Voľby poslancov Štátnej dumy sa uskutočnia na začiatku decembra 2007. Hranica pre zvolenie do dolnej komory parlamentu je 7 % hlasov pri pomernom volebnom systéme. Federálna registračná služba eviduje 15 politických strán s právom účasti vo voľbách: Demokratickú stranu RF, Celoruskú politickú stranu Jednotné Rusko, Ruskú politickú stranu Mieru a Jednoty, Komunistickú stranu RF, Zväz pravicových síl, Liberálno-demokratickú stranu Ruska, Ruskú zjednotenú demokratickú stranu Jabloko, Politickú stranu Patrioti Ruska, Ruskú ekologickú stranu Zelení, Agrárnu stranu Ruska, Politickú stranu Národný zväz, Celoruskú politickú stranu Občianska sila, Stranu sociálnej spravodlivosti, Stranu obrodenia Ruska, Politickú stranu Spravodlivé Rusko: Vlasť/Dôchodcovia/Život.

Národná strana Gennadija Gudkova v apríli 2007 na svojom piatom zjazde absolútnou väčšinou hlasov prijala rozhodnutie o fúzii so stranou Spravodlivé Rusko, rovnako Socialistická jednotná strana Ruska Vasilija Šestakova koncom mája 2007 rozhodla o svojom rozpustení a prechode do štruktúr Spravodlivého Ruska. Ďalšie politické strany vstúpili do procesu samolikvidácie alebo súdom nariadenej likvidácie, alebo sa transformovali na občianske združenia vzhľadom na to, že podľa Federálnej registračnej služby nesplnili požiadavky zákona o zmenách vo federálnom zákone o politických stranách.

Likvidácia strán vyplýva z ustanovení zákona o zmenách vo federálnom zákone o politických stranách, ktorý pre registráciu politickej strany požaduje členskú základňu prevyšujúcu 50-tisíc ľudí a zastúpenie strany minimálne v polovici regiónov Ruska. V roku 2006 registračná služba oznámila výsledky kontroly, podľa ktorej 16 politických strán nesplnilo požiadavky ustanovenia zákona o minimálnom počte regionálnych organizácií. V októbri 2006 na zjazde Ruskej zjednotenej priemyselnej strany Jeleny Paninovej odsúhlasili fúziu so stranou Jednotné Rusko. Ruská ústavno-demokratická strana Viačeslava Volkova, Národno-konzervatívna strana Ruska Sergeja Lykošina a strana Rozvoj priemyslu Ivana Gračeva sa transformovali na občianske združenia.

Ruská strana mieru Josifa Kobzona, Sociálno-demokratická strana Ruska Vladimíra Kišenina, Sloboda a vláda ľudu Viktora Čerepkova, Eurázijský zväz Alexandra Dugina, Republikánska strana Ruska Vladimíra Ryžkova, Ruská komunistická robotnícka strana – Ruská strana komunistov (RKRP – RKP) Viktora Ťuľkina, Národno-vlastenecká strana Ruska Igora Rodionova, Koncepčná strana Zjednotenie Konstantina Petrova, Národno-republikánska strana Ruska Vladimíra Kušnerenka, Strana Sociálnej ochrany Vladimíra Petrova, Zväz ľudí za vzdelanie a vedu Viačeslava Igrunova a Strana rozvoja regiónov Príroda a spoločnosť Galiny Lisejenkovej boli rozpustené rozhodnutím Najvyššieho súdu RF.

Viacerí predstavitelia rozpustených strán sa volieb zúčastnia prostredníctvom kandidátok iných politických strán. Republikánska strana Ruska, ktorá v apríli 2007 prostredníctvom jej predsedu Vladimíra Ryžkova oznámila, že sa obráti so sťažnosťou voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu RF na Európsky súd pre ľudské práva, má podporu strany Jabloko a Zväzu pravicových síl (SPS). Podľa vyjadrení Sergeja Ivanenka, prvého zástupcu predsedu strany Jabloko, sa členovia Republikánskej strany Ruska môžu integrovať do Jabloka. Rovnako líder SPS Nikita Belych sa následne po rozpustení Republikánskej strany vyjadril, že viacerí jej predstavitelia môžu kandidovať v rámci SPS, čo sa naplnilo umiestnením Vladimíra Ryžkova v prvej trojici kandidátov na volebnej listine SPS.

Ťuľkinovi komunisti majú ideovo najbližšie ku Komunistickej strane RF. Dá sa však očakávať, že priestor na kandidátke Komunistickej strany RF pre predstaviteľov RKRP-RKP bude obmedzený vzhľadom na to, že v regionálnych voľbách v marci 2007 strana kandidovala samostatne a predstavovala aktívnu opozíciu proti komunistom Gennadija Ziuganova.

Registračná služba ďalej odmietla zaregistrovať nový politický subjekt – Politickú stranu Veľké Rusko vzhľadom na nedostatky v stanovách strany (podľa predstaviteľov Veľkého Ruska vernej kópii stanov Spravodlivého Ruska) a v dokumentoch predkladaných registračnej službe. Veľké Rusko je strana, vytvorená na báze bývalých členov strany Vlasť (Rodina) vedených lídrom Dmitrijom Rogozinom. Predsedom strany je poslanec dumy Andrej Saveliev. Ideologicky je strana orientovaná ultranacionalisticky, členskú základňu a sympatizantov strany tvoria okrem členov bývalej strany Vlasť a odídencov zo strany Spravodlivé Rusko aj prívrženci radikálneho Hnutia proti ilegálnej imigrácii (DPNI). Po zamietnutí žiadosti o registráciu vedenie strany vyhlásilo, že bude realizovať plán B, ktorý predseda Andrej Saveliev odmietol konkretizovať. Predpokladá sa, že pôjde o ďalšie neštandardné politické akcie spočívajúce predovšetkým v publikovaní reklám s otvorene nacionalistickým obsahom. Veľkorusi nepredstavujú reálnu konkurenciu pre žiadnu z politických síl, keďže popularita ich predstaviteľov nie je vysoká. Efekt nepripustenia VR k voľbám do GD RF bude zrejme len minimálne posilnenie preferencií Liberálno-demokratickej strany Ruska Vladimíra Žirinovského.

Koalícia Iné Rusko zjednocuje Nacional-boľševistickú stranu Eduarda Limonova, Zjednotený občiansky front Garriho Kasparova, (donedávna aj Národno-demokratický zväz Michaila Kasianova a Republikánsku stranu Ruska Vladimíra Ryžkova) a viacero ďalších organizácií. Iné Rusko rozvíja kontakty so stranou Jabloko, komunistickou stranou a s SPS. Koalícia na svojej prvej konferencii oznámila plány navrhnúť jednotného kandidáta opozície v prezidentských voľbách v roku 2008. Kvôli nezhodám o osobe jednotného kandidáta je hnutie v kríze, rozkol v koalícii potvrdil aj Garri Kasparov po tom, čo Michail Kasianov oznámil definitívny odchod Národno-demokratického zväzu z Iného Ruska. S koalíciou odmieta spolupracovať aj Republikánska strana Ruska, ktorej prekáža dominancia ľavicových radikálov a nacionalistov, ktorou si vysvetľujú aj zamietnutie registrácie strany registračnej služby.

Finančnú podporu Iného Ruska opakovane potvrdil Boris Berezovskij, koalícia sa však od jeho slov dištancovala. Iné Rusko má ambíciu zaregistrovať sa ako politická strana a zúčastniť sa volieb, čo navrhol Eduard Limonov v júli 2007. Tento zámer následne potvrdila konferencia Iného Ruska. Koalícia plánuje vytvoriť zoznam kandidátov na voľby do dumy a predložiť ho Ústrednej volebnej komisii. Jej ambície však nemajú šancu na úspech vzhľadom na to, že Iné Rusko nebude zaregistrované ako politická strana. Časť protestného elektorátu nakloneného koalícii sa nezúčastní volieb, a časť podporí kandidátky iných opozičných strán ako Jabloko, SPS či komunistická strana Gennadija Ziuganova.

Jednotné Rusko má vo voľbách najlepšiu pozíciu, ktorá vyplýva z charakteru strany ako strany moci – väčšina hlasov v dume, možnosť prispôsobenia volebného zákonodarstva vo svoj prospech, podpora prezidenta Vladimíra Putina, podpora prezidenta obyvateľstvom RF, dostatok finančných zdrojov na kampaň a podobne. Kampaň „jedinorossov” je orientovaná masovo, strana si získava voličov bilbordmi, platenou reklamou, finančnou podporou opravy ciest, výstavbou knižníc, detských ihrísk a iných objektov verejného úžitku. Na predbežnom zozname kandidátov pre primárky k voľbám do dumy figurujú viacerí ministri, gubernátori a senátori. Podľa vyjadrenia tajomníka prezídia generálnej rady JR Viačeslava Volodina sa na zozname nenachádzajú oligarchovia, jedna z regionálnych organizácií strany však do zoznamu zahrnula Sergeja Korosteleva, šéfa spoločnopsti ITF – Group Holding. Majetok Korosteleva sa odhaduje na 7 miliárd rubľov (1). Predbežný zoznam možných kandidátov ďalej obsahuje mená verejne známych osôb ako súčasných a zaslúžilých športovcov (Alina Kabajeva, Irina Rodnina, Anton Sicharulidze, Michail Terentiev), odborárov (prezident Federácie nezávislých odborov RF Michail Šmakov), primátorov (vrátane primátora Moskvy Jurija Lužkova a primátora Jaroslavľa Viktora Volončunasa), umelcov (Stanislav Govoruchin), politológov (Konstantin Zatulin, Sergej Markov), kozmonautov (Valentina Tereškovová, Valerij Tokarev) a ďalších verejne známych ľudí.

Komunistická strana RF organizuje predvolebné mítingy, na ktorých sa orientuje na kritiku vládnej moci a sociálnych pomerov v krajine. Gennadij Ziuganov sľubuje výrazne navýšiť sociálne dávky, príspevky na deti a bývanie. Na financovanie kampane plánuje KP RF zaviesť „portmaximum”, t.j. maximálnu mesačnú mzdu, pričom peniaze nad rámec tejto čiastky musí člen odovzdávať strane. Komunisti plánujú zorganizovať primárky, v ktorých bude určená aj prvá trojica kandidátov. V prípade, ak strana dosiahne výsledok vyšší ako 25 %, mieni Ziuganov kandidovať za prezidenta RF. Komunisti sa do dumy s najvyššou pravdepodobnosťou dostanú, ťažko však možno očakávať výsledok na úrovni 25 %. Tradičný charakter väčšej časti elektorátu spojený so slabým postavením opozície napĺňajúcej potreby protestného elektorátu však komunistom zaručí výsledok vysoko nad prahom zvoliteľnosti. Komunistickej strane tiež mierne zvýši volebný výsledok časť voličov RKRP-RKP, ktorá nesplnila podmienky stanovené zákonom na registráciu politickej strany.

SPS v predvolebnom období mierne oslabili vnútrostranícke spory o obsadení prvých troch miest na kandidátke na zjazde strany koncom júla 2007, keď nebolo jasné, či sa do prvej trojice dostane bývalý predseda strany Boris Nemcov. Napokon sa na prvých troch pozíciách umiestnili predseda strany Nikita Belych, Boris Nemcov a predseda rozpustenej republikánskej strany Vladimír Ryžkov. Výhodou SPS vo voľbách je fakt, že ide s výnimkou komunistov o jedinú stranu orientovanú na protestný elektorát, ktorá má aspoň minimálne šance získať výsledok vyšší ako 7 %, potrebný na získanie poslaneckých kresiel. Z tohto dôvodu prechádzajú k SPS priaznivci Jabloka, Republikánskej strany Ruska a DR. Na druhej strane, z pravicového zväzu sú sklamaní pravicovo-liberálni voliči vzhľadom na to, že v politickom boji používa ľavicovo-populistické heslá. Podobný problém má aj strana Jablko, ktorá okrem iného získava sympatizantov medzi krajnými ľavičiarmi a extrémistami, čo ju kompromituje v očiach pravicovo-liberálnych voličov.

Liberálni demokrati nacionalistu Vladimíra Žirinovského vstupujú do volieb oslabení po odchode niekdajších členov ako miliardár Sulejman Kerimov, či Jegor Solomatin a Oleg Malyškin. Objavili sa aj správy, že Spravodlivé Rusko plánuje primäť k prechodu do svojej členskej základne ďalších vplyvných členov liberálno-demokratickej strany, o čom sa mal rozprávať prezident Putin s Vladimírom Žirinovským v júni 2007 (2). Liberálno-demokratická strana pri nepriazni Kremľa a nezhodách Žirinovského so straníckymi štruktúrami vo viacerých krajoch Ruska môže získať výsledok, ktorý bude len tesne nad hranicou zvoliteľnosti.

Celoruská strana Občianska sila (predtým Slobodné Rusko) je zrejme projekt Putinovej administratívy, ktorý má odoberať hlasy SPS, respektíve Jabloku. Voči prezidentovi vystupuje umiernene kriticky, a stranu profiluje ako pravicovo-liberálnu. Zároveň však podrobuje kritike SPS a Jabloko. Za Občiansku silu kandiduje viacero podnikateľov, a tiež predstaviteľov kultúry (Tamara Tverdciteli, Mark Rozovskij, Alla Surikova, Eduard Uspenskij, Tatiana Ustinova), šance zvoliteľnosti do dumy sú však minimálne.

Spravodlivé Rusko predsedu Rady Federácie Sergeja Mironova má ambíciu prevziať po „jedinorossoch” pozíciu strany moci. Na rozdiel od Jednotného Ruska, ktoré sa profiluje ako pravocentrický subjekt, Spravodlivé Rusko je politicky vľavo od stredu, a má ambíciu integrovať ľavicové politické sily s výnimkou politickej špičky komunistov. Posilou SR bol okrem fúzií s menšími stranami aj prechod Aleksandra Lebedeva zo štruktúr „jedinorossov” do Spravodlivého Ruska, a tiež kandidatúra Jevgenija Pľuščenka v prvej trojke petrohradskej kandidačnej listiny. Slobodné Rusko v preferenciách výrazne zaostáva za „jedinorossami” a nedá sa očakávať, že by voľby vyhrala. Dá sa však očakávať jej posilňovanie nad úroveň súčasnej popularity.

Opozícia predstavujúca SPS, Jabloko a Iné Rusko je beznádejne roztrieštená, čo je dôsledkom rivality spomenutých subjektov. Spomenutá roztrieštenosť bráni výraznejším úspechom ruskej opozície. Úspechu týchto síl stojí v ceste aj ich slabá politická pozícia, spôsobená nepriazňou prezidentskej administratívy, provládnych médií a orgánov štátnej správy. Ďalším negatívom je diskreditácia opozície v očiach elektorátu spôsobená väzbou na západné politické a mimovládne subjekty a na Borisa Berezovského. Negatívom je extrémistická orientácia časti opozičných síl a ich prívržencov, ktorá spôsobuje nižšiu popularitu a ďalšie nezhody v rámci opozičného bloku strán.

Podľa prieskumu verejnej mienky Fondu Verejná mienka z júla 2007 sa na voľbách do dumy plánuje zúčastniť 68 % oprávnených voličov. Vo voľbách by 32 % respondentov hlasovalo za „jedinorossov” (46 % tých, ktorí plánujú využiť hlasovacie právo). Za komunistov by hlasovalo 7 % opýtaných (9 % respondentov plánujúcich zúčastniť sa volieb), za Liberálnych demokratov 6 % (9 % rozhodnutých hlasovať) a za Spravodlivé Rusko 4 % (7 % rozhodnutých zúčastniť sa volieb). Jabloko, SPS a Agrárna strana sa pohybujú na hranici štatistickej odchýlky 1 % (3). Podľa prieskumu Celoruského centra pre prieskum verejnej mienky uskutočneného v máji 2007 sa volieb zúčastní maximálne 57,5 %, nie však menej ako 45,4 %. Podľa prieskumu by Jednotné Rusko vo voľbách získalo 46,1 %, komunistická strana 15,7 %, Spravodlivé Rusko 12,6 %, liberálni demokrati 7,5 %, SPS 4,8 %, Agrárna strana 3,5 %, Jabloko 2,8 %, Patrioti Ruska 2 % a zvyšné strany v súčte 5 % (4).

V Štátnej dume budú zastúpené 4, maximálne 5 politických strán. Je pravdepodobné, že v nej budú tie isté politické strany ako v predchádzajúcom volebnom období – Jednotné Rusko, Komunistická strana RF, Spravodlivé Rusko a Liberálno-demokratická strana Ruska. Vzhľadom na aktuálne politické procesy a na prebiehajúcu predvolebnú kampaň možno predpokladať posilnenie Spravodlivého Ruska oproti výsledkom prieskumov verejnej mienky. Liberálno-demokratická strana Ruska môže dosiahnuť výsledky tesne nad prahom zvoliteľnosti, výrazné posilnenie je málo pravdepodobné. Zo zvyšných politických strán má jedine SPS isté šance na zvolenie do dumy. Vedúcu pozíciu si zachová Jednotné Rusko, ktoré bude po voľbách do dumy zostavovať vládu. Je otázne, či „jedinorossi” dosiahnu výsledok, ktorý im umožní vládnuť samostatne s väčšinou hlasov v dolnej komore parlamentu. Vzhľadom na mocenský systém prezidentského typu však pri očakávanom výsledku volieb nemožno predpokladať žiadne výrazné dopady na vnútropolitické dianie v RF, a to ani v prípade, že by sa JR nepodarilo získať v novozvolenej dume väčšinu poslaneckých mandátov. Spravodlivé Rusko Sergeja Mironova je totiž strana prejavujúca sa ako proprezidentská a pre prezidentskú moc by tento fakt nepredstavoval výrazný problém pre priechodnosť noriem schvaľovaných v dolnej komore parlamentu. Rovnako Liberálno-demokratická strana Ruska je politický subjekt, ktorý podporuje prezidenta Vladimíra Putina a v prípade potreby sa prezidentská administratíva môže spoliehať na hlasy jeho poslaneckého klubu. Voľby poslancov dolnej komory ruského parlamentu nebudú predstavovať zlom vo vnútropolitickom vývoji RF. Dá sa očakávať stabilná pozícia a posilňovanie moci súčasnej prezidentskej administratívy v perspektíve prezidentských volieb v roku 2008.