Problematika vysokej miery politickej nestability v regióne historicky známom pod názvom Levant nie je pre odbornú verejnosť novinkou. Počnúc neúspešným spravovaním počas tzv. mandátnej správy zo strany Britského impéria v prvej polovici minulého storočia až po udalosti, ktoré sú priamym dopadom jednostranného vyhlásenia nezávislosti štátu Izrael v roku 1948, končiac. Väčšie či menšie strety a konflikty vzájomne súperiacich vojenských respektíve polovojenských, legálnych či ilegálnych ozbrojených skupín prebiehajú v regióne fakticky nepretržite. A to bez ohľadu na to, že oficiálny ozbrojený vojnový konflikt sa v oblasti odohral pred viac než dvadsiatimi rokmi. Nasledujúce intermezzo, je možné označiť za „mierové”, napriek všade prítomnému napätiu a nedôvere. Tieto sú prezentované predovšetkým latentným nepriateľstvom medzi okupačnými jednotkami štátu Izrael a polovojenskými jednotkami Palestínčanov (Brigády Kassám, Brigády mučeníkov al-Aksá a pod.). Napriek tomuto konštatovaniu a geopolitickým východiskám ostatného obdobia sme nezaznamenali žiadne priame vojenské akcie medzi susedskými štátmi.
Paradoxne tak vyznieva fakt, že súčasný konflikt sa rozhorel tam, kde sa ho, pravdepodobne neúspešne, v polovici 80. rokov 20. storočia snažilo natrvalo uhasiť medzinárodné spoločenstvo (OSN, Francúzsko a USA). Čo je príčinou tohto neúspechu? Prečo nie je možná politická stabilizácia a úspešná mierová koexistencia v regióne? Čo je príčinou eskalácie napätia, ktorej sme svedkami v týchto dňoch? Skutočne v tom hrá rolu únos vojakov izraelskej armády? Toto je len stručný výpočet problémových okruhov, ktoré ťažia hlavy politických aktérov tak v regióne ako aj v globálnom meradle.

Únos?
Pravdepodobne, aspoň v oficiálnej vojenskej „propagande” izraelskej vlády, je práve „únos” spúšťacím elementom súčasnej krízy. Podobne sa k definovaniu príčin ostatných udalostí stavia i väčšina médií. Špeciálne médiá na Slovensku. Tieto od počiatku aktuálnych udalostí, ktoré majú svoj „pôvod” v pásme Gazy (na čo sa postupnou eskaláciou konfliktu na izraelsko-libanonskej hranici zabúda), pri definovaní príčin začiatku vojenských operácií izraelskej armády namierenej voči tzv. teroristom (obeťami sú však palestínski civilisti a civilné obyvateľstvo Libanonu) indikujú ako primárnu príčinu tzv. únos vojakov izraelskej armády. Takto je to v prípade „uneseného” vojaka Šalita ako aj jeho dvoch spolubojovníkov v priestore hraníc Izraela a Libanonu. V tomto smere sa však objavuje problém. Primárne v používanej terminológii. Na rozdiel od slovenských médií (SME, televízne spravodajstvo STV a pod.) sa zahraničné médiá, analytici a politici nesnažia striktne označiť súčasný status týchto vojakov, ako únos resp. obetí únosu. V renomovaných anglofónnych médiách napríklad BBC News a iné sa používa pre označenie slovo seize alebo capture, ktoré v preklade znamenajú skôr zajatie. V oveľa menšom počte a skôr v sekundárnom význame potom označenie kidnap (únos). Otázkou tak je: Je možné uniesť vojaka? Samozrejme v určitých situáciách áno, napríklad ak je dotyčný mimo služby, na dovolenke pri mori či doma s rodinou alebo cestuje v lietadle, lodi či inom dopravnom prostriedku, ktorý sa stane obeťou únosu teroristov. Vojenská história však v rámci svojej terminológie označuje prípady, ak sa vojak počas aktívnej služby, t.j. napríklad na kontrolnom stanovišti tzv. checkpointe, ktoré je súčasťou reštrikčných opatrení okupačnej armády (prípad vojaka Šalita), alebo ak je prepadnutý vojenský konvoj (prípad vojakov z hraničnej oblasti Izrael-Libanon), dostane do rúk nepriateľských armádnych alebo gerilových jednotiek na okupovanom území, ako zajatie resp. „padnutie” do zajatia. Na tomto mieste sa do popredia dostáva otázka opodstatnenia resp. dôvodov používania nesprávnej terminológie. Príčin môže byť niekoľko. Po prvé môže ísť o neznalosť, chybný preklad. V horšom prípade môže ísť o úmyselné skresľovanie a zahmlievanie skutočnosti. V prospech koho?

Odhliadnuc od medializovaných nedôsledností je v prípade dnešnej eskalácie napätia dôležité zamyslieť sa nad presnou determináciou príčin danej krízy. Skutočne je možné, vychádzajúc z geopolitických a vojenských predispozícií všetkých jej aktérov, za dnešnými udalosťami vidieť spomenuté zajatie vojakov? Nemala by byť, najvýznamnejšia vojenská mocnosť regiónu a pravdepodobne jedna z najsilnejších armád sveta, schopná vyriešiť tak marginálnu otázku „chirurgickým spôsobom”? Do kontextu deklarovanej snahy vyslobodiť zajatých vojakov možno len s veľkými problémami zapracovať a adekvátne obhájiť súčasnú aktivitu izraelskej armády. V tomto smere ide predovšetkým o akcie zamerané na deštrukciu infraštruktúry (alebo jej pozostatkov či minimálnej existencie) v pásme Gazy, ktorá bola sprevádzaná ničením civilných cieľov (obytné štvrte, budovy palestínskej samosprávy a pod.) Odsúdeniahodný v tomto smere je taktiež fakt, že operácia v Gaze bola sprevádzaná aj bezprecedentným zatýkaním vládnych predstaviteľov palestínskej samosprávy, vrátane samotných ministrov. Podobne je to aj v prípade vojenskej agresie voči Libanonu. Ak by v prípade súčasného konfliktu skutočne išlo o dnes prezentované ciele, t.j. vyslobodenie zajatých vojakov z rúk Hizballáhu (pravdepodobne dnes bezpečne ukrytých v Sýrii alebo Iráne), demilitarizácia (skôr úplná likvidácia) politických a vojenských štruktúr Hizballáhu, resp. mierové s bezpečnejšie susedské vzťahy s Libanonom, tak by musel (mal) Izrael postupovať v medziach medzinárodného práva. V rámci tohto postupu by sa vojna s Libanonom, ktorej sme svedkami a ktorá denno-denne prináša nové civilné obete (viac než 1000 mŕtvych civilistov), javila ako posledná možnosť po neúspechu diplomatického riešenia a nie naopak. A to aj napriek tomu, že práve izraelské vojenské kruhy primárne preferujú postup vojna-diplomacia.

V prípade zámeru na základe dostupných faktografických údajov definovať príčiny súčasnej vojny je potrebné určiť hlavných aktérov súčasného konfliktu. Vo všeobecnosti možno aktérov rozdeliť na priamych respektíve nepriamych. K priamym aktérom patria najmä Palestínska samospráva a Libanon na jednej strane a Izrael na strane druhej. Za nepriamych aktérov konfliktu možno považovať predovšetkým Irán, Sýriu a čiastočne i USA. Čo je príčinou aktuálnej eskalácie napätia v regióne? Aké ciele sledujú jednotliví aktéri?

Palestínska samospráva a Libanon
Spojenie Palestínskej samosprávy a Libanonu v tomto smere nie je náhodné. Obe krajiny (napriek neukončenému procesu kreovania palestínskeho štátu) na základe ostatných udalostí možno charakterizovať ako obete dnešných udalostí.

Libanon a podobne i predstavitelia Palestínskej samosprávy nemali záujem byť súčasťou dnešnej vojny v Levante. V tomto smere je možné vychádzať z viacerých aspektov. V prípade Libanonu ide predovšetkým o postupné oživovanie ekonomiky krajiny, ktorá bola zničená rokmi občianskej vojny spojenej s intervenciou Izraela v 80. rokoch minulého storočia a dlhotrvajúcou prítomnosťou sýrskej armády. Všetky spomenuté aspekty mali negatívny vplyv nielen na ekonomiku krajiny a rozvoj najmä turizmu, ktorý postupne až do vypuknutia vojny s Izraelom (paradoxne na začiatku letnej turistickej sezóny) vykazoval tendencie postupnej konjunktúry. Oveľa väčší dosah mali na stabilizáciu politického systému krajiny.

Libanon ako postkoloniálny produkt umelého vytvárania hraníc a štátov v období prvej polovice minulého storočia má veľmi špecifický politický systém. Tento je založený na vzájomnej rovnováhe jednotlivých aktérov (maronitov, sunnitov a ší‛itov), ktorí jednotlivo zastupujú približne 1/3 populácie krajiny. Na základe tejto skutočnosti sú rozdelené aj jednotlivé zložky moci. Hlavou štátu je na základe uvedeného delenia maronitský kresťan, predsedom vlády sunnitský moslim a na čele zákonodarnej moci je ší‛itsky moslim. Veľmi dôležitá pri stabilizácii takto špecifického politického systému je vysoká vnútropolitická citlivosť pri riešení problémových okruhov ako aj minimalizácia akýchkoľvek destabilizujúcich zásahov zvonku. Ako ukazuje história, v prípade, že sa do vnútropolitických konfliktov či reálnych alebo umelo vyprovokovaných zapoja okolité krajiny, hrozí destabilizácia celého systému. Posilnenie pozície ktoréhokoľvek aktéra na úkor „konkurencie” a snaha o vytvorenie monopolu moci viedli k občianskej vojne. Na základe presvedčenia vojenských stratégov Izraela a Sýrie, ktorí sa najčastejšie realizovali v týchto prípadoch, že oslabený Libanon je vhodným prostriedkom šírenia ich moci v regióne, sa v tomto smere od päťdesiatych rokov minulého storočia obe krajiny aktívne angažovali.

K najznámejším príkladom patrí snaha o vytvorenie „kresťanského štátu”, ktorá dominovala v zahraničnej politike Izraela už v roku 1954 . Táto bola znovu oživená vládou Menachema Begina (1982) a predovšetkým ministrom obrany Arieolom Šaronom, ktorý podľa vlastných slov „bol na inváziu pripravený od okamžiku, kedy sa stal v auguste (1981) ministrom.” (Hirst, D.: Puška a olivová ratolesť). Na druhej strane je podobná iránsko-sýrska snaha o kreovanie ší‛itskeho režimu na základe Chomejního politickej ideológie velajat-e faqíh (t.j. vláda duchovenstva). Sýria si posilňovala svoje postavenie v Libanone prakticky od získania moci stranou BAAS (70. roky 20. storočia). Dôvodom bola potreba akceptácie alawitského vedenia strany, ako i celej komunity, v rámci ší‛ie. K tomuto mala slúžiť práve podpora zo strany libanonských (ší‛itskych) náboženských autorít. K tomu cieľu mala poslúžiť i priama vojenská prítomnosť Sýrie v oblasti údolia Bika‛a. Po úspechu ší‛itskej (islamskej) revolúcie v Iráne v roku 1979 sa v regióne, obývanom ší‛itskou populáciou (južný Bejrút a z väčšej časti juh Libanonu + údolie Bika‛a na východe krajiny) začal angažovať práve novoustanovený líder ší‛itskej revolučnej politickej ideológie.

V tomto smere Iránu poslúžilo najmä vytvorenie hnutia Hizballáh v roku 1982. Hnutie vzniklo paradoxne v čase prvej invázie Izraela do Libanonu, ktorá si za cieľ dala zničenie pozícií palestínskych geríl (OOP), ktoré svojou činnosťou ohrozovali sever Izraela. Podobnosť s udalosťami, ktorých sme svedkami toto leto je pravdepodobne „náhodná”. Výsledkom snaženia však nakoniec bola niekoľkoročná okupácia (2000) a vznik oveľa silnejšieho nepriateľa. Zdá sa tak, že z Libanonu sa opätovne stalo bojisko, na ktorom si medzi sebou vybavujú „účty” a vzájomné animozity Izrael a iránsko-sýrske spojenectvo.

Dôvody prečo nemali o súčasnú vojnu záujem predstavitelia Palestínskej samosprávy sú trochu odlišné.

V prvom rade išlo o snahu novej exekutívy na území samosprávy stabilizovať svoje postavenie a autoritu a to najmä z dôvodov: a) bezpredmetného bojkotu zo strany medzinárodného spoločenstva (USA a Izrael a čiastočne EÚ); b) ekonomickej blokády zo strany okupačnej moci Izraela, ktorá postupne smeruje k humanitárnej kríze; c) hroziacej občianskej vojne medzi polovojenskými jednotkami dominantných frakcií palestínskeho politického systému. Všetky spomenuté aktivity mali spoločného menovateľa, ktorým je odmietnutie akceptácie výsledkov demokratických volieb na území Palestínskej samosprávy respektíve nezmierenie sa s volebnou porážkou.

Snaha novej vlády bola nasmerovaná predovšetkým k zmierneniu sociálnych dopadov spomenutých sankcií a zastaveniu alebo aspoň zmierneniu aktivít gerilových skupín (Brigády Kassám) namierených voči okupačným silám Izraela na území Palestíny, s cieľom zlepšiť renomé hnutia Hamas v očiach medzinárodného spoločenstva. Súčasné vojenské aktivity izraelskej armády učinili pravý opak. Izrael svojím konaním (ničenie infraštruktúry, permanentné oslabovanie palestínskych bezpečnostných zložiek a pod.) naďalej zhoršuje nepriaznivé postavenie palestínskeho civilného obyvateľstva. Na druhej strane, represiami namierenými voči politikom znemožňuje Hamasu výkon akýchkoľvek kompetencií v oblasti zákonodarnej a výkonnej moci.

Sekundárny dôvod, prečo si Palestínska samospráva a vedenie hnutia Hamas neželalo vojnu s Izraelom, napriek tomu, že aktívny odpor voči okupácii je prioritou jeho činnosti, taktiež a možno paradoxne súvisí s výsledkami volieb. Hamas, a predstavitelia hnutia to často zdôrazňovali, nebol pripravený na víťazstvo vo voľbách. Z tohto dôvodu potreboval čas a pomoc Fatahu. Čas na zmenu stratégie činnosti, vyrovnať sa s novou situáciou. Toto v spojení s vyššie uvedenými faktormi znamenalo čiastočné oslabenie hnutia spojené s čiastočnou transformáciou jeho činnosti. Toto oslabenie sa snaží využiť Izrael a prostredníctvom vojenských operácií sa vysporiadať s nepríjemným „dieťaťom” vlastnej vojensko-politickej stratégie z obdobia pred vypuknutím prvej intifády (1987).

Izrael a USA
Po stiahnutí osadníkov z pásma Gazy, ktoré prebehlo pod dohľadom televíznych kamier, plného sĺz a výčitiek osadníkov, sa zdalo, že tento politický krok a s najväčšou pravdepodobnosťou labutia pieseň politických aktivít Ariela Šarona, začínajú medzi Izraelom a jeho najbližším susedom (Palestínskou samosprávou) kvalitatívne nové vzájomné vzťahy. Tieto mala reprezentovať aj víťazná strana Kadima a jej koaličné spojenectvo s ľavicovou Stranou Práce. Súčasné udalosti však predznamenávajú skôr návrat k „starým časom” a spôsobom.

Dnešná izraelská vláda sa rozhodla nezmeniť tradičné antipalestínske (antiarabské) postoje. Tieto sa prejavovali v rámci izraelskej politiky od začiatkov kreovania štátu Izrael. Reprezentované sú najmä postojom k samotnej prítomnosti Arabov na území Palestíny počínajúc snahou o riešenie problematiky vyvlastňovania pôdy, postupnej „kolonizácie” nových území až po popieranie občianskych práv. Negatívne v tomto smere vyznieva najmä fakt, že tieto postoje nereprezentujú len krajne nacionalistické zoskupenia (napríklad Kach!, Guš Emunim a pod.), ale boli a sú súčasťou rétoriky alebo realizovaných politicko-vojenských aktivít voči Palestínčanom aj na úrovni vysokých predstaviteľov exekutívy štátu Izrael. K najvypuklejším problémom v tomto smere patria predovšetkým perzekúcie spojené s existenciou tzv. check point (kontrolných stanovíšť), s likvidáciou obydlí civilného obyvateľstva a jeho vyháňania resp. koncentrovania v utečeneckých táboroch, s mimosúdnou likvidáciou (vraždou) Palestínčanov a pod.

Súčasné vojenské aktivity Izraelu sú vo veľkej miere ovplyvnené týmto tradičným postojom a nepriamo smerujú k naplneniu koncepcie Erec Jisrael (Zem Izrael). Táto koncepcia je oficiálnou súčasťou programu vyššie uvedených pravicových politických a osadníckych organizácií, ale veľkú podporu má aj v kruhoch izraelskej armády, z ktorej prostredia vyšlo až nebezpečne veľké množstvo neskorších aktívnych politikov (Šaron, Rabin, Dajan, Barak apod.). Erec Jisrael v sebe v užšom náhľade zahrňuje územie už dnes okupovaných častí Palestíny vrátane pásma Gazy (bývalé územie Egypta) a Západného brehu (bývalé územie Jordánska). V širšom zmysle sa pod týmto názvom skrýva oblasť zahrňujúca územie medzi Egyptom (riekou Níl) a riekou Eufrat.

Súčasné udalosti pravdepodobne kopírujú definované ciele spomenutej koncepcie. K ich naplneniu má poslúžiť aj destabilizácia resp. neexistencia Palestínskej samosprávy (štátu) v danom regióne a postupné rozširovanie (kolonizovanie) nových území. Tento scenár sa v súčasnosti úspešne realizuje v oblasti Západného brehu a Golanských výšin, kde zakladaním nových osád Izrael postupne krok za krokom posúva svoje hranice. Problematika osadníkov bude pravdepodobnou príčinou aj vojenskej agresie voči Libanonu. Po minuloročnom zrušení ilegálnych osád v pásme Gazy zostal v rukách izraelských politikov „horúci zemiak”: Čo s osadníkmi? Ako riešenie, oveľa bezpečnejšie a neporovnateľne lukratívnejšie sa objavilo územie južného Libanonu. Toto na rozdiel od chudobnej a preľudnenej Gazy ponúka oveľa lepšie podmienky na budovanie nových osád. Neprehliadnuteľná je v tomto prítomnosť vodných zdrojov či lepšia bezpečnosť osadníkov, vytvorenie ochrannej zóny a pod.

Spojené štáty v tomto smere hrajú nezastupiteľnú úlohu. Primárne strategické spojenectvo USA-Izrael, bez ktorého by vláda židovského štátu nemohla realizovať žiadne kroky na pôde zahraničnej politiky v regióne. USA ako kľúčový hráč na medzinárodnej politickej scéne, využívajúci možnosti plynúce z členstva v BR OSN, významne napomáha k realizácii vojensko-politických zámerov Izraela. Predlžovaním prijatia rezolúcie BR OSN, ktorá by mala zabezpečiť prímerie a ukončenie vojenských akcií, vytvárajú predpoklad rozšírenia pozemných akcií hlbšie do libanonského vnútrozemia. Z týchto faktov možno dedukovať, že cieľom vojenských operácií je, okrem deklarovaného zničenia Hizballáhu, predovšetkým posunutie hranice prímeria resp. tzv. bezpečnostnej bariéry viac na sever (cca. 40 kilometrov podobne ako v roku 1982) a vytvorenie tak zdanlivo „vyľudneného” priestoru vhodného na vybudovanie nových osád.

Hizballáh, Sýria, Irán
Spoločným menovateľom priamej respektíve nepriamej angažovanosti spomenutých aktérov v súčasnom konflikte v Levante je s veľkou pravdepodobnosťou ich spoločná príslušnosť k ší‛itskemu islamu. Spojením komplexu vychádzajúceho z menšinového postavenia v rámci islamskej komunity s neustále prítomným pocitom strachu a ohrozenia, sa práve ší‛itsky islam zdá byť kompaktnejší, odhodlanejší a bojovnejší. K tomuto isto prispieva aj silná tradícia martýrstva, ktorá stála v centre odluky ší‛itskeho islamu od väčšinového islamského „mainstreamu”. Príslušnosť iránskej spoločnosti, vládnej elity Sýrie a komunity, ktorú v rámci libanonskej society predstavuje Hizballáh k ší‛iskemu islamu tak vytvára pre izraelsko-americké spojenectvo nepríjemného konkurenta v regióne.

K prehĺbeniu nepriateľstva medzi oboma konkurentmi prispievajú predovšetkým: a) pretrvávajúce animozity medzi USA a Iránom, ktoré vychádzajú z úspechu iránskej revolúcie v roku 1979 a ohrozenia politických, ekonomických a vojenských ambícií USA na Strednom východe; b) „renesancia” Chomejního koncepcie šírenia myšlienky iránskej revolúcie v islamskom (ší‛itskom) svete, k čomu prispeli najmä oslabenie pozície Ruska v Strednej Ázii, konflikt v Afganistane, ale najmä posilnenie ší‛itskeho islamu v susednom Iraku; c) represívna politika štátu Izrael voči arabskému obyvateľstvu Palestíny, ktorá je negatívne vnímaná tak v arabskom ako i v celom islamskom svete vrátane jeho ší‛itskej vetvy.

Z vymedzených aspektov je možné následne determinovať príčiny, prečo sa predstavitelia Iránu a Sýrie prostredníctvom Hizballáhu (aj keď predstavitelia oboch režimov to popierajú) angažujú v súčasnom konflikte.

V prípade Iránu je najpravdepodobnejšou príčinou, než prezentované odklonenie pozornosti od problematiky jadrového programu, snaha režimu o oslabenie potenciálnych lídrov predpokladanej konfrontácie Iránu a medzinárodného „antiislámskeho” spoločenstva. Ak by sa neúspechom izraelskej kampane v Libanone podarilo preukázať, že jeho nepremožiteľnosť je len mýtom, znamenalo by to nie len zvýšenie mobilizácie regionálnych partnerov, ale predovšetkým oddialenie očakávanej vojenskej akcie namierenej proti Iránu.

Podobné predpoklady je možné vidieť aj v prípade sýrskej angažovanosti. Okrem faktu poukázať na neschopnosť Izraela vysporiadať sa so skutočnou gerilovou vojnou je tu však ešte niekoľko nezanedbateľných aspektov. Prvým z nich je už spomínaná náboženská spojitosť medzi režimom sýrskych alawitov a Hizballáhom, po druhé úprimná snaha Sýrie pomstiť sa sunnitsko-kresťanskej politickej elite Libanonu za potupné „vyhnanie” sýrskej armády z jej územia. K tomu cieľu sýrskej vláde pomôže tak úspech ako i neúspech Hizballáhu v súčasnom konflikte. Na jednej strane posilní postavenie ší‛itskych politických reprezentantov respektíve poukáže na fakt, že ak by sa odchod sýrskej armády nekonal, Izrael by si nedovolil takto ostentatívne porušiť medzinárodné právo a napadnúť Libanon.