Úvahy o tom, čím je Rusko dnes a čím chce byť v budúcnosti, tak či onak vyvolávajú celý rad otázok. Odpovede na ne sa však netýkajú iba geopolitickej budúcnosti Ruska, ale aj celého sveta v priebehu najbližších rokov. Očividný je fakt, že Rusko prekonalo obdobie vnútornej politickej destabilizácie a čiastočného rozpadu štátu. Vládnuci režim sa skonsolidoval, čo prispelo k stabilizácii celého politického a ekonomického systému, ku koncentrácii strategických zdrojov v rukách vládnej elity. Ďalším objektívne nasledujúcim krokom je obnova pozície Ruska na medzinárodnej scéne, na ktorej sa po rozpade Sovietskeho zväzu dostalo do roly outsidera.

Počas posledných rokov sa Rusko svetu čoraz viac a častejšie pripomína, dáva najavo svoje priority a záujmy na globálnej aréne. Tvrdá pozícia Ruska v otázke budúcnosti Kosova, rozmiestnenia amerického systému protiraketovej obrany v Česku a v Poľsku, ako aj v otázke vstupu Gruzínska a Ukrajiny do NATO ukázala, že Ruska neplánuje rezignovať na svoje geopolitické pozície. Rusko sa navyše nesnaží iba zdržiavať svojich protivníkov v podobe USA, NATO a do určitej miery EÚ, ale aj diktovať svoje pozície vo vzťahu k iným štátom. To všetko vytvára určité napätie na medzinárodnej scéne a nehľadiac na optimistické prognózy o „víťazstve globalizácie” a o „konci dejín”, toto napätie a dokonca až geopolitická konfrontácia bude nielen pretrvávať, ale v niektorých regiónoch aj narastať.

V konečnom dôsledku to môže viesť k novým civilizačným zrážkam a k novému rozdeleniu sveta. Nepochybne všetky tieto procesy do značnej miery závisia od toho, aká politická budúcnosť čaká samotné Rusko. Aby sme mohli načrtnúť viac-menej ucelený obraz prebiehajúcich geopolitických hier s účasťou Ruska a pochopiť, čo znamená súčasné Rusko, musíme odpovedať na niektoré otázky:

1. K akej civilizačnej a štátnej forme smeruje Rusko?
2. Aké miesto v geostrategickom systéme Ruska zaujímajú štáty bývalého ZSSR?
3. Ako Rusko definovalo svoju pozíciu na medzinárodnej scéne?

Najdôležitejšia je podľa môjho názoru definícia, akú civilizačnú a politickú koncepciu rozvoja Rusko uprednostní. Pod pojmom civilizačná koncepcia v tomto prípade chápeme súhrn politických a kultúrnych hodnôt, tradícií a ambícií daného štátu. Okrem duchovného a metafyzického obsahu daná koncepcia predpokladá určité mechanizmy svojej realizácie. Základným mechanizmom realizácie danej koncepcie je politická forma štátu. V súčasnom svete môžu byť iba dve takéto formy – demokratická republika a autoritatívne impérium.

Ak máme na mysli Rusko, vnútropolitické procesy, uskutočňujúce sa v tejto krajine, svedčia o tom, že demokracia sa stala nerealizovateľnou formou štátnosti a ustúpila miesto autoritárstvu. Z druhej strany sformovanie autoritatívnej formy vládnutia, nech sa aj zvykne označovať ako „suverénna alebo riadená demokracia”, v každom prípade znamená návrat k tradičným metódam zahraničnej politiky, konkrétne k imperiálnym. Autoritatívne Rusko je zakaždým impériom a ničím iným. Možno k tomu dodať, že v ruskej nedemokratickej tradícii neexistovali a neexistujú iné spôsoby realizácie zahraničnej politiky. Súčasný ruský imperializmus sotva bude výnimkou.

Ruský imperializmus znamená nielen obnovenie vplyvu a kontroly na bývalé sovietske kolónie, ale aj bezprostredné ohrozenie nezávislosti pohraničných štátov ako Bielorusko, Ukrajina, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko a i. Zatiaľ len ťažko možno hovoriť o tom, že by Rusko mohlo vytvoriť klasickú koloniálnu kontrolu nad uvedenými územiami. Ak sa však v ruskej domáce politike efektívne využije prax a mechanizmus „riadenej demokracie”, môžeme očakávať, že v ruskej geopolitike bude možné využiť mechanizmus „riadenej suverenity”.

Riadená suverenita

Pod týmto pojmom si môžeme predstaviť takú formu štátnosti, ktorá si zachováva všetky formálne charakteristiky nezávislého štátu, ale reálne nástroje riadenia zahraničnej a vnútornej politiky sa nachádzajú v rukách iného štátu. Takýto štát s riadenou suverenitou je prakticky úplne zbavený mechanizmov uskutočňovania nezávislej zahraničnej a domácej politiky bez konzultácie s kolonizátorským štátom. Akýkoľvek pokus zbaviť sa jeho kontroly môže viesť k zvrhnutiu politickej elity prostredníctvom volieb alebo prevratu.

Prirodzene, že návrat k imperializmu a realizácia princípu riadenej suverenity v praxi si vyžaduje možnosť disponovať príslušnými politickými, ekonomickými a ideologickými nástrojmi. Tieto nástroje sú nevyhnutné nielen na rozšírenie geopolitického vplyvu štátu, v danom prípade Ruska, ale aj na zabezpečenie vnútornej podpory na realizáciu zahraničnej politiky štátu zo strany občanov. Inak povedané, štát musí populárnym spôsobom interpretovať občanom smerovanie a obsah zahraničnej politiky, najmä pokiaľ ide o rozličné formy imperiálnej politiky. Spravidla sa na to využíva propaganda a ideológia. V prípade Ruska nemôžeme zabudnúť na to, že v tamojšej spoločnosti pretrváva dlhé roky vysoká úroveň politickej a geopolitickej frustrácie. To súvisí predovšetkým s rozpadom ZSSR a so stratou vnímania vlastnej nadradenosti a výlučnosti ako imperiálneho národa. Tento pocit a takisto hnev voči Západu, ktorý rozpad ZSSR spôsobil, formuje psychologickú túžbu ruského národa po obnovení svojho dominantného postavenia a významu. Podľa sociologických výskumov do konca 90. rokov 20. storočia úroveň sympatií voči USA a voči najvýznamnejším štátom západnej Európy v Rusku prevyšovala mieru antipatií najmenej sedem- až deväťnásobne. Udalosti na medzinárodnej scéne, ako východné rozširovanie NATO, bombardovanie Srbska, vojenské základne USA v štátoch Strednej Ázie, intenzifikácia protiruskej politiky v pobaltských štátoch a ďalšie faktory však ovplyvnili myslenie občanov Ruska. Obraz Západu vo vedomí väčšiny ruských občanov úzko súvisí s pojmom „ohrozenie.” Podľa údajov Ústavu sociológie Ruskej akadémie vied slovo „NATO” vyvoláva pozitívne emócie menej ako u jednej štvrtiny respondentov, kým až u 76 % vzbudzuje negatívne emócie (1).

To z druhej strany vytvára výhodné podmienky na formulovanie rozličných imperiálnych projektov a ideológií. Takýmto projektom je napríklad neoeuroaziatizmus. Táto koncepcia považuje Rusko a „ruskú kultúru za neeurópsky fenomén, ktorý sa vyznačuje unikátnym zjednotením západných a východných znakov. Preto patrí zároveň k Západu i Východu, pričom súčasne nepatrí ani k jednému, ani k druhému” (2). Neoeuraziatizmus nepredstavuje iba kultúrny projekt, ale omnoho viac politický názor na Rusko a jeho budúcnosť, ktorá nie je možná bez obnovenia eurázijskej dominancie Ruska a povedané inými slovami – obnovenia Ruska ako impéria.

Napriek tomu realizácia akéhokoľvek ideologického projektu na medzinárodnej scéne nie je možná bez rozličných materiálnych nástrojov. Rusko je chudobnou krajinou, a preto nemôže byť atraktívne pre bývalé sovietske republiky. V roku 2007 nominálny hrubý domáci produkt (HDP) Ruska dosahoval 942 mld. eur, vďaka čomu sa jeho ekonomika stala desiatou najväčšou na svete. Výskum audítorskej spoločnosti PriceWaterhouseCoopers (PwC) uvádza, že z hľadiska rastu HDP za roky 2007 – 2050 Rusko dosiahne 19. miesto na svete (3). Základom ekonomického rastu je, samozrejme, ťažobný priemysel. Preto v súčasnej etape Rusko nemôže svojim susedom ponúknuť nič okrem ropy a plynu, tým skôr, že tieto krajiny uvedené suroviny naliehavo potrebujú. Za uvedených podmienok sa zdroje energie stávajú najúčinnejším mechanizmom politického a geopolitického vplyvu na štáty „blízkeho” (t.j. bývalé sovietske republiky, združené v Spoločenstve nezávislých štátov) a „vzdialeného” zahraničia. Tým skôr, že Rusko už neraz energetické suroviny využilo ako prostriedok nátlaku na vlády Ukrajiny a Bieloruska.

V niektorých štátoch bývalého ZSSR však pretrvávajú vnútropolitické predpoklady, ktoré z Ruska robia dôležitého strategického spojenca. Sú nimi nedemokratické, autoritatívne režimy, pričom demokratické zmeny znamenajú reálnu hrozbu pre ich existenciu. Rusko ako autoritatívny štát poskytuje týmto režimom politickú podporu, a tak ich vťahuje do svojej sféry vplyvu. Istota Ruska, že je schopné udržať svoje bývalé kolónie v polozávislom postavaní a udržať v nich autoritatívne režimy, je taká veľká, že ju neohrozuje ani zvýšenie cien ropy a plynu pre uvedené štáty.

Jeden z ruských analytikov, zástupca generálneho riaditeľa Centra politického výskumu Aleksej Makarkin pri komentovaní politiky zvýšenia cien energetických surovín pre bývalé sovietske republiky poznamenáva: „Rusko sa nemstí svojim politickým protivníkom, ale pôsobí maximálne pragmaticky a dostatočne diferencovane. Usiluje sa o rozvoj vlastnej ekonomickej expanzie v postsovietskom priestore a využíva pri tom nástroje vplyvu, ktorými disponuje” (4).

Zároveň s ekonomickou expanziou Rusko realizuje aj expanziu politickú, ktorej podstatou je morálna podpora autoritatívnych režimov v bývalých sovietskych republikách a nadväzovanie kontaktov s podobnými režimami na celom svete. Morálna podpora uvedených režimov spočíva v tom, že Rusko vystupuje na medzinárodnej scéne v prospech týchto štátov, ospravedlňuje ich vnútornú politiku a odsudzuje politiku zasahovania zo zahraničia. Hlavným argumentom Ruska je tvrdenie, podľa ktorého akýkoľvek režim, vrátane nedemokratického, je politickou voľbou ľudu daného štátu a má právo na existenciu. Rusko tak „podporuje a pomáha existujúcim nedemokratickým režimom a udržiava ich vo sfére svojich geopolitických záujmov. Na druhej strane proces „autoritarizácie” predstavuje nástroj, ktorým Rusko čelí politickému vplyvu Západu” (5). Autoritárstvo a antidemokratizmus sa tak stáva vnútornou ideológiou geopolitickej expanzie Ruska.

Nie je prekvapením, že Rusko nikdy neodsúdilo ani jeden autoritatívny režim a ani jedného diktátora s výnimkou takých štátov a režimov, ktoré sú podporované USA alebo členskými štátmi EÚ, ako napríklad v prípade Gruzínska. Treba očakávať, že perspektívne konflikt medzi autoritárstvom a demokraciou na svetovej politickej scéne bude narastať a Rusko bude v tomto procese zohrávať dôležitú úlohu spolu s takými štátmi, ako Čína alebo Irán. Ironicky povedané, princípom takejto zahraničnej politiky sa môže stať heslo „diktatúry všetkých krajín, spojte sa!”

Rusko teda disponuje politickým a sociálno-ekonomickým potenciálom pre rozvoj svojej geopolitickej expanzie, pričom sa opiera ani nie tak o vlastnú silu, ako o vnútornú slabosť a egoizmus politických elít, ako aj o nestabilitu politických a ekonomických systémov iných štátov.

Geopolitická doktrína ruského imperializmu

Ako sme už uviedli, hodnotovým a ideologickým základom pre realizáciu praktických úloh musí byť konkrétna geopolitická koncepcia. Zároveň je nevyhnutné, aby daná koncepcia vychádzala z politických a historických tradícií daného štátu. Možno povedať, že geopolitická koncepcia predstavuje súhrn kultúrno-politických faktorov, strategických programov, rozpracovávaných politickými elitami, ktoré obsahujú definíciu vlastného miesta a úlohy v globálnom priestore, miesto iných štátov a vzťah k nim.
Okrem toho geopolitická koncepcia je súčasťou štátnej ideológie, ktorej úlohou je mobilizácia spoločnosti a získanie jeho podpory pre realizáciu zvolenej politiky. Ako sme už uviedli, základnou geopolitickou a zároveň ideologickou koncepciou Ruska je idea Ruska ako eurázijského štátu. Okrem tejto svetonázorovej doktríny je však potrebné spomenúť aj druhú, ktorá získala pomenovanie „Projekt Rusko.” Vo svojej podstate obe koncepcie navzájom veľmi úzko súvisia a vychádzajú z nasledujúcich téz:

1. Výlučné civilizačné postavenie Ruska vo svete.
2. Nevyhnutnosť obnovenia rovnováhy vo svete.
3. Konflikt medzi svetovým dobrom a zlom, medzi materiálnym a duchovným. V tomto konflikte Rusko predstavuje dobro a duchovno, kým Západ je ponímaný ako stelesnenie materializmu.
4. Existencia geopolitických nepriateľov, ktorých cieľom je zničenie Ruska.
5. Impérium ako jediná forma geopolitického a civilizačného prežívania Ruska.

Zatiaľ ťažko možno hovoriť o tom, do akej miery sa tieto koncepcie stanú štátnymi ideológiami. Myšlienku politickej, kultúrnej a civilizačnej svojbytnosti Ruska už v samotnom Rusku nikto nespochybňuje. Koncepcie však zostávajú iba koncepciami, pokiaľ ich nereflektuje oficiálna štátna stratégia a reálne politické kroky vlády a štátu.

Pritom si však treba uvedomiť, že hlavné postuláty eurázijstva, ktoré ešte v polovici 90. rokov prezentoval Aleksandr Dugin, sa už aplikovali v zahraničnej politike Ruska. Tak napríklad politická elita už definovala hlavné ciele, ktoré stoja pred Ruskom a ktorých riešenie je garanciou pre obnovenie jeho pozícií na globálnej aréne. Medzi tieto úlohy patrí:

1. znížene vonkajších rizík;
2. prekonanie periférneho postavenia a návrat na predchádzajúce pozície v medzinárodných vzťahoch;
3. obnovenie vplyvu v bývalých rusko-sovietskych kolóniách;
4. formovanie priateľských vojensko-politických a ekonomických blokov;
5. transformácia unipolárneho sveta na multipolárny.

Ďalším krokom v transformácii názorov na zahraničnú politiku sa stalo vypracovanie a prijatie novej vojenskej stratégie Ruska v roku 2003. Táto stratégia definuje hlavné riziká, úlohy a spôsoby ich riešenia. Medzi hlavné vonkajšie ohrozenia Ruska patria:

· teritoriálne nároky voči Ruskej federácii; zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí Ruskej federácie;
· pokusy ignorovať, respektíve marginalizovať záujmy Ruskej federácie pri riešení problémov globálnej bezpečnosti alebo bránenie upevňovaniu pozície Ruska ako jedného z vplyvných centier multipolárneho sveta;
· vytvorenie alebo posilňovanie vojenských zoskupení, ktoré by viedli k narušeniu existujúcej mocenskej rovnováhy v blízkosti štátnych hraníc Ruskej federácie a hraníc jej spojencov, ako aj v moriach priliehajúcich k ich územiam;
· rozširovanie vojenských blokov a spojeneckých zoskupení, ktoré ohrozujú vojenskú bezpečnosť Ruskej federácie;
· vstup cudzích vojsk pri narušení Charty OSN na území štátov, susediacich s Ruskou federáciou, alebo na území spriatelených štátov;
· nepriateľské informačné (informačno-technické, informačno-psychologické) aktivity, ktoré sú nepriateľsky namierené voči Ruskej federácii a jej spojencom, respektíve ohrozujú ich vojenskú bezpečnosť;
· posilňovanie odstredivých procesov v Spoločenstve nezávislých štátov (6).

Pozornosť si zasluhujú aspekty, súvisiace s fungovaním vojensko-politických blokov v bezprostrednej blízkosti hraníc s Ruskom, ktoré sú vnímané jednoznačne ako nepriateľské a agresívne. V súčasnosti na hraniciach s Ruskom pôsobí iba jeden vojensko-politický blok NATO. Súperenie s touto organizáciou teda pre Rusko znamená jednu z prioritných úloh. Súperenie Ruska a NATO harmonicky zapadá do toho obrazu nepriateľa, ktorý formulujú stúpenci neoeuraziatizmu a predstavitelia „Projektu Rusko.” Je to obraz nepriateľa, ktorý sa usiluje o zničenie Ruska ako štátu. Podľa tejto koncepcie „západní stratégovia tvrdia, že Rusko predstavuje náhodné zjednotenie zaostalých národov. Oni, podobne ako Hitler, opätovne prirovnávajú Rusko ku kolosu na hlinených nohách. O naše ‚hlinené nohy’ si však rozbili oceľové hlavy najlepšie armády Európy – švédska, poľská, francúzska a nemecká. Nie je dôvod nazdávať sa, že iné hlavy čaká inakší osud. Preto nepokúšajú osud, ale namiesto priamej agresie uprednostňujú hadiu taktiku. Rusko v očiach Západu z viacerých hľadísk predstavuje fenomén. Negatívne procesy, ktoré u nás iniciovali, sa neuskutočňujú takými tempami, aké očakávali. Nemôžu pochopiť, ako a prečo je to možné. Nasadzujú si pokrytecké masky a idú študovať, ako sa nám darí bojovať s narkomániou, preto nerastie plánovaným tempom. Potrebujú to údajne na získavanie skúseností. V skutočnosti však chcú poznať náš ochranný mechanizmus a zničiť ho (7).

Jedným zo spôsobov zničenia Ruska je podľa názorov expertov na geopolitiku a politikov jeho geopolitická izolácia a vytlačenie na perifériu sveta. Je to možné pri pokračovaní geopolitického unipolarizmu, v ktorom budú dominovať USA (pozri obrázok 1) (8). Pre zabránenie izolácii Ruska a jeho ďalšieho štiepenia, je nevyhnutné:

a) prekonať periférne postavenie;
b) urobiť všetko možné pre transformáciu svetového geopolitického usporiadania z unipolárneho na multipolárny.

Obrázok 1. Mapa unipolárneho sveta (1 – jadro, 2, 3- periférne vrstvy, 4 – priestor čiernej diery, definitívna periféria.

Multipolarita podľa názorov ruských expertov oslabí dominanciu USA a vytvorí množstvo navzájom si konkurujúcich centier, medzi ktorými Rusko nadobudne jedno z vedúcich postavení. Inak povedané, v unipolárnom svete nie je miesto pre Rusko, kým v multipolárnom svete nemusí byť miesto pre USA. Úloha prekonať unipolárnosť sveta bola v eurázijskom hnutí sformulovaná ešte v 90. rokoch ako nevyhnutná podmienka existencie samotného Ruska ako štátu. „Neoeuraziatizmus nemôže, ak chce zostať sám sebou, uznať oprávnenosť takéhoto usporiadania (existencie unipolárneho sveta – poznámka autora) a jeho úlohou je hľadať možnosti, ako vrátiť tieto procesy späť. Začína sa z najdôležitejšej, ústrednej otázky unipolarity. Unipolarita, t.j. dominancia atlanticizmu v akýchkoľvek formách, či už v jeho čistej podobe alebo vo forme mondializmu, odsudzuje Euráziu ako Heartland na historickú neexistenciu. Neoeuraziatizmus trvá na tom, že tejto unipolarite je potrebné čeliť. Dá sa to uskutočniť jedine prostredníctvom novej bipolarity” (9)

Prakticky rovnakými slovami operujú autori národnej koncepcie bezpečnosti Ruska, ktorí vidia vo formovaní multipolárneho sveta prvoradú úlohu, stojacu pred Ruskom: „Najdôležitejšou úlohou Ruskej federácie zostáva zadržiavanie s cieľom zabrániť jednak jadrovej, ako aj obyčajnej rozsiahlej alebo regionálnej vojne, ako aj zabezpečenie plnenia spojeneckých záväzkov. Z geopolitického hľadiska sa nezavŕšilo formovanie nového usporiadania sveta. Jeho priebeh charakterizuje zápas dvoch tendencií. Z jednej strany je to úsilie USA o výlučnú dominanciu vo svete, zo strany druhej – formovanie multipolárneho sveta, založeného na rovnoprávnosti národov, rešpektovaní a zabezpečení rovnováhy národných záujmov štátov, rešpektovaní a realizácii základných noriem medzinárodného práva” (10).

Praktický význam týmto slovám dal bývalý prezident Ruska Vladimir Putin: „Čo to je unipolárny svet? Nech by tento termín akokoľvek skrášľovali, v konečnom dôsledku znamená v praxi iba jedno: je jedno centrum moci, jedno centrum sily, jedno centrum prijímania rozhodnutí. Nazdávam sa, že pre súčasný svet unipolárny model je nielen neprijateľný, ale aj celkovo nemožný. A nielen preto, lebo na existenciu jediného lídra v súčasnom – a práve v súčasnom svete – nie je dostatok vojensko-politických ani ekonomických zdrojov. Čo však je ešte dôležitejšie, samotný model sa ukazuje ako nefunkčný, lebo jej základom nemôžu byť morálno-etické východiská súčasnej civilizácie.”(11).

Vidíme teda, že ideologická koncepcia euraziatizmu a neoeuraziatizmu nie sú iba prázdne slová, ale nadobúdajú aj konkrétne politické formy. Politickou a štátnou formou realizácie tejto koncepcie môže byť jedine impérium. Z druhej strany to znamená nový proces zhromažďovania stratených území. Bez obnovenia kontroly nad bývalými sovietskymi republikami sa Rusko nemôže stať reálnym geopolitickým pólom. Stačí sa len pozrieť na mapu globálnych pólov, navrhovaných ruskými expertmi, z ktorej vyplýva, že rusko-eurázijský priestor pozostáva prakticky zo všetkých bývalých sovietskych republík a Mongolska (obrázok č. 2).

Obrázok 2 – Mapa multipolárneho sveta

V knihe „Projekt Rusko” sa môžeme dočítať: „Sme jediné, unikátne a neopakovateľné impérium, impérium rodinného typu… Všetky impériá sa rozpadli práve v dôsledku delenia ľudí na jednotlivé kategórie. Ale Rusko stojí.” (12) Dugin vo svoje Geopolitike uvádza: „Jednou z najzákladnejších geopolitických požiadaviek Ruska je ‚zbieranie Impéria.’ Bez ohľadu na náš postoj k ‚socializmu’, ZSSR, východnému bloku, štátom Varšavskej zmluvy atď., bez ohľadu na hodnotenie politickej a kultúrnej reality jednej z dvoch superveľmocí, z geopolitického hľadiska existencia východného bloku bola jednoznačne pozitívnym faktorom pre možné eurázijské zjednotenie, pre kontinentálnu integráciu a suverenitu nášho Veľkého priestoru… Geopolitické zjednotenie, ‚zbieranie Impéria’ je pre Rusko nielen jednou z možných ciest vývoja, jedným z možných spôsobov vzťahu medzi štátom a priestorom, ale zárukou a nevyhnutnou podmienkou existencie nezávislého štátu, ba čo viac nezávislého štátu na nezávislom kontinente.” (13)

Stratégia a geopolitické koncepcie Ruska a ich úspešná realizácia v niektorých aspektoch nás nútia predpokladať, že Rusko bude posilňovať svoju prítomnosť v eurázijskom regióne. Obnovenie vplyvu v regióne znamená, že Rusko sa stane reálnym geopolitickým pólom, schopným konkurovať USA na svetovej scéne. Táto konkurencia nie je možná bez obnovenia impéria.

Osobitnú pozornosť treba venovať tomu, že snaha obnoviť impérium a mocenský vplyv Rusko odôvodňuje nevyhnutnosťou strategickej rovnováhy vo svete, bez ktorej je svet odsúdený na zánik. Tak, podľa názoru ruských politikov, imperializmus predstavuje pre Rusko nie jeho ambície, ale veľkú misiu na záchranu sveta. Pritom a priori tvrdia, že to isté chcú aj iné malé štáty, suverenita ktorých nie je výsledkom vývoja historických procesov, ale jedine politickou náhodou.

Už v súčasnosti, ak budeme vychádzať z vyhlásení politikov a brať do úvahy existujúce modely pôsobenia Ruska na medzinárodnej aréne, môžeme definovať hlavné geopolitické sféry, v rámci ktorých sa realizujú alebo sa budú realizovať geopolitické záujmy Ruska. Sú nimi:

· Sféra dominancie;
· Sféra vplyvu;
· Sféra prenikania;
· Sféra strategického partnerstva.

Sféra dominancie

Do tejto sféry patria krajiny bývalého ZSSR. Rusko v súčasnosti v zásade vylučuje ich možný samostatný geopolitický vývoj a vstup do nejakých strategických blokov, ktoré by boli namierené proti nemu. Daná pozícia sa precízne vyjadrila na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, kde Rusko kategoricky vystúpilo proti vstupu Ukrajiny a Gruzínska do tohto zoskupenia. Posilneniu pozícií Ruska v postsovietskom priestore pomáha malomyseľnosť Európskej únie. Okrem toho Rusko považuje za priame ohrozenie aj zoskupenia štátov medzi bývalými sovietskymi republikami, v ktorých samo nie je začlenené, ako napríklad GUAM, a usiluje sa o ich neutralizáciu akýmikoľvek prostriedkami.

Jedným z najdôležitejších prvkov prítomnosti Ruska v postsovietskom priestore je zachovanie vojenských základní na území bývalých sovietskych republík. Ako tvrdia analytici, prítomnosť vojenských základní v niekdajších sovietskych republikách nemá ani tak strategický, ako politický význam, lebo „upevňuje ruskú prítomnosť v danom regióne.”

Obrázok 3 – Ruské vojenské základne v zahraničí

Celkovo Rusko v rokoch 2007 – 2008 disponovalo 23 vojenskými základňami mimo svojho územia, kým USA ich mali 800 (obrázok č. 3). Na území bývalého ZSSR Rusko malo 22 vojenských základní a nachádzali sa v nasledujúcich republikách:
· Azerbajdžan, mesto Gabala (Samostatný rádiotechnický uzol, RO-7, objekt 754, počet príslušníkov ozbrojených síl: približne 1 000 ľudí);
· Arménsko, mestá Gumri, Jerevan (102. vojenská základňa, približne 100 tankov, 300 obrnených transportérov, delostrelecké systémy a raketové komplexy rozličných typov, 4 000 príslušníkov ozbrojených síl);
· Bielorusko, mestá Hanceviči a Vilejka (Samostatný rádiotechnický uzol, 43. spojovací uzol, celkový počet personálu približne 1 000 ľudí);
· Gruzínsko. Na území Gruzínska má vojenská prítomnosť ruských vojsk štatút mierových síl a sú dislokované v Abcházsku (1 600 ľudí) a v Južnom Osetsku (približne 500 ľudí).
· Kazachstan. Na území Kazachstanu sa nachádza najviac vojenských objektov, v oblasti Guľšad (Sary-Šagan, Priozersk, Balchaš), kde pôsobí samostatný rádiotechnický uzol Balchaš-9 (objekt 1291, OS-2), objekty 4. Štátneho centrálneho viacúčelového polygónu, objekty 929. Štátneho letecko-skúšobného centra, kozmodróm Bajkonur (5. Štátny skúšobný polygón), 171. letecké velenie;
· Kirgizsko, mesto Kant (999. letecká základňa), v ďalších častiach Kirgizska sú umiestené 338. spojovací uzol, 954. skúšobná základňa obrany proti námorným útokom, Automatická seizmická stanica č. 1, Rádioseizmické laboratórium (autonómny seizmický bod) č. 17;
· Moldavsko, región Podnesterska, operatívna skupina ruských vojsk, početný stav maximálne 1 000 ľudí;
· Tadžikistan, mestá Dušanbe, Kuľab, Kurgan-Ťube (201. vojenská základňa, celkový počet 7 000 príslušníkov ozbrojených síl); 1109. samostatný opticko-elektronický uzol Nurek (opticko-elektronický komplex Okno, objekt 7680);
· Ukrajina, región Krym, základňa vojnového námorníctva Čiernomorskej flotily, početný stav: približne 13 000 príslušníkov ozbrojených síl a 16 000 civilných špecialistov) (14).

Bez ohľadu na to, že vojenská prítomnosť Ruska v „blízkom zahraničí” má symbolický charakter, nemožno vylúčiť, že táto prítomnosť neprerastie do reálnej a nebude v určitom rozsahu využívaná na uskutočnenie politiky „riadenej suverenity” v dotyčných štátoch. Okrem toho Rusko aktívne využíva regionálne napätie a etnické konflikty na posilňovanie svojho tlaku proti „rebelujúcim” republikám. Príkladom môžu byť konflikty v Podnestersku, Južnom Osetsku, v Náhornom Karabachu či v Abcházsku.

Hrozba separatizmu a uznania týchto území Ruskom ako nezávislých štátov bránia niektorým postsovietskym republikám, konkrétne Gruzínsku a Moldavsku, realizovať unáhlené geopolitické kroky. Nie je vylúčené, že takáto politická stratégia, ktorú možno označiť za „geopolitické vydieranie”, sa môže stať novým druhom „geopolitických hier.” Technika vydierania bude spočívať vo vytvorení výhodných politických podmienok na drobenie a rozčlenenie uvedených štátov na malé republiky, v podpore akýchkoľvek foriem etnického separatizmu v prípade, keď štáty odmietnu uznať požadovanú formu ruskej dominancie.

Ďalším mechanizmom uskutočňovania ruskej dominancie v postsovietskom priestore sú vojensko-politické a medzištátne aliancie. Patria k nim Zväz Ruska a Bieloruska, Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), Eurázijské hospodárske spoločenstvo (EurAsEC), Stredoázijská spolupráca (CAC, do roku 2006), Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB). Vo všetkých uvedených zoskupeniach Rusko zohráva vedúcu rolu a ich spoločná stratégia je určovaná predovšetkým jej záujmami.

Vďaka rozličným mechanizmom teda Rusko naďalej vo sfére svojho vplyvu udržiava prakticky všetky republiky bývalého ZSSR s výnimkou tých, ktoré sa už stali členmi iných vojensko-politických zoskupení. Okrem štátov bývalého ZSSR možno do sféry ruskej dominancie začleniť aj Mongolsko, ktoré vždy bolo pod kontrolou a vplyvom Ruska. Mongolsko je takisto súčasťou eurázijskej civilizácie a priestoru. Je to dôsledok geopolitického postavenia tejto krajiny, izolovanosť od vplyvov iných civilizácií s výnimkou čínskej, čo predurčuje zotrvanie Mongolska v ruskej sfére vplyvu. Z tohto hľadiska je veľmi dôležitým faktom, že politická moc v krajine je v rukách Ľudovo-revolučnej strany, t.j. bývalej vládnej komunistickej strany. Okrem toho od roku 2007 sa na základe rozhodnutia vlády zaviedlo povinné vyučovanie ruského jazyka v mongolských stredných školách (15).

Súbežne s procesom obnovenia svojej dominancie v postsovietskom priestore sa bude Rusko usilovať o rozšírenie svojho vplyvu aj na iné regióny.

Sféra vplyvu

Do sféry vplyvu Ruska možno začleniť tie štáty, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti hraníc Ruska, ale nie sú členmi vojensko-politických blokov a spojenectiev, namierených proti Rusku a majú negatívny postoj k rozširovaniu vplyvu USA. Objektívne do tejto sféry patria štáty, ktoré boli tradične spojencami Ruska, ako napríklad krajiny Blízkeho Východu a juhovýchodnej Ázie, ako aj niektoré štáty Balkánskeho polostrova. Ideologickou koncepciou, o ktorú sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude Rusko opierať pri rozširovaní svojho vplyvu, je nespokojnosť celého radu malých štátov, najmä moslimských, s agresívnou politikou USA. Oslabenie vplyvu medzinárodných inštitúcií na riešenie a prevenciu vojnových konfliktov bude spôsobovať vznik nových vojensko-politických zoskupení, ktorých cieľom bude zabrániť novej americkej agresii. Preto sa vzájomné vzťahy medzi Ruskom a uvedenými štátmi vybudujú na základe vojensko-strategického partnerstva a zaručení bezpečnosti. Inak povedané, prítomnosť Ruska v uvedených zónach bude predstavovať určitú bezpečnostnú garanciu.

Strategické partnerstvo

Záujmy Ruska v regióne Blízkeho východu a Balkánu sa prelínajú so záujmami Číny, Indie a Iránu, ktoré sa nachádzajú vo sfére strategického partnerstva Ruska. Rozvoj vzťahov s uvedenými štátmi sa pre Rusko stalo jednou z najdôležitejších úloh. Integrácia uvedeného regiónu prispeje nielen k tomu, že z neho budú vytlačené USA, ale aj k reálnej konfrontácii s nimi a s ich spojencami na medzinárodnej scéne. Významným krokom v tejto oblasti sa stalo vytvorenie Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (ŠOS), ktorej vznik avizovali v roku 2001.

Ide o subregionálnu medzinárodnú organizáciu, ktorej členmi je šesť štátov – Kazachstan, Čína, Kirgizsko, Rusko, Tadžikistan a Uzbekistan. Celková rozloha členských štátov ŠOS predstavuje 61 % územia Eurázie a celkový demografický potenciál organizácie predstavuje jednu štvrtinu obyvateľstva Zeme. Z ekonomického hľadiska ŠOS vďaka členstvu Číny integruje okrem iného druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku po USA. Oficiálnymi pracovnými jazykmi organizácie sú ruština a čínština. Sídlom organizácie je Peking.

Štatút pozorovateľov ŠOS majú štáty ako Irán, India, Pakistan a Mongolsko. V roku 2007 členské štáty uskutočnili spoločné vojenské „protiteroristické” cvičenia, ktorých sa zúčastnili aj predstavitelia Indie a Iránu. Nehľadiac na ubezpečenia predstaviteľov ruských politických elít o mierovom charaktere tejto organizácie, evidentný je fakt, že ŠOS je pokusom o vytvorenie vojensko-strategického spojenectva, ktorý by mohol súperiť s NATO. Na stránkach amerických novín The New York Sun sa objavili takéto komentáre: „Podľa názorov analytikov je Šanghajská organizácia pre spoluprácu blokom, ktorý rýchlo získava silu, dostatočnú pre konfrontáciu so Západom. Západ sa zúfalo snaží o rozšírenie svojej prítomnosti v regióne, ale začal v zápase o vplyv prehrávať v súťaži s Ruskom a Čínou. Tento zápas prirovnávajú k „veľkej hre” 19. storočia, keď Veľká Británia a Rusko súperili o kontrolu nad Strednou Áziou” (16)

Ak hovoríme o rozširovaní vplyvu Ruska v Ázii, nemožno zabúdať, že nie je založené na reálnych ekonomických záujmoch, ale na politickom súperení medzi Východom a Západom. Politické zoskupenia ako ŠOS zostávajú zoskupeniami chudobných štátov, ktoré sa nemôžu vyrovnať s riešením vlastných vnútorných ekonomických a sociálnych problémov. Ani politická situácia v týchto štátoch nie je stabilná. Ak tieto zoskupenia neprispejú k riešeniu konkrétnych úloh, ktoré stoja pred spoločnosťami členských štátov, vyhlásenia o význame uvedených organizácií zostanú iba na papieri.

Nehľadiac na vlastnú ekonomickú slabosť, Rusko úspešne využíva zahraničnopolitické prechmaty USA na získanie ideologických pozícií na medzinárodnej scéne. Preto sa jedným z prioritných smerov v ruskej geopolitike stávajú tie regióny, kde dlhý čas dominovali USA a EÚ, t.j. štáty Afriky a Latinskej Ameriky.

Sféra prenikania

Táto sféra predstavuje geopolitické prenikanie Ruska do strategicky významných zón iných geopolitických hráčov. Rusko sa usiluje nielen o vytlačenie USA zo svojej sféry dominancie, ale aj o preniknutie do štátov, ktoré majú prioritný význam pre USA, t.j. do Latinskej Ameriky. Pri charakteristike významu Latinskej Ameriky pre Rusko riaditeľ Ústavu Latinskej Ameriky Ruskej akadémie vied prof. M. Davydov uviedol: „V období rokov 2007 – 2017 bude mať Latinská Amerika podstatný význam pre rozšírenie medzinárodných aktivít Ruska a posilnenie jeho štatútu svetovej veľmoci. Navyše spolupráca s latinskoamerickými štátmi bude môcť do určitej miery kompenzovať oslabenie našich pozícií v iných oblastiach našej politiky.” Túto úlohu v mnohých aspektoch uľahčuje fakt, že v mnohých štátoch Južnej Ameriky sa už dávno sformoval politický odpor voči dominancii USA, ale po rozpade ZSSR protiamerické režimy zostali izolované v súperení s mohutnými USA. Preto im nemohli čeliť ani politicky, ani ideologicky, keďže nemali významnejších spojencov.

Návrat Ruska na medzinárodnú arénu v podobe rivala USA z neho robí spojenca juhoamerických režimov. Z tohto hľadiska sa stali signifikantnými dvojstranné návštevy prezidentov Ruska a štátov Južnej Ameriky po roku 2000, t.j. po zvolení Vladimira Putina za prezidenta Ruska. Podľa údajov Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie, Rusko udržiava diplomatické styky so všetkými 33 štátmi Latinskej Ameriky a Karibského mora. V rokoch 2002 – 2004 sa obnovili vzťahy s Grenadou, nadviazali styky so Sv. Vincentom a Grenadínam, St. Krištofom a Nevisom, Bahamskými ostrovmi a Sv. Luciou. Dôležitou bola oficiálna návšteva V. Putina na Kube v roku 2000, ktorá bola jeho prvou návštevou v Latinskej Amerike, ale aj následná cesta do Mexika. Rozvoj spolupráce s vedúcimi partnermi v regióne stimulovali oficiálne návštevy prezidentov Chile Patricia Aylwina (v roku 1993) a Ricarda Lagosa (v roku 2002), Argentíny Carlosa Menema (v roku 1998), Venezuely Huga Cháveza (v roku 2001) a Brazílie Fernanda Henriquea Cardosa (v roku 2002) (17). V roku 2007 objem tovarovej výmeny medzi Ruskom a štátmi Latinskej Ameriky predstavoval sumu 11 mld. USD (18).

Záver

Napriek tomu Rusko zatiaľ nie je dostatočne silné, aby otvorene vstupovalo do geopolitického súperenia so Západom, ktorý má ešte stále silný vplyv v samotnej sfére ruskej dominancie. Zároveň vyvstáva otázka, ako bude Západ môcť súperiť s Ruskom po tom, ako dokáže v plnom rozsahu ustanoviť kontrolu nad svojou sférou dominancie. V každom prípade, ak sa Rusko stane plnohodnotným geopolitickým pólom, bude v novom geopolitickom usporiadaní v štátoch, ktoré sa dostanú pod vplyv nového Ruského impéria, absentovať akákoľvek možnosť politickej suverenity a demokracie.