V mesiaci november 2009 sme sa v Budapešti stretli s veľvyslankyňou Venezuely v Maďarsku Adrianou Gottberg, s ktorou sme sa rozprávali o hospodársko-politickej situácii vo Venezuele, o životnej úrovni jej obyvateľstva a o zahraničnopolitických problémoch v Latinskej Amerike.

Pred desiatimi rokmi sa vo Venezuele začal proces hospodársko-politických a ekonomických zmien, ktorý je nazývaný aj bolívarskou revolúciou. Ako tento proces hodnotíte po 10 rokoch? 

Je to už 10 rokov počas ktorých bojujeme za zmenu vo Venezuele. Je to už 10 rokov, čo začala vláda prezidenta Cháveza. Revolúcia však trvá viac ako 10 rokov. Začala sa ešte v roku 1989 v rámci Caracazo. Bol to pomalý, dlhý a zložitý proces, pretože sa odohrával v podmienkach mieru. Nebola použitá žiadna agresia, neboli porušované ľudské práva ani napádaná akákoľvek spoločenská trieda. Uvedený proces sa odohrával v etapách. Prvú etapu predstavovala transformácia získanej politickej moci na moc ekonomickú. Sme monoproducentskou krajinou a závisíme od ropy. Náš ropný priemysel absolútne závisel od Spojených štátov amerických. Mali praktickú kontrolu nad všetkými našimi ropnými spoločnosťami a zisky z ťažby ropy patrili veľmi malej skupinke ľudí. Neexistovalo ich spravodlivé prerozdeľovanie a preto zvyšok populácie nemal možnosť ich zdieľať. Z tohto dôvodu existovala v krajine obrovská chudoba. Až 80% populácie bolo chudobných, z čoho 36% obyvateľov žilo v extrémnej chudobe. V roku 2002, po štrajku v petrochemickom priemysle, ktorý vyvolali vlastníci a manažment ropných spoločností a tým zapríčinili veľkú ekonomickú krízu, ktorá mala podkopať Cháveza, venezuelský ľud mal tak jasno vo svojich cieľoch, že odpovedal tak, ako to vtedy nikto, ani samotná vláda nečakali: odpovedal omnoho väčšou podporou prezidentovi Chávezovi. To dalo prezidentovi legitimitu prevziať kontrolu nad ropnými spoločnosťami. Bolo nevyhnutné začať realizovať zmenu. Implementácia sociálnych misií závisela vo veľkej miere od znárodnenia. Tak sa začala prvá fáza revolučného procesu, ktorá mala za úlohu zmeniť životný štýl tých osôb, ktoré boli odsunuté na okraj spoločnosti a pokúsiť sa zaradiť ich späť do normálneho života: do práce a na štúdiá prostredníctvom vzdelávania a odborného rastu. Bol to dlhý proces pretože veľká časť populácie bola vynechaná zo vzdelávacieho procesu celých 40 rokov. Chceli sme teda, aby boli títo ľudia zaradení do pracovného a vzdelávacieho procesu. V tejto etape, ktorá pokračuje, je podstatné zabezpečenie profesného rastu populácie spoločne s uplatňovaním práva na vzdelanie a prístupom k vysokoškolskému vzdelaniu, a tiež uplatnňovaním práva na zdravotnú starostlivosť.

Základom tohto procesu bolo teda znárodnenie? 

V tejto etape sa nachádzame v súčasnosti. Jej základom je odovzdanie kontroly nad strategickým majetkom do rúk ľudu, ktoré, ak označíme za znárodnenie, tak áno.

Znárodnenie strategického bohatstva je opatrením typickým pre socialistické štáty. V krajinách Latinskej Ameriky sa spomína názov Socializmus 21. storočia. Mohli by ste vysvetliť jeho vzťah k marxizmu?

Na začiatku revolúcie sa ukázalo, že vo Venezuele nie je dostatok teoretických základov pre budovanie alternatívy. Keď začala explózia zmien, nebol dostatok teoretických základov u ľudí, pretože malá skupina obyvateľstva žila vo veľkom bohatstve a 80% populácie bolo chudobných a nemalo prístup k štúdiu. Ľudia nemali ani základné teoretické vedomosti, podľa ktorých by mohli bojovať. Začali bojovať za to, čo považovali za podstatné, a to za ľudské práva. Na začiatku boja stáli ľudia ale akejkoľvek teoretickej základne. Socializmus 21. storočia sa stal jednou z možností teoretického základu pre boj. Postupom času sa táto teória rozvíja. Samozrejme, svet sa nemôže zhodnúť na jednoznačnom vymedzení problémov. Pre vysvetlenie: v roku 2007 som mala možnosť zúčastniť sa na stretnutí FAO, kde bol hlavnou témou hlad vo svete. Účastníci hodnotili 10 rokov boja proti hladu a priši k záveru, že za tento čas nebol počet hladujúcich vo svete znížený, naopak, na následky hladu a podvýživy každoročne zomiera o 56 miliónov ľudí viac. Poukazuje to na skutočnosť, že kapitalistický systém zlyhal. Zlyháva tiež model kapitalizmu  v európskych krajinách, ktorý je chápaný ako humánnejší. Preto sme sa rozhodli nájsť vlastnú cestu rozvoja, pričom teraz sa nachádzame v prvej etape, v etape štúdia a profesionálneho rastu. Vo Venezuele to nazývame kádrovou výchovou. Študujeme teoretické základy rôznych politických procesov, snažíme sa však dosiahnuť to, čo je možné: pre nás to je socializmus. Zároveň však nechceme opakovať chyby z histórie a ani ísť podľa teoretických ideologických základov, ktoré zlyhali. Ako povedal prezident Chávez: „Ešte stále nemáme jasnú predstavu o tom, čo to vlastne ten Socializmus pre 21 storočie je.”  Vo Venezuele konečne začíname žiť ako ľudia. Do spoločnosti sa vnáša viac solidarity a úcty, nie z kresťanského alebo iného náboženského hľadiska, ale v zmysle, že sme ľudia a solidarita je jedným zo základných pilierov ľudskej spoločnosti a spolužitia. To sa odzrkadľuje aj v politických procesoch. Je to vidieť napríklad pri organizácii ALBA (Alternativa Bolivariana para las Américas). ALBA je v základoch skutočná solidarita. Nielen Venezuela, ale aj iné krajiny Latinskej Ameriky sú dejiskom veľkých spoločensko-politických zmien. A to napomáha spolupráci pri vytváraní vlastných modelov fungovania spoločnosti v rôznych krajinách. Nie sme marxistickí, leninskí ani iní dogmatici. Snažíme sa o vytvorenienašich vlastných modelov.   Je tiež dôležité umožniť solidaritu aj postihnutým osobám, osobám s istým postihnutím a pochopiť, že sú to taktiež ľudia a majú právo na participácii. Je jedno či má človek pocit, že je robotník, že je farmár, campesino a pod. Vznikli mnohé nové organizácie, ktoré sa týmto problémom zaoberajú. Dôležitá je organizácia žien, organizácia študentov, organizácia postihnutých, organizácia robotníkov a títo všetci sa musia organizovať, pretože cítia, že majú právo niečo dosiahnuť, dosiahnuť zmenu v ich prospech, dosiahnuť možnosť občianskej participácie. A toto je základná myšlienka: participácia ľudí.

Venezuela má aj napriek prezentovaným výsledkom množstvo problémov. Jedným z výrazných problémov je korupcia. Ako sa s týmto problémom vysporadúva prezident a vláda? 

Je to veľmi ťažké, nie je to Kubánska revolúcia, ale revolúcia s veľkými finančnými zdrojmi predovšetkým z ropy. Ako som povedala, ľudia nemali silné teoretické základy a treba mať na zreteli ľudí, ktorí boli v priebehu desaťročí súčasťou rôznych venezuelských politických strán, z ktorých všetky boli pravicové. V prostredí týchto ľudí bola vysoká miera korupcie. Ľudia, ktorí boli súčasťou politických procesov v minulosti, sa tiež dostali do práve prebiehajúceho procesu. Veľa z nich to robí z vôle byť revolucionárom, ale byť revolucionárom za množstvo „tekutých peňazí”, ktoré Venezuela má. Tento fakt je jedným z vysvetlení vysokej korupcie. Základom je tvoriť novú generáciu ľudí, pretože ide o dlhotrvajúci a zložitý problém, ktorý sa snažíme sa vyriešiť. Zlyhalo veľa antikorupčných opatrení. A preto je dôležité zmeniť etiku, implementovať novú etiku nasledujúcej generácií. Prichádzajúca generácia bude mať úplné iné politické postoje. Venezuela je mladou krajinou, kde sa generácie rýchlo vystriedajú. Sme krajina držaná mladými, striedame sa a prakticky už my sme stará generácia. Jediná nádej, ktorú máme, je, že etika novej generácie bude odlišná. To je najpodstatnejšie, vplyv na novú generáciu: aby mala iné hodnoty a aby sa nekontaminovala starými spôsobmi, ktoré tu boli počas predchádzajúcich rokov. Korupcia, rozkrádanie… Toto sa nezmení zo dňa na deň. Musíme počkať na novú generáciu ľudí, ktorí budú v budúcnosti stáť v čele politických procesov. Pretože všetky ostatné možnosti už zlyhali.

Vo Venezuele pretrvávajú silné ekonomické problémy. Čo je ich príčinou?  

Spomeňte si na problém chudoby. Dôležité je odstrániť reálnu chudobu. Ide o princíp „zaradenia vylúčeného”, o zaradenie chudobných ľudí nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti naspäť do systému. Ešte pred pár rokmi bolo 80% populácie chudobných. Chudobní ľudia boli vylúčení zo spoločnosti, nemali prístup ku vzdelaniu ani k zdravotníctvu. Z toho 36% bolo extrémne chudobých, takých, ktorí nemali prístup ani k jedlu. Túto skupinu zaraďujeme späť nielen prostredníctvom peňazí, ale celkovým zlepšovaním životnej úrovne občanov. Banka nezávislého ľudu (Banco del Pueblo Soberano) poskytuje ľuďom pôžičky s výhodnými podmienkami. Ľudiamôžu požiadať o pôžičku a pokúsiť sa založiť si napríklad firmu alebo družstvo, aby pomohli produkcii. Ale toto nie je problém. Problém nie sú peniaze. Problém je spoločenské vylúčenie. Ľudia jednoducho nevedia, ako… Nevedia ako pracovať, ako participovať na občianskom živote. Keď sme začínali so sociálnymi misiami, hlavným dôvodom bolo naučiť ľudí, ako na to. Mnoho ľudí nevedelo písať a čítať, boli negramotní. Princíp je dať ľuďom možnosť tak profesionálneho, ako aj etického, humánneho ako politického rastu. Chceme ľuďom zabezpečiť dôstojný život a ten dosiahneme v prvom rade prostredníctvom vdelávania. Ale na to je potrebná sebadisciplína a občianska zodpovednosť, to je fundamentálne. Ľudia majú možnosť dostať pôdu, ale načo im bude pôda bez toho, aby vedeli pôdu obrábať? Bohužiaľ, existuje skupina ľudí, ktorí dnes kvôli ekonomickému vylúčeniu zo spoločnosti nie sú schopní tvoriť ani intelektuálne, ani manuálne hodnoty. Ak dokážeme týchto ľudí zaradiť späť a vychovať ich, potom bude veľa problémov vyriešených. Problém nie je bývanie, peňazí je dosť. Ale ak ľudia nevedia, ako si postaviť dom, kam si ísť kúpiť byt, tak im sú peniaze zbytočné. Musia byť povinní študovať, formovať sa. Toto sa stále podrobuje kritike zo strany súkromných médií, nad ktorými má kontrolu istá opozičná časť spoločnosti: vraj rozdávame peniaze ľuďom čo nechcú pracovať. To nie je o tom, že by nechceli pracovať. Nemajú ako pracovať, keď nie sú vzdelaní. V prvom rade ich treba vzdelať, a preto dostávajú plat, ako každý robotník. Istú časť peňazí aj tak platia za štúdium, pričom po jeho ukončení sa im peniaze vrátia. Týmto sa buduje disciplína v práci, ale aj v štúdiu. Je to veľmi pomalý proces a preto kritici vravia, že nenapredujeme. Pre nás to však nie sú malé, ale veľké pokroky, pretože neočakávame, že výsledok príde v tejto generáciíi. Výsledky budovania Socializmu 21.storočia očakávame v budúcej generácii. Na to musia byť ľudia intelektuálne vyššie, vzdelaní a rozhľadení. To bude generácia, ktorá bude žiť v socializme.

Aký je vo Venezuele systém sociálnej podpory vysokoškolských študentov? 

Pre mladých Venezuelčanov, a tiež politicky vzdelaných zahraničných študentov existuje projekt štipendií. Inštitúcia s názvom Fundayacucho poskytuje vysokoškolské štipendiá, vďaka ktorým po celom svete študuje viac ako 300 000 študentov, ale aj 300 zahraničných študentov z Číny, Francúzska, Nemecka, Španielska a i. vo Venezuele. Začíname tiež s s Maďarskom. Toto má za cieľ formovať človeka budúcej generácie.

Aká je súčasná miera analfabetizmu v porovnaní s obdobím pred vládou Huga Cháveza? 

Momentálne máme vo Venezuele nulový analfabetizmus, predtým bol na úrovni 10%. Pretrváva však funkčný analfabetizmus, ktorý je omnoho zložitejšie poraziť. Veríme, že aj vďaka ďalším vzdelávacím misiám sa nám časom podarí odstrániť aj tento druh analfabetizmu – prostredníctvom misií primárneho vzdelávania Robinson. Potom môžu ľudia prejsť k sekundárnemu až k vysokoškolskému vzdelávaniu.

Horúcou témou je spor o amerických vojenských základniach na území Kolumbie. V čom tento spor spočíva a aké opatrenia v tejto súvislosti podniká venezuelská vláda? 

Zdroje problému sú v politickom modele Kolumbie, ktorý vychádza zo záujmov severoamerického impéria. Hlavný problém Spojených štátov je, že strácajú vplyv v regióne. Stratili svoje vojenské základne v Ekvádore a vidia, že latinskoamerická integrácia pokračuje vo veľmi pozitívnom zmysle. ALBA je silný model integrácie a každým dňom silnie. Ak zničia model integrácie, budú mať silu. Momentálne však vďaka integračnému procesu strácajú na sile. Je tiež dôležité poznamenať, že silnejú kontakty latinskoamerických krajín s Čínou a Ruskom, ktoré majú na región veľký vplyv. Latinská Amerika je región veľmi bohatý na prírodné bohatstvo. Máme minerály, najväčšie zásoby pitnej vody, ropu, zemný plyn… Nemajú záujem o ľudí, majú záujem o toto bohatstvo. Momentálne však nad týmto bohatstvom prakticky strácajú svoju moc. Zostala už len Kolumbia a Peru, ktoré sa sú konformné voči politike impéria. 10 rokov pracovali na tzv. kolumbijskom pláne (Plan Colombia). Hľadajú možnosti ako si udržať vplyv a môcť tak vykorisťovať krajiny Južnej Ameriky. Preto sa rozhodlo, že bude vhodné umiestniť tých 7 základní na území Kolumbie. Čo je pre nás problém? Myslia si, že to bude beztrestné, pre všetkých, ktorí budú pracovať na základniach. Po druhé, budú mať väčšiu možnosť intervenovať prostredníctvom letectva. Kolumbia môže hocikedy požiadať USA o intervenciu. A napokon je to podľa nás narúšanie mierového spolunažívania v regióne z ich strany. Samozrejme, že ich cieľ nie je boj proti drogám, cieľom je jednoznačne preventívna vojna. Z hľubovoľného dôvodu nás môžu napadnúť a budú argumentovať bojom proti drogám.

V regióne strednej a východnej Európy pôsobí viacero vlád, ktoré deklarujú svoj ľavicový charakter, vrátane maďarskej alebo slovenskej. Aká je spolupráca venezuelskej vlády s týmito vládami, respektíve s politickými stranami v tomto regióne, ktoré deklarujú svoj ľavicový charakter?  

Áno existujú vlády, ktoré sa deklarujú ako ľavicové, ale nerozvíjajú vzťahy s Venezuelou. Je to tak napríklad tu v Maďarsku. Nemajú k Venezuele otvorený a pozitívny vzťah. Aj keď sa tvária ako ľavicové, v skutočnosti realizujú záujmy Spojených štátov. Spojené štáty vedia, ako ovládať politické strany v EÚ. V chudobnejších krajinách tak robia predovšetkým prostredníctvom pôžičiek z Medzinárodného menového fondu. Aj napriek tomu sa Venezuela snaží zmeniť vzťahy vo svete, ktorý bol predtým zväčša prepojený výhradne so Spojenými štátmi. Pre Venezuelu je dôležitejšie vytvárať vzťahy s malými krajinami, založené na iných hodnotách a väčšej rovnocennosti. Vzťah rovnocenný, humánny, spravodlivý. Čo sa týka Maďarska, máme podpísať dohodu o spolupráci v oblasti vzdelávania. Maďarsko môže dodávať učiteľov, podporiť univerzity a pod. Venezuela môže dodávať energie, veď ropa je naše najväčšie bohatstvo. Je to v podstate jediná vec, ktorú môžeme vyvážať. Ostatné veci, ktoré sa u nás produkujú, sú určené na pokrytie potrieb vlastného obyvateľstva. Väčšinu tovarov musíme importovať. Jediná komodita určená na export je ropa, na čom sa zakladá veľa dohôd s rôznymi krajinami. S tými, ktoré majú záujem. Venezuela chápe, že vzťah so svetom nie je monopolný. Vzťahy sa nerobia nasilu. Chceme rovnocenné vzťahy s ostatnými krajinami.

English version