I keď Irán od 22. novembra 2004 pozastavil obohacovanie uránu v súlade s dohodou, ktorú uzatvoril s tromi štátmi Európskej únie (Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom) a hlavou medzinárodnej atómovej agentúry (IAEA) Muhammadom El-Baradeiom, neprestal byť pre USA horúcim problémom. Skutočnosť, že jadrový program Iránci “iba” pozastavili, je pre USA nedostačujúcou zárukou možnosti neskoršieho nezneužitia. Navrhnuté riešenia iránskeho jadrového problému sa tak pre USA nejavia v žiadnom smere ako prínos k stabilite regiónu, ale len ako predohra dlhodobej kampane presadzovania si svojich národných a bezpečnostných záujmov.

V nej neostane USA a Izraelu nič iné, len sa trvalo a vzájomne uisťovať o vážnosti svojich argumentov v prospech “konečného” riešenia iránskeho jadrového programu. Samotné vyjadrenia ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej na adresu Iránu sú predzvesťou novej agresívnej zahraničnej politiky ako nástroja ochrany národných záujmov mimo územia USA.

Nepriateľ číslo dva

K oficiálnemu postoju USA sa, samozrejme, pripojil aj Izrael. Na rozdiel od USA má na to viacero pádnych dôvodov. Okrem geografickej blízkosti medzi ne patrí aj filozofická podstata izraelskej bezpečnostnej koncepcie, ktorá nepredpokladá pripustenie možnosti existencie “akéhokoľvek” jadrového programu, ktorého správcom by bol “ktorýkoľvek” s oficiálnych nepriateľov existencie izraelského štátu. Nie je preto divu, že “len” pozastavenie obohacovania uránu robí Irán pre Izrael aj naďalej nepriateľa číslo jeden.

K nepriateľovi číslo dva radí Izrael (ale aj USA) radikálne palestínske organizácie Fatah, Hamas a Hizballáh, ktoré svojimi teroristickými akciami podkopávajú aktivity blízkovýchodného mierového procesu. Jednotkou je však libanonský Hizballáh, ktorý je svojimi štruktúrami tesne napojený na iránske náboženské elity, politikov a v neposlednom rade na iránske ministerstvo spravodajstva a národnej bezpečnosti, ktoré je garantom absolútnej bezpečnosti Iránskej islamskej republiky.

Irán považuje Hizballáh za oslobodzovacie hnutie a odpor voči Izraelu za legitímne právo ľudu. Okrem morálnej spoluúčasti však podporuje Hizballáh aj materiálne a finančne. Navyše najnadanejší operatívci Hizballáhu prúdia do Teheránu aby absolvovali kurzy na spravodajskej akadémii “Imam Jaafar Sadegh” patriacej pod iránske ministerstvo spravodajstva a národnej bezpečnosti. Okrem absolvovania tradičných kurzov spravodajského umenia sú tam trénovaní v odbore vypočúvania izraelských vojakov a príslušníkov tajných služieb. Takto nadobudnutý “know-how” je základom zvyšujúcej sa sofistikovanosti teroristických útokov a činnosti teroristických skupín, ktorých protiizraelské aktivity majú na svedomí niekoľko stoviek obetí z radov civilného obyvateľstva.

Nové rozdelenie vplyvu

Hizballáh je však úhlavným nepriateľom aj pre USA. Trpkú skúsenosť s ním mali v súvislosti s útokmi na americké ciele začiatkom 80. rokov. Ich cieľom sa stali najmä americké veľvyslanectvá (v Bejrúte, Keni, Tanzánii a ďalších metropolách), misie (útok na vojenskú základňu v Bejrúte, pri ktorom zahynulo 200 príslušníkov námornej pechoty), ale aj občania USA. Práve tieto útoky viedli v roku 2002 k vyhláseniu námestníka ministra zahraničných vecí Richarda Armitage, v ktorom označil libanonský Hizballáh “A-tímom” teroristov s krvavým dlhom v USA, na ktorých tiež príde.

Iránska podpora Hizballáhu vychádza z dvoch kľúčových zámerov. Po prvé, vyvíjať tlak na Izrael a USA prostredníctvom skrytých i otvorených akcií; a po druhé, vyvíjať nátlak na tie elementy, ktoré pre Irán predstavujú národnú bezpečnostnú hrozbu.

Pre USA a Izrael je podpora Hizballáhu dostatočným dôvodom na potrestanie Iránu. Pre izraelskú a americkú diplomaciu je však z hľadiska dlhodobej stability dôležitejšie ošetrenie iránskeho jadrového problému, ktorý, ak by sa sfinalizoval, spôsobil by nové prerozdelenie sfér vplyvu, v tomto prípade asistované islamskou náboženskou ideológiu a expanziou islamskej revolúcie do ostatných krajín Stredného a Blízkeho Východu. Prípad takéhoto scenára by znamenal aj pre USA omnoho vážnejšiu hrozbu jadrového teroristického útoku na všetky ciele USA zo strany radikálnych teroristov, majúcich prístup k jadrovému materiálu a neoficiálnu podporu extrémistických náboženských hnutí.

Milióny žien v zbrani

Na rozdiel od afganského a irackého problému sú komplexnosť iránskeho problému a jeho bezpečnostné riziko omnoho väčšie. Početná, disciplinovaná a dobre ozbrojená armáda islamskej republiky a niekoľko radikálnych náboženských hnutí na čele s jednotkami Islamských revolučných gárd (IGRC) predstavujú omnoho odhodlanejšieho protivníka, než na akého narazila americká armáda v Iraku. Vojensko-technologická prevaha USA nad Iránom je nepochybná a v konečnom dôsledku by viedla k vojenskej porážke Iránu. No ani vojenská porážka by v tomto prípade neznamenala koniec konfliktu.

Všetky východiská pre potenciálny americký útok na Irán sú nepriaznivé. Irán — krajina so 70 miliónmi obyvateľov a s rozlohou porovnateľnou s rozlohou Aljašky, výrazne hornatejším profilom ako Irak a možnosťou mobilizovať vyše 20 miliónov ideologicky vyprofilovaných mužov a 12 miliónov žien — bude pre americkú armádu poriadne ťažkým sústom. Navyše tá sa dodnes neúspešne pasuje s odporom v Iraku a na to musí vynakladať obrovské finančné prostriedky (dodnes vedenie vojny v Iraku stálo vyše 170 miliárd USD). Okrem peňazí potrebuje aj ďalšie ľudské zdroje. Prítomnosť 130 tisíc amerických vojakov v Iraku a okolo 15 tisíc v Afganistane je limitom ďalších možných operácií. Nie je preto divu, že ráznosť, s akou iránski predstavitelia ignorujú priame aj nepriame hrozby vojny zo strany USA, je dôkazom iránskej istoty v schopnosť ochrániť svoje teritórium. Ak by sa ukázalo, že riziko útoku je skutočne vysoké, môže Irán štedrejšie zasponzorovať šíitske povstanie v Iraku. Robí to i teraz a štedrejšou podporou by opäť na chvíľu obrátil pozornosť iným smerom.

“Chirurgicky presné” bombardovanie

Pre Washington je jedným z možných riešení uskutočnenie vojenskej akcie “juhoslovanského” typu — chirurgicky presné bombardovanie strategických objektov iránskej infraštruktúry, ktoré by viedlo k hospodárskemu rozvratu a v prípade Iránu navyše aj k zastaveniu jadrového programu. Otázkou zostáva, či sa hnev ekonomicky a sociálne postihnutých občanov Iránu obráti proti predstaviteľom islamskej republiky, ako to bolo v prípade Miloševiča, alebo poslúži ešte ako vhodnejšia zámienka aj pre ostatných členov islamského spoločenstva bojovať proti “satanovi” spoločne.

Inou, o nič menej extrémnou možnosťou riešenia iránskeho problému môže byť udelenie požehnania Izraelu, ktorý by letecký útok — s technickou pomocou USA — zrealizoval sám. Pravdepodobnosť takéhoto scenára je vysoká najmä vzhľadom na nedávno uverejnené správy o predaji 500 kusov špeciálnych leteckých bômb určených na likvidáciu podzemných bunkrov. Likvidácia iránskej infraštruktúry, na pomery regiónu slušnej priemyselnej vyspelosti, by bola pre USA a Izrael len čiastočným a hlavne dočasným riešením, ktoré by navyše mohlo mať presne opačné efekty. Podpora pre Hizballáh by sa mohla pretransformovať do štvavej teroristickej kampane na teritóriu Palestíny a Izraela a do útokov na americké ciele v Perzskom zálive, priľahlých regiónoch, ale aj inde vo svete. Irán by sa tak stal skutočným exportérom teroru a islamskej revolúcie.

Rusko sa nedá zastrašiť

Navyše sa snaha USA a Izraela riešiť iránsky problém vojenskými prostriedkami na medzinárodnom fóre stretá s odporom ostatných krajín. Proti vojenskej intervencii sú EÚ i Rusko, ktoré hľadí na Irán ako na potenciálneho strategického a obchodného partnera. Výstavba iránskej jadrovej elektrárne v Busheri ako najdôležitejšieho prvku iránskeho jadrového programu je výsledkom spolupráce Ruska a Iránu. Kontrakt za viac ako 800 miliónov dolárov je pre Rusko nielen vecou obchodu a prestíže, ale aj prostriedkom na znovunadobudnutie stratených pozícií na Strednom Východe. Nedávne vyhlásenie ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova na konferencii v Teheráne, že neexistuje nič, čo by viedlo k zastaveniu rusko-iránskej spolupráce na výstavbe elektrárni v Busheri, je prejavom oficiálneho ruského postoja k iránskemu problému.

Tlak EÚ a Ruska na mierové riešenie iránskeho problému a snaha USA a Izraela riešiť iránsky problém silovými prostriedkami vytvárajú predpoklady na ďalšie ochladenie euroatlantických vzťahov a stávajú sa tak pripomienkou zhoršenia vzťahov USA s Nemeckom, Francúzskom a Ruskom, ktoré predchádzalo vojne v Iraku.

Iránsky jadrový program, podpora povstaleckej organizácii Hizballáh a porušovanie ľudských práv spolu s nedávno medializovanými správami o prípravách na vojenský útok proti Iránu sa stávajú oficiálnym odštartovaním nového zápasu o podobu Blízkeho a Stredného Východu i nukleárnej mapy sveta. Na tento zápas má washingtonská administratíva reprezentovaná Georgeom Bushom ešte celé štyri roky. Výsledkom zotrvávania americkej zahraničnej politiky na silovom riešení blízkovýchodných problémov môže byť vojna v Iráne alebo aj na celom Strednom Východe a rovnako medzinárodná politická izolácia USA a Izraela. V konečnom dôsledku sa USA môžu do nasledujúcich prezidentských volieb stať najmä krajinou mnohých hrdinov a takmer žiadnych veteránov.

I keď Irán od 22. novembra 2004 pozastavil obohacovanie uránu v súlade s dohodou, ktorú uzatvoril s tromi štátmi Európskej únie (Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom) a hlavou medzinárodnej atómovej agentúry (IAEA) Muhammadom El-Baradeiom, neprestal byť pre USA horúcim problémom. Skutočnosť, že jadrový program Iránci “iba” pozastavili, je pre USA nedostačujúcou zárukou možnosti neskoršieho nezneužitia. Navrhnuté riešenia iránskeho jadrového problému sa tak pre USA nejavia v žiadnom smere ako prínos k stabilite regiónu, ale len ako predohra dlhodobej kampane presadzovania si svojich národných a bezpečnostných záujmov.

V nej neostane USA a Izraelu nič iné, len sa trvalo a vzájomne uisťovať o vážnosti svojich argumentov v prospech “konečného” riešenia iránskeho jadrového programu. Samotné vyjadrenia ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej na adresu Iránu sú predzvesťou novej agresívnej zahraničnej politiky ako nástroja ochrany národných záujmov mimo územia USA.

Nepriateľ číslo dva

K oficiálnemu postoju USA sa, samozrejme, pripojil aj Izrael. Na rozdiel od USA má na to viacero pádnych dôvodov. Okrem geografickej blízkosti medzi ne patrí aj filozofická podstata izraelskej bezpečnostnej koncepcie, ktorá nepredpokladá pripustenie možnosti existencie “akéhokoľvek” jadrového programu, ktorého správcom by bol “ktorýkoľvek” s oficiálnych nepriateľov existencie izraelského štátu. Nie je preto divu, že “len” pozastavenie obohacovania uránu robí Irán pre Izrael aj naďalej nepriateľa číslo jeden.

K nepriateľovi číslo dva radí Izrael (ale aj USA) radikálne palestínske organizácie Fatah, Hamas a Hizballáh, ktoré svojimi teroristickými akciami podkopávajú aktivity blízkovýchodného mierového procesu. Jednotkou je však libanonský Hizballáh, ktorý je svojimi štruktúrami tesne napojený na iránske náboženské elity, politikov a v neposlednom rade na iránske ministerstvo spravodajstva a národnej bezpečnosti, ktoré je garantom absolútnej bezpečnosti Iránskej islamskej republiky.

Irán považuje Hizballáh za oslobodzovacie hnutie a odpor voči Izraelu za legitímne právo ľudu. Okrem morálnej spoluúčasti však podporuje Hizballáh aj materiálne a finančne. Navyše najnadanejší operatívci Hizballáhu prúdia do Teheránu aby absolvovali kurzy na spravodajskej akadémii “Imam Jaafar Sadegh” patriacej pod iránske ministerstvo spravodajstva a národnej bezpečnosti. Okrem absolvovania tradičných kurzov spravodajského umenia sú tam trénovaní v odbore vypočúvania izraelských vojakov a príslušníkov tajných služieb. Takto nadobudnutý “know-how” je základom zvyšujúcej sa sofistikovanosti teroristických útokov a činnosti teroristických skupín, ktorých protiizraelské aktivity majú na svedomí niekoľko stoviek obetí z radov civilného obyvateľstva.

Nové rozdelenie vplyvu

Hizballáh je však úhlavným nepriateľom aj pre USA. Trpkú skúsenosť s ním mali v súvislosti s útokmi na americké ciele začiatkom 80. rokov. Ich cieľom sa stali najmä americké veľvyslanectvá (v Bejrúte, Keni, Tanzánii a ďalších metropolách), misie (útok na vojenskú základňu v Bejrúte, pri ktorom zahynulo 200 príslušníkov námornej pechoty), ale aj občania USA. Práve tieto útoky viedli v roku 2002 k vyhláseniu námestníka ministra zahraničných vecí Richarda Armitage, v ktorom označil libanonský Hizballáh “A-tímom” teroristov s krvavým dlhom v USA, na ktorých tiež príde.

Iránska podpora Hizballáhu vychádza z dvoch kľúčových zámerov. Po prvé, vyvíjať tlak na Izrael a USA prostredníctvom skrytých i otvorených akcií; a po druhé, vyvíjať nátlak na tie elementy, ktoré pre Irán predstavujú národnú bezpečnostnú hrozbu.

Pre USA a Izrael je podpora Hizballáhu dostatočným dôvodom na potrestanie Iránu. Pre izraelskú a americkú diplomaciu je však z hľadiska dlhodobej stability dôležitejšie ošetrenie iránskeho jadrového problému, ktorý, ak by sa sfinalizoval, spôsobil by nové prerozdelenie sfér vplyvu, v tomto prípade asistované islamskou náboženskou ideológiu a expanziou islamskej revolúcie do ostatných krajín Stredného a Blízkeho Východu. Prípad takéhoto scenára by znamenal aj pre USA omnoho vážnejšiu hrozbu jadrového teroristického útoku na všetky ciele USA zo strany radikálnych teroristov, majúcich prístup k jadrovému materiálu a neoficiálnu podporu extrémistických náboženských hnutí.

Milióny žien v zbrani

Na rozdiel od afganského a irackého problému sú komplexnosť iránskeho problému a jeho bezpečnostné riziko omnoho väčšie. Početná, disciplinovaná a dobre ozbrojená armáda islamskej republiky a niekoľko radikálnych náboženských hnutí na čele s jednotkami Islamských revolučných gárd (IGRC) predstavujú omnoho odhodlanejšieho protivníka, než na akého narazila americká armáda v Iraku. Vojensko-technologická prevaha USA nad Iránom je nepochybná a v konečnom dôsledku by viedla k vojenskej porážke Iránu. No ani vojenská porážka by v tomto prípade neznamenala koniec konfliktu.

Všetky východiská pre potenciálny americký útok na Irán sú nepriaznivé. Irán — krajina so 70 miliónmi obyvateľov a s rozlohou porovnateľnou s rozlohou Aljašky, výrazne hornatejším profilom ako Irak a možnosťou mobilizovať vyše 20 miliónov ideologicky vyprofilovaných mužov a 12 miliónov žien — bude pre americkú armádu poriadne ťažkým sústom. Navyše tá sa dodnes neúspešne pasuje s odporom v Iraku a na to musí vynakladať obrovské finančné prostriedky (dodnes vedenie vojny v Iraku stálo vyše 170 miliárd USD). Okrem peňazí potrebuje aj ďalšie ľudské zdroje. Prítomnosť 130 tisíc amerických vojakov v Iraku a okolo 15 tisíc v Afganistane je limitom ďalších možných operácií. Nie je preto divu, že ráznosť, s akou iránski predstavitelia ignorujú priame aj nepriame hrozby vojny zo strany USA, je dôkazom iránskej istoty v schopnosť ochrániť svoje teritórium. Ak by sa ukázalo, že riziko útoku je skutočne vysoké, môže Irán štedrejšie zasponzorovať šíitske povstanie v Iraku. Robí to i teraz a štedrejšou podporou by opäť na chvíľu obrátil pozornosť iným smerom.

“Chirurgicky presné” bombardovanie

Pre Washington je jedným z možných riešení uskutočnenie vojenskej akcie “juhoslovanského” typu — chirurgicky presné bombardovanie strategických objektov iránskej infraštruktúry, ktoré by viedlo k hospodárskemu rozvratu a v prípade Iránu navyše aj k zastaveniu jadrového programu. Otázkou zostáva, či sa hnev ekonomicky a sociálne postihnutých občanov Iránu obráti proti predstaviteľom islamskej republiky, ako to bolo v prípade Miloševiča, alebo poslúži ešte ako vhodnejšia zámienka aj pre ostatných členov islamského spoločenstva bojovať proti “satanovi” spoločne.

Inou, o nič menej extrémnou možnosťou riešenia iránskeho problému môže byť udelenie požehnania Izraelu, ktorý by letecký útok — s technickou pomocou USA — zrealizoval sám. Pravdepodobnosť takéhoto scenára je vysoká najmä vzhľadom na nedávno uverejnené správy o predaji 500 kusov špeciálnych leteckých bômb určených na likvidáciu podzemných bunkrov. Likvidácia iránskej infraštruktúry, na pomery regiónu slušnej priemyselnej vyspelosti, by bola pre USA a Izrael len čiastočným a hlavne dočasným riešením, ktoré by navyše mohlo mať presne opačné efekty. Podpora pre Hizballáh by sa mohla pretransformovať do štvavej teroristickej kampane na teritóriu Palestíny a Izraela a do útokov na americké ciele v Perzskom zálive, priľahlých regiónoch, ale aj inde vo svete. Irán by sa tak stal skutočným exportérom teroru a islamskej revolúcie.

Rusko sa nedá zastrašiť

Navyše sa snaha USA a Izraela riešiť iránsky problém vojenskými prostriedkami na medzinárodnom fóre stretá s odporom ostatných krajín. Proti vojenskej intervencii sú EÚ i Rusko, ktoré hľadí na Irán ako na potenciálneho strategického a obchodného partnera. Výstavba iránskej jadrovej elektrárne v Busheri ako najdôležitejšieho prvku iránskeho jadrového programu je výsledkom spolupráce Ruska a Iránu. Kontrakt za viac ako 800 miliónov dolárov je pre Rusko nielen vecou obchodu a prestíže, ale aj prostriedkom na znovunadobudnutie stratených pozícií na Strednom Východe. Nedávne vyhlásenie ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova na konferencii v Teheráne, že neexistuje nič, čo by viedlo k zastaveniu rusko-iránskej spolupráce na výstavbe elektrárni v Busheri, je prejavom oficiálneho ruského postoja k iránskemu problému.

Tlak EÚ a Ruska na mierové riešenie iránskeho problému a snaha USA a Izraela riešiť iránsky problém silovými prostriedkami vytvárajú predpoklady na ďalšie ochladenie euroatlantických vzťahov a stávajú sa tak pripomienkou zhoršenia vzťahov USA s Nemeckom, Francúzskom a Ruskom, ktoré predchádzalo vojne v Iraku.

Iránsky jadrový program, podpora povstaleckej organizácii Hizballáh a porušovanie ľudských práv spolu s nedávno medializovanými správami o prípravách na vojenský útok proti Iránu sa stávajú oficiálnym odštartovaním nového zápasu o podobu Blízkeho a Stredného Východu i nukleárnej mapy sveta. Na tento zápas má washingtonská administratíva reprezentovaná Georgeom Bushom ešte celé štyri roky. Výsledkom zotrvávania americkej zahraničnej politiky na silovom riešení blízkovýchodných problémov môže byť vojna v Iráne alebo aj na celom Strednom Východe a rovnako medzinárodná politická izolácia USA a Izraela. V konečnom dôsledku sa USA môžu do nasledujúcich prezidentských volieb stať najmä krajinou mnohých hrdinov a takmer žiadnych veteránov…