Úvodom je potrebné pripomenúť, že v roku 2014, prvý raz od roku 2009, dali svetové veľmoci opäť viac peňazí na svoju obranu či armády. Celkom to predstavuje 1,547 bilióna dolárov. Hlavne RF, Ázia a Stredný východ vo veľkom zvyšujú rozpočty, z toho sú štyri krajiny zo Stredného východu. Napr. RF a Čína dali na armádu viac ako celá Európska únia, pričom Čína má po USA druhý najväčší rozpočet na armádu a zbrane a plánuje v roku 2015 až 160 mld. dolárov, čo bude predstavovať viac ako Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia dohromady.

Vývoj a výroba moderných zbraňových systémov, spravidla vysoko-presných a tzv. chytrých (smart defence) je už trvalým javom vo vývoji svetovej spoločnosti a demonštruje sa tým odhodlanie použiť vojenskú silu pre či za niečo (politika), najmä však tých krajín, ktoré majú veľmocenské svetové či mocenské regionálne ambície častokrát/väčšinou spojené s nerastnými zdrojmi, snahou o zmenu politickospoločenského zriadenia, jej elít/predstaviteľov, ale aj protikladnosť či zodpovednosť za stav slobody, demokracie a mieru.

Význam moderných zbraní skutočne spočíva v ich vyššej účinnosti (ničivosti) zároveň s ich presným alebo presnejším navedením na cieľ, čo v realite predstavuje rádovo maximálne niekoľko metrov alebo už len presnosť jedného metra. Tie štáty, ktoré takéto zbrane vyvinuli a vyrobili majú výraznú vojenskú prevahu nad ostatnými a tým si môžu politicky vynucovať svoju vôľu nad ostatnými. Napokon je v tomto zmysle potrebné pripomenúť úsilie a už aj čiastočnú realizáciu nového integrovaného systému protiraketovej obrany USA a NATO.

Pri súčasnom relatívne vyspelom systéme GPS navedenia je možné voliť cieľ tak, že sa eliminuje na minimum faktor vysokých strát na životoch civilistov a majetku, pokiaľ nedôjde k nepresnosti údajov navedenia alebo pokiaľ to nie je súčasťou politiky konkrétneho štátu či jeho špeciálnych služieb pri konkrétnom ozbrojenom zásahu proti inému štátu.

Zároveň je potrebné pripomenúť, že sú v rámci udržiavania technologickej prevahy nad inými krajinami dôležité projekty, ktoré vývojovo riešia a reálne zabezpečujú prostredníctvom zbraňových systémov, ktoré poskytujú relevantné vzdušné prieskumné, spravodajské informácie, ale aj ničiace možnosti/údery na veľké vzdialenosti zo vzduchu pri nutnosti prekonávania sofistikovanej protivzdušnej obrany a to či už v rámci ďalšej modernej kategórie bezpilotných, ale spravidla aj ich kombinácie ako pilotovaných prostriedkov, pretože pri niektorých operáciách si to vzdušné sily žiadajú. Tieto kategórie prostriedkov sú spravidla oproti konvenčným bojovým strojom lacnejšie na ich prevádzku a údržbu.

Ide napríklad o projekt strategického prieskumného lietadla SR-72, ktorý nadväzuje na predchádzajúci SR-71 (Blackbird), ktorého hlavnou zbraňou je vysoká tzv. hypersonická rýchlosť, ako ďalšia vlastnosť stealth, ktorá sa má pohybovať v rozmedzí M=6 a dosahovať sa má s využitím pohonného systému, ktorý bude tvorený prúdovým i náporovým (turbodúchadlovým/náporovým) motorom s tým istým vstupným otvorom a jednou výstupnou tryskou so schopnosťou po určitý čas pracovať súčasne a má dosahovať dolet cca 5400 km. Zahájenie výroby demonštrátora je plánované na rok 2018, do vzduchu by mal ísť v roku 2023 a zároveň by mala byť zahájená výroba prototypu. Do operačnej prevádzky by mohol byť SR-72 zaradený v roku 2030. Výhoda rýchlosti M=6 znemožňuje protivníkovi zasiahnuť SR-72, ale aj sa pred ním skryť. Môže mať ľahšiu muníciu, pretože strely odpaľované pri rýchlosti M=6 by v zásade nepotrebovali vlastný pohon.

Ďalšou kategóriou je projekt bezpilotného lietadla RQ-180, pri ktorom ide o strategický prieskumný systém pre USAF, ale aj CIA, ktorý by mal prekonávať modernú PVO a v určitom zmysle ide o nahradenie lietadiel U-2 a zrejme aj RQ-4B Global Hawk. Z pohľadu vlastností je potrebné zvýrazniť – stealth a aerodynamiku draku, de facto ide o samokrídlo s lomeným pôdorysom s čo najmenšou efektívnou odrazovou plochou RCS (Radar Cross-Section), lepšou ako u R-22 a F-35 a s vytrvalosťou letu až 24 hodín. Do operačnej prevádzky by mal byť zaradený v roku 2015, čím umožní preklenúť obdobie medzi súčasnými prieskumnými prostriedkami a budúcim SR-72 M=6.

A pokračovaním v komplexnom riešení tejto oblasti je koncept LRS Family (Long Range Strike), teda systémy pre letecké údery na veľkú vzdialenosť prostredníctvom bombardéra LRS-B. V rámci tohto konceptu sa hovorí o nadzvukovom bombardéry, ale zároveň z pohľadu nižších nákladov na vývoj sa pripúšťa aj podzvukový variant s akčným rádiusom 7400 – 9250 km pri vysokej miere využitia technológie stealth. LRS-B by mal mať schopnosti diaľkového riadenia, resp. plno automatického letu, ale aj kokpit pre ľudskú posádku. Bude súčasťou širšej skupiny prostriedkov pre ďiaľkové údery s vysokou mierou konektivity s možnosťou spolupráce s bezpilotnými prostriedkami, ktoré môžu pre neho zaisťovať prieskum a lokalizáciu cieľov, ale aj elektronické rušenie. Počíta sa s raketovou výzbrojou, novými strelami s PDL, vrátane hypersonických (napr. HSSW/High Speed Strike Weapon) a ďalších. Zaradenie do výzbroje sa plánuje v rokoch 2024 – 2026.

Tento stav prináša v konečnom výsledku aj potrebu menšieho počtu zbraní nutných na zničujúci alebo eliminujúci zásah cieľa, ktorý však musí mať určitú prioritu a význam, aby sa neplytvalo na ciele druhej kategórie na ktoré postačujú konvenčné zbrane. To zároveň vedie aj k poklesu počtu u časti konvenčných zbraní a teda prináša aj relatívnu úsporu financií, ale zároveň to ďalej ženie dopredu vývoj nových zbraňových systémov a technológií budúcností (skoro by som si dovolil povedať, že je to „perpetuum mobile“ v reálnej praxi).

Pritom podľa nového strategického prístupu k vedeniu operácií si uvedomujeme budúce zmeny, ktoré sú orientované na utajené, relatívne lacné presne cielené operácie špeciálnych jednotiek pri použití najmodernejšej high-techniky, na účinné použitie kybernetických operácií (počítačových vírusov) a efektívne použitie bezpilotných lietadiel.

Avšak je potrebné pripomenúť aj americkú koncepciu Prompt Global Strike (PGS)/rýchly či bleskový globálny úder, ktorý predstavuje alternatívu nejadrového úderu najneskôr do 1 hodiny od prijatia rozhodnutia.

Táto koncepcia má obsahovať všetky najmodernejšie dostupné zbrojné technológie, ako napr. medzikontinentálne balistické rakety s vysokopresnými nejadrovými viacnásobnými bojovými hlavicami, hyperzvukové zbrane so silou okolo 12 TNT, nové typy rakiet s plochou dráhou letu s možnosťou ich naprogramovania už/až za letu s efektom, aby bolo možné zasiahnuť ciele súčasne, nové typy bezpilotných prostriedkov pre elimináciu systémov protivzdušnej/protiraketovej obrany a prostriedky pre rádioelektronický boj/rušenie.

V prípade dosiahnutia schopnosti použiť tieto prostriedky v masovom rozmere/nasadení a zasiahnutie stoviek/tisícov cieľov súčasne, je problematické ich eliminovať/zostreliť všetky, okrem iného by takéto použitie mohlo vyvolať chaos v obrane protivníka.

Koncepcia je lákavá a zdanlivo prijateľná svojou podstatou spočívajúcou v úplnom nepoužití alebo len obmedzenom použití jadrových bojových hlavíc, ale je možné pracovať aj s alternatívou, že po takomto rýchlom globálnom údere nejadrových zbraní môže konflikt aj tak prejsť následne do použitia jadrového štandardu.

Z pohľadu súčasnej rovnováhy síl USA a RF sa stala globálna jadrová vojna reálne málo pravdepodobnou, avšak prípadná realizácia koncepcie rýchleho globálneho úderu konvenčnými prostriedkami môže ohroziť túto strategickú stabilitu a vývoj situácie sa tak stáva nepredvídateľným alebo málo predvídateľným.

Je možné predpokladať, že ani táto koncepcia nič nezmení na tom, že vo vojne budúcnosti nebude – rovnako ako v tradičnom termojadrovom konflikte – víťazov.

V celkovom kontexte vedenia vojen, či len obmedzených raketových úderov, najmä medzi veľmocami, je znižovanie strát na životoch civilistov a majetku zatiaľ len iluzórne a slúži ako kamufláž a ospravedlnenie obrovských a opäť sa zvyšujúcich výdajov na zbrojenie (1,547 mld. dolárov v roku 2014) a dosahovanie politických a ekonomických cieľov a záujmov vo svete. Je len na verejné ovplyvňovanie až ohlupovanie názorov spoločnosti na národných ale aj svetových úrovniach, že to poslúži na znižovanie strát na životoch civilistov a prípadne aj vojakov. Ak sa ide rúbať les, tak o tých civilov (a častokrát ani vojakov) vôbec nejde!

Autor je generálmajor vo výslužbe a bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR.