Krátky exkurz do histórie

V druhej polovici 19. storočia okupovali Kórejský polostrov mocnosti, ktoré považovali Kóreu za strategickú oblasť, predstavujúcu most k ázijskej pevnine a dôležitý námorný bod v kontrole dôležitých námorných ciest. Išlo hlavne o hospodársky prebudené Japonsko, Čínu – stredovekú veľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – brániace svoje draho vydobyté pozície na východe a USA – ktorých hospodársky rast prekročil možnosti domáceho trhu a potrebovali preto expandovať do sveta.

Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo Východnej Ázii niesla aj z hore uvedených dôvodov v duchu veľkých spoločenských zmien. Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili svoje uzavreté trhy. Západná politika a spoločnosť pracovali v prospech korporácií, ktoré vyvážali tento trend do celého sveta. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča” odhryznúť čo najväčší kus. Koncom 19. storočia to bolo práve Japonsko, ktoré profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Spoločne z rastom hospodárskej sily, rástli aj mocenské ambície. Na stôl japonskej vlády sa dostali prvé plány, počítajúce z územným lupom a japonskou dobyvačnou vojnou na kontinente. Japonsko si robilo chúťky na Čínu a neskôr aj na celú Áziu. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť Kórea.

Tieto plány nevyhnutne vyústili do série ozbrojených konfliktov, najprv medzi Japonskom a Čínou (Japonsko-čínska vojna) v rokoch 1894 – 1895 a potom aj medzi Japonskom a Ruskom (Rusko-japonská vojna) v rokoch 1904 -1905. V dôsledku prvej sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkou potravou pre Japonsko) a v dôsledku tej druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrova a aj v Mandžusku. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórey (od r. 1905) a potom aj celú Kóreu. Anexia nastala v roku 1907. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti pozdĺž 39. rovnobežky s čím Rusko nesúhlasilo.

Na sklonku 2. svetovej vojny, tesne pred kapituláciou Japonska, vzniklo na Kórejskom polostrove vákuum, ktoré sa snažili vyplniť obe mocnosti (Sovietsky zväz aj USA). Už vo februári 1945 na Jaltskej konferencii Roosevelt, Winston Churchill a Stalin rozhodli o rozdelení sveta vrátane sféry vplyvu v Ázii. Toto bolo potvrdené na konferencii v Postupime, kde sa dohodlo, že päť rokov by mala byť Kórea územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. Ale v skutočnosti až do kapitulácie Japonska nebolo jasné ako k tomu dôjde. Po tom čo tesne pred kapituláciou Japonska (15. augusta 1945) Sovietsky zväz vypovedal vojnu (de facto porazenému) Japonsku (8. augusta), už o pár dní sovietske vojská začali obsadzovať kórejské územie na severe. V tom čase sa americké vojská nachádzali vzdialené stovky kilometrov od Kórejského polostrova. Generál McArthur (hlavný veliteľ vojsk USA v Tichomorí) zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu pozdĺž 38. rovnobežky, proti čomu Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie, Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát.

Koncom roka 1948 sa začali zo Severnej Kórey sťahovať sovietske vojská a následne na jar 1949 americké vojská z Južnej Kórey. Rozdiel spočíval v tom, že Severná Kórea v tom čase mala dobre vycvičenú armádu 200 000 mužov, Sovieti zanechali Kórejčanom svoju výzbroj a v Kórei zostali sovietski armádni poradcovia. Južná Kórea disponovala armádou o sile asi 90 000 mužov.

25. jún 1950 – Severokórejské jednotky, prekročili v skorých ranných hodinách 38. rovnobežku, deliacu polostrov podľa dohôd z Jaltskej konferencie, na sovietsku a americkú záujmovú sféru. V priebehu necelých troch dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť hlavné mesto Kórejskej republiky Soul a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia.

Bezpečnostná rada OSN vyzvala Severnú Kóreu k zastaveniu vojenských akcií a k stiahnutiu inváznych vojsk. Už o dva dni neskôr prijala BR OSN v neprítomnosti zástupcu Sovietskeho zväzu rezolúciu o vojenskej intervencii v Kórei. Vytvorili sa tak dva, proti sebe stojace vojenské bloky. Hlavným veliteľom vojenských jednotiek OSN v Južnej Kórei sa stal americký generál McArthur.

27. júl 1953 – Severná Kórea, Čína a Organizácia spojených národov podpísali Dohodu o prímerí, ktorá ukončila tri roky trvajúci vojnový konflikt. Kórejská republika sa k Dohode nepripojila. Pakt zaručil vytvorenie demilitarizovaného nárazníkového pásma na 38. rovnobežke, oddeľujúcej Kórejskú ľudovo demokratickú republiku od Kórejskej republiky.

Vznik Kórejskej ľudovej armády

Založenie Kórejskej ľudovej armády (KĽA) sa datuje dňom 25. apríla 1932. Súčasná forma KĽA je datovaná od 8. februára 1948.

KĽA sa skladá z piatich druhov vojsk (síl). Tradičné sú tvorené tromi druhmi síl a to pozemnými silami, námorníctvom a vzdušnými silami. Okrem nich majú ešte dva druhy síl, a to strategické raketové sily a sily pre špeciálne operácie. Celkový počet vojakov sa uvádza od 1,2 po 1,5 mil. osôb. Z pohľadu početnosti vojakov je KĽA zaraďovaná medzi 3. až 4. najpočetnejšiu armádu (nie najsilnejšiu) na svete. KĽA je zároveň organizovaná aj do malých, plne integrovaných a sebestačných jednotiek.

Okrem týchto uvedených síl má KĽDR ešte pripravené Robotnícko-roľnícke červené gardy v sile 3,5 mil. osôb. Hlavné miesto velenia KĽA je v Pyongyangu.

Z pohľadu ľudských zdrojov KĽDR (počet obyvateľov cca 24,6 mil.) pre zabezpečenie mobilizácie a doplňovania KĽA je potrebné uviesť, že schopných pre okamžité použitie pre vojenskú službu je 4,8 mil. mužskej populácie a 5,2 mil. ženskej populácie (veku od 17 do 49 rokov).

Ročné doplňovanie do KĽA je zabezpečené 208 tis. osobami z mužskej populácie a 205 tis. osôb zo ženskej populácie.

Plánovaná kapacita zbrojnej výroby, pri produkcii asi 324 závodov z ktorých je asi 180 zbrojárskych závodov vybudovaných a ukrytých pod zemou (Jagang-do),  sa uvádza:
– 200 bojových tankov
– 400 bojových vozidiel
– 200 tis. samopalov (typu AK)
– 3. tis. ťažkých zbraní a ďalej vyrába
– ponorky, lietadlové lode, rýchle člny s raketovým vybavením a ďalšie zbrane

Z uvedeného počtu závodov je k dispozícii 17, ktoré vyrábajú delostreleckú techniku, 35 produkuje muníciu, 8 vyrába lietadlá, 5 je zameraných na produkciu vojnových lodí, 3 na výrobu riadených striel, 5 sa špecializuje na komunikačné zariadenia a 8 závodov na biologické zbrane. U závodov ukrytých pod zemou sú spravidla vybudované vlastné hydroelektrárne pre dodávku elektrickej energie. Ďalšie závody určené na výrobu civilných tovarov sú pripravené prejsť na produkciu zbrojného materiálu.

Vojenské výdaje KĽDR sa ročne pohybujú okolo 25% z HDP.

Stratégia KĽDR na masívnu odvetu

V prípade napadnutia alebo ohrozenia plánujú okamžite začať totálnu vojnu. KĽDR nebude váhať a čakať a použije všetky svoje dostupné prostriedky ihneď v prvej fázy vojny.

Spravidla sú uvádzané tri aspekty takéhoto konfliktu:

Prvý – KĽDR svoju stratégiu totálnej vojny neskrýva a dokonca aj demonštruje v kontexte prípadného pokusu USA o vykonanie preventívneho útoku. KĽDR používa ako prevenciu pre reálne odrazenie amerického útoku hrozbu totálnej vojny,

Druhý – KĽDR neočakáva pomoc od žiadnej krajiny. V prípade vojny počíta s tým, že ani RF, ani Čína jej nepomôžu. Vie, že bude bojovať sama a sama môže a je schopná sa postaviť americkej hrozbe,

Tretí – plán totálnej vojny sa skladá z dvoch častí. Prvou časťou je masívne nasadenie konvenčných zbraní a druhou sú ZHN, vrátane jadrových. Ich použitie považujú za ofenzívne a proti nim neexistuje konvenčná obrana, takže sú presvedčení o správnosti ich použitia. Použitím ZHN (jadrových) má byť nielen odrazenie útoku, ale aj zničenie USA.

Základné počty zväzkov, jednotiek a bojovej techniky a zbraňových systémov KĽA:

Pozemné sily:
– 153 divízií a brigád, ktoré sa členia do 60 peších, 25 mechanizovaných, 13 tankových, 30 delostreleckých a 25 brigád a divízií špeciálneho určenia,
– 4200 tankov, 2500 bojových vozidiel, 18000 delostreleckých systémov, 11000 protilietadlových systémov a 10000 ručných protitankových a protilietadlových systémov.

Námorníctvo:
– dve flotily (západná a východná),
– 20 až 40 ponoriek a 780 lodí.
Západná flotila má vo výzbroji 6 eskadier o počte 320 lodí a Východná flotila má 10 eskadier o počte 460 lodí. Časť lodí je uložených v 20 bunkroch (200-900 m dlhých a 14-22 širokých). Počet námorníkov sa odhaduje na 50 tisíc.

Vzdušné sily:
Vzdušné sily sa skladajú z troch veliteľstiev so schopnosťou autonómnej a nezávislej operácie a velenia jednotkám stíhačov, bombardérov, dopravných lietadiel, bojových vrtuľníkov, raketovej a radarovej jednotke o celkovom počte 90 tis. vojakov.
Na teritóriu krajiny je vybudovaných 70 vojenských leteckých základní s určitou kapacitou ukrytia leteckej techniky v podzemných hangároch s viacerými vzletovými a pristávacími dráhami. Je tiež potrebné počítať s množstvom kamuflážnych letísk a lietadiel.
– 679 lietadiel a vrtuľníkov (z toho 388 stíhacích, 152 bitevných, 80 bombardovacích, 152 bitevných, 215 dopravných, 222 vrtuľníkov).

Sily pre špeciálne operácie:
Špeciálne sily KĽA sú organizované do ľahkých brigád ako útočné oddiely, vrátane námorníkov a letcov. Celkovo je v 25 brigádach špeciálnych síl 120 až 200 tisíc vojakov. Ich predurčenie je pre útok na americké základne v Južnej Kórei, Japonsku, Okinave a na ostrove Guam.
KĽA má kapacitu pre transport 20 tisíc vojakov špeciálnych síl. K tomu má k dispozícii 130 rýchlych vyloďovacích plavidiel a 140 vznášadiel. K preprave bude využívať aj AN-2 a rogalové krídla na krátku vzdialenosť.

Nukleárny program KĽDR
Začiatok nukleárneho programu je uvádzaný od roku 1957. V roku 1985 podpísala KĽDR Dohodu o nešírení jadrových zbraní (nie však Zaisťovacie protokoly umožňujúce inšpekcie v jadrových zariadeniach, ale v roku 2003 od nej odstúpila. V apríli 2009 bola označená MAAE, ako jadrová veľmoc.

Konkrétne zaregistrované nukleárne testy boli v počte troch (v súčasnosti sa predpokladá, že sa pripravuje štvrtý test).

Termíny vykonaných nukleárnych testov (skúšok):

– október 2006
– 2009
– február 2013

Predpokladaná mohutnosť vykonaných nukleárnych testov sa odhaduje od 6 kt do 20 – 40 kt. Odhadované zásoby jadrových zbraní (hlavíc) sa pohybujú od 12 do 27 kusov (pre rakety stredného dosahu).

Aj napriek tomu, že jadrový komplex v Jongbjone nukleárne testy (výbuchy) zvládne a boli vykonané už trikrát, cesta od nich k miniaturizovanej náloži pre hlavice rakiet je ešte veľmi ďaleká, je to nesmierne technologicky náročný a dlhý proces.

Miniatúrna nálož spočíva v tom, že štiepny materiál v tesne podkritickom množstve je potrebné obaliť výbušnou fóliou. Potom sa musí v jeden okamih iniciovať tak, aby celá fólia vybuchla presne súčasne, naraz. Tak dôjde k implózii, štiepny materiál sa veľmi silno stlačí. Výbuchom sa musí vzniknuté nadkritické množstvo materiálu udržať pohromade určitý čas t.j. do času než palivo vyhorí. Tento proces presne zabezpečiť je technologicky nesmierne náročné.

Americká vojenská rozviedka (DIA) zasa uvádza, že KĽDR je buď schopná zostrojiť funkčnú jadrovú hlavicu, alebo má k tomu blízko. Taktiež uvádza, že je schopná odpáliť balistickú raketu s jadrovou hlavicou aj keď spoľahlivosť takejto rakety je pravdepodobne veľmi nízka. Toto hodnotenie však nezdieľajú všetky americké spravodajské služby.

To, že úplné overenie o jadrovom potenciále KĽDR je zložité, potvrdzujú aj slová generálneho tajomníka OSN Pan Ki-mun (juhokoreec), ktorý odpovedal na otázku CNN: „Nemáme k dispozícii nezávislé informácie, ktorými by sme mohli overiť, či ide o pravdivé tvrdenie”.

Podľa iných názorov je uvádzané, že objektívna analýza dokazuje, že severokórejský jadrový potenciál je podľa svetových meradiel bezvýznamný a v blízkej budúcnosti sa citeľne nezvýši. Severná Kórea má veľmi málo rakiet na to, aby sa jej podarilo podkopať vojenský potenciál čo i len Južnej Kórey, ani nehovoriac o USA. Severokórejské vedenie okrem toho celú vec veľmi dobre chápe: útok na USA alebo inú jadrovú veľmoc by vyvolal okamžitý protiútok, pri ktorom by zahynula nielen podstatná časť severokórejskej populácie, ale aj tamojšej elity. A severokórejských generálov a úradníkov, ktorí by v bunkroch a úkrytoch útok zázrakom prežili, by čakal novodobý Norimberský proces: to, že by KĽDR porušila tabu na využitie jadrových zbraní, by jej svet neodpustil. Severná Kórea sa odhodlá k jadrovému útoku na USA, Japonsko alebo Južnú Kóreu iba sotva ako prvá.

Tieto skutočnosti ale neznamenajú, že severokórejský jadrový program nie je nebezpečný – nebezpečný je a to pre celý svet. Daná hrozba je však skôr nepriama než priama.

Po prvé – jadrový program Severnej Kórey vytvoril nebezpečný precedens. Na rozdiel od troch nových jadrových veľmocí, Indie, Pakistanu a Izraelu, ktoré Zmluvu o nešírení jadrových zbraní z roku 1986 nikdy nepodpísali, Pchjongjang zmluvu podpísal, využil ju, aby získal prístup k jadrovým technológiám a potom od nej jednostranne odstúpil. Ak zostane tento krok nepotrestaný, príklad KĽDR môžu nasledovať aj iné krajiny danej zmluvy.

Po druhé – existuje vysoká pravdepodobnosť toho, že severokórejské vedenie bude predávať jadrové technológie a vybavenie záujemcom ochotným zaň slušne zaplatiť.

Po tretie – nemožno vylúčiť, že pri výrobe alebo skladovaní jadrových zbraní môže dôjsť k vážnym haváriám. Dokonca je pravdepodobné, že v prípade technickej chyby odštartujú severokórejské rakety samovoľne.

Po štvrté – existuje malá, ale reálna pravdepodobnosť toho, že jadrový program Severnej Kórey vyvolá vo východnej Ázii preteky v jadrovom zbrojení a časom získa jadrové zbrane aj Japonsko, Južná Kórea a Taiwan.

Tešiť sa z úspechov severokórejských raketových a jadrových programov teda neradno. Ich prípadná realizácia by spravila zo sveta ešte nebezpečnejšie miesto. Hrozbu severokórejského jadrového programu by sme však tiež nemali zveličovať.

Raketový program KĽDR
Celkovo až doposiaľ (apríl 2013) bolo vykonaných asi šesť raketových testov, vrátane dvoch pokusov vyniesť do vesmíru satelit.

Začiatok raketových skúšok je datovaný mesiacom májom 1993, keď bola odpálená raketa Nodong-1.

V roku 1998 (august) bol vykonaný druhý raketový test s raketou Taepodong-1 s ohlásením cieľa zostreliť satelit Kwangmyogsong.

Tretím v poradí bol test v roku 2006 (jún) odpálením 6  rakiet Taepodong-2, ktorý bol však neúspešný.

Štvrtým testom bol v roku 2009 (apríl) so snahou vyniesť do vesmíru satelit Unha-2.

Piatym raketovým pokusom bolo v roku apríli 2009 odpálenie rakety dlhého doletu so satelitom, v máji 3 rakiet krátkeho doletu a v júni 7 balistických rakiet, z toho 3 rakety boli dlhého doletu.

Šiestym testom bol v roku 2012 (apríl) pokus vyniesť do vesmíru satelit raketou Unha-3.

Okrem toho v roku 2005 a 2007 KĽDR odpálila balistickú raketu krátkeho dosahu, asi KN-2 Toksa (dostrel 100 – 120 km) do Japonského mora.

Prehľad balistických (strategických) rakiet:

Všeobecne prijaté členenie uznáva za strategické rakety, ktoré majú dolet viac ako 1000 km, s podskupinami členenia na krátkeho doletu (dosah 1000 až 2500 km), stredného doletu (s dosahom od 2500 do 5000 km), rakiet medzikontinentálnych (od 5000 km a viac) a rakiet s neobmedzeným doletom, nazývanými tiež globálne. (v ďalšom texte budeme používať toto členenie rakiet).

Američania používajú trochu inú kategorizáciu. Balistické rakety krátkeho doletu (SRBM) do 1000 km, balistické rakety stredného doletu (MRBM) od 1000 do 3000 km, balistické rakety väčšieho stredného doletu od 3000 do 5500 km a medzikontinentálne balistické rakety ICBM) nad 5500 km.

a) TAKTICKÉHO A OPERAČNÉHO DOSAHU (NIE SÚ STRATEGICKÉ)
– FROG-7 (počet asi 24 odpaľovacích zariadení), delostrelecký raketový systém s dostrelom 70 km (odvodený od sovietskeho 9K52 Luna M), nie je strategická, ale je taktického významu
– KN-1, asi od roku 2006 (počet nie je zistený), protilodná riadená raketa (PDL) s dostrelom 110 – 160 km, motor je jednostupňový turbojet, nie je strategická raketa
– KN-2 Toksa, asi od roku 2006 (počet asi 30 odpaľovacích zariadení), raketa s dostrelom od 70 alebo 120 – 140 km, motor jednostupňový na tuhé palivo, nie je strategická raketa, je taktického významu
– Hwasong-5, od roku 1984 (počet asi 150 odpaľovacích zariadení), raketa s dostrelom 330 km (postavená na základe Scud-B), motor jednostupňový na kvapalinové palivo, nie je strategická raketa, je operačného významu
– Hwasong-6, od roku 1989 (počet asi 100 alebo 300 – 600 odpaľovacích zariadení), s dostrelom 500 km (postavená na základe Scud-C), motor jednostupňový na kvapalinové palivo, nie je strategická raketa, je operačného významu
– Scud-ER1, od roku 2003 (počet asi 350 – 400 odpaľovacích zariadení), s dostrelom 750 – 800 km, motor je jednostupňový na kvapalinové palivo, nie je strategická raketa, je operačného významu

A) STRATEGICKÉ KRÁTKEHO DOSAHU (DOSTREL 1000 -2500 KM)
– No-dong-A, od roku 1999 (počet 200 – 450 odpaľovacích zariadení), s dostrelom 1100 – 1600 km, motor jednostupňový na kvapalinové palivo, je to strategická raketa

B) STRATEGICKÉ STREDNÉHO DOSAHU (DOSTREL 2500 – 5000 KM)
– Taepodong-1 (udáva sa nula, je len ako technologický demonštrátor), raketa s dostrelom 2200 – 2500 km, dvojstupňový motor na kvapalinové palivo
– No-dong-B, od roku 2004-2007 (počet 20 -50 odpaľovacích zariadení), s dostrelom 3200 – 3860 km, motor jednostupňový na kvapalinové palivo (odvodená od sovietskej SS-N-6 SLBM
– BM25 Musudan (1) (udáva sa 16 alebo až 200 odpaľovacích zariadení) s dostrelom 2500 –  4000 km

C) STRATEGICKÉ MEDZIKONTINENTÁLNEHO DOSAHU (OD 5000 KM A VIAC)
– Taepodong-2/Unha-3 (počet 1-2 odpaľovacie zariadenia) s dostrelom 3750 – 6000 prípadne až 10000 km, motor dvojstupňový alebo trojstupňový na  kvapalinové a tuhé palivo (tretí stupeň)
– Taepodong-3/Unha-9 (počet neznámy), s dostrelom 10000 – 12000 km, motor trojstupňový na kvapalinové palivo
– KN-08/No-dong-C (počet min. 6 odpaľovacích zariadení), na mobilnom odpaľovacom zariadení s dostrelom 6000 – 6700 km, motor trojstupňový na kvapalinové palivo (odvodená  od sovietskej RSM-40/SS-N-8 a RSM-50/SS-N-18 SLBM), s obmedzeným dosahom (Limited Range Inter-continental Ballistic Missile/LRICBM)

D) ORBITÁLNE RAKETY (OZNAČENÉ AUTOROM)
– NKSL-1, od roku 1998, je vlastne Taepodong-1 s tretím raketovým stupňom motora a pridaným satelitom, je orbitálnou raketou s motorom na kvapalinové a tuhé palivo (je zrušená)
– NKSL-X-2, od roku 2006, je vlastne raketa Taepodong-2 a Taepodong-3 s tretím raketovým stupňom motora a pridaným satelitom, je orbitálnou raketou na kvapalinové palivo
– NK-SL-X, od roku 2015-2018, bude orbitálnou raketou s dvomi až štyrmi motormi na  kvapalinové palivo (je plánovaná až od rokov 2015 – 2018)

V dostupnej literatúre a rôznych informačných zdrojoch sa uvádza a odhaduje, že KĽDR má okolo 1000 rakiet (dôležitý je počet odpaľovacích zariadení), pričom prevládajú rakety taktického a operačného dosahu, t.j. nie sú strategického charakteru (dostrel len niekoľko desiatok alebo stoviek kilometrov, resp. do 1000 km). Len 10 až 20% rakiet môžu byť krátkeho (1000 až 2500 km) a stredného (2500 až 5000 km) dosahu.

Odhaduje sa, že rakety medzikontinentálne sú zatiaľ len s obmedzeným dosahom (Limited Range ICBM) okolo 6000 km a medzi ne môžu patriť Taepo-dong-2 a KN-08 (No-dong-C).

Záver

KĽDR z pohľadu vojenského potenciálu predstavuje krajinu, ktorá má zatiaľ len lokálny, maximálne regionálny význam a to aj pri podpore či spolupráci s RF, Čínou, ale aj Iránom a Pakistanom. Je však dostatočne vážnym potenciálnym protivníkom pre Južnú Kóreu, nie ani tak pozemnými, vzdušnými a námornými silami, ktoré nemajú odpovedajúci súčasnej dobe bojový potenciál (modernosť, je generačne zastaraný), ktorý kompenzujú početnosťou vojakov a zbraňových systémov. Skôr je nebezpečným protivníkom svojimi raketovými silami, niektorými raketami je už v súčasnosti schopná zasiahnuť aj teritórium Japonska, priľahlé ostrovy, ale aj niektoré ostrovy nachádzajúce sa v Tichom oceáne.

Z pohľadu prípadného súčasného, ale hlavne budúceho vojenského konfliktu je potrebné trvale veľmi pozorne a konkrétne analyzovať vojenský potenciál a zdroje KĽDR, najmä pri prípadnom obsadzovaní jej teritória (ako odpoveď na jej prípadné vojenské akcie), ktoré je veľmi dobre a komplexne budované s využitím geografických, ľudských a prírodných možností (ukrytie pod zem), ktoré zásadným spôsobom sťažujú uplatnenie klasických vojenských doktrín o použití jednotlivých druhov ozbrojených síl.

Je však potrebné rešpektovať určité riziko stavu, keď nie je úplne možné presne verifikovať a overiť vojenský potenciál tejto krajiny, najmä v oblasti raketového a jadrového programu (skúšok), najmä pripravenosti výroby a použitia jadrových hlavíc na rakety stredného dostrelu a interkontinentálne.

Pritom je však možné predpokladať, že nimi uvádzané či pripúšťané údaje a informácie o Kórejskej ľudovej armáde s dôrazom na raketové strategické sily sú často krát nehodnoverné, kamuflážou, účelovo nadhodnotené a skresľujúce, aj keď je potrebné si uvedomiť, že v rámci spojenectva s bývalým Sovietskym zväzom, teraz RF a Čínou, ako suseda s najdlhšou spoločnou hranicou 1295-1416 km, s RF len 12-19 km, dostávala pomoc a podporu aj v oblasti vývoja a výroby raketovej techniky (motorov, podvozkov a pod.) a možnosť „okopírovania či odvodenia” množstva raketových technológií a podporných produktov a zrejme aj jadrového programu.

Kľúčové nebezpečenstvo pre kórejský polostrov a neskôr aj pre ostatný svet bude stav, ak/keď KĽDR (jej armáda) dosiahne podstatný a reálny pokrok vo vývoji a produkcii raketových systémov aj so zodpovedajúcimi počtami jadrových hlavíc veľkej mohutnosti (stovky kt až Mt), najmä mobilného typu, čo bude potrebné eliminovať.

Poznámky

(1) u rakety BM25 Musudan, Rusi uvádzajú, že je to kamufláž a netestovaná raketa a preto je nepravdepodobné, aby 19 odpaľovacích zariadení predali Iránu, ako to uvádzajú Američania.
Pozn. Nie všetky uvedené údaje o raketách sú overené či verifikované.

Pramene

NOVÁK, M.: Expert: KLDR musí mít na jaderný útok výbušnou fólii. 12.4.2013. www.aktualne.cz

SCHILLER, M., SCHMUCKER,R.H.: The Assumed KN-08 Technology. Addendum to the April 18, 2012 paper „A Dog and Pony Show”. Updates 2.5.2012

VICK, CH.P.: The Closely Related Collaborative Iranian, North Korean & Pakistani Strategic Space, Ballistic Missile and Nuclear Weapon Program & State Planning. Updated 28.5.2010. Senior Fellow Policy. Globalsecurity.org.

VICK, CH.P.: KN-08: The semi-mobile Limited Range ICBM No-dong-C. Rev11. 2012-13.Senior Technical and Space policy Analyst. Globalsecurity.org.

LAŇKOV, A.: Nakoľko je nebezpečný jadrový program Severnej Kórey? 3.3.2013. Hlas Ruska.

MIKLUŠ, M.: Rakety a antirakety a PRO USA v Európe. 2007. Aktualizované v roku 2012 a 2013. 7.4.2013.

MIKLUŠ, M.: Vojenský a vojensko-technický význam PRO. 29.10.2012

WIKIPEDIA. Slobodná encyklopédia.: BM25 Musudan.

Severní Korea – Wikipedie cs.wikipedia.org/wiki/Severní_Korea

INFOCentrum – STUDENÁ VOJNA – Kórejská Vojna. www.catl.sk/clanky/studena-vojna/korejska-vojna.html

Kórejský polostrov. www.oskole.sk/?id_cat=6&clanok=21524 (prehľad podľa Kol.; 2004: The Illustrated World Atlas, Weldon Owen Pty Ltd.H.; Hilbert, 2001: Biogeografia, UMB FPV KKE)

Prílohy

1.   Jadrový komplex v Jongbjone a jadrové zariadenie v Pchunggje
2.   Odhadované maximálne dostrely niektorých severokórejských rakiet v roku 2013 a 2006
3.   Odhadovaný dosah niektorých severokórejských rakiet v roku 2013 (zväčšenina)
4.   Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3 na USA/San Francisco
5.   Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3 na USA/Washington
6.   Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3, vypusteného satelitu
s vyznačením doletu jednotlivých motorov
7.   Obrázkové zobrazenie niektorých dostupných rakiet / odpaľovacích zariadení KĽDR
– BM25 Musudan
– No-dong-B
– No-dong-C (KN-08)
– KN-08 LR ICBM

8.   Porovnanie nomenklatúry balistických rakiet Sev. Kórei, Iránu a Pakistanu

9.   Základné technické údaje o raketách

10. Základné údaje o prírodných pomeroch

1. Jadrový komplex v Jongbjon a jadrové zariadenie v Pchunggje

2. Odhadované maximálne dostrely niektorých severokórejských rakiet v roku 2013 (vľavo) a 2006 (vpravo) – pre porovnanie vývoja

Estimated maximum range of some North Korean missiles in 2013 (left) and 2006 (right)

3. Odhadovaný dosah niektorých severokórejských rakiet v roku 2013 (zväčšenina)

4. Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3 na USA (San Francisco)

5. Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3 na USA (Washington DC)

6. Simulovaná trajektória letu severokórejskej rakety Taepo-dong-2/3, vypusteného satelitu s vyznačením doletu jednotlivých motorov

7. Obrázkové zobrazenie niektorých dostupných rakiet (odpaľovacích zariadení) KĽDR

– BM25 Musudan

– No-dong-B
The North Korean and Iranian No-dong-B missile system derived from the Acad. V. P. Makeyev OKB SS-N-6 missile systems technology transfer to the DPRK.

The North Korean No-dong-B missile transporter erector launcher TEL system as deployed in the DPRK.
– No-dong-C (KN-08)

– The North Korean KN-08 LR- ICBM [No-Dong-C] transporter erector launcher the tractor and it carriage system was provided by the the PRC China manufacturer.

8. Porovnanie nomenklatúry balistických rakiet  Sev. Kórei, Iránu a Pakistanu

9.  Základné technické údaje o raketách

Za strategické rakety sa spravidla považujú bojové prostriedky s doletom väčším než 1000 km. Zmluvy SALT I. a SALT II. však za strategické označovali prostriedky s doletom, ktorý odpovedá minimálnej vzdialenosti medzi severozápadnou hranicou kontinentálnej časti Sovietskeho zväzu a severovýchodnou hranicou kontinentálnej časti Spojených štátov, t.j. s doletom viac ako 5500 km.

Toto definovanie strategických rakiet vyhovuje iba účelom spomenutých Zmlúv, ale obecne prijaté členenie uznáva za strategické rakety, ktoré majú dolet viac ako 1000 km, s podskupinami členenia na krátkeho doletu (dosah 1000 až 2500 km) stredného doletu ( s dosahom od 2500 do 5000 km ), rakiet medzikontinentálnych ( od 5000 km a viac ) a rakiet s neobmedzeným doletom, nazývanými tiež globálne.

Američania používajú trochu inú kategorizáciu. Balistické rakety krátkeho doletu (SRBM) do 1000 km, balistické rakety stredného doletu (MRBM) od 1000 do 3000 km, balistické rakety väčšieho stredného doletu od 3000 do 5500 km a balistické rakety ICBM) nad 5500 km.

Podľa polohy odpaľovacieho zariadenia a polohy cieľa rozoznávame strategické rakety  pozemné, námorné a letecké. Odpaľovacie zariadenie môže byť stacionárneho (na zemi, pod zemou) alebo mobilného charakteru (na špeciálnych vozidlách s kolesovým alebo pásovým podvozkom, na železničných vagónoch a na lodiach alebo ponorkách).

V kategórii pozemných rakiet stredného doletu je čoraz väčšia snaha o prechod od stacionárneho odpaľovacieho zariadenia na mobilné, čo zaručuje ich minimálnu zraniteľnosť. Podľa Zmluvy SALT II. malo dôjsť k určitým regulačným opatreniam medzi ZSSR a USA, ktoré by zabraňovali vykonávať vývoj, skúšky i výrobu  ako odpaľovacích zariadení, tak rakiet pre umiestňovanie na dne oceánov, morí, vnútrozemských vôd a vodných nádržiach.

Strategické rakety medzikontinentálneho doletu sa donedávna umiestňovali v podzemných základniach, na stacionárnych palebných postaveniach. Podľa Zmluvy SALT II. sa zmluvné strany dohodli, že nebudú vyvíjať, skúšať ani stavať mobilné odpaľovacie zariadenia pre ťažké medzikontinentálne rakety a že na prípadnú modernizáciu podzemných stacionárnych odpaľovacích zariadeniach je možné ich maximálne zväčšenie rozmerov podzemných síl o 32 % ( v priemere alebo hĺbke ).

Podľa Zmluvy SALT II. sa predpokladalo určité kvantitatívne obmedzenie bojových hlavíc, podľa ktorých nesmie žiadna  zmluvná strana skúšať ani zavádzať do výzbroje viacnásobné bojové hlavice, ktoré by mali viac ako 14 subhlavíc ponorkových strategických rakiet a 10 subhlavíc pozemných rakiet medzikontinentálneho doletu.

Konštrukčné riešenie strategických rakiet a ich pozemného príslušenstva je neobyčajne náročné a býva spravidla odrazom technickej úrovne a možností jednotlivých štátov.

Samotné rakety bývajú jednostupňové a dvojstupňové (obvykle rakety krátkeho a stredného doletu ) alebo viacstupňové ( rakety medzikontinentálne alebo globálne ). Pohonné jednotky prešli postupne niekoľkými vývojovými etapami. Od zložitejších kvapalinových raketových motorov ( najprv s kryogénnymi a neskôr s dlhodobo skladovateľnými pohonnými hmotami )  prešli k jednoduchším motorom na tuhé pohonné hmoty. Presné navedenie rakiet na cieľ zabezpečujú riadiace systémy, kde prevažujú autonómne ( najčastejšie inerciálneho typu, ale aj kombinované s inými typmi, napr. rádioinerciálne, inerciálne s astronavigačnou korekciou, vopred naprogramované a pod. ) Hlavice strategických rakiet sú ako jediné, výlučne vyzbrojené jadrovými alebo termojadrovými náplňami. Najstaršie viacnásobné hlavice, nazývané Multiply Reentry Vehicle (MRV) mali za cieľ pokryť, čo najväčšiu plochu. V súčasnej dobe sú preferované viacnásobné manévrujúce hlavice so samostatným individuálnym navedením na cieľ (MIRV).

Medzi krajiny s najväčším  potenciálom strategických rakiet patrili a stále patria – ZSSR (RF), USA a potom Čína, Francúzsko a Veľká Británia. V poslednej dobe sa medzi krajiny s jadrovým potenciálom zaradili aj India, Pakistan, Severná Kórea a Izrael.

10.  Základné údaje o prírodných pomeroch (dôležité v rozhodovacom procese veliteľov)

Geografia a geológia

Asi 70% povrchu polostrova pokrývajú hory a kopce. Nízke kopce umiestnené najmä na juhu a západe postupne prechádzajú do vyšších a strmších hôr na východe a severe krajiny. Na západe sú kopce nižšie, s množstvom riečnych údolí. Strmšie svahy východných hôr spadajú do oceána. Západné a južné pobrežie je členité s veľkým množstvom ostrovov. Východné pobrežie je pomerne ploché s menej ostrovmi. Napriek blízkosti Japonska je Kórejský masív dosť stabilný, takže sa na ňom nenachádza žiadna činná sopka, a ani tu neprebiehajú silné zemetrasenia. Sú tu však vyhasnuté sopky, medzi najznámejšie patrí hora Päktu-san a Halla-san. Päktu-san so svojimi 2 744 metrami je najvyššou horou Kórey, nachádza sa na hraniciach s Čínou. Hora Halla-san, vysoká 1 950 m je najvyššou horou Južnej Kórey. Nachádza sa na ostrove Čedžu-do. Pohoria Kümgang-san a Sorak-san sú známe svojou scenériou.

Vodstvo

Väčšina kórejských riek sa vlieva do Žltého alebo do Južného mora. Kórea má vzhľadom na svoj povrch dosť veľký počet prameňov. Medzi päť najdlhších riek (viac ako 400 km) patria: Amnok-gang (790 km), Tuman-gang (521 km), Han-gang (514 km), Küm-gang (401 km) a Naktong-gang (525 km). Prvé dve tvoria hranicu s Čínou a Ruskom a vlievajú sa do Žltého a Japonského mora. Stav hladiny riek je spojený s letnými monzúnmi. V lete stúpa ich hladina v dôsledku letných dažďov. Počas ostatných období, ktoré sú relatívne suché, sa hladina riek znižuje. Tajfúny zvyčajne udierajú na južné pobrežie Kórey spôsobujúc ťažké záplavy koncom leta a začiatkom jesene. Rieky tu hrali odpradávna dôležitú úlohu. Väčšina dôležitých miest, ako Soul, Pchjongjang a Pujo sa rozvíjali v povodí najväčších riek ako prístavné mestá. V dôsledku výstavby železníc a diaľnic poklesol význam riek ako dopravných tepien. V súčasnosti sa vo veľkej miere využívajú na zavlažovanie ryžových polí (až 72%). Na východe sa nachádza Japonské more (v Kórejskej republike nazývané Východné more). Na západe sa nachádza Žlté more, ktoré je plytšie ako Japonské. Na juhu nájdeme Kórejský prieliv (medzi ostrovmi Cušima, Goto, Kjúšu a juhozápadná časť ostrova Honšú), ktorý spája Kóreu s Japonskom.

Podnebie

Klíma Kórey je mierna, rozdelená na 4 ročné obdobia. Letá sú krátke horúce a vlhké, a zimy dlhé a chladné. Možno hovoriť tiež o monzúnovej klíme – letný monzún prináša v júni a júli výdatné zrážky. V tomto období spadne 60% ročných zrážok. V lete často prichádzajú zo strany Filipín tajfúny. Vyskytujú sa hlavne na južnom pobreží ale niekedy aj na severe. Väčšinou jeden až dva mierne a raz za dva, tri roky jeden silný. Klíma polostrova sa dá rozdeliť na niekoľko subklím: severná, južná, subklíma ostrova Čedžu-do, centrálna a subklíma ostrova Ullungdo. Na severe je zima mrazivejšia (priemerná teplota v zime dosahuje v Pchjongjangu -9 °C, v Soule -4 °C, v Pusane +4 °C). V zime je východné pobrežie teplejšie ako západné, pretože hory neprepúšťajú studený vzduch. Najchladnejší mesiac je január. Teploty klesajú do +2 °C na juhu a na severe do -21 °C. Najteplejší mesiac je august od +24 °C do +26 °C (výnimkou je vysočina Kema od 18 °C do 22 °C v lete). Najteplejšie je južné pobrežie kvôli vplyvom morských prúdov. Také rozdiely v klíme Kórey sú príčinou rozdielnej dĺžky trvania ročných období v rôznych častiach polostrova. Tak napríklad na severe leto trvá iba 1 mesiac a 10 dní a zima 5 mesiacov. Na druhej strane na ostrove Čedžu-do leto trvá 3,5 mesiaca a zima 2 mesiace.

Autor je bývalý náčelník Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky a bývalý obranný poradca MO SR na Stálej delegácii SR pri NATO/SEKO a Stálom zastúpení SR pri EÚ/EDA.