Kto a prečo začal nedávnu vojnu v Južnom Osetsku – to sú jedny z otázok, na ktoré existujú zároveň jednoznačné i komplikované odpovede. V mnohých aspektoch závisia nie od stavu našich vedomostí, ale od toho, aké zdroje informácií využívame. Zatiaľ je jasné iba jedno. V tejto malej vojne sú nepochybne zapletené USA a Rusko v rovnakej miere, ale s rozličnými výsledkami.

V prípade Ruska je vojna permanentný stav, v ktorom sa nachádza. To však nie je iba stav štátu, je to historické bytie Ruska, kde v nijakom prípade nie je miesto pre mier. Len v priebehu 20. storočia sa Rusko zúčastnilo desiatok vojen na svojom území alebo v zahraničí, „studených” i „horúcich”, globálnych i lokálnych. Stačí spomenúť rusko-japonskú vojnu, neskôr „imperialistickú” prvú svetovú, po nej nasledovala občianska vojna, vojna na Ďalekom východe na konci 30. rokov, druhá svetová vojna, kórejská vojna, Afganistan, Čečensko a napokon nedávna vojna v Gruzínsku. Okrem iného, ruský štát viedol intenzívne a rozsiahle vojny s vlastným ľudom, o čom svedčia masové represie 30. rokov a kolektivizácia. Možno povedať, že dejiny Ruska v 20. storočí a na začiatku 21. storočia sú dejinami vojny.

V uvedenom čase je len sotva možné nájsť obdobie dvadsiatich rokov, počas ktorých neboli žiadne vnútorné a vonkajšie konflikty a otrasy. Súčasný obraz a obsah Ruska sa vytvoril v priebehu vojen a vojnami – bez nich by nebolo súčasného Ruska. Práve vojny budovali a ničili jeho silu, vyvolávali nenávisť a strach susedných štátov. Zdalo sa, že porážka v „studenej vojne” dostala Rusko na kolená, zaradila ho na perifériu svetového diania, podriadila záujmom iných štátov. Nové ozbrojené konflikty však boli pre Rusko impulzom, ktorý mu umožnili obrodiť sa a znova vzniesť svoje nároky na ovládanie sveta. Mnohí s obavami i s nadšením sledovali vzostup Ruska v 21. storočí, pričom predpovedali nové hrozby a výzvy pre politické usporiadanie sveta, ktoré sa vytvorilo po rozpade ZSSR.

Z hľadiska metafyziky možno vysloviť domnienku, že konflikt a boj je vnútornou energiou, ktorá pomáha Rusku zachovať samo seba. Bez vojny a boja Rusko vždy prehráva. Keď sa dostáva do stavu pokoja a mieru, okamžite stráca úspechy, stáva sa vnútorne nestabilným a rozpadávajúcim sa organizmom. Nie nadarmo je základom prakticky všetkých geopolitických a filozofických koncepcií princíp neustáleho boja dobra so zlom, kde vždy a všade Rusko nielen vystupuje na strane dobra, pravdy a kresťanstva, ale je aj vyjadrením týchto hodnôt – ako „štát pravdy” (1). Samozrejme, stelesnením zla je západná civilizácia. Súčasná geopolitika je pre Rusko „zápas Vernej ruskej pravoslávnej civilizácie s odpadlíckou protikresťanskou západnou civilizáciou, ktorá odišla od Božej pravdy” (2). Takáto pozícia je charakteristická aj pre iné štáty, vrátane USA, ktoré v priebehu päťdesiatich rokov viedli neľútostný boj s „ríšou zla” a naďalej bojujú so stelesnením zla v podobe „globálneho terorizmu”. Ba čo viac, podľa slov amerických politikov a tlače sa „ríša zla” obnovila (3), a preto posvätná misia USA pokračuje. Tak, priamo alebo nepriamo, oba štáty a civilizácie obhajujú všetkými prostriedkami právo byť na strane dobra a všetkými možnými spôsobmi presviedčajú zvyšok sveta, že protivník nie je ničím iným, ako stelesnením zla.

Podobný prístup k chápaniu okolitého sveta nie je prekvapujúci, keďže zlo samo seba nikdy nepovažuje a neoznačuje za zlo, ale výlučne za dobro. Zločinec sa sám nenazýva zločincom; teroristi, ktorí vraždia mierumilovných ľudí, sami seba nepovažujú za teroristov a vrahov, ale sú presvedčení, že bojujú proti zlu, násiliu, za slobodu, nezávislosť a posvätnú ideu. Uvedené tvrdenie nemá označiť Rusko alebo Západ za stúpencov zla. Len má zdôrazniť, že pojmy dobra a zla sú relatívne a ich formulovanie závisí od uhla pohľadu, pozície a historického kontextu. Kategórie dobra a zla sú rovnako premenlivé, ako je premenlivá história a ľudstvo samo. Ani jedna voja sa vo svete nezačala v mene zlého cieľa. Vládcovia i velitelia sa inšpirovali výlučne „vznešenými” cieľmi a dobrými intenciami. Dokonca aj Hitler rozpútal svetovú vojnu v mene blaha veľkého árijsko-germánskeho národa, ktorý sa nachádzal pod jarmom komunistov, židov a slobodomurárov. Niektoré pobaltské štáty dodnes považujú nemeckú armádu za oslobodzovaciu.

Vychádzajúc z toho môžeme dospieť k celkom paradoxnému záveru, že vo svete neprebieha neustály zápas medzi dobrom a zlom, ale iba medzi dobrom a dobrom, respektíve zlom a zlom, ktoré sa iba zakrýva ušľachtilými cieľmi. Nie je však naším cieľom uvažovať o problematike dobra a zla, skôr načrtnúť možné scenáre nedávneho konfliktu v Južnom Osetsku a vízie nového geopolitického usporiadania, v ktorom sa môže Rusko po vojne ocitnúť. Filozofický úvod bol potrebný iba na to, aby sme zdôraznili fakt, že v politike nie je adekvátne používať morálne kategórie a s najväčšou pravdepodobnosťou ich ľudia, ktorí rozhodujú o osudoch sveta, ani nepoužívajú. Morálka vždy bola nástrojom na manipulovanie s vlastným národom, respektíve s cudzími národmi, a je efektívnym prostriedkom na ospravedlnenie „ušľachtilých cieľov” jednotlivých štátov, pričom zakrýva skutočné pohnútky politiky. Inak povedané, čím viac politici hovoria o morálke, tým amorálnejšie sú ich kroky.

Ak by sme konflikt v Južnom Osetsku analyzovali prostredníctvom kategórií morálky, nebol by v ňom nikto v práve a takisto by nebolo možné označiť nikoho za vinníka. Všetky strany sú rovnako v práve a rovnako vinné. Južné Osetsko sa stalo jedným z miest, kde sa zrazili dve sily, ktoré sa nazdávali, že majú pravdu a že pri obhajobe princípov dobra súperia so zlom. Ba čo viac, každá zo strán je kategoricky presvedčená, že vinný je ten druhý. Každý z priamych a nepriamych účastníkov daného konfliktu vychádzal zo svojich minulých, súčasných a budúcich záujmov, ako aj z vlastného ponímania „dobra” a „zla”. Preto bude veľmi zložité tieto udalosti zhodnotiť objektívne.

Západ, ako sme už spomínali, vždy považoval Rusko za nebezpečenstvo pre svoje záujmy a akékoľvek kroky, namierené proti Rusku, hodnotili západní politici jednoznačne pozitívne. V tejto situácii Rusko zostane v pozícii vinníka, aj keby sa ukázalo, že z objektívnych dôvodov je pravda na jeho strane. Napríklad predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering v rozhovore pre taliansky denník Corriere della sera uviedol: „Žiaľ, prezident Saakašvili sa dopustil chyby, keď zaútočil na Južné Osetsko. Rusko sa však dopustilo ešte vážnejšej chyby, keď zaútočilo na Gruzínsko, ktoré je nezávislým, suverénnym štátom” (4). Podobné inštrumentárium používa aj Rusko, ktoré považuje Západ a najmä USA za hrozbu pre stabilitu a rovnováhu vo svete (5). Konflikt sa tak stal výsledkom hlbokých rozporov a dvojitých štandardov existujúcich v súčasnej geopolitike.

Obe strany čakajú na neúspech v zahraničnej politike svojho protivníka a využívajú akékoľvek jeho zaváhanie či chybu na rozšírenie sféry svojho geopolitického vplyvu. Na druhej strane, ľudské práva, zásady morálky a amorálnosť sa do úvahy neberú. Možno povedať, že všetko, čo je dobré pre Rusko, je z ruského hľadiska morálne, kým v očiach USA je to amorálne. Naopak, čo je dobré pre USA a Západ ako taký, nemôže byť z hľadiska Ruska už len z princípu morálne. Inak povedané, ponímanie morálnosti je výsledkom realizácie konkrétnych záujmov daného štátu.

Preto pri diskusii o konflikte v Južnom Osetsku je potrebné opatrne narábať s morálnymi kategóriami. Práve od jeho výsledku závisela miera jeho morálnosti a oprávnenosti. Ak by z neho vyšlo víťazne Gruzínsko, hodnotil by ho Západ z morálneho hľadiska pozitívne, a naopak, Rusko by ho hodnotilo negatívne. Keďže je však jeho víťazom Rusko, nemožno podľa Západu hovoriť o nijakej morálke či oprávnenosti.

Problematickosť objektívnej analýzy a hodnotenia udalostí v Južnom Osetsku vyplýva z nedostatku pravdivých informácií zo zóny konfliktu. Svedectvá sa rozdeľujú na lživé a pravdivé nie z hľadiska obsahu, ale z hľadiska zdroja svojho pôvodu. Všetko, čo prinášali ruské médiá, považoval ostatný svet spočiatku za lož, kým všetko, o čom informovali gruzínske a zahraničné spravodajské agentúry, sa v Rusku považovalo za nepravdivé. Preto nik nemôže povedať, kto bol iniciátorom bojov, kto mal pravdu a kto bol vinný, čomu možno veriť a čomu nie. Ako hodnotiť a analyzovať to, čoho sme neboli svedkami, čo sme nevideli a čoho sme sa nedotkli rukami?

Ruské médiá pravidelne prinášali svedectvá, že pred vypuknutím otvorenej vojny gruzínski ostreľovači útočili na civilné obyvateľstvo Cchinvali a ďalších osetských dedín. Podľa nich, pred vypuknutím otvoreného konfliktu bolo zabitých šesť obyvateľov Južného Osetska, ďalších 22 bolo ranených (6). Objavovali sa srdcervúce zábery, keď matka pochovávala syna, zabitého ostreľovačom, vo dvore vlastného domu, keďže kvôli neustálemu ostreľovaniu to nemohla urobiť na cintoríne. Divák videl masové prúdy utečencov z Osetska do Ruska, pobúrenie obyvateľstva tejto republiky, ktoré sa dožadovalo pomoci od Ruska.

Alternatívne zdroje, predovšetkým gruzínske, tvrdili, že gruzínske stanovištia a územie pravidelne ostreľovali osetské polovojenské sily. Podľa správ z Tbilisi bol v dňoch 1. – 2. augusta 2008 v rámci ostreľovania gruzínskych dedín zranený jeden príslušník polície a šesť civilistov (7).

V dôsledku uvedených provokácií, ktoré znamenali porušenie dohody o zastavení paľby, začalo Tbilisi 8. augusta 2008 oficiálnu operáciu, ktorej cieľom bolo zabezpečiť ústavný poriadok v Južnom Osetsku. Tento fakt možno pokladať za objektívny, keďže ho priniesli všetky médiá, ako aj minister obrany a veliteľ gruzínskych mierových síl (8). Zabezpečenie ústavného poriadku sa realizovalo vstupom vojenských jednotiek na územie neuznanej republiky. Následne, 9. augusta, podniklo príslušné opatrenia Rusko. Ich názov bol podobne patetický – „operácia na prinútenie Gruzínska k mieru”. Obe strany konali podľa vlastného názoru v rámci medzinárodného práva a bránili svoje životné záujmy.

Čo sa týka spravodajského pokrytia bojových akcií ako celku, realizovalo sa v duchu hesla „sám si hlupák”. Ak by sme spochybňovali pravdivosť správ, ktoré prinášali ruské médiá, mohli by sme s presvedčením konštatovať, že nič z toho, o čom hovorila ruská strana, t. j. tisícky mŕtvych, tisícky utečencov a zničenie Cchinvali, sa nestalo. Bolo to výsledkom prepracovaných informačných manipulácií a montáží. Cieľom bolo oklamať svojich občanov i celý svet a realizovať vlastné „zákerné” kroky v informačnej vojne a pri vytváraní politických ilúzií. Skutočnosť, že Cchinvali bolo zničené, však potvrdili zahraniční pozorovatelia i gruzínska strana. Gruzínsko ale tvrdí, že mesto zničili Rusi a vstup gruzínskych vojsk na územie Osetska bol reakciou na vstup ruských jednotiek. Štátny minister Gruzínska Temur Jakobašvili vyhlásil, že rozhodnutie zaútočiť na Cchinvali sa prijalo až potom, keď kolóna ruskej vojenskej techniky vstúpila do Južného Osetska. „Rozprávky o tom, že my sme z odpaľovacích zariadení typu Grad zaútočili na Cchinvali, je klamstvo. Cchinvali bombardovali Rusi po tom, ako sme ich na štyri a pol hodiny obsadili. My sme bombardovali okolité vyvýšeniny, pričom sme využívali letectvo a Grad” (9).

Samozrejme pozície a hodnotenia situácie zo strany Ruskej federácie, sú diametrálne odlišné. V tomto prípade je žiaduce spochybniť informácie a kroky oboch strán a celkovo sa povzniesť na tento informačný chaos. Alebo je možné, že svetoví politici úmyselne vymývajú obyvateľstvu mozgy, aby odpútali pozornosť od omnoho strašnejších udalostí, napríklad od dobytia Zeme Marťanmi?

Dualita informácií, názorov, vyhlásení o konflikte spôsobuje, že aj analytická metóda, sústreďujúca sa na výhody, ktoré daná strana konfliktom získala, sa stáva neefektívnou.

Na začiatku je potrebné definovať otvorené a skryté výhody a záujmy veľkých hráčov v regióne, akými sú USA a Rusko. USA by účasťou a riadením konfliktu mali naplniť nasledujúce ciele:
1.    upevnenie svojej prítomnosti na Kaukaze;
2.    definitívne vytlačenie Ruska z daného regiónu;
3.    na jednej strane demonštrovanie vlastnej sily a významu v globálnej aréne, zachovanie si svojho dominantného postavenia, na strane druhej demonštrovanie geopolitickej slabosti Ruska.

Je samozrejmé, že Rusko s podobným vývojom veci súhlasiť nemôže a usiluje sa realizovať vlastné záujmy, medzi ktoré patrí:
1.    úsilie udržať si pozície v regióne a nedovoliť USA presadzovať ich politiku;
2.    diskreditovať Gruzínsko a režim prezidenta Michaila Saakašviliho. V prípade priaznivej zhody okolností dosiahnuť zmenu politického režimu v Gruzínsku. Ak by sa tento scenár realizoval, zadržanie procedúry vyhlásenia nezávislosti Abcházska a Južného Osetska by sa stali gestom dobrej vôle zo strany Ruska. V prípade proruského režimu by tieto republiky mohli zostať súčasťou Gruzínska. Tento variant je však málo pravdepodobný po tom, ako 25. augusta 2008 ruská Rada federácie a Štátna Duma uznali nezávislosť oboch republík a v nasledujúci deň potvrdil uznanie ich nezávislosti ruský prezident Dmitrij Medvedev;
3.    pripojenie nových území k Rusku a oslabenie územnej celistvosti Gruzínska. V súčasnej situácii je tento scenár najpravdepodobnejší;
4.    celková destabilizácia regiónu, čo by mohlo viesť k narušeniu dodávok ropy na trase Baku – Tbilisi – Ceyhan, oslabenie dôveryhodnosti Gruzínska v očiach západných partnerov a posilnenie pozícií Ruska na globálnom, resp. európskom energetickom trhu;
5.    znovuzískanie stratených pozícií v medzinárodnej aréne a v geopolitickom priestore.

Pri hodnotení výhod konfliktu pre jeho účastníkov možno takmer s určitosťou konštatovať, že bol v rozličnej miere osožný pre všetkých, s výnimkou postihnutých ľudí v regióne a porazenej strany, ktorá ešte nemusí vedieť, že prehrala.

Za takejto konštelácie síl mohla eskaláciu konfliktu medzi Gruzínskom a jeho bývalými republikami vyprovokovať akákoľvek strana. Rusko potrebovalo vyprovokovať Gruzínsko k rozsiahlemu útoku a ku genocíde civilného obyvateľstva, aby mohlo realizovať svoje plány, argumentujúc odvetným úderom na záchranu civilného obyvateľstva a ruských občanov.

Bezprostredným iniciátorom konfliktu mohlo byť aj Gruzínsko presvedčené o tom, že jeho silnému spojencovi nebude Rusko schopné klásť odpor. Nie je vylúčené, že dlhodobý sled geopolitických porážok Ruska v jeho tradičných sférach strategickej prítomnosti, napríklad na Balkáne, na Blízkom Východe, i jeho neúspešné pokusy o obnovenie parity s USA, presvedčili Spojené štáty o úplnej bezmocnosti Ruska ako reálneho protivníka.

Okrem toho, vyhlásenie nezávislosti Kosova vyvolalo nevyhnutnosť definitívne riešiť otázku separatistických republík, keďže v akomkoľvek momente mohli tento precedens využiť na úplné odtrhnutie od Gruzínska. Pre obe neuznané republiky bol daný konflikt nevyhnutný práve preto, aby sa ocitli v pozícii „obete” gruzínskej agresie a mohli demonštrovať celému svetu zlú vôľu Tbilisi a objektívnosť túžby Južného Osetska a Abcházska získať nezávislosť od Gruzínska.

Konflikt v Gruzínsku teda do značnej miery vyhovoval všetkým zúčastneným stranám. Hlavné rozdiely spočívajú iba v reálnych výhodách daných strán v krátkodobej a dlhodobej perspektíve.  Na prvý pohľad sa zdá, že z tohto konfliktu vyšlo víťazne Rusko, kým USA a ich satelit Gruzínsko prehrali. Z dlhodobého hľadiska však úspech Ruska vyzerá inak.

Ako sme už uviedli, výhody pre Ruskú federáciu sú z krátkodobého hľadiska evidentné. Mohla demonštrovať tvrdý postoj voči USA a ich satelitu Gruzínsku, ukázať celému svetu, že Rusko je pripravené stať sa reálnou geopolitickou silou a realizovať samostatnú politiku. Rusko získalo možnosť bezprostredne kontrolovať nové územia. Ak by sme vychádzali z uvedených geopolitických ziskov, nezaujatý pozorovateľ môže s určitosťou povedať, že Rusko bolo zákulisným dirigentom celého konfliktu. Skutočne, porazenou stranou je Gruzínsko, kým Rusko znova potvrdilo svoju imperiálnu agresivitu.

Ak by sme však vychádzali z dlhodobej perspektívy a predpokladali existenciu druhého scenára, môže situácia vyzerať úplne inak. Je prirodzené, že autorom tohto scenára sú USA. Pripusťme, že si vytýčili globálnejšie ciele než víťazstvo v lokálnom konflikte. Medzi ne patria:
1.    rozšírenie svojej politickej a vojenskej prítomnosti na celom svete;
2.    rozšírenie NATO;
3.    úplná diskreditácia, medzinárodná izolácia a oslabenie Ruska.

Na realizáciu uvedených cieľov bol nevyhnutný konflikt, do ktorého by bolo Rusko priamo vtiahnuté. Územia Abcházska a Južného Osetska boli iba formálne súčasťou Gruzínska, reálne boli z ekonomického a politického hľadiska nezávislými štátmi, začlenenými do sféry ekonomického a politického vplyvu Ruska. Platobnou jednotkou v týchto republikách bol ruský rubeľ namiesto gruzínskeho lari, obyvatelia nadobudli ruské občianstvo a mohli voľne prekračovať hranice Ruska. Inak povedané, pre Gruzínsko boli tieto územia stratené, stali sa však veľkým lákadlom pre Rusko.

Pre USA bol v danom prípade výhodný akýkoľvek výsledok udalostí. Ak by Rusko zostalo v pozícii vonkajšieho pozorovateľa, jeho medzinárodná autorita by sa tým taktiež spochybnila. Bol by to len ďalší dôkaz neschopnosti Ruska čeliť USA a obhajovať vlastné záujmy. Geopolitická prítomnosť Ruska na Kaukaze by sa oslabila a vplyv USA by sa zvýšil. To by mohlo ovplyvniť aj vývoj v Náhornom Karabachu a mať negatívne dôsledky pre záujmy Arménska ako ruského spojenca.

V dôsledku ruského „víťazstva” v uvedenej vojne, USA vyhrávajú v globálnom súperení. Ruskú federáciu vníma medzinárodné spoločenstvo ako agresora bez ohľadu na to, či je v práve alebo nie (10). Opatrenia voči Gruzínsku, ktoré sa dopustilo chyby, sa považujú za neadekvátne (11). Rusko tak predstavuje nebezpečenstvo nielen pre malé nezávislé republiky, ktoré chce okupovať s cieľom obnovenia impéria, ale aj pre stabilitu na celom svete.

Kroky, ktoré podniklo Rusko, mali presvedčiť Európu a ďalšie strany o ušľachtilých zámeroch USA a o potrebe urýchleného prijatia Gruzínska a Ukrajiny do NATO a EÚ. Bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Richard Holbrooke uvádza: „Správanie Moskvy v Gruzínsku predstavuje bezprostredné ohrozenie usporiadania Európy a sveta. Gruzínsko si zasluhuje našu solidaritu a podporu. Len silná transatlantická spolupráca môže ukončiť tento konflikt a napraviť spôsobené škody” (12). Americký denník The Wall Street Journal priniesol 13. augusta 2008 komentár amerických analytikov, v ktorom sa uvádza: „Na podporu demokracie v Gruzínsku musí Gruzínsko pocítiť pomoc. Západ musí zaviesť ekonomické a politické sankcie voči Rusku. Tento konflikt demonštruje slabosť globálneho usporiadania. Západ musí demonštrovať Rusku svoju schopnosť viesť hypotetickú novú studenú vojnu. Veľkou pomstou za intervenciu Ruska proti Gruzínsku bude jeho priama cesta do NATO a EÚ” (13).

Prijatie nových členov do NATO sa nemá vnímať ako rozmar USA, ale ako nevyhnutnosť ochrany slabých štátov. Expanzionizmus USA, ktorý sa začal negatívne ponímať v mnohých európskych štátoch, nadobudne nový, ušľachtilý obraz. Do tohto celku jasne zapadá aj rozmiestnenie prvkov systému protiraketovej ochrany USA v Česku a v Poľsku, ktoré už budú slúžiť nielen záujmom USA a ich bezpečnosti, ale aj bezpečnosti celej západnej civilizácie v podmienkach možného nového konfliktu s Ruskom.

Už teraz je zrejmé, že Rusko stratilo jedného zo svojich hlavných spojencov – Nemecko (14), ktoré na summite NATO v Bukurešti vetovalo vstup Gruzínska a Ukrajiny do NATO. Vstup Ukrajiny do NATO bude znamenať kolosálnu geopolitickú stratu pre Rusko, neporovnateľnú s malými ziskami na Kaukaze. Okrem iného, tieto „bezvýznamné územia”, ktoré nedisponujú strategickými prírodnými zdrojmi, Rusko stáli a budú stáť nemalé náklady. Len na vedenie bojových operácií v Južnom Osetsku Rusko vynaložilo 12,5 mld. rubľov, t. j. 1,5 mld. USD (15). V tom istom čase nastal prudký odliv zahraničnej meny z ruského trhu kvôli zvýšenému riziku. Podľa hodnotení ministra financií Alekseja Kudrina odliv kapitálu dosahoval sumu približne 7 mld. USD (16). Rusko sa zároveň zaviazalo obnoviť všetky zničené budovy v Južnom Osetsku, čo bude stáť približne 16 mld. rubľov. Takmer 10 mld. rubľov plánuje Rusko investovať do hospodárstva Južného Osetska (17). V prípade ekonomických sankcií proti Rusku, ochladenia vzťahov s EÚ, rozpútania novej studenej vojny by ruská nestabilná ekonomika nemusela takéto napätie vydržať.

Na základe toho možno povedať, že Rusko síce v Gruzínsku vyhralo bitku, ale na globálnej úrovni môže prehrať vojnu a dostať vlastný ekonomický a politický systém do krízy, ktorej dôsledky sú nepredvídateľné.