Aktuálne udalosti na Ukrajine potvrdzujú platnosť princípu, v zmysle ktorého v dôsledku zosilnenia nepriateľských aktivít centra voči časti obyvateľstva dochádza k radikalizácii síl, stojacich v opozícii voči nemu (1) (2). V prípade obmedzovania jazykových a národnostných práv sa často stáva cieľom takýchto síl secesia (odtrhnutie časti územia od materského štátu), pričom jedným z presvedčivých príkladov pôsobenia spomínaného princípu je genéza rozpadu Uhorska (pozri nižšie časť „Pojmy národného sebaurčenia a národného štátu a ich aplikácia na výklad slovenských a maďarských národných dejín“). Jednou z foriem potlačenia práv určitej skupiny obyvateľstva vedúcej k jej radikálne odstredivým tendenciám môže byť aj rozbitie jej politickej reprezentácie tak, ako bola v dôsledku „majdanských“ udalostí zlikvidovaná politická reprezentácia ruskojazyčného obyvateľstva juhu a východu Ukrajiny (3). Ako uvádzame na stránkach nášho časopisu, právo na jednostrannú secesiu nekomfortnú s ústavou má veľmi blízko k právu na revolúciu resp. právu na povstanie, ktoré je poslednou možnosťou časti obyvateľstva v prípade porušovania jeho základných práv (4); pri revolúcii sa cieľ oslobodenia od nespravodlivosti dosahuje prostredníctvom zvrhnutia vlády, zatiaľ čo pri secesii sa tento cieľ dosahuje oslobodením časti územia od kontroly štátu a vytvorením nového štátu (5).

Na druhej strane sa však možno často stretnúť s prípadmi, keď sa časť politických elít usiluje vytvoriť zdanie systematického porušovania práv časti obyvateľstva spojenej národnostným a pod. príznakom, ktoré využíva na dosahovanie cieľa politickej separácie určitej časti štátu. Fakt, že v nejakom štáte pôsobia sily podobného charakteru, však neobmedzuje platnosť princípu, v zmysle ktorého je inkluzívny prístup vo vzťahu k národnostným menšinám spojený s primeranou mierou akceptácie jej jazykových a národnostných práv a tiež rešpektovaním jej politickej reprezentácie vykazujúcej znaky štandardnej politickej sily žiaduci vzhľadom na záujem štátu na zachovaní maximálnej možnej miery vlastnej integrity.

Zákon o štátnom občianstve

Od roku 2011 je v Maďarsku účinný zákon, ktorým sa zjednodušuje udeľovanie dvojakého občianstva osobám maďarskej národnosti žijúcim v zahraničí. Na prijatie zákona reagovala v roku 2010 SR prijatím novely zákona o štátnom občianstve, v zmysle ktorej o slovenské občianstvo prichádzajú osoby, ktoré nadobudli cudzie štátne občianstvo na základe výslovného prejavu vôle (6). SR reagovala novelizáciou zákona o štátnom občianstve na bezpečnostné riziká (7), spojené s možnosťou vzniku území obývaných cudzími štátnymi príslušníkmi resp. s možnosťou zasahovania Maďarska do vnútorných záležitostí SR pod zámienkou ochrany vlastných občanov. Aktuálny stav však ukazuje, že zákon poškodzuje predovšetkým osoby, ktoré z ekonomických a pod. dôvodov žijú v zahraničí, kde sa im nedostáva rovnakých práv ako občanom štátu, v ktorom žijú, keďže nemienia prijať cudzie občianstvo za cenu straty slovenského. Väčšina osôb zbavených slovenského občianstva pritom nadobudla občianstvo Nemecka, Rakúska a Veľkej Británie (8). Záujem o maďarské občianstvo zo strany občanov SR nebol vysoký; za štyri roky platnosti novely zákony o štátnom občianstve prišlo o slovenské občianstvo len 55 osôb, ktoré predtým získali maďarskú štátnu príslušnosť.

Exkluzívny (vylučujúci) prístup SR predovšetkým neefektívnym spôsobom negatívne zasahuje záujmy množstva Slovákov, ktorí sú za podmienok 34 % nezamestnanosti mladých ľudí (9) nútení emigrovať za prácou do zahraničia, v ktorom majú často v dôsledku aktuálneho znenia zákona o štátnom občianstve štatút obyvateľov druhej kategórie. Zároveň tiež vyvoláva polarizáciu spoločnosti a vyhrocovanie spoločenských nálad vedúce k posilňovaniu odstredivých tendencií príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny, ktorí o maďarské občianstvo v prípade, že nemajú pobyt na území Maďarska, spravidla nemajú záujem (maďarskú právnu úpravu doteraz využívali zväčša občania Ukrajiny, Srbska a Rumunska pred jeho vstupom do schengenského priestoru, a to najmä z ekonomických dôvodov). Aj skúsenosti štátov, ktoré skutočne čelili faktickej secesii časti svojho územia, pritom svedčia o nutnosti voľby (prinajmenšom deklaratívneho) inkluzívneho prístupu k obyvateľom odtrhnutých území. Napr. v mesiaci júl 2014 sa predseda gruzínskej vlády obrátil k „spoluobčanom žijúcim na okupovaných územiach“ Abcházska a Južného Osetska, „bratom Abcházcom a Osetom“ s posolstvom, podľa ktorého sa plne spoluzúčastňujú na procese európskej integrácie Gruzínska (10). Uvedený extrémny príklad potvrdzuje žiaduci charakter preferovania mäkkých („soft“) opatrení voči častiam spoločnosti, u ktorých sa predpokladá riziko nárastu nálad smerujúcich k secesii.

Domnievame sa, že je v záujme zaistenia záujmov občanov SR žiaduce opätovne novelizovať zákon o štátnom občianstve, a to buď

a) spôsobom avizovaným ministrom vnútra Robertom Kaliňákom, v zmysle ktorého by bola strata občianstva viazaná na absenciu trvalého pobytu v zahraničí (11). Podľa Kaliňákovho vyjadrenia tí, čo pre zákon stratili občianstvo a odsťahovali sa do zahraničia, budú od januára 2015 môcť o slovenské občianstvo opäť požiadať a úrady im rýchlo vyhovejú (12); v danom smere však zatiaľ nebola podniknutá žiadna zákonodarná iniciatíva.

b) alebo úplným vypustením inštitútu straty štátneho občianstva SR nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle za súčasného prijatia novely zákona o výkone prác vo verejnom záujme a zákona o štátnej službe, ktorou by sa zamedzoval výkon štátnej a verejnej služby všetkým občanom cudzích štátov.

Zároveň vyjadrujeme presvedčenie, že je vo vzťahu k zaisťovaniu lojálnosti príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny voči SR [ktorej potreba sa ukazuje ako vysoká predovšetkým vzhľadom na rastúcu popularitu strany Jobbik v Maďarsku prípadne aj na s ňou spojený tlak smerom k radikalizácii vládnucej strany Fidesz (13)] potrebné prijímať predovšetkým vyššie spomínané mäkké opatrenia, viažuce sa na uplatňovanie inkluzívneho prístupu k jej príslušníkom a časti politickej reprezentácie za súčasného prijímania opatrení v oblasti osvetovej činnosti a vzdelávania.

Osvetová činnosť a vzdelávanie

V rámci osvetovej a vzdelávacej činnosti existuje viacero možných nástrojov. Nakoľko slovensko-maďarská zmiešaná komisia historikov rieši takmer výhradne otázky odbornej povahy a svoje výstupy a výsledky svojej činnosti adresuje prevažne odbornej obci (resp. popularizačné výstupy zverejňuje predovšetkým formou novinových článkov), otázky pôsobenia na kultúrno-historické povedomie občanov SR slovenskej a maďarskej národnosti by mali byť v pôsobnosti (existujúcich alebo novo založených) osvetových inštitúcií, vydávajúcich osvetové a vedecko-popularizačné publikácie v slovenskom aj maďarskom jazyku. Ďalším možným nástrojom je úprava učebných osnov a vzdelávacích štandardov na základných a stredných školách (určovanie obsahu vzdelávania na vysokých školách je vecou akademických slobôd a samosprávnej pôsobnosti predmetných inštitúcií). V rámci spomínaných činností navrhujeme orientáciu na pojmy etnogenézy, národného obrodenia a spisovného jazyka, národného sebaurčenia a národného štátu a na výklad Prvej viedenskej arbitráže z roku 1938.

Pojem etnogenézy a jeho aplikácia na výklad začiatku slovenských a maďarských národných dejín

Jeden z nádejných kľúčov k vzájomnému pochopeniu dejín zo strany príslušníkov dotknutých národnostných skupín sa viaže na pojem etnogenézy a jeho aplikáciu na výklad začiatku slovenských a maďarských národných dejín. Platí pritom, že historické udalosti a procesy, viažuce sa na obdobia pred konštituovaním slovenského a maďarského etnika (produktom vývinu ktorých sa neskôr stali naše moderné národy), sú súčasťou národnej prehistórie (nie vlastnej histórie) Slovákov a Maďarov. Etnikum sa pritom chápe ako zoskupenie príslušníkov určitej skupiny, ktoré má verbálnu (integrácia na princípe spoločného jazyka), behaviorálnu (spoločné zvyky a obyčaje) a kreatívnu (spoločná kultúra) formu (14). Vzhľadom na definíciu etnika je pri výklade etnogenézy ako procesu jeho vzniku potrebné uplatniť interdisciplinárny prístup s oporou o lingvistické, archeologické a historické poznatky.

Výklad etnogenézy Slovákov s oporou o rozšírenú verziu migračno-integračnej teórie

Jedným zo silných predsudkov prítomných v prostredí obyvateľstva maďarskej národnosti je názor, že slovanské etnikum žijúce na severe Uhorska predstavovalo do obdobia národného obrodenia nevykryštalizované slovanské etnikum bez vlastnej etnickej identity. V danej súvislosti považujeme za potrebné zameriavať sa v rámci osvetovej činnosti i v rámci školského výkladu slovenských dejín a slovenského jazyka na systematické vysvetľovanie etnogenézy Slovákov s oporou o migračno-integračnú teóriu Rudolfa Krajčoviča (pozri nižšie) resp. o ďalšie lingvistické a historické poznatky. Pochopenie etnogenézy Slovákov je pritom kľúčom k odstráneniu problémov zbytočnej politizácie (na jednej strane) a prehnanej mytologizácie pojmu starých Slovákov (na strane druhej). Ako pritom uvádzame vyššie, proces etnogenézy je spojený s procesom integrácie na princípe spoločného jazyka. Slovenčina sa väčšinou svojich základných čŕt radí medzi západoslovanské jazyky, jej špecifikom je však prítomnosť mnohých archaických nezápadoslovanských prvkov na veľkej časti slovenského územia. Popri takých mladších typologicky nezápadoslovanských znakoch [ktoré nepatria do praslovanského obdobia; pozri (15)] ako zakončenie tvarov 1. osoby jednotného čísla tzv. tematických slovies na -m (tvar kupujem porov. s českým kupuji/kupuju) (13 – 14 str.) a zániku mäkkého r´ (príklad porov. s českým příklad) (12 – 13 str.) sú v strednej slovenčine a v ďalších útvaroch slovenčiny vrátane spisovného jazyka prítomné starobylé nezápadoslovanské javy ako spoluhláska s za praslovanské ch´ z druhej palatalizácie (Česi porov. s českým Češi), a odlišný výsledok prešmyknutia hlások r a l (metatézy likvíd; v praslovanských skupinách ort a olt pod cirkumfleovou intonáciou) v slovách typu lakeť, ražeň (porov. s českým loket, rožen). V niektorých stredoslovenských nárečiach dokonca nájdeme také nezápadoslovanské javy, ako tvary na -mo v 1. osobe plurálu slovies (kupujemo miesto kupujeme), tvary prídavných mien stredného rodu typu dobrʊ̯o (miesto dobré) či zjednodušenie spoluhláskových skupín dl a tl (mylo, salo miesto mydlo, sadlo). V strednej slovenčine však pritom popri vyššie uvedených starobylých juhoslavizmoch existujú aj starobylé západoslovanské prvky (zachované spoluhláskové skupiny kv, gv – kvet, hviezda porov. ruské či srbské цвет, звезда), neprítomnosť epentetického ľ (zem porov. s ruským земля resp. srbským земља) či prítomnosť spoluhlásky dz na mieste praslovanského dɪ̯ (medza porov. s ruským межа či srbským међа; medzi porov. s ruským между a srbským између). Je teda očividné, že sú v slovenčine vrátane stredoslovenských nárečí prítomné fundamentálne západoslovanské aj nezápadoslovanské prvky. Distribúcia mladších praslovanských (nezápadoslovanských) javov ako prítomnosti samohlásky i na začiatku slova v slovách (pôvodne začínajúcich sa na ɪ̯ь) typu ihla, ideš (porov. české jehla, jedeš), výskyt slabikotvorného r̥ a l̥ (resp. ich dlhých variantov) v slovách typu krv, bĺch, čln, krst (porov. české krev, člun, blech, křest), krátkosť za starý akút (krava, slama, sila, žaba porov. české kráva, sláma, síla, žába), prípona -om v I. sg. podstatných mien mužského rodu (hadom, plotom porov. české hadem, plotem) pritom zasahuje 70 – 75 % slovenského jazykového územia a podľa jazykovedca Jaromíra Kršku (16) zohrala výraznú úlohu pri výbere nárečí, na základe ktorých vznikala dnešná spisovná slovenčina. Na základe heterogénnej povahy staršej i mladšej praslovanskej bázy slovenčiny možno nepochybne konštatovať, že napriek značnej podobnosti s češtinou slovenčina nevznikla z jednotného pračeskoslovenského základu. Vysvetlenie, kedy a ako došlo k miešaniu západoslovanských a nezápadoslovanských prvkov a k vzniku slovenského jazyka, podáva uznávaná migračno-integračná teória Rudolfa Krajčoviča (teória bola predstavená v roku 1974 v monografii Slovenčina a slovanské jazyky 1. Praslovanská genéza slovenčiny), opierajúca sa o lingvistické aj archeologické poznatky. V nasledujúcom texte predložíme jej modifikovanú verziu (rozšírenú najmä o začlenenie historických procesov do interpretácie súvisiacich extralingvistických faktov), o ktorú oprieme parciálny záver vo vzťahu k odporúčaniam týkajúcim sa etnogenézy Slovákov.

Podľa spomínanej teórie bolo (s odkazom na archeologické poznatky) územie dnešného Slovenska osídľované v 5. a 6. storočí z praslovanskej prabázy západoslovanského pôvodu (tzv. severozápadnej resp. zakarpatskej prabázy) (najmä západ a východ Slovenska) aj z praslovanskej prabázy južnoslovanského a východoslovanského pôvodu (tzv. juhovýchodnej prabázy) (historické južné jadro stredného Slovenska) (17). Podobne podľa názoru jazykovedca Eugena Paulinyho (18) určité jazykové fakty svedčia o tom, že sa predkovia dnešných Stredoslovákov navrstvili na západoslovanské etnikum tvorené predkami dnešných západných a východných Slovákov ešte pred maďarským vpádom (pričom navrstvovanie podľa neho pokračovalo aj počas maďarského vpádu v priebehu 10. storočia v dôsledku posunu predkov neskorších Stredoslovákov z priestoru dnešného Maďarska vytláčaných prichádzajúcimi maďarskými kmeňmi). Predkovia Stredoslovákov sa podľa Paulinyho názoru (19) usadili medzi Tisou a Dunajom, južne o dnešného slovenského územia a na dnešnom južnom strednom Slovensku a na dolnom toku Ipľa a Hrona ešte v migračnom období [porov. názor prezentovaný v historickej literatúre (20) na posun východiskových území slovanských výprav na Byzantskú ríšu z juhu z oblasti dolného Dunaja na sever a na ich vedenie z oblasti stredného Dunaja a severného Potisia v rokoch 548 – 552 s možnosťou ich vedenia z územia dnešného Slovenska]; odtiaľ potom postupovali ďalej na sever do ďalších častí súčasného stredného Slovenska.

V roku 568 prišli do Panónskej panvy Avari, ktorí si v nej založili svoj kaganát a od polovice 7. storočia doň začlenili rôzne časti slovenského územia (21); pod ich vplyv sa dostali aj južné oblasti Slovenska. Časť slovanského obyvateľstva žijúceho v Panónskej panve sa tak ocitlo pod ich nadvládou. Slovania sa s nimi zúčastňovali na vojenských výpravách najmä proti Byzantskej ríši a podľa dobových prameňov boli nútení bojovať v prvých šíkoch. Avari využívali porobené obyvateľstvo na prácu i odvody potravín. Prítomnosť Avarov v Panónskej panve sa traktuje väčšinou opisovaním ich násilných činov (22), ktoré mohli vo svojom dôsledku spôsobiť migračné pohyby, no na druhej strane existujú aj dôkazy (pokojného) slovansko-avarského spolužitia (23). K migrácii južných Slovanov na územie dnešného stredného Slovenska mohli v období sťahovania národov aj avarského kaganátu (o ktorom sa zvyčajne uvádza, že vyvolával migračné pohyby v zasiahnutom priestore) slúžiť aj zachovalé pozostatky romanizovaného obyvateľstva a najmä rímskej infraštruktúry na území dnešného Maďarska, ktoré boli lokalizované najmä okolo Blatenského jazera ale aj inde (24). V tomto priestore sa sústreďovali remeslá, obchod a hospodársky život ako taký, čo mohlo prispieť k migrácii tamojšieho osídlenia v rôznych smeroch. Je nejasné, do akej miery by mohla byť takáto infraštruktúra využívaná južnými Slovanmi migrujúcimi na sever, keď berieme do úvahy existujúce migračné prekážky (najmä rieky Dunaj a Ipeľ) na západe dnešného Maďarska a Slovenska. Preto skôr možno predpokladať, že využívali skôr migračné cesty na území medzi Dunajom a Tisou (analogicky s údajmi v (25) a (26) k obdobiu sťahovania národov), čo ich prirodzene doviedlo na územie dnešného stredného Slovenska.

Existenciu väčších vodných tokov pritom nemožno brať ako totálnu migračnú prekážku. Napríklad prekmurské nárečie slovinčiny obsahuje západoslovanské resp. nejužnoslovanské prvky, ktoré sa dávajú do súvisu s nezápadoslovanskými prvkami v strednej slovenčine (27); tieto javy však majú neskorší než migračný pôvod (pričom súvisia s neskoršími zmenami prozodických vlastností zhruba z 10. storočia; konkrétne o dĺžku vzniknutú z novoakútu na tematickej morféme -e- v tvaroch typu nesém, berém – v slovenčine po diftongizácii nesiem, beriem; pozri (28) a porov. (29); takéto javy sú zrejme späté s premiešavaním Slovanov rôznej proveniencie v rámci Blatenského kniežatstva (podľa Paulinyho (30) pritom na západe prekračovalo západoslovanské osídlenie Dunaj do Panónie a siahalo približne k Blatenskému jazeru) resp. pretrvávajúcim kontaktom južnoslovanských etník so Slovákmi v rámci Uhorska (pozri nižšie časť „K výkladu etnogenézy Maďarov“). Vo všeobecnosti však severozápadné slovinské nárečia obsahujú aj archaické západoslovanské javy, čo vytvára pomerne veľký priestor pre hľadanie principiálnych paralel so stavom v strednej slovenčine. Skoršie praslovanské javy ako zachovaná skupina dl a tl v tvaroch typu pletǝl, pletla; padǝl, padla, a predpona vy– za južnoslovanské iz- (vybrati miesto izbrati) a pod. podľa slovinských lingvistov súvisia s osídľovaním územia dnešného Slovinska z rôznych smerov (skoršie osídľovanie z juhovýchodu okolo roku 550 a neskoršie osídľovanie okolo roku 585 z juhovýchodu) (31) a (32). Slovinčina, ktorá má rovnako ako slovenčina heterogénny pôvod (s integračným obdobím v 10. – 11. storočím), teda vznikala cestou zmiešavania rôznych praslovanských báz, jedna z ktorej vznikla výsledkom osídľovania Slovinska zo severovýchodu – je pravdepodobné, že ide o dôsledok skoršieho navrstvovania južných Slovanov na západných v dôsledku presunu Slovanov z priestoru Balkánu smerom na sever [porov. (33)] a ich neskoršieho posunu na juhozápad.

Na druhej strane nemá zmysel spochybňovať regulačný význam väčších vodných tokov vo vzťahu k procesom migrácie a neskoršej integrácie slovanských kmeňov, čo sa prejavuje v oblasti interpretácie hraníc južnoslovanskej migrácie smerom na územie dnešného stredného Slovenska (Dunaj – Tisa) a na ďalej sever a na druhej strane hraníc realizácie politickej a jazykovo-kultúrnej integrácie slovanského obyvateľstva ústiacej do vzniku slovenského etnika. V neskorších obdobiach (na prelome 8. a 9. storočia resp. v prvých dekádach 9. storočia) sa sformovalo tzv. Nitrianske kniežatstvo, ktorého centrom bolo údolie riek Hron, Nitra a Váh (34). V širšom centre v tomto geografickom priestore nachádzame rieky Dunaj a Morava. Možno uvažovať, že už pre migrujúcich južných Slovanov v 6. – 8 storočí predstavovali predmetné rieky prekážku v južno-severnej trase a naopak neskôr na prelome 8. a 9. storočia resp. v prvých dekádach 9. storočia na severe od nich sa sformovalo Nitrianske kniežatstvo, ktoré bolo týmito tokmi chránené. Táto geografická osobitosť korešponduje s geografickou distribúciou južnoslovanských prvkov v centrálnej časti slovenského územia. Čo sa týka migrácie smerom na východ Slovenska (na ktorom sa používajú nárečia západoslovanského typu), možno predpokladať pôsobenie horských útvarov ako migračnej prekážky a existencie dolín smerujúcich na západ a sever ako faktora podporujúceho migráciu v danom smere.

Ako je známe, avarský vpád bol výrazným katalyzátorom migračných pohybov na ním dotknutých územiach; možno teda predpokladať, že premiešavanie Slovanov rôznej proveniencie prebiehalo kontinuitne aj začiatkom 7. storočia. Neskôr sa Slovania pod vedením franského kupca Sama postavili proti Avarom a v dôsledku ich víťazstva sa v roku 623 sa sformovala tzv. Samova ríša – pravdepodobne prvý nadkmeňový útvar západných Slovanov, ktorý mal časť svojho kryštalizačného jadra i na území Slovenska. Až vytvorenie tohto útvaru zrejme (dočasne) zastavilo migračné vlny Slovanov smerujúce z juhu na sever na územie dnešného stredného Slovenska. Na základe vyššie uvedeného navrhujeme posunúť datovanie migračného obdobia minimálne do založenia nadkmeňového zväzu nazývaného Samova ríša v roku 623, a to vzhľadom na extralingvistické (historické) faktory. Migračnú teóriu tiež navrhujeme podoprieť regulačným pôsobením geografických útvarov (riek a hôr) na jednej strane a (najmä čo sa týka migrácie Slovanov používajúcich jazyk zmiešaného južnoslovansko-západoslovaného typu smerom do Slovinska) špecifickým postavením Blatenského jazera  v rámci obchodných stykov a pôsobením cestnej infraštruktúry zachovanej z obdobia Rímskej ríše.

K samotnej integrácii západných a južných Slovanov dochádzalo už v 8. a 9. storočí [pozri (35)], predovšetkým počas existencie centrálne organizovaných územno-správnych útvarov ústiacich do vzniku Veľkej Moravy. Domnievame sa, že aj počas integračného obdobia mohlo sčasti umožňovať ďalšie navrstvovanie nezápadných Slovanov na západných pričlenenie panónskej časti Blatenského kniežatstva pod vládou Koceľa k Veľkej Morave v roku 884 (časť jeho obyvateľstva bola južnoslovanskej jazykovo-kultúrnej príslušnosti). Keďže však bolo obyvateľstvo severne od Blatenského jazera prevažne západoslovanské a Veľká Morava predstavovala útvar, ktorý zrejme nevykazoval známky vysokého stupňa centralizácie (vládca mal postavenie kniežaťa kniežat), rozsah takéhoto navrstvovania zrejme nebol veľký. V ďalšom, tzv. konštitutívnom období [pozri (36)] v 10. a 11. storočí (v rámci veľkomoravského štátu a neskôr Uhorska, v ktorom malo územie obývané prevažne Slovákmi autonómne postavenie v rámci Nitrianskeho údelného vojvodstva), sa slovenčina definitívne sformovala ako samostatný slovanský jazyk so značným stupňom integrity a odlišnosti od okolitých jazykov; po 10. storočí sa vyvíjala kontinuitne ako celok s vnútornou diferenciáciou na vzniknuté nárečia. Zároveň však možno v istej miere predpokladať ďalšie navrstvovanie južných Slovanov na západných na území stredného Slovenska a pokračovanie integračných procesov na základe ich začleňovania do Nitrianskeho kniežatstva (neskôr Nitrianskeho údelného vojvodstva), v prospech čoho vypovedajú historické okolnosti ako likvidácia územno-správnych inštitúcií Blatenského kniežatstva po maďarskom vpáde v úvode 10. storočia (v roku 901) [porov. (37)]. Uvedené pohyby však mohli už len dotvárať sformované slovenské etnikum a jeho jazyk, a to z dôvodu, že sa jazyk prevažne západoslovanského osídlenia severu Panónskej panvy od vtedajšej slovenčiny zrejme zásadne nelíšil, že slovenčina v danom čase na základe lingvistických skutočností zaznamenávala konštitutívnu fázu a že nezápadoslovanské prvky v našom prostredí už boli udomácnené v dôsledku procesov prebiehajúcich v predchádzajúcich obdobiach. [Zmena sebapomenovania Slovákov v dôsledku rozšírenia slovotvorného sufixu –ák, –iak v 14. – 15. storočí a jeho uplatnenie formou pripojenia k základu Slov– (pôvodne Sloven z praslovanského Slověninъ; porov. slová Slovensko, Slovenka, slovenský, slovenčina…) nemá vplyv na otázku identity slovenského etnika; porov. opozície Rusín – Rusnák, Slezan – Slezák, Moravan – Moravák a pod.; pozri tiež (38)].

Praslovanský základ slovenčiny sa teda sformoval konvergentne, t. j. postupným zjednocovaním prvkov heterogénneho pôvodu; v tejto súvislosti pripomíname distribúciu niektorých západoslovanských javov (pozri príklady kvet, hviezda, zem, medza, medzi…) na prakticky celom slovenskom jazykovom území (až na minimálny počet výnimiek) a distribúciu niektorých nezápadoslovanských javov na takmer 75 % slovenského územia). Spomínané nezápadoslovanské javy zasahujúce 70 – 75 % slovenského územia aj široko rozšírené západoslovanské črty považuje Rudolf Krajčovič (39) za integračné javy, ktorých prítomnosť nemožno vysvetliť ináč ako odraz zjednocujúcich tendencií v hospodársko-politickom živote našich predkov v 8. – 9. storočí. Zostávajúce diferenčné črty sa podľa názoru Rudolfa Krajčoviča (40) stali základom dnešného členenia slovenských nárečí, ktorých fundamentálne znaky sa definitívne sformovali v konštitučnom období. Konštituovanie slovenského jazyka sa viaže na spoločensko-politické procesy, ktoré v 10. – 11. storočí viedli k etnogenéze Slovákov (používanie termínu starí Slováci vo vzťahu k osobám žijúcim počas integračného obdobia vývinu slovenčiny v 8. a 9. storočí pritom považujeme za záležitosť vedeckej konvencie; v neskorších obdobiach požiadavku dôsledného používania atribútu starí nepovažujeme za dôvodnú; vo vzťahu k osobám žijúcim v skoršom než integračnom období navrhujeme daný termín nepoužívať vôbec). Od obdobia nasledujúceho po 10. storočí možno teda hovoriť o vlastných slovenských národných dejinách v tom zmysle, že predstavujú históriu sformovanej etnickej skupiny, ktorej dejiny sa v nasledujúcom období realizovali predovšetkým v rámci vymedzeného územia (ležiaceho spravidla na severe uhorského štátu, ktoré približne – a to v závislosti od konkrétneho obdobia dejín – zodpovedalo územiu dnešného Slovenska), prostredníctvom národného obrodenia ústili do vzniku moderného slovenského národa a k jeho následnému sebaurčeniu v rámci sformovania národného štátu/štátov (pozri nižšie). Na spomínanom území sa od konca 8. do začiatku 12. storočia nachádzal územno-správny útvar Nitrianskeho kniežatstva (neskôr údelného vojvodstva), ktoré bolo v istých obdobiach svojej histórie súčasťou Veľkej Moravy aj Uhorska a na vytváraní uhorských štátnych štruktúr sa nezanedbateľnou mierou podieľalo; v rámci udalostí bezprostredne predchádzajúcich vzniku Uhorska tiež zohralo významnú úlohu formou podpory neskoršieho prvého uhorského kráľa Štefana proti jemu znepriateleným kniežatám. Nitrianske údelné vojvodstvo predstavovalo formu autonómnej územno-správnej organizácie územia obývaného prevažne slovenským etnikom v rámci raného Uhorska a jeho rozsah (41) predstavoval tretinu územia uhorského kráľovstva (42). Samotné Uhorsko sa sformovalo najmä na základe prepojenia osôb z jedného rodu (Arpádovcov) alebo im spriatelených osôb na čele Nitrianskeho vojvodstva (existujúceho v rámci uhorských hraníc až do začiatku 12. storočia; v krátkom období svojej existencie pod poľskou nadvládou) a štruktúr vytvorených na území zlikvidovaného Blatenského kniežatstva; jeho hlavné mesto sa v prvom období jeho existencie nachádzalo v Ostrihome. Možno teda konštatovať, že vzniklo na blatensko-nitrianskom základe (s pričlenením okolitých v danom čase bulharských a franských území) a že mal v období jeho vzniku územno-správny útvar obývaný zväčša Slovákmi autonómne postavenie. V tomto a nasledujúcom období boli až do vzniku česko-slovenského štátu slovenské národné dejiny organicky späté s dejinami Uhorska.

Mapa Nitrianskeho vojvodstva v 11 storočí. Podľa: Teich, M. – Kováč, D. – Brown, M. D. (eds): Slovakia in History. New York : Cambridge University Press 2011, s. 22

K výkladu etnogenézy Maďarov

V rámci osvetovej činnosti aj v rámci školského výkladu dejín považujeme za potrebné predkladať realistický výklad etnogenézy Maďarov prostredníctvom zmiešavania (navrstvovania; porov. vyššie výklad etnogenézy Slovákov) príslušníkov staromaďarských kmeňov po ich príchode do Panónskej panvy v poslednej tretine 10. a prvej polovici 11. storočia (43) a príslušníkov slovanských etník. Uvedeným intervalom navrhujeme datovať aj začiatok integračnej fázy daných etník v panónskom priestore. Považujeme za účelné demonštrovať chronologické paralely medzi etnogenézou Slovákov a Maďarov, ktoré sú jedným z kľúčov k vzájomnému rešpektu a porozumeniu občanov SR slovenskej a maďarskej národnosti. Zároveň považujeme za žiaduce systematicky začleniť do výkladu tzv. zaujatia vlasti (honfoglalás) na maďarských národnostných školách fakt existencie Blatenského kniežatstva, ktorého panónsku časť v roku 901 dobyli maďarské kmene a zároveň zrušili a následne nadviazali na jeho územno-správne inštitúcie; dosiahnutím objektívneho informovania o danej historickej udalosti navrhujeme nahradiť výklad v duchu zaujatia prázdnej zeme (lakatlan terület), ktoré predstavuje základ rozšírenej predstavy o začiatkoch prítomnosti maďarských kmeňov v Panónskej panve. Mýtus o zaujatí prázdnej zeme a tiež v slovenskom prostredí rozšírenú tézu o pohostinnom prijatí Maďarov v Panónskej panve (ktorú v prvotnej podobe prezentoval Ján Baltazar Magin v roku 1728) navrhujeme traktovať v zmysle, že k osídleniu daného priestoru nedošlo za sprevádzajúceho ostrého etnického stretu, ktorý by viedol k prudkému potlačeniu pôvodného obyvateľstva vrátane zamedzenia používania jeho jazyka. Vyššie v odseku o nezápadoslovanských prvkoch v slovinskej prekmurčine píšeme o dĺžke vzniknutej z novoakútu na tematickej morféme -e- v tvaroch typu nesém, berém – v slovenčine po diftongizácii nesiem, beriem; okrem vyššie uvedených zdrojov poukazujúcich na súvis so slovenskou podobou tvarov zodpovedajúcich slovies a s nezápadoslovanskými javmi v strednej slovenčine odkazujeme aj na slovinský lingvistický prameň, ktorý tento jav v danom prekmurskom tvare výslovne považuje za slovakizmus (44). Ako píšeme vyššie, dĺžka na mieste pôvodného novoakútu v slovenčine súvisí s prehodnocovaním prozodických vlastností v 10. storočí (ktoré viedli napr. k vzniku tvarov 2. osoby jednotného čísla prítomného času beréš, neséš); ustálenie typologicky nezápadoslovanskej koncovky -m v 1. osobe jednotného čísla prítomného času tematických slovies (nesém, berém resp. nesiem, beriem) v slovenčine (na základe medziparadigmatickej analógie s tvarmi atematických slovies) však prebiehalo na rozhraní 13. a 14. storočia (45). Podobne k depalatalizácii (strate mäkkosti) mäkkého r´ (na rozdiel od češtiny či poľštiny) v slovenčine došlo (v závislosti od regiónu) v 11. a 12 resp. v 12. a 13. storočí (46). Koncovku -m a jedno tvrdé r (predstavujúce neskoršie javy, nepatriace do obdobia rozpadu praslovanskej jazykovej jednoty) pritom Samo Czambel (47) považuje za juhoslavizmy v slovenčine; uvedený názor je obzvlášť zaujímavý vo svetle súvisu stavu v prekmurských nárečiach so stavom v slovenčine. Ukazuje sa, že téza o „vrazení maďarského klinu“ medzi Slovákov a južných Slovanov nie je adekvátna, a to v tom zmysle, že by k hungarizácii obyvateľstva Panónskej panvy malo dôjsť náhle; naopak, jazykový stav vypovedá o pokračovaní jazykových kontaktov zodpovedajúcich etník v rámci Uhorska (Prekmursko bolo pritom súčasťou Blatenského kniežatstva a následne aj Uhorska). Asimilácia panónskych Slovanov (južnoslovanských a západoslovanských, pričom ich hranica zrejme prechádzala Blatenským jazerom; pozri vyššie) prebiehala postupne a predstavovala dlhodobý proces, pričom okrem asimilácie nemaďarských etník prebiehalo aj ich o rozptyľovanie (disperzia) po území Uhorska; spomínané rozptyľovanie bolo zo strany uhorskej vrchnosti motivované účelom sprostredkovania poznatkov a skúseností z rôznych oblastí života za podmienok, že maďarský živel len postupne prechádzal z kočovného spôsobu života na poľnohospodársky (48); možno teda predpokladať čulý obchodný život, administratívne styky a pod. podmaneného a zatiaľ neasimilovaného slovanského obyvateľstva Panónie (vrátane Prekmurska) s obyvateľstvom dnešného Slovenska. Dané územia od seba neboli striktne oddelené a existencia centralizovaného uhorského štátu mohla (do doby asimilácie jadra panónskych Slovanov) dokonca predstavovať istý jazykovo-integračný faktor. Na základe uvedeného možno predpokladať, že obdobie konštituovania maďarského etnika na báze zmiešavania staromaďarských kmeňov s panónskymi Slovanmi prebiehalo s istým odstupom od začiatku integračného obdobia v poslednej tretine 10. a prvej polovici 11. storočia, pričom v oblasti maďarskej lexiky zanechalo stopy v podobe početných výpožičiek (pozri tiež časť „Oblasť jazykového vzdelávania“). Bez ohľadu na to však konštituovanie slovenského a maďarského etnika prebiehalo približne v rovnakom čase, čo predstavuje poznatok, ktorý považujeme za žiaduce začleniť do obsahu výučby v rámci základoškolského a stredoškolského vzdelávania. Zároveň navrhujeme na maďarských národnostných školách dôsledne informovať o existencii Blatenského kniežatstva v čase predchádzajúcom maďarskému vpádu do Panónskej panvy. Ďalej považujeme za žiaduce traktovať tézy o „zaujatí prázdnej zeme“ a „pohostinnom prijatí Maďarov“ v tom zmysle, že k osídleniu daného priestoru nedošlo za sprevádzajúceho ostrého etnického stretu; uvedeným spôsobom tiež navrhujeme (predovšetkým na školách s vyučovacím jazykom slovenským) korigovať rozšírenú tézu o maďarskom kline.

Mapa Blatenského kniežatstva v 9. storočí v súlade s údajmi v publikácii Rábik, V.: Slovenské stredoveké dejiny I. Trnava : TÚ v Trnave 2013, s. 15. Zdroj grafického spracovania: www.wikimedia.com

Pojem národného obrodenia a jeho aplikácia na výklad slovenských a maďarských národných dejín

Poznatky o slovenskom národnom obrodení sú v školskom prostredí v rámci didaktického procesu šírené pomerne intenzívne; ako problematické sa ukazuje len jeho usúvzťažňovanie s procesom maďarského národného obrodenia. Konfliktný charakter národno-obrodeneckých hnutí, ktorý viedol k vyhrotenému stretu maďarských a slovenských síl v roku 1848, nepochybne súvisí s upevňujúcim sa výsadným postavením maďarského etnika (ktoré následne vyústilo o jazykovo a etnicky unifikačných opatrení po rakúsko-uhorskom vyrovnaní; pozri nižšie) v rámci uhorského štátu. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti však slovenské a maďarské národné obrodenie čerpalo z rovnakých ideologických zdrojov (osvietenstvo a Francúzska revolúcia) a malo za cieľ vznik a následnú emancipáciu moderného národa. V maďarskom národnostnom prostredí v Uhorsku sa proces národného obrodenia začal, podobne ako v prípade Slovákov, zvýšeným záujmom o jazyk a históriu. Tzv. jazyková obroda (nyelvújítás) v maďarskom prostredí postupne prerástla do mohutného kultúrno-politického hnutia. Maďarské národné obrodenie sa zameriavalo o. i. na posilnenie jazyka ako symbolu národnej identity, na ochranu národných záujmov prostredníctvom osobitnej ustanovizne (podľa vzoru francúzskej Akadémie francaise) a na zakladanie národnostných kultúrnych inštitúcií [pozri (49)]. Možno konštatovať, že sa maďarské a slovenské národné obrodenie vzťahujú v zásade rovnaké charakteristiky a že bol (násilný) stret obrodeneckých hnutí výsledkom historických okolností, ktoré však ako také nebránia vytváraniu rozsiahlych paralel medzi informáciami o nich povahe. Vo vzťahu k obratu k národnému jazyku možno v prípade slovenčiny aj maďarčiny konštatovať, že sa do konca 18. storočia v písomnom styku používali rôzne nadnárečové útvary oboch jazykov (v maďarčine najmä západný a východný), ktoré nemali povahu spisovných jazykov ani úradného jazyka v Uhorsku. Rôznorodosť používaných nadnárečových útvarov slovenčiny (v širšej miere sa prv – a to spravidla v katolíckom prostredí – používali útvary na západoslovenskej báze ovplyvňované miestnym nárečím autora a češtinou; zatiaľ čo počet dokumentov písaných v útvaroch na báze strednej slovenčiny bol vzhľadom na preferovanie češtiny v evanjelickom prostredí skromnejší, nie však celkom zanedbateľný) súvisí s členením slovenských dialektov. Používanie češtiny zo strany Slovákov má pritom pendant v stáročnom používaní cirkevnej slovančiny ako spisovného jazyka v srbskom, ruskom a pod. prostredí [pozri úvod publikácie (50)]; v poslednom došlo k ustáleniu vlastného spisovného jazyka až pod vplyvom autority diel Alexandra Sergejeviča Puškina. Takéto používanie cudzieho jazyka ako vlastného spisovného jazyka bolo umožnené blízkosťou a dobrou zrozumiteľnosťou češtiny v slovenskom prostredí (prvú systematickú gramatiku češtiny dokonca napísal a v roku 1603 vydal Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier, ktorý v jej úvode vysvetlil, prečo mu jeho slovenský pôvod nebráni vytvoriť dielo daného typu). V prípade ustálenia a kodifikácie spisovnej slovenčiny i maďarčiny pritom išlo o prejav národno-obrodeneckej ideológie aj o reakciu na vonkajší jazykový tlak (český a maďarský v prípade slovenského a nemecký v prípade maďarského obyvateľstva Uhorska). Prvý pokus o systematickú kodifikáciu spisovnej slovenčiny sa datuje rokom 1787, štúrovská kodifikácia (z hľadiska času vydania fundamentálnych diel) prebehla v roku 1846; oproti tomu k ustáleniu spisovnej maďarčiny došlo koncom 18. storočia a k akademickej kodifikácii pravopisu v roku 1832.

S cieľom vytvárania podmienok pre vzájomné národnostné porozumenie je v rámci osvetovej činnosti a didaktickej praxe pri vysvetľovaní dejepisu a dejín slovenskej a maďarskej literatúry žiaduce systematické vytváranie paralel medzi predmetnými hnutiami a sprostredkovanie informácií o ich pozitívnom súvise [pozri napr. (51)], no predovšetkým o skutočnosti, že z časového hľadiska prebiehalo súbežne a teda súbežne prebiehal aj vznik moderného slovenského a maďarského národa. Rovnako je potrebná demonštrácia chronologických paralel medzi ustálením a kodifikáciou spisovnej slovenčiny a maďarčiny a korektné vysvetľovanie používania češtiny ako spisovného jazyka v slovenskom prostredí (s oporou o obdobné prípady v neslovenskom prostredí), pričom je potrebné dosiahnuť pochopenie absencie priamej previazanosti (totožnosti) etnogenézy a národného obrodenia / ustálenia a kodifikácie spisovného jazyka.

Pojmy národného sebaurčenia a národného štátu a ich aplikácia na výklad slovenských a maďarských národných dejín

V rámci osvetového a didaktického pôsobenia na občanov SR maďarskej i slovenskej národnosti považujeme za žiaduce venovať osobitnú pozornosť pojmu národného štátu, ktorý je ústavnoprávnou charakteristikou štátu, v zmysle ktorej sa štát považuje za formu sebaurčenia konkrétneho národa (v etno-kultúrnom zmysle slova) a vyjadruje predovšetkým vôľu tohto národa (52) (extenzívnejší výklad aplikovaný napr. na česko-slovenské dejiny vychádza z predpokladu, že za formu národného sebaurčenia považuje aj vznik štátu dvoch blízkych národov (53); o výsledkoch rozpadu Uhorska sa potom vraví ako o vzniku národných štátov). V maďarskom etnickom prostredí v SR je rozšírená predstava, že je Uhorsko existujúce do roku 1918 totožné s Maďarskom v zmysle národného štátu Maďarov: Uhorsko sa potom považuje za „zem patriacu Maďarom“ (ktorej územie sa radikálne zmenšilo v dôsledku uplatnenia tzv. Trianonskej zmluvy). Uvedená konfúzia pojmov je podporovaná aj rovnakým znením pomenovania oboch útvarov v maďarčine (Magyarország) a ďalších jazykoch (porov. české Uhersko, srbské a chorvátske Угарска / Ugarska, slovinské Ogrska oproti českému Maďarsko, srbskému a chorvátskemu Мађарска / Mađarska a slovinskému Madžarska). Z uvedeného hľadiska považujeme za potrebné šírenie poznatku, že Uhorsko bolo multietnickým štátom, v ktorom podľa niektorých údajov napr. v roku 1787 tvorili príslušníci maďarského etnika len 29% obyvateľstva (54) a značnú časť obyvateľstva tvorili príslušníci slovanských národov vrátane Slovákov. Od vzniku Uhorska sa ako úradný jazyk používala latinčina a na konci 18. a v polovici 19. storočia nemčina. Etnicky maďarská a etnicky slovenská šľachta nepožívala v Európe rovnoprávne postavenie v porovnaní so šľachtou nemeckou, francúzskou, anglickou a pod., čo sa odrážalo aj na dominancii cudzej (etnicky nemaďarskej, neslovenskej, nerumunskej a pod.) šľachty a panovníckych rodov v Uhorsku. Napriek rozšíreným predsudkom bola etnicky slovenská šľachta v Uhorsku pomerne početne zastúpená, a to najmä nie však výhradne) predstaviteľmi nižšej aristokracie [pozri zoznam v publikácii (55) (56) (57) (58)]; zároveň je však pravdou, že bola etnicky maďarská (najmä vysoká) šľachta početnejšia a mala v Uhorsku lepšie postavenie. Proces národného uvedomenia (ktorého hybnou silou bola predovšetkým mestská inteligencia, orientujúca svoju činnosť na široké vrstvy obyvateľstva) spolu s potrebou realizácie jazykových a národnostných práv a tiež národného sebaurčenia viedol ku vzniku maďarských a slovenských národno-obrodeneckých hnutí (pozri vyššie). Tie na maďarskej strane viedli k snahám o jazykovú a etnickú unifikáciu Uhorska (pretvorenie Uhorska na maďarský národný štát), čo vzhľadom na etnickú diverzitu existujúceho štátneho útvaru (a na ďalšie historické okolnosti) ústilo do rozpadu uhorského štátu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že sa výsledkom realizácie spomínaných snáh po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) značne zvýšilo zastúpenie obyvateľstva hlásiaceho sa k maďarskej národnosti na 54,5 % v roku 1910 z pôvodných 39 % z roku 1850 (tesne pred rakúsko-maďarskom vyrovnaním) (59) resp. na 48,1 % v roku 1910 z pôvodných 36,5 % z roku 1850 – 1851 (vrátane Chorvátska – Slavónska) (60), čím zrejme došlo aj k posunu maďarských etnických hraníc smerom na sever. Vzhľadom na mechanizmus posilnenia separatistických tendencií v prípade obmedzovania jazykových a národnostných práv dotknutých častí obyvateľstva (pozri vyššie) bol zánik multietnického a multilingválneho uhorského štátneho útvaru neodvratný, čo súčasne predstavuje okolnosť, z ktorej môžu čerpať poučenie aj súčasne existujúce štáty vrátane Ukrajiny [porov. (61) (62)] a perspektívne aj Slovenska. Súčasne nerealizovaná vôľa národov Uhorska uplatniť svoje národné sebaurčenie viedla ku vzniku národných štátov vrátane česko-slovenského (pri extenzívnom výklade pojmu národného štátu) resp. k procesom, ktoré vytvoreniu národných štátov v pomerne krátkom predstihu predchádzali (pri úzkom výklade spomínaného pojmu).

V rámci osvetovej činnosti a didaktickej praxe v rámci výučby dejepisu a slovenskej resp. maďarskej literatúry je preto potrebné systematicky vysvetľovať, že k realizácii národného sebaurčenia formou vytvorenia národného štátu v prípade Slovákov aj Maďarov došlo až v období najnovších (moderných) dejín. Zvnútornenie uvedeného poznatku pritom predstavuje jeden z kľúčov pri hľadaní ciest k rešpektu a vzájomnému porozumeniu medzi príslušníkmi dotknutých národností. Zároveň je na strane občanov slovenskej národnosti potrebné prijať opatrenia smerujúce k zvýšeniu povedomia o skutočnosti, že kroky Budapešti zamerané na jazykovú a etnickú unifikáciu štátu neprebiehali počas celej histórie multietnického Uhorska, ale že sa vzťahovali predovšetkým na vyššie spomínané obdobie nasledujúce po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Napr. Ľudovít Štúr v diele Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu (63) nazýva Slovákov oddanými synmi uhorskej vlasti a slovenského národa, ktorý túto zem oddávna obýva a významne sa o ňu zaslúžil (porov. vyššie poznatky o úlohe Nitrianskeho údelného vojvodstva pri vzniku uhorského štátu). Popudzovanie slovenského obyvateľstva proti uhorskej etape jeho histórie [porov. dávnejšie politické vyhlásenie o kráľovi Štefanovi ako o „šašovi na koni“ (64)] vedie k poškodzovaniu kultúrno-historického povedomia Slovákov. Je vecou šírenia osvety a didaktického pôsobenia, aby sa skorigoval ich postoj k vlastným dejinám a aby sa zamedzilo vyvolávaniu efektu „čiernej diery“ v ich historickom povedomí.

Problém výkladu Prvej viedenskej arbitráže z roku 1938

Aktuálny stav politicko-historického povedomia veľkej časti príslušníkov maďarskej národnosti zodpovedá predstave, že Viedenská arbitráž z roku 1938 viedla k návratu etnicky maďarských území Maďarsku. V danom smere považujeme za žiaducu nielen realizáciu osvetového a didaktického pôsobenia vedúceho k systematickému rozlišovaniu medzi Uhorskom a Maďarskom (Magyarország1 a Magyarország2) ale aj k zvýšeniu politicko-historického povedomia občanov maďarskej aj slovenskej národnosti o historickom kontexte danej udalosti. Považujeme za potrebné dosiahnuť dostatočný stupeň chápania skutočnosti, že bez ohľadu na postoj k otázke revízie hraníc na etnickom princípe [k danému problému odporúčame publikáciu (65)] či k nutnosti / žiaducemu charakteru sebaurčenia Slovákov v rámci vlastného národného štátu predstavujú udalosti ako Mníchovská dohoda z roku 1938 (ktorou bolo výsledkom presadenia záujmov nacistického Nemecka a fašistického Talianska Česko-Slovensko donútené odstúpiť sudetské územia Nemecku), Viedenská arbitráž z roku 1938 (ktorou bolo Česko-Slovensku výsledkom iniciatívy Maďarska a s ňou spojeného tlaku zo strany nacistického Nemecka a fašistického Talianska donútené vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec – Galanta – Šaľa – Nové Zámky – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo až po hranice s Rumunskom) aj rozdelenie Česko-Slovenska v roku 1939 a vznik Slovenskej republiky (ku ktorému došlo následne na predloženie ultimáta osobe Jozefa Tisa zo strany Adolfa Hitlera, v zmysle ktorého malo dôjsť buď k vyhláseniu samostatnosti Slovenska v rámci Nemeckom garantovaných hraníc alebo k okupácii Slovenska zo strany Maďarska) výsledkom mocenského (politického a vojenského) tlaku zo strany nacistických mocností. V danom kontexte považujeme za potrebné dosiahnutie akceptácie a zvnútornenia poznatku, že Viedenská arbitráž aj Mníchovská dohoda predstavujú z medzinárodno-právneho pohľadu neplatné akty, keďže išlo o akty medzinárodného násilia hrozbou vojny a s použitím sily. Predstava, že bolo územie južného Slovenska prinavrátené (visszatért) Maďarsku, teda nezodpovedá korektnému uvažovaniu v intenciách rozlišovania Uhorska a Maďarska ani realite, že išlo o akt vojenského obsadenia územia cudzieho štátu, pričom odovzdanie predmetných území zo strany Česko-Slovenska predstavovalo od počiatku neplatný akt; čomu zodpovedá aj znenie mierovej Parížskej dohody z dňa 10. februára 1947. Je pritom na mieste opätovne zdôrazniť, že zvnútornenie poznatku o skutočnosti, že predmetné územie de iure naďalej patrilo Česko-Slovensku, nezakladá nutnosť zaujatia žiadnych postojov k otázke revízie hraníc na etnickom princípe, ktorej sa venujeme vo vyššie spomínanej publikácii.

Oblasť jazykového vzdelávania

Didaktická prax na národnostných školách svedčí o fakte, že žiaci maďarskej národnosti navštevujúci základné školy majú často minimálnu znalosť slovenského jazyka, ktorá im neumožňuje efektívne osvojovanie si poznatkov o jazykovom systéme slovenčiny (pravopis, hláskoslovie, tvaroslovie, skladba…) ani čítanie ukážok slovenskej literatúry s porozumením. Z uvedeného dôvodu sú zrejme do učebných osnov (66) (67) (68) a vzdelávacích štandardov (69) (70) (71) predmetu slovenský jazyk pre ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským (resp. aj slovenský jazyk a literatúra pre SŠ s vyučovacím jazykom maďarským) široko začlenené komunikatívne úlohy a prvky didaktiky slovenčiny ako cudzieho jazyka, a to s cieľom dosiahnutia jeho praktického osvojenia. Nasleduje resp. paralelne prebieha sprostredkovanie lingvistických poznatkov (na zodpovedajúcej úrovni) o jazykom systéme slovenčiny a pod. Súčasný stav zakotvený v učebných osnovách a vzdelávacích štandardoch vzhľadom na cieľ dosiahnutia praktického ovládnutia jazyka považujeme za uspokojivý a považujeme za potrebné len dosiahnutie ich spoľahlivej praktickej aplikácie resp. aktualizácie v zmysle požiadaviek začleňovania najnovších lingvodidaktických metód do edukačného procesu.

S cieľom formovania racionálneho pohľadu občanov maďarskej národnosti na etymológiu výpožičiek zo slovenčiny a ďalších slovanských jazykov (najmä z obdobia formovania uhorského štátu) (csinálni – činiť, robiť; dolgozni – pracovať, vykonávať povinnosť, dlh; parancsolni – poručovať, prikazovať; szerda – streda; csütörtök – štvrtok; péntek – piatok; barát – priateľ (z brat); udvar – dvor; patak – potok; ebéd – obed; vacsora – večera; asztal – stôl, kulcs – kľúč; csolnak – člnok;  gereble – hrable; lapát – lopata, szalma – slama; káposzta – kapusta; répa – mrkva (z repa); veréb – vrabec; galamb – holub; drága – drahý, tiszta – čistý; csípős – štipľavý; néma – nemý, német – Nemec…) však navrhujeme začleniť do učebných osnov a vzdelávacích štandardov slovenského jazyka a literatúry resp. slovenského jazyka pre školy s vyučovacím jazykom maďarským základné slavistické poznatky (ako napr. zmena spoluhlásky g na h; metatéza likvíd; denazalizácia – zmena nosovky ǫ na u a zmena nosovky ę na ia / ´a; kontrakcia…), výklad mechanizmov fonologickej a morfologickej adaptácie slovanských výpožičiek v maďarčine (zmena o na zatvorené a, špecifiká adaptácie slov začínajúcich sa na skupinu dvoch spoluhlások, špecifiká adaptácie z hľadiska kategórie rodu vo východiskovom jazyku…) a posilniť / podporiť (aspoň na fakultatívnej úrovni) výučbu iných slovanských jazykov (predovšetkým ruštiny, s ktorou je zároveň spojená pomerne vysoká miera jej praktickej využiteľnosti), prostredníctvom ktorej možno sformovať realistickú predstavu o vrstve praslovanskej slovnej zásoby, ktorá do maďarčiny prenikla a ustálila sa v priebehu etnogenézy Maďarov formou zmiešavania príslušníkov staromaďarských kmeňov (po ich príchode do Panónskej panvy) s príslušníkmi slovanských etník a vytvárania uhorského štátu (pozri vyššie poznámky k etnogenéze Maďarov a Slovákov). S cieľom posilnenia národného povedomia a úrovne vzdelanosti navrhujeme vykonať analogické opatrenia nielen na národnostných školách ale aj na školách s vyučovacím jazykom slovenským.

Záver

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujeme do budúcna za prínosné:

1. opätovne novelizovať zákon o štátnom občianstve, a to buď spôsobom avizovaným ministrom vnútra Robertom Kaliňákom, v zmysle ktorého by bola strata občianstva viazaná na absenciu trvalého pobytu v zahraničí, alebo úplným vypustením inštitútu straty štátneho občianstva SR nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle za súčasného prijatia novely zákona o výkone prác vo verejnom záujme a zákona o štátnej službe, ktorou by sa zamedzoval výkon štátnej a verejnej služby všetkým občanom cudzích štátov (MV SR, NR SR);
2. vo vzťahu k príslušníkom maďarskej národnostnej menšiny realizovať politiku inkluzívneho prístupu a mäkkých opatrení v oblasti osvety a vzdelávania a to najmä špecifikovaných v nasledujúcich bodoch;
3. vypracovať a realizovať zámer vytvorenia a financovania inštitútu zameraného na osvetu v maďarskom a sčasti aj slovenskom národnostnom prostredí o vyššie uvádzaných otázkach národnej histórie a kultúry resp. využiť k obdobnému zámeru existujúce inštitucionálne kapacity (MŠVVaŠ SR);
4. zvážiť možnosť prehodnotenia učebných osnov a vzdelávacích štandardov predmetov slovenský jazyk a literatúra, slovenský jazyk pre ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským, slovenský jazyk a literatúra pre SŠ s vyučovacím jazykom maďarským, dejepis, dejepis pre gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským, občianska výchova pre 2. st. ZŠ a pod. smerom k zaisteniu vyššej miery korektnosti, explicitnosti a rozsahu výkladu pojmu etnogenézy, národného obrodenia a národného sebaurčenia, národného štátu a ich aplikácie na interpretáciu slovenských a maďarských národných dejín; a tiež problému Prvej viedenskej arbitráže v zmysle vyššie uvedených odporúčaní (MŠVVaŠ SR, ŠPÚ a poradné orgány);
5. zvážiť možnosť začlenenia do učebných osnov a vzdelávacích štandardov slovenského jazyka a literatúry resp. slovenského jazyka pre školy s vyučovacím jazykom maďarským základných slavistických poznatkov v zmysle vyššie uvedených odporúčaní, špecifik fonologickej a morfologickej adaptácie lexikálnych výpožičiek a tiež posilnenia / podpory výučby iných slovanských jazykov na slovenských aj národnostných školách (MŠVVaŠ SR, ŠPÚ a poradné orgány).