V noci z 15. júla na 16 júla 2016 turecký premiér Binali Yıldırım vyhlásil, že skupina príslušníkov ozbrojených síl za využitia im zverených právomocí a zbraní sa pokúsila spáchať nezodpovedné protiprávne činy, pričom nie je celkom správne nazývať tento krok prevratom [1]. Vojaci obsadili dôležité objekty v hlavnom meste Ankara a v Istanbule vrátane mostov cez bosporskú úžinu; nad mestami prelietavali vrtuľníky a stíhačky [2][3][4], po uliciach týchto miest sa pohybovala ťažká vojenská technika [5] a vojenský personál s obrnenou technikou obsadil aj letisko Ataturka v Istanbule [6]. Skupina vojakov obsadila budovu Generálneho štábu ozbrojených síl Turecka vyhlásila, že moc prešla do rúk vzbúrencov. Uviedla, že vedenie krajiny bolo zosadené [7] a náčelník Generálneho štábu bol vzatý do zajatia zo strany vzbúrencov [8]. Pučisti ostreľovali budovu tureckého parlamentu a rozviedky [9]. Oficiálne prezentovaným dôvodom bola vysoká miera korupcie a celková situácia v krajine. Uvedené stanovisko prečítala moderátorka spravodajstva v štátnej televízii, ktorá bola obsadená zo strany vzbúrencov [10].

Primátor Ankary prostredníctvom svojho účtu na Twitteri požiadal obyvateľov mesta, aby vyšli do ulíc [11]. S podobnou výzvou neskôr cez mobilnú aplikáciu vystúpil aj turecký prezident Erdogan, o čom informovala jedna z miestnych televízií [12]. Niektorí tureckí občania dostali textové správy podpísané tureckým prezidentom Erdoganom, v ktorom ich vyzval k záchrane demokracie a vyjdeniu do ulíc [13]. Vo všeobecnosti možno povedať, že turecké vedenie kladie za vinu za spáchanie pokusu o prevrat v malej skupine nespokojných vojenských dôstojníkov lojálnych duchovnému Fethulláhovi Gülenovi, ktorí žije v USA, má stúpencov po celej krajine a je nespokojný s vládou prezidenta Erdogana. Podľa medializovaného vyjadrenia oficiálneho predstaviteľa Turecka dôstojníci zapojení do prevratu mali prísť o prácu v auguste počas reorganizácie v ozbrojených zložkách [14]. Turecký minister obrany Fikri Işık vyhlásil, že väčšina tureckej armády prevrat nepodporila. Následne dodal, že turecká armáda nemôže byť riadená príkazmi z Pensylvánie (miesto pobytu Fethulláha Gülena) [15]. Za vodcu pučistov turecké médiá označujú Akina Öztürka, bývalého veliteľa tureckého letectva v rokoch 2013 – 2015, ktorý mal odísť do dôchodku dňa 30. augusta 2016. V súvislosti s blížiacim sa odchodom do dôchodku a zasadnutím Najvyššej vojenskej rady [16] na ktorej bol predložený návrh preskúmať jeho možné prepojenia s Fethullahom Gülenom, Öztürk sa podľa informácií tureckých médií rozhodol zorganizovať vojenský prevrat [17]. Okrem jeho mena sa v médiách spomínajú aj mená ďalších osôb [18].

Na základe záznamov z ulíc možno dôjsť k poznatku, že obyvateľstvo prijalo správu o pokuse o štátny prevrat s nevôľou [19], keďže početní občania aktívne blokovali pohyb obrnených vozidiel [20][21][22], organizovali zhromaždenia na podporu prezidenta [23][24] alebo presviedčali vzbúrených vojakov, aby zložili zbrane [25]. Na druhej strane však existujú zábery, na ktorých vyššie spomínané akcie ľudia vítali (napríklad tlieskajúci dav v Istanbule [26]). Priebehu noci a rána z 15. júla na 16 júla 2016 polícia postupne zadržiavala vojakov zapojených do pokusu o prevrat [27][28][29]. Rozhodujúca časť obyvateľstva ostala verná tureckému vedeniu, čo spôsobovalo problémy v oblasti hladkého prevzatia moci zo strany skupiny vojakov. Nálady obyvateľstva pravdepodobne neboli odhadnuté správne, resp. neboli zohľadnené v rámci všeobecnej mozaiky potrebnej na prevzatie moci. Treba si však uvedomiť, že turecký prezident Erdogan sa neteší všeobecnej a bezpodmienečnej popularite, o čom svedčia aj skutočnosti uvedené v nasledujúcom odseku.

Po potlačení štátneho prevratu turecké bezpečnostné zložky zadržali tisíce vojakov zapojených do prevratu [30]. Možno očakávať, že poprevratovú situáciu prezident Erdogan využije na stabilizáciu moci a odstránenie svojich oponentov, aktuálne už prebieha prenasledovanie poslancov národného zhromaždenia [31] alebo zatýkanie novinárov [32]. Čistky budú pravdepodobne zamerané na armádne zložky, keďže história vojenských pučov potvrdzuje, že armáda plní úlohu strážcu sekularity krajiny a súčasné turecké vedenie pretláča isté formy politického islamu. Je otázne či po čistkách bude armáda (či jej revolučné krídlo) dostatočne silná, aby mohla v budúcnosti úspešne zvrhnúť Erdogana, resp. akúkoľvek inú vládu. Možno vysloviť predpoklad, že bude dochádzať skôr k oslabovaniu armády ako takej [33]. Okrem toho nie je jasné, nakoľko silné ostanú v tureckej spoločnosti a najmä v armáde myšlienky kemalizmu. Prezident Erdogan sa snaží budovať v Turecku kult Osmanskej ríše. Evidentne sa sám stotožňuje skôr s nejakým osmanským sultánom ako s Ataturkom. Uvedieme jeden príklad za všetky: V máji 2013 Erdogan ako vtedajší predseda tureckej vlády pri príležitosti založenia základného kameňa nového cestného mosta cez Bospor v Istanbule označil časy kresťanských cisárov v Byzancii za temnú kapitolu v histórii. Podľa jeho názoru sa v 15. storočí po dobytí Konštantínopolu moslimami došlo k dobe osvietenstva [34]; aj tento prejav nasvedčuje, že obavy z pokračujúcej a zintenzívňujúcej sa islamizácie krajiny sú na mieste.

Rozsiahle čistky v armáde a v bezpečnostných zložkách vo všeobecnosti môžu destabilizovať už dnes dosť nestabilnú bezpečnostnú situáciu v krajine a v regióne (faktický stav občianskej vojny na juhovýchode krajiny, teroristické hrozby, infiltrácia bojovníkov ISIL do tureckej spoločnosti, vojenský konflikt v Sýrii, prítok migrantov zo Sýrie a t. ď.). Netýka sa to však iba bezpečnostných zložiek, ale oponentov vo všeobecnosti. Tisícky sudcov naprieč celou krajinou boli zbavené svojich funkcií (celkovo ide zatiaľ o 2 745 osôb). Štátna tlačová agentúra Anadolu v sobotu oznámila, že bolo zadržaných 10 členov Najvyššieho správneho súdu pre údajné napojenia na Fethullaha Gülena. Okrem toho štátna agentúra dodala, že zatykače boli vydané na 48 sudcov správnych súdov a 140 sudcov odvolacích súdov [35]. Turecké vládne elity zvažujú dokonca o možnosti znovuzavedenia trestu smrti [36].

Podobný spôsob stabilizácie moci Erdoganovi určite neotvorí dvere smerom do EÚ, keďže už dnes čelí širokej kritike zo strany európskych lídrov. Nemožno tiež očakávať, že Turecko bude nejakým spôsobom integrované do EÚ (rozšírenie spolupráce, členstvo) v čase, keď EÚ zápasí so značnými problémami (BREXIT, migračná kríza, vysoká frekvencia teroristických útokov a iné). Na druhej strane Turecko uznalo organizáciu Al-Nusra za teroristickú organizáciu [37] a dosiahlo dohodu s Ruskom ohľadom boja proti terorizmu v Sýrii [38]. Na diplomatickom poli Turecko na čele s novým premiérom Binali Yildirim začalo vyvíjať snahy o zlepšenie svojich vzťahov s takými štátmi ako Izrael, Egypt, Rusko a Sýria [39], t. j. usiluje sa viesť rokovania s asadovským režimom [40]. Turecko sa prednedávnom ospravedlnilo za zostrelenie ruskej stíhačky Su-24 v sýrsko-tureckom pohraničí [41] a následné kroky naznačujú, že sa vzťahy medzi týmito krajinami postupne štandardizujú [42]. Možno sa dočkáme aj obnovenia serióznych rokovaní o výstavbe plynovodu vedúcich z Ruska cez turecké územie.

Turecko stojí na prahu zmien, ktoré budú sprevádzané politickými čistkami a možnou politickou a bezpečnosťou nestabilitou. Je pravdepodobné, že z mocenských dôvodov sa krajina bude usilovať o začlenenie do širších integračných zoskupení. Turecko sa nachádza na perifériách euroatlantických a eurázijských štruktúr, pričom dnes je súčasťou NATO a má štatút, mierne povedané, „večnej kandidátskej krajiny na členstvo EÚ“. Ak EÚ predpokladane neposkytne Turecku dostatočné signály ohľadom jeho integrácie do EÚ v horizontoch dostatočne krátkych pre Turecko, pre krajinu ostane jedinou možnosťou zintenzívniť spoluprácu sa štruktúrami, v ktorých dominuje Rusko a Čína.

Autoritatívne posilňovanie moci prezidenta Erdogana, ktorého svedkami sme najmä v posledných rokoch, môže viesť aj k tomu, že bude odhodlaný hájiť na medzinárodnej scéne vlastné mocenské záujmy Turecka na úkor doterajšej kooperativity a prispôsobovania sa iným hráčom. Takými záujmami sú napríklad vytvorenie vlastnej sféry vplyvu v regióne, resp. aspoň vedenie nezávislejšej politiky v blízkom zahraničí bez ohľadu na záujmy euroatlantických parterov a iných partnerov Turecka v regióne (t. j. môžeme hovoriť o duchovnej obnove Osmanskej ríše), čo môže vyústiť do toho, že sa bude stále častejšie dostávať do konfliktu so svojimi zahraničnými partnermi (napr. prílišné angažovanie sa v Sýrii, ktoré vedie k nevôli i na Západe [43]). Príliš silné Turecko v regióne môže znamenať, že z oblasti budú postupne vytláčaní ostatní hráči bez ohľadu na to, či sú tureckými partnermi alebo nie. Napriek Erdoganovým predchádzajúcim rozporuplným činom ho svetoví lídri počas pokusu o prevrat podporili. Americký minister zahraničných vecí John Kerry krátko po jedenástej hodine v noci dňa 15. júla 2016 vyjadril absolútnu podporu demokraticky zvolenej civilnej vlády a demokratických inštitúcií v Turecku. Spolu s americkým prezidentom Barackom Obamom sa zhodli, že všetky strany v Turecku by mali podporovať zvolenú vládu [44]. K predmetnej podpore dochádza aj napriek tomu, že v Turecku sa objavujú tvrdenia, obviňujúce cudzie mocnosti zo zosnovania pokusu o štátny prevrat, a to konkrétne USA, na čo reagovala americká strana tvrdením, že podobné verejné náznaky a obvinenia by mohli poškodiť bilaterálne vzťahy oboch krajín [45].