Abstrakt
K napísaniu tejto odbornej práce ma viedla profesionálna idea sumarizovať najdôležitejšie údaje a postrehy v zmysle dostupných informácií z printových, elektronických vrátane  internetových médií, ale aj z vystúpení politických a vojenských predstaviteľov viacerých dotknutých a zainteresovaných krajín, najmä USA, Ruska a z členských krajín NATO a EÚ v posledných 8 – 10 rokov a zároveň vyjadriť svoje poznatky a odborné názory pre odbornú alebo aj pre širšiu verejnosť.

Cieľom práce je poskytnúť sumár dostatočných informácií aj s akcentáciou na úskalia pri vývoji, budovaní a prípadnom použití zbraňových systémov protiraketovej obrany, predovšetkým pre politických predstaviteľov štátu (zákonodarných a najvyššej exekutívy), ďalej pre vojenských odborníkov, ale aj predstaviteľov obrannej a bezpečnostnej komunity.

Za kľúčové považujem, že vojenský význam systému protiraketovej obrany bude mať strategickú a globálnu „cenu” pre budúcu reálnu politiku vo svete. Pokiaľ nebude PRO spoločnou a medzinárodnou záležitosťou členských krajín NATO a EÚ, ale aj Ruska a ďalších dotknutých a zainteresovaných krajín sveta, tak tu bude alternatíva meniť alebo aspoň výrazne a reálne ovplyvňovať dianie vo svete tou krajinou, ktorá tento systém skutočne zavedie do používania. Dokonca to môže viesť od teórie a praxe „odstrašovania” ako tenká či červená niť k teórii a praxi „zastrašovania” a to v celosvetovom rozmere.

V práci je základným vecným atribútom úsilie, vyjadriť v postupnom časovom slede vývoj budovania systému protiraketovej obrany, vrátane minulých a existujúcich problémov, s dôrazom na vojenský a vojensko-technický aspekt, najmä u hlavných a rozhodujúcich protagonistov – USA a Ruska, ale poukázať aj na citlivé miesta z pohľadu širšej a potenciálnej medzinárodnej spolupráce s dotknutými a zainteresovanými krajinami.

Práca je štrukturálne sústredená do štyroch kapitol z ktorých sú druhá a tretia kľúčovými.

V prvej kapitole je stručne zhrnutý vývoj a budovanie PRO od počiatku päťdesiatych rokov 20. storočia po deväťdesiate roky v USA a Rusku. Dôležitým vojenským údajom bol stav, že už spočiatku sa uvažovalo a rozhodlo ničiť rakety čo najďalej od cieľa (to je spoločné aj v súčasnosti), čím by sa prípadné dôsledky zničenia medzikontinentálnej rakety nepriateľa minimalizovali nad územím obráncu a keďže v tej dobe bola odchýlka navedenej antirakety relatívne veľká (až 1 km), tak to vyžadovalo použitie termojadrovej hlavice na antirakete. Až neskôr, v sedemdesiatych rokoch sa začalo uvažovať o nejadrovom ničení medzikontinentálnych hlavíc kinetickou energiou.

Druhá kapitola obsahovo-vecne odráža možný politický a zahranično-politický význam vojenskej časti systému protiraketovej obrany. Zvýrazňuje špirálovité možno až nekonečné budovanie systému do budúcnosti a možnosti, či pravdepodobne nevyhnutnosť jeho budovania aj v kozmickom priestore so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ľudstvo.

Najmä tretia kapitola popisuje, vysvetľuje, ale aj hodnotí vojenskú a vojensko-technickú podstatu možného fungovania systému protiraketovej obrany, ale aj potenciálne súčasné a budúce symetrické a najmä asymetrické protipôsobenia u niektorých krajín.

Posledná, štvrtá kapitola sa zaoberá súčasným stavom vo vývoji budovania PRO v rámci NATO. Na jednej strane je možné konštatovať, že konečne je už pre ochranu vojsk NATO aspoň na bojiskách, zabezpečená aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska. No zatiaľ chýba  zabezpečenie ochrany pre obyvateľstvo NATO a EÚ, čo je budúcim cieľovým úsilím do roku 2018. To však bude vyžadovať ďalšiu výstavbu raketových a radarových základní v Európe aj mimo nej.

V závere práce sú štrukturálne a vecne zhrnuté všetky hlavné vojensko – odborné alternatívy pôsobenia na rozvoj vojenskej časti systému protiraketovej obrany a možnosti jeho vplyvu v medzinárodnej a zahraničnej politike.

Kľúčové slová

systém protiraketovej obrany, senzory, radary, satelity, zbraňové systémy, rakety, lasery, veliteľské, riadiace a komunikačné centrá, interkontinentálne balistické rakety (ICBM), strategická obranná iniciatíva (SDI), národná protiraketová obrana (NMD), protiraketová obrana bojiska (TBMD), aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska (ALTBMD), vysokofrekvenčný aktívny aurorálny výskum (HAARP), jadrové zbrane, pozemné radary včasnej výstrahy (EWR/UEWR), predsunuté radary, družicový systém včasnej výstrahy (DSP a SBIRS), kozmický infračervený výstražný systém, systém Aegis, antirakety (GBI), prostriedok s ničiacou kinetickou energiou EKV, MKV a LEAP, strategická triáda, letúňový laser, agentúra protiraketovej obrany (MDA).

Úvodom

V určitom slova zmysle, ale aj vecne je možné uviesť, že prvý krát sa začalo „protiraketovou obranou” zaoberať Spojené kráľovstvo v priebehu druhej svetovej vojny v tzv. Bitke o Britániu, kedy Nemecko začalo od júna 1944 používať najprv bezpilotné letúňové strely V1 (Fi-103) a od septembra 1944 balistické rakety V2/A4 (zbraň odplaty) na bombardovanie a ničenie britských aglomerácií a objektov. No zásahmi raketami V2 utrpeli aj niektoré ďalšie krajiny a mestá.

Spitfire vychyľuje V1 z dráhy letu

Na Londýn dopadlo 517 a na južné Anglicko 537 rakiet V2, ale ešte viacej na Antverpy  1341 a svoj diel dostali aj Lutych  98 , Brusel  65 , Paríž  18 , Lille  25 , Luxemburg  5 , Remagen  11  a Haag  5. Proti V2 nebola schopná vtedajšia protivzdušná obrana reálne a účinne zasahovať. Reálna obrana proti raketám sa začala rysovať až o 10 – 15 rokov (r. 1956 – 1962) neskôr.

Po druhej svetovej vojne sa riešili otázky ochrany pred raketami v rámci protivzdušnej obrany štátu – objektov a zón, pričom osobitná pozornosť bola venovaná ochrane raketových základní (napr. Grand Forks), ale aj hlavných miest niektorých krajín, ako napr. v Rusku ochrana Moskvy.

V osemdesiatich rokoch 20. storočia americký prezident Ronajd Reagan navrhol tzv. Strategickú obrannú iniciatívu (SDI), čo bol program na vytvorenie ochranného štítu okolo USA proti riadeným strelám, najmä viacnásobným balistickým raketám.

V deväťdesiatych rokoch, keď hrozba americko-sovietskej jadrovej vojny takmer pominula, Reaganov nástupca v úrade prezidenta Bush starší navrhol v januári 1991 výrazný presun akcentu v SDI a redukcia programu nazvaného „Obrana proti balistickým raketám”. Jeho cieľom bolo brániť americké jednotky a jednotky spojencov proti strelám Scud v regionálnych konfliktoch (poznatok z prvej vojny v Perzskom zálive a Kuvajtu v roku 1990 – 1991).

Ďalší a sofistikovanejší vývoj pokračoval v modernizácii a integrácii radarov včasnej výstrahy s X radarmi, satelitov včasného varovania a antirakiet s využitím spôsobu ničenia rakiet úderom dosiahnutej kinetickej energie „hit to kill”.

1. Počiatky histórie budovania systému protiraketovej obrany

Prvým krokom pre vybudovanie obrany proti raketám bolo vyriešenie a zavedenie spoľahlivých protilietadlových rakiet (antirakiet), pretože to má veľa spoločného, ako pri obrane pred lietadlami. Rakety je treba ničiť raketami. Similia similibus curantur – podobné sa lieči podobným.

Tak napríklad 19.7.1962 sa podarilo Američanom vyvíjanou antiraketou NIKE ZEUS zničiť u ostrova Kwajalein medzikontinentálnu raketu Atlas, vypustenú zo 6900 km vzdialenej základne Vandenberg.

Podobne aj Rusi, ale už skôr 4.3.1961 raketou V-1000 vo výške 25 km a vzdialenosti 60 km zničili balistickú raketu P-12.

Toto boli prvé reálne a úspešné skúšky a zároveň predpoklady pre vytvorenie skutočne výkonného systému protiraketovej obrany.

Potom to pokračovalo ako budovanie integrovanej protiraketovej obrany, kde je nutné letiaci predmet zachytiť na obrazovke rádiolokátora včasnej výstrahy a zároveň sa uistiť, či ide skutočne o nepriateľskú raketu, prípadne jej hlavicu, zamerať jej dráhu letu, t.j. určiť výpočtom aspoň z dvoch bodov dráhy jej priebeh a tvar, miesto vypustenia (odpálenia) a konečný cieľ (predpokladané miesto dopadu). Nakoniec sa musí odovzdať letiaci objekt sledovaciemu rádiolokátoru, ktorého údaje využíva rádiolokačný povelový strelecký systém k navádzaniu medzitým už odpálenej antirakety.

Všetky postupne, ale veľmi rýchlo spracované údaje, od rádiolokátora včasnej výstrahy, identifikačného rádiolokátora, rádiolokátora zamerania dráhy a rádiolokátora presného navedenia, prichádzajú do centra riadenia protiraketovej obrany vrátane výpočtového strediska, kde sa vykonávajú ďalšie riadiace a povelové činnosti, vrátane výberu najvhodnejšieho postavenia odpaľovacích zariadení antirakiet.

Pre úspešnú realizáciu zničenia balistickej rakety (hlavice) v dostatočnej vzdialenosti a výške od cieľového objektu, je aj v súčasnosti dôležitý faktor času. Rádiolokátor, vplyvom zakrivenia zemegule, môže zamerať vzdialenosť rakety v závislosti od výšky jej vrcholu letu. To znamená, že iba u rakiet s doletom  menším než 1000 km, ich možno sledovať rádiolokátorom už od samotného štartu. Tie rakety, ktoré majú dráhu letu dlhšiu, sú pre skoré sledovanie radarom v rámci včasnej výstrahy, problematickejšie, lebo vrchol ich dráhy je menší. Preto je výhodou, predsunúť rádiolokátory včasnej výstrahy, čo najbližšie k smeru predpokladaného príletu ICBM, pokiaľ sa nepoužijú kozmické prostriedky (satelity) včasného varovania. Tieto opatrenia vytvárajú podmienky pre získanie maximálne možného času pre realizáciu obranných opatrení. Satelity môžu zachytiť už aj štart rakety v čase do niekoľko málo sekúnd a tak môžu predĺžiť čas o ďalších asi 10 minút.

1.1  Ako to prebiehalo u USA?

Výstavba systémov PRO prebieha od roku 1956 až dodnes. U Spojených štátov to začalo systémami Nike-Zeus (1956 – 1961), Nike-X (1961 – 1967), Sentinel    (1967 – 1969), ktoré boli predurčené pre ochranu veľkých mestských aglomerácií a ďalší systém Safeguard (1969 – 1977) už mal za úlohu chrániť  raketové silá s ICBM (Minuteman) a bol realizovaný iba v Severnej Dakote (Grand Forks).

Američania sa rozhodli ničiť nepriateľské rakety čo najďalej od cieľa (od seba). Pri systéme Nike-Zeus to bolo na vzdialenosť 320 km a výšku 150 km. Problémom bolo navedenie antirakety, čo najpresnejšie na letiacu ICBM. Odchýlka bola okolo 1 km, čo vyžadovalo použiť na antirakete termojadrovú hlavicu pre zničenie bojovej hlavice nepriateľskej rakety. A preto bolo dôležité, aby takýto spôsob zničenia hlavice ICBM bol v čo najväčšej vzdialenosti od cieľa, aby neboli prípadné dôsledky výbuchu aj v neprospech obrancu.

Neskôr pri type antirakety Spartan (DM-15-X2) s jadrovou náplňou 1-2 Mt, bol účinný dolet predĺžený na 640 km a na výšku 160 km a v dnešnej dobe až na vzdialenosť 5000 km.

Spôsob ničenia ICBM sa v ďalších rokoch rozvíjal. V 70.tych rokoch sa uvažovalo o nejadrovom ničení hlavíc a to kinetickou energiu. Predpokladalo sa vytvárať na dráhe letu rakety husté mraky rýchlo sa pohybujúcich malých pevných častíc, kedy pri zrážke s  hlavicou rakety pri rýchlosti až 10 000 m/s by došlo k takému jej poškodeniu, že bezprostredne alebo po vstupe do hustých vrstiev atmosféry by došlo k jej totálnej deštrukcii. V 80.tych rokoch, v rámci programu Strategickej obrannej iniciatívy (SDI) – nazývanej Hviezdne vojny, za prezidenta Regana, sa uvažovalo hlavice ničiť v blízkom kozmickom priestore laserom, čo však vyžaduje relatívne vysoký impulzný výkon (5 MW) a fokusačnú optiku s 4 m zrkadlom.

SDI, hoci to bol teoreticky premyslený komplexný a globálny národný protiraketový systém, nemohol však odraziť či zastaviť úder niekoľko tisíc ICBM, z ktorých bola väčšina vybavená viacnásobnými subhlavicami s individuálnym navedením na jednotlivé ciele a zároveň bol mimoriadne finančne náročný. Čiastkové programy z neho, pri obmedzených finančných prostriedkoch, pokračovali však naďalej.

Tu je možné pripomenúť dve staršie zmluvy, prvá z roku 1963 – Zmluva viacerých strán o zákaze jadrových zbraní (Kozmická zmluva), ktorá zakazovala uskutočňovať jadrové výbuchy v ovzduší, kozme a pod vodou. Druhá – Zmluva o princípoch pri výskume a využívaní kozmu, ktorá zakazuje rozmiestňovanie jadrových zbraní na obežných dráhach a v kozme.

Po roku 1991, na základe skúseností z vojny v Perzskom zálive (použitie modernizovaných operačno-taktických rakiet Scud Irakom), prezident Bush (starší) schválil Zákon o raketovej obrane (vybudovanie PRO bojiska – TMD a národnej PRO-NMD). Neskôr nariadil rozmiestnenie systému Globálna ochrana proti obmedzeným útokom (GPALS).

Tento systém sa skladal z:

– PRO bojiska (TMD) v ktorom mali poslanie systémy Patriot (pozemná armáda), NAD (Navy Area Defence) a tiež THAAD (Theater High Altlitude Area Defense).
– Národného PRO NMD), s antiraketami GBI odpálenými z pozemných základní a s ničiacim účinkom v kozme (vysoko nad atmosférou).
– Celosvetového systému Brilliant Pebbles, mal byť rozmiestnený aj s malorozmernými strelami v kozme.

V roku 1999 bol kongresom USA schválený Zákon o národnej protiraketovej obrane (National Missile Defence Act), ktorý podpísal prezident Clinton.

Do realizácie tohto Zákona sa pustil už nový prezident Bush (mladší), vrátane novej jadrovej politiky USA.

V tomto kontexte je potrebné uviesť, že dráhy letu (trajektórie) a miesta dopadov interkontinentálnych balistických rakiet sú kľúčom pochopenia logiky Washingtonu:

– každá raketa z Iránu namierená na USA musí letieť cez strednú Európu a preto USA usilovali o bilaterálne dohody o rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Čechách
– podobne rakety vystrelené zo Severnej Kórei by museli letieť cez Aljašku, kde je už vybudované veľké centrum protiraketovej obrany

1.2.  Ako reagovalo Rusko?

Rusko približne v tom istom čase ako USA, tiež pripravovali systém PRO.  V rokoch 1953-1955 boli do bojovej služby PVO Moskvy zavedené stacionárne protilietadlové raketové komplexy-protiraketový systém S-25 (BERKUT) v rámci Systému “A”, ako vôbec prvý na svete. Neskôr to bola raketa V-1000 s 16 000 ks volfrám-karbidových guľôčok (spôsob nejadrového ničenia ICBM).

Potom to bol systém A-35 (neskôr A-35M), kde už bolo upustené od nejadrového ničenia ICBM, zachytenie a ničenie sa plánovalo najmenej vo vzdialenosti 300 km s použitím radaru novej generácie DUNAJ- 3 s diaľkou odhalenia letu ICBM okolo 4500 km (možno podľa príkladu Američanov). Tento systém bol realizovaný pre prikrytie Moskvy a okolia.

Ďalším systémom a to mobilným, mal byť S-225, ale prednosť dostal systém A-135.

A-135

Práce na rozvinovaní systémov PRO v ZSSR a USA boli korigované v roku 1972 “Zmluvou o PRO”, zakazujúcou vytvorenie národných systémov PRO, ale s právom na prikrytie takýmito systémami iba dvoch a neskôr iba jedného priestoru na ich teritóriách v maximálnom počte 100 antirakiet.

Američania sa rozhodli prikryť systémom PRO raketovú základňu Grand-Forks, po roku od tohto ustúpili a Rusi začali budovať PRO hlavného mesta Moskvy, systémom A-135 už od roku 1971.

2. Význam a budovanie nového integrovaného systému protiraketovej obrany (PRO)

Antirakety, lasery (ničiace prostriedky), radary, satelity, lietadlá (senzory), veliteľské a riadiace centrá pod spoločným názvom – systém protiraketovej obrany sú (zdanlivo?) samostatným a obranným nástrojom, ktorý môže chrániť jednu či celý spolok krajín pred raketovým úderom, ale aj viac.

Ak chápeme protiraketový systém či protiraketovú obranu (subsystém obrany) ako globálny prostriedok, tak podľa parametrov jeho účinnosti a dosahu, vrátane jeho predsunutia do rôznych častí sveta je nepochybné, že je to prostriedok, ktorý pôsobí zásadným spôsobom na dosahovanie hegemónie a výnimočnosti v zahranično-politickom, politicko-geografickom a následne vojensko-strategickom  poňatí, tento dosah má celosvetový význam a zároveň úplne mení vzťahy medzi štátmi.

Zároveň je potrebné pripomenúť, znásobenie jeho ničivého plošného alebo bodového pôsobenia a z  pohľadu geo-strategického využitia pri kombinácii použitia jeho radarov s HAARP (High Frequency Active Auroral Research Program – Vysokofrekvenčný aktívny polárny aurorálny výskum – ionosféry).

Anténna sieť vysokofrekvenčného fázového vysielača (2,8-10 MHz) systému HAARP pri Gakone na Aljaške

Systém PRO nevznikol sám o sebe či pre seba, ale ako vojensko – strategický prostriedok, ktorý je akoby pupočnou šnúrou spojený s ofenzívnymi (útočnými) raketovými systémami, ale aj vzdušnými, námornými a kozmickými. Ak je jediný len pre jednu či niekoľko krajín, tak prináša globálnu prevahu nad ostatnými krajinami, vrátane partnerov či susedov. A hlavne spolu so ZHN, najmä jadrovými, môže prechádzať z pozície “odstrašovania” na pozíciu “donucovania”.

Tento globálny charakter sa môže naďalej a v súčasnosti takmer nekontrolovane prehlbovať aj vo vzťahu k aplikácii PRO vo vesmíre. V tomto prípade bude zároveň jedinečným strategickým prostriedkom pre jednu krajinu alebo blok krajín, ako eliminovať či zabrániť vojenskému, ale aj mierovému využívaniu vesmíru súperom, protivníkom, ale aj partnerom či priateľom. Súčasným faktom je aj to, že likvidovať balistickú raketu nad atmosférou je ďaleko ťažšie, ako satelity na jednotlivých obežných dráhach (USA tak skúšobne urobili už v roku 1985 a 2008 a Čína v roku 2007).

Systém PRO je riešený a budovaný špirálovitým spôsobom, podobne ako u balistických rakiet.. Test – pokus – omyl – korekcia – spätná väzba. Celý a komplexný systém nebude nikdy skončený, ale bude sa v závislosti na vývoji nových technológií, ale aj technickej a technologickej reakcii  protistrán, priebežne zdokonaľovať a rozširovať.

Pre jeho realizáciu je lepšie a efektívnejšie vytvoriť mohutnú medzinárodnú politicko – vojenskú spoluprácu – základňu. No nie takýmto spôsobom, ako to bolo začaté už skôr – cestou bilaterálnych dohôd len s niektorými krajinami ako napr. s Japonskom, Spojeným Kráľovstvom, Austráliou, Dánskom, Talianskom, Izraelom, SRN a Holandskom. Od roku 2002 postupne s Španielskom, Indiou, ČR a Poľskom, v poslednej dobe s Tureckom.

Lepším a zároveň zjednocujúcim riešením je cesta širokej a efektívnej spolupráce v rámci NATO, EÚ,  Ruska, Číny a ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené interkontinentálnymi balistickými raketami určitých krajín a to ako v súčasnosti, tak i v  budúcnosti. Preto sa zdá nevyhnutným, že až po prijatí konsenzu a dohôd so všetkými  zainteresovanými krajinami, je potrebné pristúpiť k vzájomným zmluvám a ich postupnej realizácii.

Hrozby, ktoré predstavuje existencia a v posledných dekádach 20. storočia a začiatkom tohto storočia aj šírenie zbraní hromadného ničenia, najmä atómových (hlavice a nosiče) je už viac ako šesťdesiatpäť rokov potenciálnym faktorom pre niekoľkonásobné zničenie našej planéty a to napriek dosiahnutým a realizovaným dohodám o čiastočnej likvidácii rakiet- nosičov s jadrovými hlavicami rôznych dosahov a mohutnosti.

2.1 Podstata vlastníctva systému protiraketovej obrany

Ak chápeme význam budovania určitého systému protiraketovej obrany, ako odstrašovanie niektorých “nezodpovedných” či “darebáckych” krajín, tak potom by mala logicky klesať aj motivácia takýchto krajín, ale aj ostatných nejadrových, vyvíjať a vyrábať jadrové zbrane – raketové nosiče a hlavice, ako prostriedok ohrozenia či vydierania iných krajín sveta!?

Potom je však zmysluplné, racionálne a nevyhnutné, ak sa chce dosiahnuť čo najväčšia efektívnosť a účinnosť odstrašenia (donucovania), budovať PRO na spoločnom internacionálnom základe, po dohode s ostatnými krajinami sveta, alebo aspoň tými, čo sa cítia byť ohrozené v súčasnosti alebo v budúcnosti.

V tomto kontexte je potrebné zároveň pripomenúť, že:

– vlastníctvo účinného protiraketového systému však stabilizačnú rolu jadrových zbraní posúva do kvalitatívne inej a novej roviny. Jadrové zbrane možno účinne použiť iba vtedy, ak útočník (či obránca) disponuje dostatočne účinným “obranným” systémom pre ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka (najmä ak sa bude naďalej znižovať ich počet medzi RF a USA).

– ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným úspechom v prospech útočníka. Kto zrealizuje tento protiraketový systém sa stáva potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom, ale aj potenciálnym víťazom celosvetového formátu!

 – k tomu je však potrebné spresniť, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne a znížiť straty na vlastnom území sa dá takým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko takejto vojny (i jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho územia a tam ho aj efektívne udrží!

2.2 Dôsledky (vy)budovaného systému protiraketovej obrany

Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), tak v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál, najmä ak ani Rusko, v súčasnej dobe, nemá reálne a bojaschopné medzikontinentálne rakety v takých počtoch ako za Sovietskej éry (možno ide len o stovky kusov?). V tom prípade, by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany (čo vraj doteraz je – má účinnosť 90% alebo 10% ?), mohol byť viac ako dostatočný k odrazeniu akéhokoľvek odvetného (zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (pozn. dovolím si pripomenúť, že prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia, riadenia a spojenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď. a teraz už aj na satelity).

Každá krajina, ak môže či má byť cieľom prvého raketového úderu a chce sa pred ním chrániť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany, ich senzory a veliace strediská a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000-5500 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 3000 km) či ich kombináciou v závislosti na jej geografickej polohe, vrátane využitia predsunutých základní.

Z hľadiska súčasného a najbližšieho vojenského ohrozenia USA, členských krajín NATO a Ruska zo strany Severnej Kórei a Iránu je pravdepodobne nebezpečnejšia Severná Kórea. Vykonala rad skúšok s jadrovým materiálom a raketami nosičmi, aj keď správy o výsledkoch uvádzajú, že zatiaľ nedosiahla výraznejších reálnych výsledkov, treba tieto jej aktivity monitorovať a diplomaciou i nátlakovou brzdiť, alebo aj znemožniť v ich pokračovaní.

Niektoré správy uvádzajú že KĽDR už v roku 1998 vykonala pokus s raketou stredného doletu Taepodong 1. V súčasnosti sa hovorí o modernizovanej rakete Taepodong 2 alebo 3 s dosahom 6000 km s jednotonovým nákladom (pokiaľ sa hmotnosť nákladu zníži môže dosah narásť až na 9000 km, čo sú de facto parametre pre medzikontinentálnu raketu). To by teoreticky umožňovalo zasiahnuť kontinentálnu časť územia USA. V roku 2003 odstúpila KĽDR od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Severná Kórea má aktuálne 12 až 18 rakiet Taepodong 2 a najmenej 18 ich predala Iránu. Existujú informácie, že Severná Kórea poskytuje Iránu pomoc v príprave na vykonanie podzemného jadrového výbuchu. Severná Kórea a Irán podpísali tajnú dohodu, ktorá predpokladá poskytovanie vzájomných výmen informácií o jadrových technológiách,  o typoch a zložení atómových bômb a pod.

Severná Kórea sa tiež pokúsila dňa 13.4.2012 o vypustenie „prvej aplikovanej družice”s využitím rakety odvodenej od Taepodong 2 ako nosnej, pričom údajne tretí stupeň rakety bol iránskej proveniencie. Družica sa nedostala na obežnú dráhu a raketa sa rozpadla ešte za letu.

Vo vzťahu k Iránu určite treba hovoriť o rizikách a potenciálnych hrozbách. Islamská republika sa mnohým javí, ale aj pôsobí ako predvoj novej fronty boja, ktorý spája arabský nacionalizmus s narastajúcou vlnou islamského odporu. Má v rukách veľké tromfy – môže uľahčovať alebo komplikovať situáciu amerických vojsk, môže napomáhať porážke Izraela v Libanone vďaka svojim spojencom v Hizbaláhu, môže dokonca ponúknuť pomocnú ruku Palestíncom prostredníctvom svojej podpory Hamásu. Jej vplyv siaha až do ropných oblastí Zálivu a Saudskej Arábie so šiítskou väčšinou. Naviac má možnosť vyplniť nesmierne regionálne mocenské vákuum spôsobené zničením irackého štátu, ovplyvňovať izraelsko-palestínsky konflikt a dokonca meniť samotnú povahu sekulárnych vzťahov medzi šiítmi a sunnitmi.

Svetové veľmoci požadujú, aby Irán zastavil obohacovanie uránu na 20 percent, ale Teherán sa bráni, že ho potrebuje na civilné účely. Západ má však obavy, že Irán sa snaží vyrobiť jadrové zbrane. Iránski predstavitelia trvajú na tom, že krajina urobí určité ústupky, ak Západ uzná jej právo realizovať civilné nukleárne projekty a zruší sankcie uvalené na Irán.

Z nedávnej histórie o vývoji Iránskeho atómového programu, možno uviesť, že tento začal svoju činnosť v 50. rokoch 20. storočia. Arabskej krajine vtedy v tejto oblasti významne pomáhali USA v programu Atómy za mier (Atoms for Peace). Okrem USA na programe participovali aj západoeurópske krajiny (napr. nemecká firma Siemens) . Po revolúcii v roku 1979 pozostával program z niekoľkých  výskumných pracovísk, dvoch uránových baní, výskumného reaktora a zariadenia na spracovanie uránu, ktorý zahŕňal aj tri známe továrne na obohacovanie uránu. V roku 2011 v krajine slávnostne spustili prevádzku prvej atómovej elektrárne. Vláda sa vyjadrila, že bude pokračovať v trende budovania atómových elektrární.

Nezískal však Irán poučenie z vojny v Iraku, že na štáty, ktoré vlastnia jadrovú zbraň sa neútočí a zároveň, čo je ešte nebezpečnejšie, že ak má nejaký štát v úmysle viesť vojnu proti USA, mal by sa toho vystríhať dovtedy, pokiaľ nevlastní jadrové zbrane? Možno preto spustil Irán a pokračuje v kontroverznej časti svojho nukleárneho programu, ktorá môže byť zneužitá aj na vojenské účely.

3. Čo je vojenskou a technickou podstatou protiraketového systému (USA)?

3.1 Programy

V rámci amerického ministerstva obrany bola za celkový manažment a riadenie všetkých programov raketovej obrany zodpovedná Organizácia balistickej raketovej obrany (BMDO), neskôr bola premenovaná na Agentúru protiraketovej obrany (MDA).

Tieto programy sa sústreďujú na tri oblasti:

1. národnú raketovú obranu (NMD)
2. raketovú obranu bojiska (TMD)
3. vyspelú technológiu balistickej raketovej obrany.

Vtedajšie plány BMDO hovorili o vybudovaní pozemného variantu národnej raketovej obrany  ako “systému systémov”, ktorý sa mal skladať z piatich prvkov:

–   siete antirakiet (GBI) s modulom EKV (neskôr MKV)
– veliteľského, riadiaceho a komunikačného stanoviska (BMC3) zloženého z bojového manažmentu (velenie a riadenie – BMC2) a systému letového spojenia s antiraketami (IFICS)
–   radarov pracujúcich v pásme X (XBR, SBX, FBX)
–   modernizovaných radarov včasnej výstrahy (UEWR)
–   podporných satelitov vo vesmíre (infračervený systém) SBIRS

3.2 Základné časti protiraketového systému

Ak má byť systém PRO funkčný a efektívny musí mať tri základné časti:

– senzory,
– zbraňové systémy
– systémy velenia, riadenia a spojenia.

3.2.1 Senzory

Senzory, najmä radary a satelity sú predurčené pre vyhľadávanie, detekciu, zachytenie a automatické sledovanie balistickej rakety zo zeme (stacionárne a mobilné), mora, (na lodiach a plávajúcich plošinách), vzduchu (lietadlá) a kozmu (satelity), spracovanie parametrov predpokladanej balistickej dráhy, rozpoznanie druhu rakety i v zhluku klamných cieľov a pre riadenie navádzania zbraňových systémov. V mierovej dobe sú ako trvalá prevencia, najdôležitejšie a prvotné pre “stráženie mieru”.

3.2.1.1 Radary

Do protiraketového systému BMDS (Ballistic Missile Defense System) je zahrnutých niekoľko typov radarov včasnej výstrahy. Aj v súčasnosti pre výstrahu od hrozby ICBM slúžia radary UKV EWR (Early Warning Radar) a UKV AN/FPS-115 PAVE PAWS (Phased Array Warning System).

Úlohou 5 UKV radarov EWR je zabezpečiť informácie o letu ICBM, odpálených zo zeme a  odpálených z mora (SLBM). Tieto informácie o objektoch sa volajú ITW/AA (Integrated Threat Warning and Attack Assessment). Zároveň poskytujú informácie o situácii v kozme, vrátane rozpoznávania a sledovania umelých družíc. Všetky tieto informácie sa odovzdávajú do systémov NORAD (North American Aerospace Defense Command) a USSPACECOM (United States Space Command).

Radary EWR sa výrazne zmodernizovali na verziu UEWR, aby mohli byť začlenené do rádiolokačnej siete včasnej výstrahy v budovanom systéme PRO USA.

UHF radary AN/FPS-115 PAVE PAWS (PAVE je názov programu amerických vzdušných síl) sú predurčené pre detekciu a vyhodnocovanie masívnych úderov ICBM a raketami odpálenými z mora. Sú schopné sledovať aj družice na obežných dráhach. Informácie sú odovzdávané na stredisko USS CMW SCC (United States Space Command´s Missile Warning and Space Control Center) na leteckej základni v Cheyenne Moutain v Coloráde a zároveň strediskám národného velenia a Velenia amerických strategických síl. Tento typ radaru má maximálny dosah 5556 km (na bojovú hlavicu). Maximálny pulzný výkon vyžiarený anténou je 5,8 MW.

UHF radary včasnej výstrahy (zdokonalené AN/FPS-115 PAVE PAWS) na vojenskej leteckej základni v Beale (Kalifornia) spolupracujú so zdokonalenými radarmi BMEWS vo Fylingdales a Menwith Hill (Veľká Británia), Thule (Grónsko) a Clear Air Station na Aljaške. Zdokonalené boli aj radary Cobra Dane na leteckej základni Eareckson na ostrove Shemya (Aleutské ostrovy) a SBX radar na Vandebergovaj leteckej základni v Kalifornii.

Ďalší rozvoj radarov sa sústredil na radary pracujúce v pásme X a to ako ich pozemných – predsunutých stacionárnych aj mobilných variant, tak aj námorných (plávajúcich na plošinách).

Keď sa útočiaca medzikontinentálna strela dostane do dosahu predsunutého radaru (FBR-T / FBX-T) alebo radaru včasnej výstrahy (UEWR), ten potvrdí jej let a dráhu. Stredisko BMC3 (v štáte Colorado) po verifikácii údajov aktivuje radary XBR a dá povel na odpálenie antirakiet so špeciálnym modulom EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo MKV-L (Multiple Kill Vehicle).

Radary pracujúce v pásme X poskytujú presné informácie o dráhe strely v stredisku BMC3, ktoré ich priebežne upravuje a prostredníctvom IFICS posiela antirakete GBI. Informácie by mali pomôcť odlíšiť skutočnú bojovú hlavicu od klamných cieľov. Záverečné navedenie na útočiacu hlavicu a prípadné korekcie budú mať na starosti senzory EKV/MKV. Zničenie by malo prebehnúť vysoko nad atmosférou, tesne pod úrovňou najvyššieho bodu letu útočiacej hlavice.

Predsunuté radary, verzia XBR (AN/TPY-2 – pre štartovaciu fázu balistickej rakety) pozemného radaru, ktorá je optimalizovaná na vyhodnocovanie balistických rakiet v strednej fáze letu, v priestore Európy je označený ako EMR (European Midcourse Radar), predtým uvádzaný ako GBR-P (Ground Based Radar-Prototype).

Tento radar má uvádzaný maximálny dosah 6700 km a na klasické bojové hlavice 4000 km. Pracuje v pásme X, tzn. v kmitočtovom pásme 8 -12 GHz. Signál, ktorý je vyžarovaný z radaru sa šíri priamočiaro, je sústreďovaný do veľmi úzkeho zväzku o šírke 0,17°, elektronicky sa rozprestiera v sektore 50×50° a v základnom režime bude orientovaný cca 2° nad terénom.

Teoreticky je schopný pokryť rozsiahly priestor od severu po juh. Vyznačuje sa mimoriadnou rozlišovacou schopnosťou 15 cm.
Obmedzenie pre neho je zakrivenie Zeme, čo v praxi znamená, že vzdialenejšie objekty je radar schopný vidieť len vo veľkej výške.

Toto obmedzenie horizontom Zeme spôsobuje, že radar vidí útočiacu raketu v závislosti na výške trajektórie v rôznych vzdialenostiach. Čím je vrchol trajektórie (apogeum) vyššie, tým skôr a ľahšie raketu odhalí, vyhodnotí a zmeria jej parametre.

Možno konštatovať, že ak však vidí na rakety protivníka, tak musí vidieť aj iné objekty v týchto výškach!?

Námorný variant radaru SBX je v porovnaní so stacionárnou verziou (XBR) síce menej dokonalý a menej presnejší, ale má obrovskú výhodu. Môže byť kedykoľvek premiestňovaný podľa potrieb do rôznych častí sveta. Radar je väčší ako futbalový štadión a je inštalovaný na samohybnej plávajúcej (ropnej vrtnej) plošine. Prednedávnom bol premiestnený na Havajské ostrovy z Texasu, kde bol zostavený. Postavená bola aj námorná  verzia  SBX, ktorá bola inštalovaná na plávajúcej plošine a umiestnená v Adaku na Aljaške.

Jeho uvedenie do prevádzky je považované za významný moment v operačných schopnostiach, najmä v schopnosti čeliť prípadnej hrozbe zo Severnej Kórei.

Predsunutý radar FBR-T (Forward Based Radar – Transportable) bol pôvodne nazývaný THAAD-GBR (Theater High-Altitude Air Defense Ground-Based Radar) a bol vyvinutý k ničeniu balistických rakiet v ich konečnej (zostupnej) fázy letu. Je rovnakej kategórie ako EBR/EMR radar, ale je mobilný (prepraviteľný aj vzduchom lietadlami C-5 a C-17) a vysoko výkonný v rozsahu kmitočtového pásma 8-10 GHz.

Nedávno bol dodaný už aj druhý prevozný predsunutý radar FBX-T (Forward Based X-Band Transportable) s kmitočtovým pásmom 8-12 GHz na leteckú základňu Vanderberg v Kalifornii, ktorý je schopný vyhľadávať, presne sledovať a rozlišovať balistické rakety už od počiatočnej(štartovacej) fáze a zabezpečiť navedenie antirakiet GBI. Prvý takýto radar dodaný v roku 2004 je nasadený v Japonsku.

Radar AN/TPY-2 podobne ako radar EBR/EMR bude vyžarovať veľmi úzky lúč, sledovať a rozpoznávať aj veľmi malé objekty na vzdialenosť tisíce kilometrov. Čím bude bližšie k miestu odpálenia balistickej rakety, tým bude včasnejšia výstraha, rýchlejšie určenie parametrov a analýza hrozby, ale aj presnejšie navedenie antirakety.

Primárnou úlohou predsunutých radarov AN/TPY-2 bude poskytovať údaje už z počiatočnej fázy letu (štartovej a poštartovej) medzikontinentálnych balistických rakiet, určovať smer ich letu, umožňovať rozpoznávanie ich druhu a sledovať ich v omnoho väčšou presnosťou. Tým sa má vytvárať efektívnejší predpoklad pre včasné odpálenie antirakiet GBI (Ground Based Interceptor) a tým dosiahnuť väčšieho priestoru účinného pokrytia, resp. priestoru, kde môžu byť navádzané. Môžu sa podieľať aj na efektívnej ochrane amerických bojových jednotiek a jednotiek spojencov na teritóriách ich nasadenia.

Radarový systém Aegis bol navrhnutý tak, aby umožňoval prevádzku na bojových lodiach (krížnikoch a torpédoborcoch), ktoré sú vybavené počítačovým systémom a špeciálnym softwarom, ktoré mu umožňujú vyhľadávať a automaticky sledovať približujúce sa balistické rakety.

Okrem uvedeného je vyvíjaná pozemná verzia systému Aegis o ktorú má záujem Izrael. A taktiež má byť nasadená v niektorých európskych krajinách ako napr. v Poľsku, Taliansku, Turecku  a pod.  Cieľové údaje im majú poskytovať predsunuté radary AN/TPY-2 ktoré sa plánujú rozmiestniť v juhovýchodnej časti Európy, ale hovorí sa aj o Ukrajine.

Systémy Aegis sú vybavované vyhľadávacími a streleckými 3D radarmi AN/SPY-1. Systém Aegis patrí medzi cenovo prijateľné a mobilné riešenia protiraketovej obrany na menšie platformy plavidiel (torpédoborce, fregaty). Tieto 3D radary sa považujú za štít flotíl, majú vysoký výkon 6 MW a dokážu súčasne vyhľadať, sledovať (viac ako 100 cieľov) a navádzať riadené rakety na vzdialenosť viac ako 190 km. S riadenými strelami komunikujú prostredníctvom RF spojenia v ich strednej fáze letu, pre záverečné navedenie rakiet je však potrebný aj strelecký radar AN/SPG-62.

Zároveň je potrebné pripomenúť, že radary, ktoré pracujú v pulznom (lúčovitom) móde alebo v rozptýlenom (sledovacom) móde môžu využívať schopnosti HAARPu (High Frequency Active Auroral Research Program – Vysokofrekvenčný aktívny polárny aurorálny výskum) vytvárať ionosférické zrkadlá a zasiahnuť oblasti, kde HAARP ani radary nedosiahnu lúčom sami o sebe. Systém týchto radarov v kombinácii s HAARP, ktorý používa armáda USA (a zrejme aj Rusko), potom môže zasiahnuť ciele v rôznych oblastiach sveta. Radary samozrejme môžu pôsobiť aj samostatne, pokiaľ sú rozmiestnené na vhodnom mieste vzhľadom k cieli – potom môžu použiť aj priamy odraz od ionosféry. To znamená, že môžu operovať samostatne a HAARP ich možnosti rozširuje.

Nezabudnime ani na také “maličkosti”, ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 40-1000 MW či viac a zdroj energie cca 1- 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku?  To môže mať dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, napr. v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov mobilných sietí a ďalších. Pásmo ochrany lietadiel pred ožiarením a tým aj bezletová zóna pre civilné letectvo môže dosahovať okruh o polomere 10 až 50 km. Vzdialenosť 5 km je územím s možnosťou rušenia príjmu TV vysielania a nad 10 km rádiového vysielania.

Taktické údaje dosahov radarov postavených v Thule (Grónsko), Aljaške a V. Británii sú dostačujúce na pokrytie väčšiny územia Ruska, polovicu územia Iránu, siahajú až k hraniciam Indie a Číny. Preto pokrytie územia radarom v ČR sa javí menej zmysluplné, pokiaľ nejde len o spresnenie špeciálnych údajov…

Minulým zámerom USA (už od roku 2002) bolo predsunutie a postavenie radaru XBR (EMR) do Česka s realizáciou do roku 2010-11 , čím by  sa dosiahla skutočnosť, že všetky hlavné ruské kozmodrómy a základne – Pleseck, Kapustin Jar, Bajkonur/Kazachstan, Jasnyj a Krasnoznamensk, aj iránsky (južne od Teheránu), ale aj čínsky (Šuang-Čcheng-cu, Jin-kuan-strelnica a Chui-Li) budú v jeho dosahu a to s rozlíšením objektov okolo 15 cm.

Bola by to mimoriadne výhodná poloha, je to prakticky potenciálna kontrola nad celou Európou, Ruskom, Prednou Áziou, Blízkym východom a podstatnou časťou Afriky, najmä nad Egyptom, Líbyou a Alžírskom. A zároveň synchrónnou spoluprácou s radarom HAVE STAR rozmiestneným na najvýchodnejšom výbežku Nórska vo Vardo, by sa dosiahla rozlišovacia schopnosť objektov až neskutočných 5 cm.

Získanie takýchto údajov a ich vloženie do počítača amerického protiraketového systému, by sa určite neprekonateľný ruský systém stal onedlho prekonateľný. Američania tvrdia, že vysielanie radaru v Česku sa predpokladá len v prípade ohrozenia balistickou raketou, alebo pri vykonávaní testov. Testov amerického radaru, alebo testov ruských rakiet?

Zatiaľ sú postavené „protiraketové” radary na Aljaške, Aleutoch, v Kalifornii, Massachusetts, v britskom Fylingdales, na grónskej základni v Thule a v japonskom Šakiri.

Ruský radar DARJAL na základni Gabalinskaja (6) na južných svahoch západného Kaukazu bol uvedený do prevádzky v r.1998. Je radarom včasnej výstrahy, patrí medzi najväčšie a najvýkonnejšie radary na svete. Má vynikajúcu strategickú pozíciu z ktorej má Irán ako na dlani a umožňuje bez problémov odhaliť štart balistickej rakety v celej hĺbke jeho územia. Je staršej konštrukcie než XBR, nie je tak presným sledovacím a navádzacím radarom, ale dosah má okolo 6000 km a výkon 40 MW.

Monitoruje Irán, Turecko, Čínu, Pakistan, Indiu, Irak, Austráliu, ale aj rad afrických krajín a ostrovov v Indickom a Atlantickom oceáne. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na životné prostredie, ale to aj Rusi popierajú. Práve tento radar ponúkol prezident Putin na summite krajín G8 (7-8.6.2007), ako alternatívu pre Američanov, namiesto budovania radaru v Českej republike.

DARJAL by však musel byť čiastočne modernizovaný, aby mohol byť začlenený do systému PRO. Technický systém MDA dovoľuje prijať na ruskej základni Gabalinskaja posádku amerického vysielacieho a kontrolného stanoviska údajov radaru ruskej stanice, prebrať interface formátu údajov, postaviť satelitný vysielač a kódovaciu stanicu, napojiť sa do riadiaceho centra radaru optickou dátovou zbernicou a využívať priestor na tejto základni. Okrem toho, by bol získaný ideálny priestor (pozície) pre funkciu senzorov, ale aj predsunutých pozícií pre zbraňové systémy, začlenené do systému protiraketovej obrany.

Ďalší návrh ruského prezidenta Putina  pre amerického prezidenta Busha bol predložený na ich stretnutí v USA v júli 2007. Ponúkol najmodernejší modulárny radar včasnej výstrahy VORONEŽ, ktorý je vybudovaný v Armavir (11) v Krasnodarskom kraji a bude začlenený do nového globálneho protiraketového obranného systému, ktorý by sa budoval v rámci Partnerstva NATO – Rusko. Tento radar leží asi 700 km od iránskych hraníc a okrem tohto postavenia je vybudované ešte jedno, u Lekhtusi u Petrohradu.

Rusko v Irkutsku na južnej časti Sibíri uviedlo do prevádzky štvrtý radar VORONEŽ. Ďalšie tri radary VORONEŽ M/DM boli v rokoch 2005 až 2011 inštalované v západnej oblasti Ruska. Jeden z nich je v Kaliningrade u Baltického mora, druhý je prevádzkovaný na východnom pobreží Čierneho mora (u Armavira) a tretí u Baltického mora, neďaleko Petrohradu.

Je však potrebné uviesť, že niektoré najmodernejšie bojové hlavice už používajú technológiu stealth pre zníženie efektívnej odrazovej plochy, ktorá môže spôsobiť zníženie dosahu radaru približne na 2000 km.

Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje “radarové možnosti”, tak môžu spoločne poskytnúť radarový servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta a tak ich ochrániť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho a Stredného východu, ale aj vzdialenejších.

3.2.1.2 Satelity

Vesmírne satelity (družice) tvoria významnú zložku architektúry protiraketového systému. V kozmickom priestore však už pôsobí celý rad rôznych typov satelitov a družíc s rôznym špecifickým poslaním. Počnúc výzvednými (optoelektronické, zobrazovacie IMINT), prieskumnými (rádioelektronické SIGINT, Signal Intelligence), navigačnými (Navstar), telekomunikačnými – spojovacími (DSCS – Defence Satellite Communications System), meteorologickými a včasnej výstrahy (USA – DSP – Defence Support Program, SBIRS – Space-Based Infra-Red System-High a Low).

Funkciou satelitov včasnej výstrahy je detekcia a podanie správy o odpálení protivníkových rakiet. Odovzdané echo spustí precízny vyhľadávací režim radarov a rozbehne vyhodnocovací proces na veliteľskom stanovišti.

V tomto smere pre Rusko pôsobia v kozme vojenské geosynchrónne družice Kozmos (napr. 2479 od 30.3.2012), ako družice systému včasného varovania typu OKO-2, najmä pred balistickými raketami vypúšťanými z ponoriek, ktoré by mohli ohroziť územie Ruska.

Pre USA majú nezastupiteľnú rolu družice v rámci družicového systému včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na geosynchrónnych obežných dráhach(35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov.

Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený, okrem iného v činnosti je už v činnosti od roku 1970. Preto je postupne nahradzovaný družicovým systémom SBIRS (Space-Based Infrared System) s dvomi hlavnými kozmickými časťami.

SBIRS High  so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach, ktoré musia zachytiť štart ICBM do 20 sekúnd. Jeho senzory môžu detegovať a automaticky sledovať ako strategické tak aj taktické balistické rakety v priebehu tzv. horúcej štartovej fázy, t.j. v čase horenia hnacích motorov rakiet. Družice budú vybavené dvojrežimovou detekčnou aparatúrou. Vyhľadávacím snímacím infračerveným senzorom so širokým zorným poľom (pre rýchly celosvetový prehľad rakiet v štartovacej a po – štartovacej fáze) a stabilným sledovacím infračerveným senzorom s úzkym zorným poľom (pre presnú detekciu, rozpoznávanie a automatické sledovanie dráhy letu rakety).

SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach k presnému sledovaniu trajektórie vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu, rozpoznať hlavné časti od klamných a detaily telies. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži možnosť ich zničenia proti – rádio -elektronickými riadenými strelami. Toto celkové usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred odpálením balistických, ale aj taktických rakiet rádovo v sekundách.

V roku 2001 systém BIRS Low bol premenovaný na STSS (Space Tracking and Surveillance System).

Tieto družice (STSS) včasnej výstrahy tak umožňujú určiť polohu odpaľovacieho zariadenia, zmerať okamžitú rýchlosť, zrýchlenie štartujúcej rakety, počet a prevedenie bojových hlavíc, klamných cieľov, prípadne aj úlomkov po zásahu s vynikajúcou presnosťou.

STSS ako kozmické senzory majú podstatne rozšíriť možnosti existujúcich radarov, najmä z pohľadu presného sledovania rakiet prakticky vo všetkých fázach ich trajektórie letu (od štartovej, cez vzostupné až po ich zásah a zničenie). Zároveň dopĺňajú či eliminujú obmedzenia pozemných senzorov z hľadiska zachytenia a sledovania rakiet vo vzťahu k zakriveniu Zeme.

Družice STSS o hmotnosti 2244 kg nesie na svojej palube infračervený zobrazovací senzor pre viditeľnú časť spektra, ktorá je schopná sledovať a rozpoznávať rakety v strednej fázy letu, údaje o manévroch v poštartovej fázy letu, použitie návratových modulov a rôznych klamných cieľov. Senzor dokáže zabezpečovať vyhodnotenie úspešnosti zásahu rakety antiraketou pričom družice budú pracovať vo dvojiciach pre dosiahnutie vyššej presnosti a rozlišovacej schopnosti.

Poslanie družicového infračerveného systému SBIRS (Space-Based Infrared System) je zabezpečovať americký systém PRO údajmi o mieste, času odpálenia, určenie technických parametrov a sledovanie dráh letu balistických rakiet v celosvetovom rozmere vo fázach od odpálenia až po konečnú zostupnú fázu, resp. po opätovný vstup bojových hlavíc do horných vrstiev atmosféry. Má tiež poskytovať presné a aktuálne údaje o mieste odpálenia rakiet pre účely úderu na odpaľovacie zariadenia. Systém má tiež úzko spolupracovať s pozemnými radarmi a nasmerovať ich tak, aby spoľahlivo zachytili prilietavajúce rakety alebo ich hlavice a zároveň vyhodnocovať stav po zásahu antiraketou. Súčasne má plniť rad ďalších úloh, ako napr. poskytovať včasné a situačné varovanie vojskám na bojisku v zahraničných misiách, technický prieskum, analýzu a ďalšie.

Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA úplne nový kvalitatívny rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD (radary) majú svoje fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením zeme. Celosvetové pokrytie zemského povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA minimálne. V čase mieru má systém monitorovať testovacie skúšky balistických rakiet na celom svete a vyhodnocovať ich údaje či parametre. Preto zavedenie tohto systému do prevádzky bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej obrany USA.

Tieto postupy zároveň „oprávňujú” začať či pokračovať v skvalitňovaní podobných systémov ostatnými vyspelými krajinami a zároveň ďalšie pokusy elimináciu pôsobenia týchto družíc včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh „zbrojenia” a potenciálneho ničenia bude a aj pokračuje na vysokej technickej úrovni aj v kozme.

3.2.2 Zbraňové systémy

Zbraňové systémy (antirakety) pre ničenie rakiet realizujú vyhľadávanie, rozpoznávanie a ničenie cieľov prostriedkami s využitím technológie kinetickej energie – (EKV, LEAP, MKV) alebo s využitím sústredenej energie (výkonový laser).

Medzikontinentálna raketa Peacekeeper (MX) používa rovnaké silá ako uvažované antirakety – modifikovaný Minuteman II. s EKV hlavicou Raytheon. Rakety nemusia niesť iba EKV (exoatmospheric kill vehicle) IR navádzané hlavice, ale aj vysokoexplozívnu strelu (blast fragmentation) či jadrovú hlavicu obmedzeného rozsahu.

Prostriedok  EKV (exoatmospheric kill vehicle) je valec o dĺžke 1,4 m a hmotnosti 55 kg, môže fungovať jedine nad atmosférou (vo výške väčšej než 130 km nad Zemou) tak, aby dosiahol bod stretu s využitím vlastných senzorov a riadiacich motorov. V menších výškach by v dôsledku trenia vznikalo teplo, ktoré by jeho infračervené senzory „oslepilo”. Dlhý valec je slnečná clona senzorov, ktoré sú osadené kryogenicky chladenými veľkoplošnými detektormi, pracujúcimi v niekoľkých pásmach vlnových dĺžok. Trysky sú zásobované palivom z veľkej nádrže v prostriedku. Prostriedok EKV ničí bojovú hlavicu kinetickou energiou (hit to kill).

Od augusta 2007 na vojenskej leteckej základni Edwars (v Kalifornii) sa realizovali testy na novom konštrukčnom prvku – vysoko výkonnej hnacej jednotke prostriedku MKV (Multiple Kill Vehicle). Táto hnacia jednotka má vykonávať jemné riadenie prostriedku ničenia (MKV), ktorý obsahuje 8-20 malých ničiacich prostriedkov tak, aby sa dostal do dráhy a ústretovému kurzu letu bojových hlavíc. MKV vo vhodnom okamihu vypustí malé prostriedky ničenia a tie zničia súčasne niekoľko bojových hlavíc kinetickou energiou.

Prostriedok MKV (Multiple Kill Vehicle) má výrazne zvýšiť účinnosť pozemných a námorných zbraňových systémov integrovanej protiraketovej obrany v strednej fázy letu balistickej rakety. V antiraketách má MKV nahradiť súčasný prostriedok EKV, ktorý dokáže ničiť len jedinú bojovú hlavicu.

MKV je schopný zničiť naraz niekoľko bojových hlavíc vrátane klamných. Tým odpadá jeden z najnáročnejších úloh systému PRO – nutnosť rozpoznania, ktorá hlavica je pravá a ktorá falošná a súčasne aj problém zahltenia systému v prípade hromadného raketového úderu. To by zároveň mohlo znížiť nároky na celú sústavu senzorov určených pre rozpoznávanie bojových hlavíc na veľkých vzdialenostiach a výškach v kozme.

Navádzacia sústava MKV využíva novú technológiu veľmi presného zameriavania objektov na priamu optickú viditeľnosť. Jej hlavným prvkom je veľkoplošný detektor, ktorý pracuje vo vzdialenej infračervenej oblasti elektromagnetického spektra, doplnený kanálom vizuálneho sledovania. Z dôvodu dosiahnutia čo najnižšej hmotnosti boli v konštrukcii i optike použité veľmi ľahké materiály. V porovnaní s prostriedkom EKV má tento nový prostriedok ničenia väčší dosah.

Antiraketa SM-3 (Standard Missile), predtým RIM-161A, má štyri stupne. Prvé dva zabezpečujú zrýchlenie a vynesú ju do veľkej výšky v atmosfére. Tretí stupeň jej udelí ďalšie zrýchlenie a vynesie ju nad zemskú atmosféru. Pred každým zapálením každého motora dostane navádzacia sústava rakety od GPS navigačné údaje správneho kurzu letu pre presné priblíženie sa k cieľu.

Štvrtým stupňom je vlastný prostriedok ničenia (RIM-161/SM-3 LEAP infrared seeker module) LEAP o hmotnosti 9 kg, ktorý využíva vlastné infračervené senzory k približovaciemu manévru na cieľ, ktorý potom ničí vlastnou kinetickou energiou – nárazom.

V súvislosti so strategickými nosičmi ICBM, ktorých USA majú 550, musím pripomenúť, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 ks subhlavíc), ako je LGM-118A Peacekeeper (MX) “Dozorca či strážca mieru” s 10 samonavádzacími strelami Mark 21, každá s 300 kt jadrovou hlavicou  odpaľovaných z pozemných síl, s presnosťou do 10 m.

V rámci tzv. strategickej triády, to sú aj atómové ponorky s raketami (16 až 24 ks) s viacnásobnými hlavicami (do 14 ks na jednej) o 336 hlaviciach a strategické bombardéry (115 ks), pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží  až 1255  majú Spojené štáty s 5966 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom. Rusko ich má 927 (657 ICBM z toho 321 mobilných, 192 na 12 ponorkách a 78 bombardérov) s 5682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii.

3.2.3 Systémy velenia, riadenia a spojenia

Systémy velenia, riadenia a spojenia poskytujú veliteľom údaje o cudzej balistickej rakete a údaje o automatickom sledovaní zo senzorov pre čo najúčinnejšie a efektívne priame riadenie a navedenie zbraňových systémov pre zničenie rakety a pre súčinnosť s orgánmi národného velenia pri vyhodnotení strát, účinnosti a ostávajúceho času do dopadu rakety na zem. Má k dispozícii rozsiahlu sieť komunikačného systému (systém letového spojenia s antiraketami)  IFICS (In-Flight Interceptor Communications system) až priamo k antiraketám.

Systém BMC3 (BMC2 a IFICS) je kľúčovým prvkom systému PRO USA. Práve preto je venovaná mimoriadna pozornosť rozsiahlej integrácii jednotlivých prvkov a senzorov, testovaniu a ich uvádzaniu do plnej operačnej prevádzky. Rozsahom začlenených komponentov v celosvetovom meradle a obrovskými objemami prenosu údajov v reálnom čase nemá vo svete obdobu.

Systém BMC3 nielen integruje, ale aj synchronizuje jednotlivé prvky a senzory vrstveného systému PRO na Zemi, na mori a v kozme a je základným predpokladom jeho funkčnosti a optimalizácie všetkej činnosti proti všetkým druhom a kategóriám cudzích rakiet a to vo všetkých fázach ich letu.

3.3 Aká je trajektória letu medzikontinentálnej rakety?

Trajektóriu letu medzikontinentálnej rakety je možné rozdeliť na štyri etapy:

3.3.1 Prvá etapa

Je aktívna, od momentu štartu do vypnutia motorov posledného stupňa a ich oddelenie od bojových hlavíc vo výške 200-300 km, čo trvá 3-5 minút. V tejto výške ostanú spojené: bojové hlavice, systém riadenia, pomocné korigujúce motory a komplex prostriedkov na prekonanie PRO (ťažké, ľahké imitátory a stovky tisíc dipólových odrážačov pre vytvorenie zarušenia radiolokačných prostriedkov protivníka).

3.3.2 Druhá etapa

Už podľa príkazu riadiaceho systému, je vykonávaný manéver na prvý vypočítaný bod, v ktorom je vypustená bojová hlavica (subhlavica) na cieľ číslo 1 a určité množstvo prostriedkov na prekonanie PRO protivníka. Potom nasleduje manéver na druhý vypočítaný bod na cieľ číslo 2 a tak to pokračuje v závislosti od počtu bojových subhlavíc hlavíc. Na každý takýto manéver sa počíta s 30-40 sekundami.

3.3.3 Tretia etapa

Je to voľný let všetkých vypustených elementov (bojových aj klamných) po balistickej dráhe vo výškach do 1000 až 1500 km, čo trvá asi 10-20 minút.

Preto americký systém GMD (Ground-based mid-course Defense – časť pozemných prostriedkov pre obranu v strednej fáze letu), antiraketa (súčasť protiraketového systému BMDS- Ballistic Missile Defense System) má zničiť bojovú hlavicu v tretej etape, v tzv. strednej fáze letu, tzn. vo veľkej výške nad zemou, t.j. nad atmosférou, vo vákuu.

Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo MKV (Multiple Kill Vehicle) vyneseného antiraketou s bojovou balistickou hlavicou je práve v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa a obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa-M(SS-27).

3.3.4  Štvrtá etapa

V poslednej a najkratšej etape letu, okolo jednej minúty, oblak elementov vletí do atmosféry vo výške okolo 110-120 km s rýchlosťou cca 7 km/s. Pritom pri pôsobení aerodynamického odporu sa budú ľahké elementy oneskorovať za ťažšími, ale aj od bojových subhlavíc.  V tejto etape je veľmi ťažké a zatiaľ temer nemožné rozpoznávať bojové subhlavice letiace v oblaku klamných cieľov.

3.4 Kedy je ničenie medzikontinentálnych rakiet najoptimálnejšie?

Najdôležitejšie pre PRO je ničiť medzikontinentálne rakety v prvej etape (po štarte) ich letu. Pritom rýchlosť antirakety musí byť vyššia ako útočiacej medzikontinentálnej rakety protivníka a musí byť vo vzdialenosti nie viacej ako 500-600 km od balistickej dráhy rakety s kvapalinovým pohonom motorov alebo 300 km s pevným palivom. (Ako priznávajú samotní Američania, v súčasnosti zabezpečiť zachytenie rakiet ukrytých vo vnútorných priestoroch Ruska je nemožné a aj z tejto reality zrejme vychádza aj zámer priblížiť (predsunúť) pozície antirakiet bližšie k hraniciam Ruskej federácie).

To znamená, že v protiraketovej obrane by bolo najlepšie túto raketu zničiť v prvej etape (prípadne ešte druhej), kedy raketa veľmi zrýchľuje (do 3 minút u pevného paliva motorov a do 5 minút pri kvapalinového paliva) po štarte, nie sú ešte oddelené motory od hlavice a po jej zničení dopadajú trosky na vlastné územie protivníka.

Pred niekoľkými rokmi sa všeobecne predpokladalo či argumentovalo, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené).

Pritom k obrane systému PRO (antirakiet a radarov) by museli byť pri ňom rozvinuté ďalšie systémy (napr. Patriot Advanced Capability – PAC-3 alebo Terminal High Altitude Area Defense – THAAD) pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet krátkeho a stredného dosahu, vo vrchných vrstvách atmosféry, ale neúčinné proti medzikontinentálnym raketám a už vôbec nie proti rakete SS-25 SCRAMJET STEALTH.

Štartujúce rakety (1. a 2.etapa) sa predpokladajú ničiť aj s pomocou letúňového lasera alebo bezpilotných prostriedkov (vyvíja sa aj  kozmický laser). Izrael už má bezpilotný prostriedok EITAN na ničenie balistických rakiet. V strednej fáze letu (3.etapa) rakiet budú ničené pomocou antirakiet GBI (dosah 5000 km), SM-3 (na lodiach) s dosahom do 500 km a THAAD a na v záverečnom lete (4.etapa) budú ničené systémom a kompletmi stredného dosahu typu Medium Extended Air Defence System – MEADS a PAC-3.

3.5 Ako by vyzeral stret antirakiet s raketami a ako by sa správali trosky z nich?

K stretu rakiet má dôjsť nad zemskou atmosférou. Každý z objektov (antiraketa a bojová hlavica) sa tam pohybujú rýchlosťou okolo 7 km/s (viac ako 25 000 km/h). Trosky vzniknuté pri tak obrovskom náraze, pokračujú v lete (páde), pričom ich smer a rýchlosť závisia od uhla zrážky. Predpokladá sa, že dĺžka ich letu, môže dosahovať od 2000 km až po 5000 km. Ak pri náraze dôjde k rozrušeniu tepelného štítu bojovej hlavice, tak jednotlivé komponenty v atmosfére zhoria a okolo 10% ich dopadne na zem ako malé meteority.

Simulácia rozprášenia týchto asi 10% trosiek vyzerá podobne, ako keď sa v atmosfére pred niekoľkými rokmi po poškodení plášťa rozpadol a zhorel americký raketoplán. Jeho zvyšky sa tiež nevyparili, ale boli rozosiate na veľkom priestore územia USA a ich rozmery boli aj väčšie ako 20 cm.

Pri kontaktnom strete antirakety a bojovej hlavice, je problémom jadrový roznecovač, ktorý je rádioaktívny a v každom prípade zamorí okolie. Išlo by minimálne o stovky kilometrov plôch na zemi. Spravidla by išlo o plutónium a obohatený urán. Ten je veľmi pyroforický, aj keď pri náraze zhorí, tak sa pekne rozptýli do atmosféry a toxicitu uránu považujú odborníci za väčšie nebezpečenstvo než jeho rádioaktívne účinky.

Môže dôjsť k jadrovému výbuchu pri strete antirakety s jadrovou bojovou hlavicou? Reálne testy či pokusy v laboratórnych podmienkach sú nevykonateľné a tak ostávajú len úvahy a domnienky. Americkí špecialisti jadrový výbuch nevylučujú, českí naopak tvrdia, že je to vylúčené.

Dôvodom rozporov je skutočnosť, že klasický iniciačný systém, ktorý je používaný k vyvolaniu štiepnej reakcie je pri náraze zničený skôr, než začne fungovať. Bojové hlavice majú pomerne zložitý a niekoľkonásobný systém zaistenia pred iniciáciou. Tento fakt však nič nemení na možnosti do takéhoto systému zabudovať približovacie zapaľovače rôznych princípov činnosti, ktoré privodia iniciačný systém do činnosti v prípade, že prostriedok antirakety-EKV/MKV sa priblíži k bojovej hlavici. Nemusí dôjsť ani ku kontaktnému zásahu a jadrová bojová hlavica vybuchne.

Priamo pri výbuchu by však nemala spôsobiť vážnejšie škody. Vo vzduchoprázdne nemôže vzniknúť ničivá tlaková vlna. Rozptýlený rádioaktívny materiál by postupne klesal do atmosféry, kde by sa rozriedil a na zemi sa rozptýlil na veľkú plochu. Špecialisti na technológiu zničenia rakety kinetickou energiou, nazývanou “hit to kill” tzn. nejadrového prostriedku ničenia EKV, sa sporili o jeho účinnosti. Niektorí tvrdili, že účinnosť sa pohybuje okolo 0,1 (10%).
Je pravda, že táto účinnosť sa dá riešiť trhavinou a črepinovým účinkom, ale ich účinok na bojové hlavice, ktoré sú chránené špeciálnou úpravou plášťa tzv. tvrdené hlavice (ochranným tepelným štítom) je zanedbateľný. Logicky z toho vyplýva, že ďalším a  účinným riešením je jadrová hlavica na antirakete, ale aj tej by mala odolať “tvrdená hlavica”.

Bývalý minister obrany USA Rumsfeld si zadal vnútornú predbežnú vedeckú štúdiu- nasadenie nukleárnych interceptorov (antirakiet) do systému protiraketovej obrany, možno aj preto, že jadrová nálož na antirakete je potrebná k spoľahlivému zničeniu multihlavíc a rojov hlavíc sprevádzaných klamnými cieľmi.

3.6. Aký by bola efektívnosť či význam použitia lasera pre ničenie rakiet?

Pre ničenie medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) je z viacerých dôvodov najefektívnejšie použiť laser. Preto projekt Airborne Laser (ABL) so siedmymi letúňovými lasermi YAL-1 sa plánuje zaradiť do operačnej služby čo najskôr. Hlavným dodávateľom je firma Boeing s lietadlami Boeing 747-400, ďalšími partnermi sú firmy Northrop Grumman (vývoj a výroba laseru) a Locheed Martin (vývoj a výroba pasívneho systému pre detekciu balistických rakiet a pre riadenie nasmerovania laserového lúča).

Laser (Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation) je citlivý kvantový generátor, ktorý pracuje vo viditeľnej a infračervenej oblasti elektromagnetického spektra. Laserové žiarenie je monochromatické, koherentné, má zanedbateľnú úroveň vlastného šumu, malú rozbiehavosť (rozptyl) lúča a najmä schopnosť sústrediť značnú spektrálnu hustotu energie žiarenia. Podľa druhu aktívneho prostredia (látky) môže byť kvapalinový, plynový, chemický a iný.

Laserový protiraketový systém má tiež určité obmedzenia. Najnáročnejšie je zistenie vlastného odpálenia balistickej rakety, jej identifikácia, sledovanie a určenie smeru letu. Tieto údaje môže získať od Hlavného strediska systémov včasnej výstrahy.

Potom nasleduje počítačové spracovanie, určenie vhodného okamžiku a spôsobu zásahu tela rakety laserovým lúčom, tak aby bol zničený iba nosič (spôsobí to zapálenie pohonných hmôt a následne zničenie), nie jadrová, chemická či biologická hlavica.

Pred samotným použitím lasera, musí dosiahnuť potrebný výkon a jeho optika musí byť nasmerovaná na cieľ. Všetky tieto operácie musia byť zvládnuté v časovom limite štartovej fázy rakety, t.j. 180 až  300 sekúnd.

Základom laserového systému je špičkový senzor – infračervené zariadenie IRST (Infrared Search and Track). Súčasný systém WASS (Wide Area Surveillance System) zaisťuje detekciu a presné zameranie polohy rakety na obrovské vzdialenosti pre účely smerovania laserového lúča.

Okamžite po detekcii rakety (krátko po jej štarte) je spracovaná výstražná informácia, ktorá je odovzdaná Systému automatického sledovania dráhy letu strediska zabezpečenia bojovej činnosti, velenia, riadenia, spojenia a vyhodnotenia BMC4I (Battle Management Command, Control, Communication, Computers and Intelligence). Tento Systém je súčasťou pozemnej časti PRO pre strednú fázu letu GMDS (Ground-based Midcours Defence). Okrem vysoko presného sledovania dráhy letu odovzdáva údaje aj ďalším systémom vzdušného prieskumu a prehľadu vzdušnej situácie a tiež aktívnym ďalekomeracím systémom ARS (Active Ranging System). Výsledkom je veľmi presné trojdimenzionálne sledovanie letiacej rakety a výpočet jej balistickej dráhy.

Tieto presné údaje sú odovzdané výkonovému laseru YAL-1A pre potreby riadenia paľby týmto laserom. Hlavný výkonový laser je riadený niekoľkými malými lasermi o výkone 10 kW.

Laserové ožarovanie tela rakety uvedeným výkonom, v trvaní 3 až 5 sekúnd úplne postačuje k zničeniu všetkých súčasných typov rakiet. Každé lietadlo s laserom je schopné fyzicky zničiť v intervaloch 3 až 5 sekúnd až 40 balistických rakiet.

Existujú však aj negatívne vplyvy na funkciu lietadlového laseru. Nie je vylúčené, že druhotné dôsledky použitia laseru, najmä pri skupinových úderoch lasermi a ich vysoký vyžarovaný výkon, by mohol mať nepriaznivý vplyv na vlastnú bojovú techniku a živú silu. Mohli by byť ohrozené ľudské životy, vážne poškodené zdravie, ale aj narušenie prevádzky technických prostriedkov PVO, optoelektronických navigačných prostriedkov lietadiel, družíc i procesov navedenia vysoko-presných zbraní napr. systémov NAVSTAR/GPS a pod.

Obmedzenie úplného či presného použitia laseru môžu spôsobiť aj nepriaznivé poveternostné podmienky, hlavne mraky, ktoré spôsobujú značný útlm pri prenikaní laserových lúčov.

3.7 Ako môže pokračovať vývoj PRO?

Dá sa predpokladať, že súčasné základné technické nedokonalosti PRO (u antirakiet a radarov) sa podarí v blízkej či potrebnej dobe postupne vyriešiť, aj keď podľa špirálového vývoja tohto systému, to bude permanentná korekcia a systém PRO dosiahne vyššie hodnoty účinnosti ako sú súčasné (s použitím lasera alebo aj jadrovej hlavice na antirakete, bolo to aj pred niekoľkými desaťročiami).

Nový a prevratný poznatok, nazývaný digitálne tvarovanie vysielaného zväzku (digital beamforming) by sa mohol stať základom pokročilých technológií, ktoré výrazne zmenia priebeh bojovej činnosti systému protiraketovej obrany a môže tiež napomôcť k zmareniu potenciálneho drvivého raketového útoku na vojnové námorníctvo USA.

Ďalej by mohol pomôcť vyriešiť jeden z hlavných problémov u protiraketových systémov a to v tom, že klamné ciele alebo aj iné protiopatrenia, ktoré by mohli ľahko ukryť či zamaskovať bojovú hlavicu protivníka a tak oklamať vystrelenú a navádzanú antiraketu. V prípade umiestnenia na družiciach vytvorí predpoklady k tomu, aby nové špionážne a pozorovacie misie mohli byť vykonávané priamo z obežnej dráhy.

Podstatou je zdokonalenie súčasného radaru s plošnou fázovanou anténou (phased-array radar). Zatiaľ čo zavedené radary sa pri vyhľadávaní cieľov otáčajú, zdokonalené radary vychyľujú vyžarovaný zväzok lúčov elektronicky zo stacionárnej základne (neotáčajú sa). Dokážu objekty vyhľadať v priebehu mikrosekúnd a to veľmi rýchlym vychyľovaním hlavného zväzku na niekoľko cieľov, tak aby však nestratili rozlišovaciu schopnosť pri sledovaní niekoľkých rozdielnych cieľov spojito v jednom okamžiku. Jeho anténa vyžaruje niekoľko zväzkov a tak je každý z cieľov ožarovaný a sledovaný konkrétnym priradeným radarovým zväzkom lúčov.

Proces digitálneho tvarovania zväzku kombinuje najmodernejšie prvky anténnej a digitálnej technológie – anténna sústava radaru digitalizuje signál, ktorý prijíma a uchováva všetky vstupné informácie. Tieto údaje sú tiež použité pre vytvorenie takého množstva lúčov, koľko je ich potrebné pre sledovanie toho počtu objektov, ktoré sa objavia v priestore. Kľúčovou výhodou tohto systému či spôsobu je schopnosť pokryť s istotou rozsiahlu oblasť záujmu jediným radarom.

V Rusku sa začali realizovať technické opatrenia, ktoré by znížili možnosť zistenia štartu a skrátenia dĺžky a času letu rakety v prvej etape. Je to možné realizovať výmenou kvapalinového paliva raketových motorov za pevné, čo by viedlo k skráteniu letu až do jednej minúty (oproti 3-5 minútam) a do výšky nie vyššej 80-100 km (oproti 200-300 km), čím by ostala v atmosfére (prostriedky ničenie kinetickou energiou EKV, MKVa LEAP by potom boli nepoužiteľné).

Ďalším opatrením je, čo najviac sťažiť zachytenie rakety antiraketou cestou možností vykonávať manéver raketou vo vertikálnej aj horizontálnej rovine, čo modernizovaná raketa Topoľ-M (SS-27) dokázala pri letových skúškach.

V roku 2001 Rusko tajne testovalo prototyp SS-25 ICBM. Táto raketa, než opustí resp. neopustí atmosféru, sa otočí opäť k zemskému povrchu a letí ako riadená strela, prúdové lietadlo či bombardér vo výške okolo 25 míl (37 km) rýchlosťou Mach 5 (6000 km/h). Je pokrytá technológiou stealth a nie je zničiteľná ani vysielačom HAARP (pracuje v kozmickom priestore – ionosfére), ani  GMD (antiraketami), ale ani systémom PAC-3.

Pokračuje vybavovanie ponoriek medzikontinentálnymi balistickými raketami SLBM Bulava M (morskoj), ktoré majú dolet 8600 km a nesú každá desať nezávisle manévrujúcich jadrových hlavíc – MIRV (D-19M Bulava-30) či jednu o sile 500 kt (D-19M Bulava-M) až s doletom 10 000 km. Za najvýznamnejšiu vlastnosť Bulavy je považovaná schopnosť rýchle manévrovať v zostupnej fázy letu a tým prekonávať systémy PRO.

Ponorka Projektu 955 s 12 strelami Bulava-M dokáže vypúšťať strely z hĺbky do 65 metrov a pri rýchlosti až 15 uzlov a naviac je vybavená šiestimi odpaľovacími šachtami na torpéda ráže 533 mm, ktorými môže odpaľovať aj strely RK-55-Granat (NATO-Code SS-N-21 Sampson) s jadrovou hlavicou o mohutnosti 299 kt a doletom 2400 km. Nadväzujúci Projekt 955A (Borej) bude vybavený až 16 strelami Bulava-M.

Celkom má byť postavených sedem ponoriek tejto triedy do roku 2015 s ich exploatáciou do roku 2040-2050. Majú nahradiť ponorky Projektu 941 a 667, ktoré sú vyzbrojené balistickými raketami triedy Typhoon, Delta-3 a Delta-4.

Ruské strategické sily otestovali prototyp úplne novej a zatiaľ tajomnej medzikontinentálnej strely a zapli nový radar včasného varovania proti balistickým raketám v blízkosti Irkutska. Výkonný radar s označením Voroněž-M, dvakrát väčší než súčasné radarové systémy, je schopný sledovať oblasť od Indie až po Spojené štáty.
Od júla chce Rusko v masívnom rozmere “obnoviť”, po 26 rokoch, pravidelné hliadkové plavby svojich strategických nukleárnych ponoriek.

Rusko tiež potvrdilo zámer do roku 2015 uskutočniť rozsiahly, technicky a finančne náročný program protiraketovej obrany s jeho plnou kompletáciou v roku 2020. Zároveň a opätovne ponúkli spoluprácu USA, európskym štátom, vrátane neutrálneho Rakúska, Fínska a Švédska.

Národný systém vzdušno-kozmickej obrany (VKO) Ruska okrem zachytenia a zničenia balistických rakiet, bude ochraňovať teritórium federácie pred údermi bojových lietadiel  a rakiet s plochou dráhou letu a takisto aj zachytenie a zničenie kozmických prostriedkov, majúcich veľmi významnú úlohu v PRO USA.

Tento systém bude integrovať päť systémov: systém PVO, systém PRO, systém varovania pred raketovým napadnutím, systém kontroly kozmického priestoru a systém REB. Realizácia tohto systému sa predpokladá ukončiť v rokoch 2015 až 2020.

Najmodernejší protiraketový a protilietadlový systém PVO S-400 Triumf a S-400M Samoderžec nainštalovalo Rusko ako kľúčovú súčasť posledného pásma ochrany hlavného mesta Moskvy, neďaleko mesta Elektrostal v moskovskej oblasti.

Systém S-400 Triumf (NATO SA-21A Growler) a S-400M Samoderžec (NATO SA-21B Growler) so strelami 9M82 Giant sú vysoko sofistikované systémy schopné ničiť balistické riadené strely stredného doletu (do 2500 km) na vzdialenosť až 400 km, tzn. na dvojnásobnú vzdialenosť než americký systém MIM-104 Patriot a dva a pol krát väčšiu vzdialenosť než jeho predchodca S-300PMU2 (SA-10 Grumble). Výkonovo odpovedá americkému systému THAAD.

Radarová stanica včasnej výstrahy Voronež je považovaná za prvý krok pri realizácii tohto ambiciózneho programu PRO a jej úlohou je varovať pred raketovým útokom. Radar Voronež-DM je v plnej prevádzke od decembra 2006 a môže monitorovať oblasť medzi Severným pólom a Afrikou. Druhý radar tohto typu je dislokovaný u mesta Armavir (asi 700 km na severozápad od iránskej hranice a asi 100 km severne Soči) a v prevádzke je od roku 2007. Bol ponúknutý Američanom, keď odmietli ponuku na využitie radaru Darjal v Azerbajdžane.

Radar Voronež-DM pracuje v kmitočtovom pásme 150 až 300 MHz a stredným výkonom 700 kW. Vyznačuje sa unikátnymi taktickotechnickými a prevádzkovými parametrami, ktoré umožňujú vysokú pravdepodobnosť zistenia a presnosti sledovania dráh letu desiatok balistických rakiet súčasne. Obsluhu tvorí len 15 osôb vzhľadom k vysokému stupňu zavedenej automatizácie procesov.

Zo strany USA sa uvádzajú informácie, že ďalšou logickou fázou rozvoja amerického vrstveného systému PRO sú antirakety umiestnené na obežných dráhach v kozme.

Budúca vrstva antirakiet operujúcich v kozmickom priestore by mohla umožňovať účinnú globálnu schopnosť obrany proti balistickým raketám. Mali by sa vyznačovať veľmi krátkou reakčnou dobou na vzniknutú situáciu a ničiť rakety už v počiatočnej fázy letu. Zároveň by to mohlo viesť k minimalizácii stacionárnych antirakiet v podzemných železobetónových silách, ktoré sú zraniteľné, ale aj finančne nákladné a ktoré nemôžu dosahovať takú účinnosť ako antirakety v kozme.

V súčasnej dobe žiadne zbraňové systémy na obežných dráhach nie sú a tak prípadné umiestnenie antirakiet Spojenými štátmi by predstavovalo prvý krok k rozsiahlej militarizácii kozmu a zrejme by to malo dopad na podobné iniciatívy časti ostatných krajín v vesmírnym potenciálom. Ďalším produktom umiestňovania zbraňových systémov by boli laserové zbrane s potenciálom ničiť objekty nielen v kozme, ale aj na zemi a mori.

Týmto by sa však pravdepodobne dosiahla pre Spojené štáty pripravenosť na všetky druhy hrozieb z nepredvídateľných miest prakticky celého sveta.

Samozrejme, že to všetko vyvolá podstatné zvýšenie finančných výdajov u USA, NATO, Ruska, ale aj iných krajín, než boli pôvodne plánované. No nič to nezmení na fakte, že dôjde k porušeniu alebo zmene strategickej jadrovej vyváženosti či odstrašovania a vyvolá to pokračovanie vysoko sofistikovaného technického a technologického dozbrojovania vo vývoji a výrobe raketovej a antiraketovej techniky, ale aj senzorovej a kozmickej techniky a ich umiestňovanie do kozmu, najmä medzi USA na jednej strane a Ruskom s Čínou na strane druhej, ale aj niektorými ďalšími krajinami sveta.

Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať “svoju” primeranú protiraketovú obranu či štít a zároveň tak prispieť v rámci NATO. Samozrejme nie v tom megalomanskom či globálnom poňatí.

Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1 Favorit  alebo S-400 Triumf (SA 21A Growler) s príslušným 3D radarom a spolu so systémom S-300PMU (to by odpovedalo PAC-3 alebo aj THAAD), ktorý je v armáde zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória pokryť do značného  rozsahu aj susedov a zároveň sa začleniť do spoločného pozemného protiraketového systému.

No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy, 54 mil. USD (viac ako 2,5 mld. sk).

3.8 Aká bola a je spolupráca rakiet?

Žiadna raketa nie je “mierová” bolo deklarované v dobrej viere po ich mierovom poslaní Chartou 77. Ani toto vyjadrenie nie je úplne pravdivé! V rámci vesmírneho výskumu, dokonca v kooperácii dvoch rivalov USA a Ruska, sa realizujú užitočné výskumy či svetová komunikácia. Americké rakety používajú ruské motory.

Kozmická stanica ISS (medzinárodná kozmická stanica) je ruskej produkcie a striedajú sa na nej medzinárodné posádky i súkromní bohatí samoplatitelia s predpokladom jej prevádzky do roku 2020 a prípadnej recertifikácie do roku 2028.

Všetky kozmické rakety sa pôvodne vyvinuli z medzikontinentálnych balistických striel. V roku 2006 bolo do kozmu vypustených 65 rakiet. Z toho 24 ruských a 18 amerických. Rusko má teraz v operačnom použití 98 satelitov a obnovuje svoj Ruský globálny navigačný systém GLONASS. Rokuje sa aj o prepojení amerického a ruského systému.

O 5 rokov neskôr, v roku 2011 bolo tromi hlavnými svetovými aktérmi vypustených do kozmu 73 rakiet (z toho však 5 neúspešných). Primát drží Rusko s 36 štartami (z toho 3 neúspešné), druhá a prvý raz predstihla USA je Čína s 19 štartami (z toho 1 neúspešný) a tretie sú USA s 18 štartami rakiet (z toho 1 neúspešný).

Pre rok 2012 plánuje Rusko ešte viac štartov a to 38, typovo pôjde o 17 rakiet rodiny Sojuz, 15 Protónov, 3 Rokoty, 2 Dnepri a 1 Zenit. Okrem toho sa majú uskutočniť ešte 3 štarty  rakiet Sojuz z Francúzskej  Guayjany a 1 Zenit vo verzii SEALaunch. Plánuje sa aj premiéra nosiča SOJUZ-2.1v (hmotnosť 158 t) s kapacitou nákladu 3000 kg.

USA plánujú v roku 2012 minimálne 18 štartov, z toho 7 rakiet Atlas V, 4 Delta IV, 2 Pegasus XL a ešte 5 rakiet Falcon 9 a Antares (predtým Taurus 2). Ich skutočný počet bude závisieť na tom, či sa podarí dodržať ich sústavnými technickými problémami sužovaný vývojový harmonogram.

Rusko spolupracuje aj Európskou vesmírnou agentúrou na kompatibilite so satelitným systémom Galileo (obdoba k americkému GPS, námietky majú Holandsko a Británia, financovať sa má z verejných peňazí štátov EÚ) na modernizácii Sojuzu a Progresu a spoločne pripravujú pre rok 2012 novú dopravnú raketu Klipper. Pokiaľ sa týka výskumu Mesiaca, tu Američania pracujú samostatne a Rusko spolu s Čínou vyvíjajú vlastnú techniku pre skúmanie Mesiaca.

V decembri 2006 vyniesol ruský nosič Kozmos 3M na obežnú dráhu nemecký satelit SAR-Lupe, pritom je v žargóne označovaný ako špionážny. Podľa uzatvorenej zmluvy medzi Rosoboronexport a nemeckým COSMOS International Satellitenstart Gmbh ruská strana vynesie do kozmu celkom ešte 5 týchto satelitov. Tento typ nemeckého satelitu má radarovo pokryť potreby veliteľstva NATO v Európe. Technické vybavenie satelitov umožní využívanie systému aj Francúzskom, ktoré bude kompenzovať túto možnosť prístupom k optickému HELIOSu II pre nemeckú stranu.

Už od sedemdesiatych rokov 20. storočia je realizovaná aj spolupráca Indonézie s americkou firmou Hughes Aircraft (teraz Boeing Satellite Systems) v oblasti vlastného telekomunikačného systému, dvojicou geostacionárnych družíc Papala A1 a A2 (jednota). Neskôr to pokračovalo Papala B1-4, C1-2. V roku 2001 ruský Zenit-2 dopravil na obežnú dráhu meteorologický Meteor 3M-1 a ďalšie zariadenia. Od roku 2007 Indosat začal spolupracovať aj  s francúzskou firmou Thales Alenia Space (Papala D1).

Spolupráca beží aj pri využívaní raketových motorov americkými firmami (Aerojet General), čo dokumentuje využitie ruských motorov NK-33/AJ26-58 na rakete Antares (premenovanej z Taurus II) v priebehu rokov 2009 – 2012.

Už dlhoročne je vykonávaná doprava nákladov na medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) zásobovacími nákladnými loďami Progress s využitím rakety Sojuz a v roku 2011 dopravil náklad americký raketoplán Atlantis. Okrem lode Progress zaisťujú zásobovanie ISS aj európske (ATV-3) a japonské lode (HTV-3).

Z kozmodrómu Bajkonur sú vypúšťané do kozmu telekomunikačné družice s rôznym nákladom, rozsiahlym poslaním a pre viacero krajín sveta, ako napr. družica Intelsat 22 v roku 2012 (model Boeing 702MP firmy Boeing co.), nosnou raketou bola Proton-M/Bríz-M, s telekomunikačným zariadením pre austrálske ministerstvo obrany, ale aj pre zabezpečenie telekomunikačných služieb pre oblasť Európy, Afriky, Stredného Východu, Indického oceánu a Ázie.

Z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane 24.7.2012 odštartovala úspešne ruská nosná raketa Sojuz-FG, ktorá vyniesla na obežnú dráhu celkove päť satelitov z Ruska, ako aj Bieloruska, Kanady a Nemecka, pričom ruský satelit Kanopus-B by mal poskytovať telemetrické údaje z obežnej dráhy 510 km nad našou planétu, BKA je jeho bieloruským variantom. Ruský MKA-PN1 bude zhromažďovať údaje, ktoré by meteorológom mali napomáhať v modelovaní oceánskeho prúdenia, súčasne však bude plniť aj nešpecifikované bezpečnostné úlohy. Nemecký TET-1 bude testovať nové kozmické technológie, kým kanadský satelit ADS-1B sa stane súčasťou satelitného systému na identifikáciu a lokalizáciu vesmírnych telies.

Je teda skutočnosťou, ak hovoríme o raketách, našli by sme viac spoločných a styčných bodov, ktoré skôr smerujú  v prospech spolupráce a tým aj pokoju, mieru a stabilizácii, než o hľadaní nepriateľa a prebúdzanie nedôvery. Čím väčšia je táto miera spolupráce a pochopenia, dokonca dnes možno hovoriť aj v tejto oblasti o globalizácii, aj v raketovej oblasti so spoločnými cieľmi, tým sa znižuje nebezpečenstvo zneužitia “dozbrojovania”.

Rakety majú však i podstatnú vojenskú funkciu a preto môžu byť a sú aj prvkom nedôvery a ohrozenia. A tu je dôležité a exaktné, ale aj citlivé narábanie s argumentmi pre získanie dôvery tých krajín, ktoré ich už majú vo výzbroji, no i tých, ktoré sú bez nich.

4. Prvý reálny krok NATO k vybudovaniu protiraketového dáždnika

Severoatlantická aliancia vykonala v rokoch 2010 – 2011 prvý krok pre vybudovanie protiraketového dáždnika. Prvý raz úspešne prepojila protiraketové systémy niektorých krajín do jedného spoločného systému, ktorý ochráni pred balistickými raketami, zatiaľ len vojakov na bojisku (ALTBMD). Velitelia NATO po prvý raz získali schopnosť riadiť obranu nasadených síl na bojisku pred balistickými raketami.

Je to ďalší, konečne už reálny pokrok vo vývoji budovania protiraketovej obrany NATO, ktorá predpokladá v budúcnosti chrániť 900 miliónov obyvateľov členských krajín Aliancie.

Hlavnú rolu v tomto novom systéme budú hrať Spojené štáty. Tento systém má nahradiť pôvodné plány Obamovho predchodcu bývalého prezidenta G.W.Busha, ktoré predpokladali vybudovanie radaru v Českej republike a základne antirakiet v Poľsku.

Prvú fázu spustili Američania vyslaní vojnovej lode USS Monterey do Stredozemného mora. Raketový krížnik je vybavený špeciálnym radarovým a navádzacím systémom Aegis s cieľom chrániť Európu hlavne pred potenciálnou hrozbou iránskych balistických rakiet.

V ďalšom období je cieľom vybudovanie radarovej stanice v Turecku a v nadväznosti aj na ňu vzniknú základne s americkými antiraketami SM-3 v Rumunsku v roku 2015 a v Poľsku v roku 2018.

Zároveň pokračuje vývoj novej verzie Aegis s označením BMD 4.0.1, ktorá má zlepšiť schopnosť protiraketovej obrany účinne zamerať a zničiť nové a sofistikovanejšie strely s väčším dosahom. Nové antirakety SM-3 Block IB budú vybavené dvomi infračervenými vyhľadávačmi so zvýšenou citlivosťou pre zameranie na väčšie vzdialenosti a tiež systém riadenia a manévrovania za letu.

Prepojený systém ako sú vojnové lode, pozemné a plávajúce radarové stanice, mobilné odpaľovacie rampy antirakiet, lietadlá včasnej výstrahy, satelity niekoľkých krajín (Francúzska, Nemecka, Talianska, Holandska a USA) – to všetko spolu teraz už dokáže vzájomne komunikovať, ale hlavne v prípade ohrozenia je ich možné prepojiť a tiež riadiť z jedného operačného centra – Centrum kombinovaných vzdušných operácií NATO (CAOC) v nemeckom Uedemu.

Systém nazývaný TBMD (Theater Ballistic Missile Defence) tzv. protiraketová obrana bojiska je zatiaľ predurčená len pre ochranu vojakov v poli, ale kdekoľvek na svete. Už by sa nemala opakovať situácia z prvej vojny v Perzskom zálive (1991), kedy irácke jednotky nebezpečne ostreľovali raketami Scud pozície koaličných vojsk, ale aj civilné obyvateľstvo v susednom Kuvajte.

Postupne už vzniká komplexnejší systém tzv. aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska (Active Layered Theatre Ballistic Missile Defence) ALTBMD. To je prepojenie ďalších zbraňových a senzorových prvkov, ktoré vytvoria spoločne hustú obrannú sieť. Bude to tiež rozšírenie softwaru a štruktúry obrany tak, aby sa dali prepojiť jednotlivé protiraketové prvky rôznych krajín NATO po celom území Aliancie a tak dosiahnuť celoplošné pokrytie teritórií a ochranu obyvateľov členských krajín. Kompletný protiraketový dáždnik má prikryť členské krajiny od roku 2018.

K náročnému projektu Aliancia prizvala aj Rusko, ktoré plány protiraketovej obrany predtým, ale ešte aj v súčasnosti kritizovalo. Zatiaľ Moskva prikývla.

Rusko sa však stále nemôže s NATO dohodnúť na tom, ako by spoločná obrana mala fungovať a ako do nej zapojiť ruské strategické sily. Podľa predstáv NATO by totiž mali vzniknúť dva protiraketové dáždniky – aliančný a ruský. Tieto by potom mali spolu nejako komunikovať. Zrejme by išlo hlavne o výmenu údajov a informácií, ale v ostatnom by obidva systémy fungovali samostatne a nezávisle na sebe.

Rusko však trvá na tom, aby tieto systémy boli prepojené a že Rusko bude pred raketovým útokom chrániť východné hranice Európy a štáty NATO zasa hranice západné.

V tzv. sektorovej obrane, by tak Rusko chcelo byť zodpovedné za rakety smerujúce cez jeho územie do Európy, zatiaľ čo NATO by malo na starosť tie, ktoré by mierili cez jeho územie do Ruska. Podľa niektorých členských krajín NATO na čele s USA, by to však dávalo Rusku „príliš veľkú zodpovednosť” za ochranu spojeneckých krajín. Je to zrejme okrem iného, na súčasnú etapu vzájomných vzťahov, príliš veľká (ne)dôvera?!

5. Záver

Zrejme je a naďalej bude nevyhnutné rešpektovať realitu, že časť sveta (krajín) sa bude snažiť vyvíjať a  vyrábať ZHN, najmä jadrové, vrátane rakiet, ako ich nosičov. Neodradia ich ani sankcie medzinárodných inštitúcií, ani nezmyselnosť ich potenciálneho použitia, pretože nedosiahnu potenciál či silu veľmocí a mocností, ktoré ich vlastnia už niekoľko desaťročí.

Ich vlastníctvo bolo síce už aj v minulosti, neprirodzenou, nelogickou a nerozumnou alternatívou života sveta, ale až doposiaľ fungovalo na základe približnej parity medzi dvomi superveľmocami a nikto si nedovolil prekročiť hranicu, ktorá by rozhodovala o živote či konci celej planéty pod názvom Zem.

Zdá sa, že ak nie je a v budúcnosti tiež nebude reálne zastaviť výrobu a rozširovanie jadrových zbraní, t.j. nie sú v tomto zmysle účinné dokonca ani prijaté a väčšinovo aj ratifikované medzinárodné zmluvy, dohody a zákazy, tak jedna zo súčasných obranných protiofenzív je a bude, vybudovať integrovanú protiraketovú obranu zainteresovanými a dotknutými krajinami sveta, ale na spoločnom základe.

Inovovaný prístup k integrovanej či komplexnej protiraketovej obrane, od globálnej americkej ku koaličnej, len zvýrazňuje a prehlbuje jej vojenský a vojensko technický význam, ako subsystému zabezpečenia obrany štátu či koalícií.

Pre ten štát či koalíciu štátov, ktorí ho zrealizujú – bude globálnym prostriedkom na kľúčové ovplyvňovanie či dokonca zmenu vzťahov medzi štátmi alebo aj zoskupeniami štátov.

Jeho duálne pôsobenie ovplyvňuje alebo aj zmení súčasnú stabilizačnú rolu jadrových zbraní z polohy odstrašovania na polohu zastrašovania. Asi je možné konštatovať, že tam kde nepomohli medzinárodné kontroly a rokovania pre obmedzenie a zastavenie výskumu, vývoja a výroby ZHN s dôrazom na jadrové zbrane, ale pre širšie geostrategické ciele, tak bude dobrým penetrátorom systém protiraketovej obrany.

Zdá sa, že v špirále jeho zdokonaľovania bude nevyhnutné jeho rozšírenie aj do kozmu a tým zároveň môže brániť ostatným krajinám slobodne a zmysluplne využívať kozmos. Zároveň pripraví v kozme novú a ďalšiu dimenziu pre budúce bojisko.

Niet pochýb, že PRO podporuje a stimuluje výskum, vývoj a realizáciu najmodernejších vojenských technológií s dôrazom na raketovú, radarovú techniku a satelity.

Zároveň môže podporovať alebo brániť vytvoreniu celosvetovej medzinárodnej spolupráce alebo spolupráci so zainteresovanými krajinami.

Môže však tlmiť alebo eliminovať snahy o vývoj ZHN s dôrazom na jadrové zbrane v ďalších ambicióznych krajinách sveta, ale aj zabrániť ich ďalšiemu zdokonaľovaniu.

Okrem jeho strategického/globálneho potencionálneho použitia má aj taktické a operačné použitie pre ochranu vojsk na bojisku/teritóriu (TBMD/ALTBMD) a v obidvoch variantoch použitia aj pre ochranu obyvateľstva na ním pokrytých teritóriách zeme.

Určitým rizikom je to, že jednotlivé prvky systému protiraketovej obrany, hlavne riadiace a veliace strediská a senzory sa stanú prednostným záujmom a cieľom primárnych, ale aj sekundárnych úderov a rôznych špeciálnych akcií protivníka.

Rakety a teraz aj antirakety v spojení so senzormi, ešte viac vyjadrujú a odrážajú závažné politické súvislosti a stav bezpečnostného prostredia. Vo vzťahu k nim máme možnosť buď tento vývoj len pasívne registrovať alebo hľadať svoje aktívne miesto v ňom.

Čím širšia a účinnejšia bude spolupráca a pochopenie i v raketovej a antiraketovej oblasti medzi krajinami so spoločnými cieľmi, tým viac sa bude znižovať nebezpečenstvo ich zneužitia pre dozbrojovanie alebo aj reálne použitie.

V rozhodovaní o spolupráci pri realizácii systému protiraketovej obrany je teda treba veľmi moderne a perspektívne zvážiť, ktorá vojensko – politická tendencia má bližšie k realite a tým aj k nádeji pre civilizovanú mierovú budúcnosť.

Autor
generálmajor v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
– bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR, bývalý obranný poradca MO SR na Stálej delegácii SR pri NATO/SEKO a Stálom zastúpení SR pri EÚ/EDA, – člen Klubu generálov SR, člen Zväzu vojakov SR a člen Spoločnosti Milana Rastislava ŠTEFÁNIKA.