Od začiatku 90-tych rokov existujú v oblasti nákupu zemného plynu medzi Turkménskom, ruským koncernom Gazprom, ukrajinskou stranou reprezentovanou spoločnosťou Naftohaz Ukrajiny a Európou sprostredkovateľské spoločnosti (intermediary companies), ktorých pozadie vnáša do obchodu s plynom faktor korupcie, prepojenia na záujmové skupiny a viac-menej opakujúce sa mená.

História
V roku 1994 sa na scéne objavila prvá takáto spoločnosť – Respublika, v ktorej figuroval Ihor Bakai, neskorší šéf Naftohaz Ukrajiny. Nástupcom sa stala známejšia spoločnosť Itera, ktorej prvotný cieľ bol nákup ruského plynu a ďalší predaj ukrajinskej strane, avšak začala byť aktívna aj na poli dovtedy vyhradenom pre Gazprom – predaj plynu aj niektorým ďalším krajinám bývalého Sovietskeho zväzu, čím ruský koncern strácal podiel na trhu. To bol aj jeden z dôvodov na rozviazanie kontraktu a využitie ďalšej spoločnosti – Eural Trans Gas (ETG). ETG bola založená na základe iniciatívy ukrajinského podnikateľa žijúceho v Maďarsku, Dmitra Firtasa, ktorý mal už predtým obchodné aktivity s Iterou a jeho meno je spájané aj s nástupcom ETG, spoločnosťou RosUkrEnergo (RUE). Priamym zakladateľom ETG bol izraelský právnik Zeev Gordon, zastupujúci aj Semyona Mogilevicha, ktorého hľadá pre rôzne dôvody americká FBI a ako skrytý vlastník sa spomína práve Dmitri Firtas . Gazprom ani Naftohaz Ukrajiny nikdy nemali podiel v ETG, napriek tomu, že sa o to obe spoločnosti snažili. RUE je od 4. januára 2006 výhradným importérom ruského plynu na Ukrajinu. Jej 50 % vlastní Gazprom, zvyšných 50 % patrí spoločnosti Centragas Holding, v ktorej spomínaný Dmitri Firtas vlastní 90 %.

Do popredia sa natíska otázka, prečo Gazprom nie je schopný sám predávať svoj plyn ukrajinskej strane, keď je jediným vlastníkom plynovodov na ruskom území. Turkménsky plyn môže byť exportovaný na zahraničné trhy jedine cez ruské územie. Sprostredkovateľské spoločnosti však od Gazprom-u preberajú lukratívne zákazky, platené sú turkménskym plynom, ktorý potom za násobky pôvodnej ceny predávajú na západných trhoch. Akú úlohu majú tieto nastrčené spoločnosti, ktoré často vznikli krátko pred zadaním kontraktu, ich zakladajúci kapitál je minimálny, získané kontrakty znejúce na miliardy dolárov a kto sú ľudia stojaci za nimi?

Istým vysvetlením je tvrdenie, že pokiaľ ruskí a stredoázijskí oligarchovia zbohatli vďaka obrovskému nerastnému bohatstvu, ukrajinskí ťažia zo strategickej tranzitnej polohy ich krajiny, čo dalo vznik sprostredkovateľským spoločnostiam. Najzaujímavejšia je aktuálna spoločnosť RUE, avšak, aby sme dostali úplný obraz o rôznych prepojeniach v pozadí, spomínať sa bude aj spoločnosť ETG.

RUE bola založená 22. júla 2004, vo švajčiarskom kantóne Zug, kvôli nižším daniam. Takisto ako v prípade ETG sa do popredia dostáva otázka o majiteľoch spoločnosti, ktorej odpoveď sa objavila len nedávno. Pôvodné majetkové pozadie spoločnosti, teda 50 %, ktoré nevlastnil Gazprom, fungovalo cez rôzne skupiny investorov, za ktorých sa ako majiteľ vydával ich správca, Raiffeisen Investment, dcérska spoločnosť rakúskej Raiffeisen Zentralbank. Napriek týmto kontroverziám sa RUE v januári 2006 nestala len výhradným importérom plynu na Ukrajinu, ale prostredníctvom joint venture s Naftohaz Ukrajiny dominuje aj na domácom ukrajinskom trhu s plynom.

Význam spoločností
Dôvody, prečo Gazprom využíva služby sprostredkovateľských spoločností, predstavujú zatiaľ zoznam dohadov. Gazprom mohol považovať priame rokovania s ukrajinskou stranou za zložité, pretože v ich vzťahu stále rezonuje problém ukrajinských nedoplatkov, chronického meškania platieb a miznutia plynu z potrubí. Preto sa mohol rozhodnúť nechať spomínané problémy na partnera, ktorý pozná domácu politiku, pozadie, vie ako obchodovať s plynom na Ukrajine a to všetko bez naštrbenia politických vzťahov medzi Ruskom a Ukrajinou. Týmto partnerom sa myslí aj RUE.

Podobným vysvetlením je aj tvrdenie, že sprostredkovateľské súkromné spoločnosti, na rozdiel od štátneho Gazprom-u, môžu lepšie tlačiť na Ukrajinu, aby splnila svoje záväzky vyplývajúce zo zmlúv, bez diplomatických rozbrojov medzi oboma krajinami. Tieto entity zohrávajú nárazníkovú úlohu medzi susednými štátmi. Ukážkovým príkladom je novoročný spor o cenách plynu pre Ukrajinu, kedy Gazprom chcel zdvihnúť jeho cenu na úroveň, ktorú si Ukrajina nemohla dovoliť. RUE v tom čase ponúklo riešenie, ktoré obsahovalo nákup drahšieho ruského a lacnejšieho turkménskeho plynu, z čoho vznikla cena 95 USD za 1000 m3.

Januárová dohoda medzi Gazpromom a ukrajinskou stranou
K dohode medzi oboma stranami došlo 4. januára 2006 a najdôležitejšia úloha pripadla spoločnosti RosUkrEnergo (RUE). RUE mala nakúpiť 41 mld. m3 turkménskeho, 8 mld. m3 kazašského a 7 mld. m3 uzbeckého plynu od Gazexportu za neuvedenú cenu a 17 mld. m3 ruského plynu za 230 USD za 1000 m3. Zmluva zároveň určovala RUE predať Ukrajine 34 mld. m3 turkménskeho plynu za 95 USD za 1000 m3, pričom ešte rok predtým Ukrajina platila za plyn 50 USD . Spomínaným kontraktom sa RUE stala monopolným importérom plynu na Ukrajinu. Okrem poplatkov za plyn sa zmenili aj poplatky za tranzit cez Ukrajinu, tie pre Gazprom narástli o 40 % a predstavujú 1,60 USD za 1m3 na 100 km. Pôvodná cena bola 1,09 USD, táto však platí dovtedy, pokiaľ ukrajinská strana nesplatí dlh 250 mil. USD Gazpromu.

Dohoda medzi zúčastnenými stranami podnietila vznik viacerých otázok. Po prvé znamenala prepísanie existujúceho kontraktu medzi Ukrajinou a Turkménskom o nákupe plynu, ktorý mal vypršať koncom roku 2006. Po druhé nie je jasné, ako sa dosiahla výsledná cena 95 USD, pretože Turkménsko ten istý plyn predáva Gazexportu za 65 USD za 1000 m3. Kontrakt isto obsahuje transportné náklady, ktorých podrobnosti sa však na verejnosť nedostali. Takisto je otázne, či drahší ruský plyn ostane na Ukrajine. Vtedajšia ukrajinská predsedkyňa vlády Julia Timošenkova v tom čase vyjadrila obavy, že 34 mld. m3 plynu nebude dostatočné množstvo na uspokojenie ukrajinských energetických potrieb a Rusko získava kontrolu nad krajinou .

Dňa 2. februára 2006 došlo k vytvoreniu joint venture UkrGazEnergo (UGE) medzi RUE a Naftohaz Ukrajiny. UGE získala právo na dodávky plynu na vnútornom ukrajinskom trhu, presmerovala príjem z predaja plynu ku spoločnosti RUE, vlastnenej Gazpromom a Dmitrom Firtasom a znížila podiel Naftohaz Ukrajiny na domácom trhu . Väčšina oceliarskeho a chemického priemyslu bude odoberať plyn práve od RUE, pričom Naftohaz-u ostane menej lukratívny trh s domácnosťami. Spomínané podmienky vyvolávajú pochybnosti, či UGE bola vytvorená len na účely dodávok plynu, pretože prostredníctvom UGE Gazprom získava priamy podiel a vplyv na ukrajinskom trhu.

Cez prepojený systém spoločností RUE a UGE sa Gazprom dostáva k ukrajinskému distribučnému a transportnému systému zemného plynu. Ak ukrajinské spoločnosti nebudú schopné splácať účty za plyn, môže Gazprom prostredníctvom prevzatia podielov ako náhrady za platby vstúpiť do kľúčových oblastí priemyslu Ukrajiny.

Ukrajina je významná pre Gazprom hlavne z tranzitného hľadiska, pretože 80 % jeho exportu plynu prechádza práve cez jej územie a v roku 2005 tento objem predstavoval 154 mld. m3 plynu zákazníkom v západnej Európe. Rusko sa snaží znižovať svoju závislosť na jednej tranzitnej krajine, preto sa realizujú ďalšie projekty exportu plynu do Európy . Gazprom sa takisto od začiatku 90-tych rokov snažil získať podiely v ukrajinských tranzitných a distribučných spoločnostiach, čo sa mu teraz prostredníctvom prepojeného systému spoločností RUE a UGE, v ktorom má podiely, podarilo.

Polovičný podiel v RUE vlastní Gazprom, vlastnícka štruktúra druhej polovice bola až do apríla roku 2006 čiastočne neznáma.

Vlastníci a pozadie RUE
Najprv rakúska Raiffeisen Zentralbank oznámila, že 50 % RUE, ktoré spravuje, vlastní spoločnosť Centragas Holding so sídlom vo Viedni. V apríli sa objavili domnienky zverejnené bývalým šéfom ukrajinskej tajnej služby SBU Alexandrom Turchynovom, že za spoločnosťou Centragas stoja traja ľudia – bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma, hľadaný mafián Semyon Mogilevich a businessman Dmitro Firtash.

Ruský denník Izvestia, vlastnený Gazpromom , neskôr napísal, že vlastníkmi spoločnosti Centragas Holding sú dvaja ukrajinskí podnikatelia – Dmitro Firtas vlastní 90 % a Ivan Fursin 10 % akcií. Tým pádom vlastnícka štruktúra RUE je – Gazprom 50 %, Firtas 45 %, Fursin 5 % a je z nej vynechaná spoločnosť Naftohaz Ukrajiny.

Vo vlastníckej štruktúre sa objavili mená a spoločnosti, ktoré stáli aj za spoločnosťou Eural Trans Gas, ktorá dodávala plyn pred RUE. Prvým prepojením je firma DEG Handels- und Unternehmensberatung GmBH, ktorá bola jedným z akcionárov ETG a sídli na tej istej adrese ako Centragas Holding. Ďalším prepojením je osoba terajšieho riaditeľa RUE, Olega Paltschikova, ktorý v roku 2003 viedol moskovskú filiálku ETG. V neprehľadnej štruktúre oboch spoločností sa vyskytujú aj tri mená britských občanov – Robert Shelter-Jones, David Brown a Howard Wilson. Štvrtým prepojením je samotná osoba Dmitra Firtasa, ktorý inicioval založenie spoločnosti ETG, podľa všetkého bol aj jej vlastníkom a vlastní aj podiel v RUE . Na spoločnej adrese Centragas Holding-u a DEG Handels- und Unternehmensberatung GmBH vo Viedni sídli aj spoločnosť Zangas , ktorá je podľa Roberta Shelter-Jonesa vlastnená Dmitrom Firtasom.

Otázky vyvoláva aj článok uverejnený v Gazpromom ovládanom denníku Izvestia o koncových vlastníkoch Centragas Holding-u. Vyšiel pod pseudonymom Vladimir Bereznoy a opieral sa o výsledky auditu PriceWaterhouseCoopers. Vyšiel po tom, ako sa objavili zmienky o Mogilevichovi a Kučmovi ako ľuďoch stojacich za Centragasom. Ako jediných vlastníkov identifikoval Firtasha a Fursina. Podľa internetového vydania denníka Ukrayinska pravda práve zverejnenie informácie o vlastníkoch malo predísť ďalšiemu vyšetrovaniu zo strany U. S. Justice Department, pretože by sa prišlo príliš blízko k skutočným vlastníkom.

Meno Ivana Fursina doteraz v kruhoch obchodujúcich s plynom známe nebolo. Podľa domnienok práve označenie Firtasha, človeka, ktorý má skúsenosti so sprostredkovateľskými spoločnosťami, má zabrániť ďalšiemu hľadaniu po (a tým aj chráneniu) vplyvných ľuďoch, pretože existujú domnienky, že by sa objavili mená významných ľudí blízkych Gazpromu, ruskej a ukrajinskej vláde.

Vlastnícke pozadie RUE vyšetrovala americká FBI ako aj ukrajinská SBU , ktorej pátranie však bolo zastavené prezidentom Juščenkom po odvolaní iniciátorky vyšetrovania, premiérky Timošenkovej, v septembri 2005. Ukrajinský prezident síce tvrdil, že vlastníkov podielu v Centragase nepozná, podľa bývalého riaditeľa SBU Alexandra Turchinova však touto informáciou musel disponovať. Takisto sa objavili špekulácie, že za vyšetrovaním bola snaha Timošenkovej nahradiť RUE znovu spoločnosťou Itera, ktorá bola sprostredkovateľom práve v čase, keď ona bola šéfkou Naftohaz-u. Alexander Turchinov sa pred voľbami v roku 2006 stal manažérom volebnej kampane Timošenkovej.

Skúmalo sa aj prepojenie Mogilevicha, Firtasha a RUE. Obaja sa od spojenia síce dištancovali, Mogilevich je však považovaný za majiteľa cyperskej spoločnosti Highrock Holding, kde je Firtash riaditeľom.

Napriek tomu, že RUE má hájiť aj ukrajinské štátne záujmy, v roku 2004 boli do koordinačného výboru RUE, zodpovedného za stratégiu spoločnosti, nominovaní Igor Voronin, terajší zástupca šéfa Naftohaz-u Ukrainy a Juri Boiko, vtedajší šéf Naftohaz-u. Obaja však boli nominovaní za Centragas. To znamená, že boli v koordinačnom výbore súkromnej spoločnosti na príkaz súkromných investorov (Firtasha a Fursina) a zároveň boli vysokopostavenými zamestnancami štátnej spoločnosti Naftohaz, ktorá nemala vlastnícky podiel v RUE a ktorej dopyt po plyne bol najväčším prameňom ziskov RUE.

Smer stredná Európa
Osoba Dmitra Firtasa je na celom príbehu zaujímavá a dotýka sa aj Slovenska. Keďže je spoločníkom vo firmách, s ktorými Gazprom obchoduje alebo priamo vlastní ich časť, vzájomné kontakty medzi Firtasom a najvyššími predstaviteľmi Gazpromu musia byť nadštandardné.

Mechanizmus spoločnosti RUE umožňuje prostredníctvom väčšinového podielu ruského štátu v Gazprome realizovať ruskú zahraničnú energetickú stratégiu expanzie na európske trhy. RUE je už aktívne na trhoch Maďarska a Poľska prostredníctvom obchodnej spoločnosti EMFESZ a spomína sa aj Slovensko . Zatiaľ však Úrad pre reguláciu sieťových odvetví SR nemá informácie o záujme niektorej spoločnosti o vstup na náš trh s plynom, pričom je ale pravda, že o tom nemusí byť podľa platnej legislatívy upovedomený, pretože vstup by sa mal udiať na základe zmluvy s existujúcim operátorom. SPP sa však na danú tému zatiaľ nevyjadril.

EMFESZ je maďarská spoločnosť obchodujúca s plynom a patrí k najväčším dodávateľom plynu v krajine s 2,8 mld. m3. Oficiálnym vlastníkom je Mabofi Holding sídliaci na Cypre . V roku 2003 EMFESZ založil ukrajinský podnikateľ Dmitro Firtas, ktorý je podľa maďarskej tlače zároveň jej pravým vlastníkom . V apríli 2006 podpísala spoločnosť prostredníctvom EMFESZ NG Polska kontrakty na dodávky 2,5 mld. m3 plynu do Poľska a ako prvá tým využila možnosť vstupu do dovtedy monopolnej oblasti dodávok plynu (TPA – third party access) pre priemyselné podniky. Emfesz sa stal regionálnym partnerom RUE, je jedinou spoločnosťou, ktorá predáva v Maďarsku plyn získaný od RUE a má s RUE podpísaný 10-ročný kontrakt na dodávky plynu . Spoločnosť v budúcnosti plánuje aktívne vstúpiť do rozvoja infraštruktúry výstavbou vlastného plynovodu z Ukrajiny do Maďarska a plánuje byť takisto aktívna vo výstavbe zásobníkov . Začiatkom marca Firtas oznámil, že plánuje umiestniť 25 % až 35 % akcií Emfesz-u na budapeštianskej burze, takisto sa ale zmienil, že istá časť bude predaná aj spoločnosti RUE , ktorú vlastní spolu s Gazpromom.

Implikácie pre krajiny strednej Európy
Gazprom si zvolil vynikajúcu taktiku. Stále je otázne, či Dmitro Firtas je konečným vlastníkom podielov v Emfesz-e a RUE, alebo je nastrčeným hráčom, ktorý má pre niekoho v pozadí získať podiely na trhoch. Predajom podielu v Emfesze RUE by sa Gazprom priamo dostal na maďarský a poľský trh. S vplyvom, ktorý Gazprom má na Ukrajine prostredníctvom UGE, rozširuje svoje pole pôsobnosti, pomaly sa implementuje do lokálnych distribučných spoločností a dostáva ku koncovým zákazníkom, o čom doteraz len sníval. Umožňuje mu to neprehľadné obchodovanie so zemným plynom, kde nastrčené osoby už viac ako desaťročie reprezentujú záujmy lobistických skupín a Gazpromu. Nebezpečenstvom pre Ukrajinu je aj narastajúci dlh Naftohaz-u, pričom väčšinu dlží práve RUE za dodávky plynu. Práve Naftohaz ešte stále vlastní transportné a distribučné siete v krajine a rastom dlhu o svoje portfólio môže prísť.

Keďže vo väčšine krajín strednej Európy si priemyselné podniky môžu vyberať aj alternatívnych dodávateľov plynu, otvára sa priestor pre expanziu spoločností obchodujúcich s plynom s neznámym pozadím. Regulačný úrad by mal mať právomoc na preskúmanie majetkových pomerov spoločností zaujímajúcich sa o vstup na náš trh.

Do popredia sa dostáva taktiež otázka, či si EÚ vie zabezpečiť svoje energetické potreby aj bez korupcie a podkopávania good governance v krajinách ťažiacich a transportujúcich plyn, avšak týka sa aj vlád krajín EÚ. Táto otázka vyvstala práve so vznikom sprostredkovateľských spoločností, na ktorých fungovaní je EÚ odkázaná. EÚ sa musí ďalej snažiť presvedčiť Rusko, aby ratifikovalo a dodržiavalo Energetickú chartu, ktorá ma ambície spriehľadniť obchod s plynom a ropou.rade transparent.