou (NU). Do úvahy prichádza aj „veľká” koalícia „demokratických” síl vo formáte 3 + 1 za účasti Strany regiónov, ktorá by však zrejme bola iba málo funkčná a po vhodnej kryštalizácii síl v parlamente by sa rýchlo rozpadla.
Ďalší variant „žiadnej vlády” a rozpustenia parlamentu, s ktorým sa pred voľbami pohrával Juščenko, je vzhľadom na porážku NU málo pravdepodobný. Jej prepad by sa ešte posilnil. Tento variant by si mohli želať momentálne BJUT a Regióny, ak by si chceli definitívne rozdeliť politický priestor Ukrajiny.
„Oranžová koalícia”
Pozostávala by zo strán BJUT, NU, SPU. Jej vytvorenie by bolo pomerne ľahko vysvetliteľné voličom a symbolizovalo by pokračovanie kurzu na demokratizáciu a európsku voľbu. Zároveň má najväčšiu podporu občanov. Prípravy spoločného memoranda o vytvorení koalície prebiehali ešte pred voľbami. Na druhej strane jej rizikom je posilnenie politického rozkolu, keď vo východných a južných oblastiach by jej zostavenie vnímali ako opakovanú porážku. Mohli by sa tak posilniť separatistické nálady a prechod Strany regiónov, resp. jej časti za podpory Ruska do deštruktívnej a antisystémovej opozície.
Všetky tri hlavné sily tejto koalície sú pomerne málo stabilné a čelia, resp. budú čeliť hrozbe rozkolu. Rozpad „oranžovej” koalície je reálny najneskôr pred začiatkom prezidentskej kampane líderky BJUT Julie Tymošenkovej, ktorá môže vo vhodnom čase iniciovať svoj vlastný odchod do opozície. Ďalším faktorom potenciálnej nestability koalície je averzia medzi Tymošenkovou a okolím prezidenta. NU a Tymošenková súperia najmä o kontrolu nad palivovo-energetickým komplexom. V prospech „oranžovej koalície” hovorí fakt, že hoci Juščenko nechce byť od Tymošenkovej plne závislý, Regionáli sú predvídateľnejšia opozícia ako BJUT a Juščenko bude mať možnosť v parlamente vyvíjať na vládnu väčšinu tlak práve prostredníctvom Regiónov. Naša Ukrajina môže zvyšovať svoju cenu a vplyv iba vtedy, ak bude v koalícii s ďalšími stranami „Majdanu.” Ak NU vstúpi do koalície s Regionálmi, cesta späť už pravdepodobne možná nebude a Juščenkov blok bude Regionálom vystavený na milosť a nemilosť.
Ďalším problémom je, že časť lídrov Našej Ukrajiny by uprednostnila prinajmenšom tichú koalíciu so Stranou regiónov. Ide najmä o členov, reprezentujúcich podnikateľské zázemie NS NU okolo bývalého šéfa Rady národnej bezpečnosti a obrany Petra Porošenka. Podobne spoluprácu s Júliou Tymošenkovou odmieta súčasný premiér Jurij Jechanurov. Títo muži majú záujem o stabilizáciu, prípadne pomalú reformu podnikateľského prostredia. Ďalšie riešenie je „oranžová” koalícia bez Tymošenkovej na poste premiérky, čo by však BJUT dokázal prehltnúť iba veľmi ťažko. Na druhej strane ani aktivistom NS NU na lokálnej a regionálnej úrovni nie je po chuti iné riešenie, ako koalícia s BJUT a socialistami. Uvedomujú si, že prípadná spolupráca s Regionálmi by pre Našu Ukrajinu, skompromitovanú korupčnými škandálmi, znamenala definitívny koniec.
„Oranžovo-modrá” koalícia
V súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami sa zdá byť tento variant v súčasnosti málo reálny. To však neznamená, že vznik dvojfarebnej koalície Našej Ukrajiny a Strany regiónov by nebol možný neskôr. Jeho realizácia by bola možná v prípade, že sa podnikateľské krídlo Našej Ukrajiny, zoskupené okolo niekdajšej poslaneckej skupiny Razom, rozhodne potichu pracovať na deštrukcii „oranžovej” koalície. Jej vytvorenie sa zdôvodňuje zjednotením krajiny, ale v skutočnosti by išlo iba o alianciu vplyvných ekonomických skupín, resp. regionálnych politicko-biznisových klanov.
V skutočnosti medzi voličmi NU a Regiónov neexistuje konsenzus v základných otázkach existencie Ukrajiny – v jazykovej otázke, názoroch na geopolitickú orientáciu Ukrajiny, či v postoji k národnej minulosti. Obe zoskupenia spája najmä averzia a obavy z Tymošenkovej. Táto koalícia bude znamenať ďalší odklad, resp. spomalenie procesu reštrukturalizácie a modernizácie ťažkého priemyslu na východe Ukrajiny, ktorého infraštruktúra je značne zastaralá a vysoko energeticky náročná. Fakticky by išlo o negatívne zjednotenie, resp. o alianciu oligarchov. Podobnú koalíciu preferuje podľa týždenníka Dzerkalo Tyžňa približne iba jedna štvrtina voličov. Tábor jej stúpencov sa fakticky obmedzuje iba na časť voličov Strany regiónov, podobné riešenie by preferovalo iba minimum voličov Našej Ukrajiny.
Dôsledkom by bol vznik silnej a radikálnej opozície na čele s BJUT a SPU. Najmä socialisti by mohli preniknúť aj do východných a južných oblastí Ukrajiny, kým v Donbase a na juhu by zrejme časť nespokojných voličov Regiónov odišla k neoboľševickej Progresívnej socialistickej strane Ukrajiny (PSPU) Natalie Vitrenkovej. Ďalším krokom by bol s vysokou pravdepodobnosťou rozpad Našej Ukrajiny, možno dokonca ešte pred zostavením vlády.
Napokon pre Juščenka by to znamenalo stratu dôvery v zahraničí i na Ukrajine. On aj Naša Ukrajina by stratili doterajších voličov, bez toho, že by získali nových. Od Strany regiónov by nemohol očakávať v najbližších prezidentských voľbách reálnu podporu a čakal by ho nanajvýš nedôstojný odchod. Napokon vzhľadom na personálne kvality lídrov Našej Ukrajiny by táto strana ťahala v podobnej koalícii za kratší koniec.
Juščenko môže v oboch prípadoch stratiť. Aj keď sa v súčasnosti Tymošenková dušuje, že podporí, resp. nebude ohrozovať jeho kandidatúru v roku 2009, zatiaľ sa píše iba rok 2006. Hoci Juščenkove vyhliadky na znovuzvolenie sú nízke, ešte stále mu zostáva šanca na dôstojný odchod.
Zo zahraničnopolitického hľadiska by vstup Strany regiónov ohrozil šancu Ukrajiny na vstup do WTO ako aj rokovania s NATO. Dôsledkom bude posilnenie ruského vplyvu, spomalenie reforiem, návrat k „mnohovektorovej” zahraničnej politike. Na druhej strane frakcia Regiónov je zatiaľ vnútorne mimoriadne disciplinovaná. Dokáže podporiť aj kroky, ktoré sú v zásadnom rozpore s programovými zásadami strany. Tak napr. práve vládna väčšina aj vďaka premiérovi Janukovyčovi presadila v roku 2003 vyslanie ukrajinskej vojenskej jednotky do Iraku. V tejto otázke bývalý blok ZaJedU (vrátane poslancov za Stranu regiónov a ešte viac proruských zjednotených sociálnych demokratov), hlasovali za vyslanie ukrajinského kontingentu jednomyseľne, aby potom na konci roku 2004 síce účelovo, s cieľom poškodiť novú moc, takmer rovnako jednomyseľne presadili jeho stiahnutie. Práve Strana regiónov je schopná neutralizovať prípadný odpor voči vstupu Ukrajiny do NATO. Jej rola a jej potreba môže vzrásť napr. v situácii, keby sa členstvo v NATO stalo aktuálne v tomto volebnom období, tým skôr, že SPU sa najmä s ohľadom na svoju členskú základňu vyjadruje jednoznačne proti členstvu v Aliancii.
Záver
Bez ohľadu na budúcu zahraničnopolitickú orientáciu Ukrajiny ktorákoľvek vláda musí riešiť dve zásadné úlohy – prekonanie sociokultúrnych rozdielov medzi západom a východom a široko chápanú modernizáciu, ktorá sa na západe i východe spája s „europeizáciou.” Recept na to však zatiaľ žiadna strana nemá. Súčasné voľby neboli súbojom koncepcií, resp. ako v r. 1998 na Slovensku, súbojom dvoch predstáv o ďalšom smerovaní Ukrajiny. Konkrétnu predstavu nemá žiadna strana. Tak napr. ani Strana regiónov napriek deklarovanej proruskosti otvorene neodmieta vstup do EÚ.
Ukrajina má pred sebou viacero scenárov budúceho vývoja. Oligarchický model predstavuje najmä Strana regiónov, podnikateľské krídlo Našej Ukrajiny, ale čiastočne aj BJUT, ktorý na seba viaže veľký počet podnikateľov z Kučmovej éry. Túto cestu môže modifikovať proces približovania sa Ukrajiny k európskym a euroatlantickým štruktúram. Na druhej strane v prostredí BJUT, ale aj post- a neoboľševický elektorát regionálov a „ľavice” môžu krajinu strhnúť smerom k populisticko-autoritatívnej ceste vývoja. Podobne udržiavanie oligarchického systému povedie k marginalizácii Ukrajiny a sociálno-ekonomickej stagnácii. Na konci jedného i druhého scenára sa črtá možnosť autoritatívneho riešenia, aj keď v ukrajinskom riešení zrejme nepôjde o autoritárstvo v bieloruskom vydaní, ale o inovovaný variant súťaživého autoritárstva Kučmovej éry.
Žiadna z parlamentných strán neponúkala modernizačný program, ktorý by viedol k demonopolizácii ekonomiky, oslabeniu úlohy ťažkého priemyslu a baníctva, k znižovaniu energetickej náročnosti. V záujme Ukrajiny je kurz na postupnú integráciu do globálnej ekonomiky, napr. v podobe dohody o voľnom obchode s EÚ, koncipovanej asymetricky v prospech Ukrajiny, spojený s reštrukturalizáciou a technologickou modernizáciou ekonomiky s cieľom prechodu od tradičného industriálneho modelu na súčasné trendy poznatkovo orientovanej ekonomiky. Očakávané rozhodnutie Ruska o zvýšení cien energetických surovín pre Ukrajinu sa môže stať impulzom pre prechod na spomínanú cestu.
Je však otázne, do akej miery to Ukrajina zvládne s existujúcimi politickými elitami. Povolebný vývoj, vrátane nezvyčajne dlhého a zložitého priebehu koaličných rokovaní nasvedčujú tomu, že Ukrajina má pred sebou dlhé obdobie nestability a striedania vládnych koalícií. Dôsledkom môže byť pokračovanie stagnácie. Na „nový začiatok,” ktorý rozhodne o dlhodobom smerovaní Ukrajiny, teda na skutočnú revolúciu, si teda ešte musíme nejaký čas počkať. Z tohto hľadiska je Juščenkovým osudom zostať politikom prechodnej éry, akýmsi Gorbačovom postsovietskej éry. To neveští nič pozitívne o jeho politickej budúcnosti po skončení jeho prezidentského funkčného obdobia.
V záujme Slovenska a EÚ pritom je, aby na jej súčasnej východnej hranici existoval stabilný a modernizovaný štát. Ak však EÚ nebude schopná a ochotná pracovať v prospech úspešnej realizácie tohto cieľa aj napriek vlastným vnútorným problémom, len ťažko sa ho podarí dosiahnuť.