BRAXATORIS, Martin: The development of the noun case homonymy rate in the light of quasi-teleological principles. Journal of linguistics, 2014, Vol. 65, No 2, pp. 139 – 156*

Abstract: The paper gives a basic characteristic of the methodology and results of quantitative research of the development of noun case homonymy in Slovak and the East Slavonic languages in the comparison with the late Proto-Slavic ground state. The methodology is based on findings in the field of cognitive psychology, according to which a higher degree of ambiguity is linked with a higher level of the interpretative complexity. The paper also includes a proposal of the interpretation of findings of this research, which reveal the operation of principles of positive and negative feedback in the development of the above-mentioned languages morphology. The interpretation is based on the basic assumptions of the natural selection theory, in accordance to which the author proposes to explain the identified trends in the quasi-teleological spirit. The text is inspired by Jakobson’s understanding of markedness and language teleonomy.

Keywords: noun case homonymy, interpretative complexity, feedback, natural selection, quasi-teleology, teleonomy

V slovenskej lingvistickej morfológii je (už v starších prácach ako Letz, 1935, s. 203 – 2010; Mihál, 1935, s. 195) známa tendencia k zjednodušovaniu deklinácie. Tá sa vo vzťahu k Jakobsonovej teórii (Якобсон, 1985, s. 210 – 221) vysvetľuje ako prejav všeobecnejšej tendencie k odstraňovaniu príznakových javov, pod ktorými sa v rámci Jakobsonom inšpirovaných koncepcií chápu javy, ktorých kognitívne spracovanie je relatívne zložité (v tomto duchu napríklad Dolník – Orgoňová, 2010, s. 216). Podľa zistení z odboru kognitívnej psychológie je pritom kognitívne spracovanie nejednoznačných výrazov zložitejšie ako výrazov jednoznačných (pracuje sa pritom predovšetkým s lexikálnou ambiguitou), na čo nadväzuje hypotéza, že na nevedomej úrovni sa spracúva každý z významov viacznačného stimulu, zatiaľ čo na vedomej úrovni sa aktualizuje len jeden z nich (Куделькина, 2007, s. 9). V rámci početných experimentov bol zistený napríklad dlhší čas reakcie pri spracovaní nejednoznačného výrazu a tiež negatívny vplyv ambiguity na zapamätávanie slova (tamže, s. 8, 9). Vo vzťahu k získaným údajom sa uplatňuje hypotéza mechanizmu negatívnej selekcie, v zmysle ktorej sa neuvedomované („nesprávne“, kontextu nezodpovedajúce) významy percipujú, sémanticky spracúvajú a následne aktívne zavrhujú (tamže, s. 6). Možno pritom sformulovať hypotézu, že vzhľadom na veľkosť (neuvedomovane) prehľadávaného registra gramatických významov asociovaných s gramatickým tvarom je spracovanie nejednoznačných slovných tvarov kognitívne zložitejšie než spracovanie slovných tvarov jednoznačných. Prvá časť hypotézy predpokladá existenciu kognitívnych korelátov gramatických významov (vrátane pádov; takto napríklad Janda, 1993), pričom nadväzuje na názor, že algebraické modely sú vhodným explikátom kognitívnych procesov (v tomto zmysle napríklad Демьянков, 1994, s. 18). Z uvedeného predpokladu budeme vychádzať pri interpretácii výsledkov kvantitatívneho výskumu vývinu miery substantívnej pádovej homonymie v slovenčine a vo východoslovanských jazykoch (výskum bol predmetom širšie koncipovanej práce – porov. Braxatoris, 2012; interpretácia bola čiastočne predstavená v štúdii Braxatoris, 2013), v rámci ktorého sme stanovovali mieru homonymie pádových foriem v spisovnej slovenčine, ruštine, bieloruštine a ukrajinčine na pozadí východiskového praslovanského stavu.

ZÁKLADNÉ POJMY

Na uskutočnenie spomínaného výskumu sme navrhli pracovné definície základných pojmov, s ktorými sme ďalej pracovali:

Slovný tvar (ST): prvok množiny formálnych realizácií (paradigmy) slova. Napríklad každý zo (siedmich) slovných tvarov kosť, kosti, kosťou, kostí, kostiam, kostiach a kosťami je prvkom množiny slovných tvarov slova kosť, ktorej mohutnosť (kardinalita, počet prvkov) sa rovná siedmim: |ST| = 7.

Gramatická forma (GF): množina gramatických sém (GS; napríklad pádu a čísla), ktoré sa vyjadrujú prostredníctvom ST (takto sa chápe gramatická forma v Smirnickij, 1955, s. 11 – 53 či v Zalizňak, 1967, s. 32). Počet GF sa rovná násobku počtu vyjadrovaných GS jednotlivých typov (porov. Sgall, 2011, s. 160; Ельмслев, 2006, s. 52; Müller, 2008, s. 2). Napríklad ST kosťou vyjadruje dvojprvkovú [1] GF (I., sg) – ďalej s vynechaním zátvoriek len I. sg. Násobok počtu GS jednotlivých typov (gramatický pád a číslo) sa pritom rovná 1 x 1 = 1. Sedem tvarov slova kosť vyjadruje 6 x 2 = 12 GF: N. sg., G. sg., D. sg., A. sg., L. sg., I. sg., N. pl., G. pl., D. pl., A. pl., L. pl., I. pl.

Jazykový slovný tvar (JST): usporiadaná dvojica [2] (ST, GF). Napríklad paradigma slova revír obsahuje 11 ST: revír, revíra, revíru, revíre, revíri, revírom, revíry, revírov, revírom, revíroch, revírmi; počet GF sa rovná 12 (násobok počtu pádov a gramatických čísel) a počet JST sa rovná 14: (revír, N. sg), (revíra, G. sg.), (revíru, G. sg.), (revíru, D. sg.), (revír, A. sg.), (revíre, L. sg.), (revíri, L. sg.), (revírom, I. sg.), (revíry, N. pl.), (revírov, G. pl.), (revírom, D. pl.), (revíry, A. pl.), (revíroch, L. pl.), (revírmi, I. pl.).

Tvarová homonymia a dubletnosť: nediskrétne stavy v jazyku (takto Плунгян, 2003, s. 119 – 120; Серебренников, 1970, s. 118; pozri tiež Braxatoris, 2014). Ak |GF| > 1 zodpovedá |ST| = 1 (napr. dvom gramatickým formám N. sg a A. sg zodpovedá jeden slovný tvar revír), hovoríme o tvarovej homonymii; ak |GF| = 1 zodpovedá |ST| > 1 (napr. jednej gramatickej forme G. sg. zodpovedajú dva slovné tvary revíra i revíru), hovoríme o dubletnosti (porov. Dolník, 2009, s. 56).

Interpretácia ST: proces, výsledkom ktorého sa určitému ST priraďuje prípustná GF (porov. Апресян, 1995, s. 36).

Produkcia ST: proces, výsledkom ktorého sa určitej GF priraďuje prípustný ST (porov. tamže, s. 36); pojem ďalej spresníme nižšie.

Náročnosť interpretácie ST. V súlade s východiskovou intuíciou je nájdenie ihly v kope sena tým ťažšie, čím viac stebiel kopa obsahuje a čím menej ihiel je v nej ukrytých (abstrahujme od veľkosti objektov a pod.). Pri náročnosti interpretácie slovného tvaru ide predovšetkým o dĺžku reťazca gf₁∨…∨ gf_n, kde „∨“ je disjunktor (operátor logického súčtu) a gf₁…gf_nsú gramatické formy priradené slovnému tvaru. Interpretácia je tým náročnejšia, čím viac gramatických foriem („stebiel“) máme pri rozhodovaní o náležitom výklade daného slovného tvaru (o „ihle“) na výber, resp. čím väčší je pomer „stebiel“ k „počtu ihiel“. Paradigma je tým interpretačne náročnejšia, čím väčší počet gramatických foriem pripadá na počet slovných tvarov v rámci danej paradigmy; (relatívnu) interpretačnú náročnosť (RIN) teda možno vyjadriť prostredníctvom pomeru počtu GF a počtu ST: RIN = |GF| . |ST|^-1.

Napríklad relatívna interpretačná náročnosť paradigmy slova kosť, kde

–kosť je v N. sg., A. sg.

–kosti je v G. sg., D. sg., L. sg., N. pl., A. pl.

–kosťou je v I. sg.

–kostí je v G. pl.

–kostiam je D. pl.

–kostiach je v L. pl.

–kosťami je v I. pl.,

sa rovná súčtu RIN jednotlivých ST: 2 . 7 ^-1 + 5 . 7 ^-1 + 1 . 7 ^-1 + 1 . 7 ^-1 + 1 . 7^-1 + 1 . 7^-1 + 1 . 7 ^-1 = 12 . 7 ^-1 = 1,7143 (12 GF na 7 ST). Vzhľadom na nižšiu mieru tvarovej homonymie získavame napríklad v prípade slova mesto 12 GF na 10 ST a RIN = 1,2.

RIN sa rovná miere tvarovej homonymie a jej inverzná hodnota je mierou jednoznačnosti (MJ): MJ = |ST| . |GF|^-1. V prípade RIN ide pritom výhradne o prostý pomer |GF| a |ST|; na získanie hodnoty absolútnej interpretačnej náročnosti (AIN) treba vynásobiť RIN počtom ST: AIN = RIN . |GF| = |GF|² .|ST|^-1. AIN nevyjadruje len pomer |GF| a |ST|, ale zároveň zohľadňuje celkový počet |GF|, ktorý sa podieľa na miere produkčnej náročnosti (čím je počet GF väčší, tým je paradigma interpretačne náročnejšia).

Pri postupe od ST ku GF by nemala dvom ST zodpovedať rovnaká GF (výsledkom interpretačného procesu by bolo viacznačné zobrazenie); problém dubletnosti v rámci jednej paradigmy preto riešime zavedením dvoch či viacerých rozličných paradigiem (ku vzťahu počtu deklinačných tried a ich variantnosti pozri Žigo, 2012, s. 70 – 71). Napríklad pri slove revír rozdelíme prípustné tvary do štyroch paradigiem, keďže v nich nachádzame dva odlišné varianty slovných tvarov priradených dvom gramatickým formám. Získavame teda štyri možnosti distribúcie slovných tvarov:

1. (revír, N. sg), (revíra, G. sg.), (revíru, D. sg.), (revír, A. sg.), (revíre, L. sg.), (revírom, I. sg.), (revíry, N. pl.), (revírov, G. pl.), (revírom, D. pl.), (revíry, A. pl.), (revíroch, L. pl.), (revírmi, I. pl.)

2. …, (revíru, G. sg.), …, (revíre, L. sg.), …

3. …, (revíra, G. sg.), …, (revíri, L. sg.), …

4. …, (revíru, G. sg.), …, (revíri, L. sg.), …

V prvom a treťom prípade |ST| = 9, v druhom a štvrtom |ST| = 8. V závislosti od výberu kódu RIN = 1,3333 alebo 1,5 a AIN = 16 alebo 18.

Náročnosť produkcie ST. Základná intuícia zostáva zachovaná so zmenou, že si ST a GF vymieňajú „úlohy“. Paradigma je vzhľadom na produkciu ST tým zložitejšia, čím viac ST pripadá na istý počet GF: náročnosť produkcie ST je teda spätá s pomerom |ST| . |GF|^-1. V prípade tejto veličiny však vzniká istý problém s nutnosťou zohľadnenia dubletnosti (ktorej sme sa v prípade interpretačnej náročnosti vyhli zavedením väčšieho počtu paradigiem); mieru dubletnosti možno pritom vyjadriť ako násobok počtu JST [prípustných usporiadaných dvojíc (ST, GF)] a počtu GF: MD = |JST| . |GF|^-1. Potom MD^-1 = |JST|^-1 . |GF|. Relatívna produkčná náročnosť RPN = |ST| . |GF|^-1 . |GF| . |JST|^-1 = |ST| . |JST|^-1. Absolútna produkčná náročnosť APN = |ST|². |JST|^-1. APN nevyjadruje len pomer |ST| a |JST|, ale zároveň zohľadňuje celkový počet ST, ktoré sa svojím počtom podieľajú na miere produkčnej náročnosti (čím je ich počet väčší, tým je paradigma produkčne náročnejšia). Napríklad slovo revír má 11 ST a 14 JST; APN = 112 . 14^-1 = 8,6429. Kvantifikácii hodnôt danej veličiny sme sa v rámci výskumu podrobnejšie nevenovali, zdá sa však, že ak RPN = |ST| . |JST|^-1 a APN = |ST|² . |JST|^-1, možno dodatočne spresniť vyššie spomínaný pojem produkcie ST v tom zmysle, že mu nezodpovedá proces priradenia prípustného ST k danej GF, ale proces priradenia prípustného ST k usporiadanej dvojici (GF, surogát ST), pričom počet takýchto usporiadaných dvojíc = |JST|. Navrhované spresnenie je v súlade s tézou, že s významami nenarábame ako s čistými, od výrazu oslobodenými entitami; zároveň tiež zodpovedá intuícii, že pri snahe rozpomenúť sa na určitý výraz ho máme latentne na mysli a v prípade rozpomenutia sa na synonymný výraz môžeme byť výsledkom našej snahy síce prakticky uspokojení, no vieme, že sme sa pokúšali rozpomenúť na niečo iné.

Zmena interpretačnej a produkčnej náročnosti. Diachronický jazyk možno teoreticky explikovať na základe funkcie, ktorá reálnym číslam (okamihom času ako spojitej veličiny) priraďuje stavy jazyka, ktorým možno priradiť prirodzené čísla. V rámci postupnosti (chronológie) stavov jazyka možno prostredníctvom funkcie nasledovníka ustanoviť paradigmy (alebo ich triedy) – predchodcov a nasledovníkov. Zmena RIN sa rovná podielu RIN nasledovníka a RIN predchodcu; zmenaRIN = RINnasl . RINpredch^-1. Ak je zmenaRIN < 1, RIN sa znížila, ak je zmenaRIN = 1, zmenaRIN zostala na rovnakej úrovni, ak je zmenaRIN > 1, RIN sa zvýšila. (Analogicky zmenaAIN = AINnasl . AINpredch^-1, zmenaRPN = RPNnasl . RPNpredch^-1, zmenaAPN = APNnasl . APNpredch^-1.)

PRIRADENIE DEKLINAČNÝCH TRIED – PREDCHODCOV A NASLEDOVNÍKOV

Priradenie deklinačných tried – historických predchodcov a nasledovníkov z intervalu zodpovedajúceho stanoveným etapám vývinu jazyka (praslovančina v neskorej fáze jej vývinu a súčasné spisovné slovanské jazyky) – v rozličnej miere podrobnosti a názornosti uskutočnili viacerí lingvisti. Doteraz azda najnázornejšie spracovanie zložitej siete predchodcov a nasledovníkov na materiáli praslovančiny, slovenčiny a ďalších slovanských jazykov vypracoval P. Žigo (2012, s. 122 a nasl.).

Počet deklinačných tried, s ktorými sa pracuje v rôznych koncepciách, závisí od miery, v akej sa v nich pripúšťa dubletnosť v rámci jednej paradigmy (porov. Žigo, 2012, s. 70 – 71). Keďže sme sa (vzhľadom na vyššie uvedené dôvody týkajúce sa procesu interpretácie ST) rozhodli vyhnúť pripúšťaniu dubletnosti a na druhej strane tiež abstrahovať od istých menej významných odlišností paradigiem (osobitne tých, ktoré nemajú dosah na celkovú mieru jednoznačnosti), v rámci metodiky výskumu sme vypracovali špecifické kritériá vyčleňovania praslovanských, slovenských, ruských, bieloruských a ukrajinských deklinačných tried (pozri Braxatoris, 2012, s. 60 – 61). Výskum pritom do istej miery sťažovala absencia jednotnej, resp. kompatibilnej metodiky morfologickej interpretácie deklinácie substantív v slovenských, ruských, bieloruských a ukrajinských gramatikách a tiež špecifická synchronicko-diachronická povaha výskumu, pre ktorú sme (v zmysle kritéria existencie predchodcu v praslovančine) reprezentantov jednej synchronicky ponímanej deklinačnej triedy interpretovali v rámci dvoch či viacerých diachronicky ponímaných tried a zároveň sme abstrahovali od tried, ktoré reprezentujú len neskoršie výpožičky z obdobia po rozpade praslovanskej jazykovej jednoty. V zmysle spomínaných kritérií sme vyčlenili celkovo 230 slovenských, ruských, bieloruských a ukrajinských a 22 praslovanských substantívnych deklinačných tried [3] a kvantifikovali hodnotu veličín RIN, AIN (v prípade žijúcich jazykov tiež zmenaRIN a zmenaAIN vzhľadom na stav v neskorej praslovančine).

VÝSLEDKY

Výsledkom použitia vyššie popísanej metódy kvantifikácie jednotlivých veličín sme identifikovali nasledujúce tendencie (podrobné údaje sú uvedené rozsiahlejšej práci – Braxatoris, 2012, s. 61 – 124):

1. Tendencia k poklesu hodnôt AIN (v prípade drvivej väčšiny deklinačných tried) a RIN (v slovenčine a v ukrajinčine v o niečo vyššej miere než v ruštine a v bieloruštine):

 2. Tendencia k poklesu vysokých a nárastu nízkych hodnôt RIN:

Tendencia je zreteľne čitateľná aj pri rozdelení hodnôt RINpredch a zmenaRIN do troch pásiem [6]:

 

 

3. Efekt „prehnanej korekcie“ (vysoká hodnota RINnasl v prípade nízkej hodnoty RINpredch a naopak); osobitne u tried s vysokou RINpredch smerom nadol (skokový pokles krajne vysokých hodnôt):

Tendencia je zreteľná aj pri pohľade na distribúciu hodnôt RINpredch a RIN v rámci troch vyčlenených pásiem [7]. V prípade tried s vysokým RINpredch dochádzalo k poklesu RIN na úroveň nízkeho RINnasl pomerne často (49% tried z tohto pásma RINpredch); oproti tomu k nárastu RIN u tried s nízkym RINpredch na úroveň vysokého RINnasl dochádzalo zriedkavo (len v prípade 4% tried z tohto pásma RINpredch).

 

 

Stav v jednotlivých jazykoch

Uvedené tendencie sú zreteľné v prípade všetkých sledovaných jazykov. Ďalšie grafické zobrazenia a tabuľky sú dostupné v samostatnej kapitole rozsiahlejšej práce (Braxatoris, 2012, s. 61 – 124), pre úplnosť však uvedieme aspoň vyjadrenie vzťahu medzi RINpredch, RINnasl a zmenaRIN v jednotlivých jazykoch:

 

 

 

Štatistická významnosť výsledkov

Štatistickú významnosť získaných výsledkov sme overili prostredníctvom programu SPSS, pomocou ktorého sme uskutočnili Mann-Whitneyho, Kruskal-Wallisov a Fisherov exaktný test [8]. Vo všetkých prípadoch sa potvrdila ich štatistická signifikantnosť.

INTERPRETÁCIA IDENTIFIKOVANÝCH TENDENCIÍ

V rámci interpretácie identifikovaných tendencií vychádzame z tézy, že jednou zo základných funkcií pádových foriem je signalizácia príslušnosti substantíva k určitej valenčnej pozícii, resp. všeobecne jeho vzťahu k ostatným vetným komponentom (Sokolová, 1995, s. 96; Mistrík, 2002, s. 86; Грищенко – Мацько, 2002, s. 305). Spomínané vzťahy popri nich signalizujú aj predložky (resp. ich poloha) a ďalšie jazykové prostriedky (vrátane slovosledu a vetného kontextu). V súvislosti so súčasnou existenciou viacerých prvkov s obdobnou funkciou sa dokonca píše o nadbytočnosti pádových morfém vo flektívnych jazykoch (Erhart, 1973, s. 105). V zmysle predpokladu konkurenčného vzťahu koexistujúcich javov s analogickou funkciou možno sformulovať hypotézu, že v prípade nárastu miery jednoznačnosti pádových tvarov bude klesať typová frekvencia predložkových konštrukcií [9]. Ukazuje sa však, že sa predpoklad konkurenčného vzťahu flektívnosti a analytizmu nepotvrdzuje a že je v rámci morfológie predovšetkým východoslovanských jazykov (Табаченко, 2010; Валгина, 2001, s. 220 – 221; Шведова, 2011, s. 7), ale aj slovenčiny (Kačala, 1993, s. 18; Morfológia slovenského jazyka, 1966, s. 60) známa tendencia k nahrádzaniu bezpredložkových konštrukcií predložkovými či tendencia k nárastu miery uplatňovania analytizmu v morfológii a syntaxi. Nina S. Valginová (2001, s. 222) dáva spomínanú tendenciu do vzťahu so všeobecnejšou tendenciou k presnejšiemu prenosu významu – v danom kontexte by bolo možné hovoriť o synergii dvoch tendencií (k nárastu zastúpenia predložkových konštrukcií na jednej strane a k nárastu jednoznačnosti pádových tvarov na strane druhej), pričom obe z nich sú bezprostredne späté s presnosťou prenosu informácií, ktorých praktický význam sa z veľkej časti prekrýva. Zodpovedajúci fragment skúmaných jazykov sa teda stáva presnejším a menej náročným z hľadiska interpretácie (a v absolútnom zmysle aj produkcie) slovných tvarov, čo súvisí so zjednodušením pádovo-číselného systému v dôsledku zániku vyjadrovania niektorých gramatických kategórií, sprevádzaného o čosi menej dramatickým znižovaním počtu používaných tvarov v rámci dotknutých diachronicky ponímaných deklinačných tried.

Zníženie náročnosti či zjednodušenie interpretácie slovných tvarov pritom nemôže byť bezprostredným cieľom inovácií, ktoré nie sú výsledkom „uvedomovaného či neuvedomovaného zámeru, úsilia a pod.“ (Dolník, 2005, s. 204), ale je skôr individuálnou reakciou na stimul na potenciálnu zmenu a výsledkom jej následného spontánneho rozšírenia v jazykovom spoločenstve, pričom pod spontánnosťou sa rozumie o. i. nezámernosť (Dolník, 2009, s. 130 – 131). V rámci hľadania adekvátnej interpretácie je teda žiaduce vyhnúť sa teleologickému prístupu k jazykovým zmenám. Ako prijateľná sa javí interpretácia v duchu teórie prirodzeného výberu, ktorá predpokladá náhodnosť zmeny (mutácie) a ďalšie rozšírenie jej výsledku na báze výhodnosti. Podobne spontánna inovácia má vo svojej prvej fáze v zásade náhodný charakter (chybné použitie slovného tvaru, „pošmyknutie jazyka“ a pod.), zatiaľ čo rozšírenie jej výsledku je v určitej miere zákonité, keďže prebieha v súlade s neuvedomovanými potrebami členov jazykového spoločenstva, medzi ktoré patrí aj optimálna miera interpretačnej a produkčnej náročnosti nimi používaného jazyka. Možno predpokladať, že v rámci mechanizmu výberu sa uprednostňujú slovné tvary, ktoré si nevyžadujú uplatnenie príliš zložitej interpretačnej či produkčnej procedúry.

V závislosti od povahy výsledku zmeny sa rozlišuje stabilizačná, usmernená (direkcionálna) a disruptívna forma výberu, pričom stabilizačný výber zachováva v populácii priemerný variant fenotypu alebo znaku a pôsobí proti krajným hodnotám (Ярыгин, 2003, s. 19), zatiaľ čo usmernený (direkcionálny) výber podmieňuje postupnú zmenu fenotypu v určitom smere, čo sa prejavuje ako posun priemerných hodnôt smerom k ich posilneniu alebo oslabeniu (tamže, s. 20). Kým pri absencii zmeny podmienok pôsobí stabilizačný výber a negatívna spätná väzba (Северцов, 1990, s. 232), pri zmene regulačných podmienok pôsobí usmernený výber a pozitívna spätná väzba (tamže, s. 231).

Princíp negatívnej spätnej väzby sa zakladá na pôsobení proti odchýlke a na jej potláčaní. Pôsobí vtedy, keď zvýšenie (zníženie) hodnoty, privádzanej z výstupu na vstup, spôsobuje zníženie (zníženie) hodnoty na výstupe (Holčík, 2012, s. 107; Lange, 1966, s. 58). Zvyčajne sa používa na udržiavanie stálych parametrov systému a je blízky princípu homeostázy. Spomínaný princíp sa (v tesnom súvise s pojmom stabilizačného výberu) javí ako vhodné vysvetlenie vyrovnávania protikladných (najmä krajných) hodnôt interpretačnej a produkčnej náročnosti (druhá vyššie uvedená tendencia).

Kým pri negatívnej spätnej väzbe stabilný systém smeruje ku stavu rovnováhy zmenšovaním oscilácií, pri pozitívnej spätnej väzbe smeruje k stavu rovnováhy monotónnym približovaním sa k nemu, pričom sa pripúšťajú určité druhy krátkodobých oscilácií (Lange, 1966, s. 60). Ak prijmeme predpoklad, že stav rovnováhy je v našom prípade (za daného stavu potrieb používateľov jazyka vzhľadom na mieru interpretačnej a produkčnej náročnosti) charakteristický nižšou priemernou hodnotou RIN a o niečo vyššou priemernou hodnotou RPN (RIN a RPN predstavujú nepriamo úmerné veličiny, pričom vyššia miera homonymie je spätá s produkčnou ekonómiou), princíp kladnej spätnej väzby (v tesnom súvise s pojmom usmerneného výberu) predstavuje vhodné vysvetlenie tendencie k znižovaniu RIN spojenej s predpokladaným nárastom RPN (prvá vyššie uvedená tendencia). Usmernenosť (direkcionálnosť) výberu možno dať do súvisu s potrebami členov jazykového spoločenstva v tom zmysle, že sa ich komunikácia vyznačuje prenosom čoraz zložitejších informácií, pričom sa však primerane neznižujú nároky na korektnosť ich interpretácie (porov. Валгина, 2001, s. 222); tento rozpor následne vedie (sprostredkovane prostredníctvom mechanizmu prirodzeného výberu) k racionalizácii systému gramatických foriem a slovných tvarov a k zníženiu priemerných hodnôt RIN.

Tretiu tendenciu možno vysvetliť synergickým pôsobením negatívnej a pozitívnej spätnej väzby; zníženie vysokých a zvýšenie nízkych hodnôt (druhá vyššie uvedená tendencia) sprevádza jej následné zosilnenie (obzvlášť smerom k zníženiu výrazne vysokých hodnôt RIN), ktoré svedčí o jej účelnej [10] povahe vzhľadom na neuvedomované potreby používateľov jazyka.

ŠIRŠÍ INTERPRETAČNÝ RÁMEC

V prírodných vedách je známy poznatok, že mnohým (predovšetkým biologickým) systémom možno pripísať účelnú organizáciu (pozoruhodné poznámky na danú tému obsahuje publikácia Mareš, 1926, s. 8 – 9) a zdanlivé cieľové zameranie, ktoré sa však chápe ako výsledok pôsobenia kauzálnych mechanizmov. Spomínané mechanizmy sa zakladajú na tom, že sa presadí a zotrvá to, čo má určité výhodné vlastnosti; prítomnosť daných vlastností však nie je dôsledkom pomyselnej existencie účelu presadenia sa a zotrvania, a to aj napriek tomu, že presadenie sa a zotrvanie umožňuje. Naopak, daná vlastnosť sa z hľadiska spôsobu jej objavenia – nie však jej ďalšieho presadenia a zotrvania – často chápe len ako „dielo náhody“. Na takomto chápaní sa zakladá pojem kváziteleológie, ktorý nepredpokladá existenciu účelnej činnosti, ale pôsobenie prirodzeno-selekčných mechanizmov, ktoré majú výlučne kauzálnu povahu (prítomnosť určitej vlastnosti predstavuje výhodu z hľadiska šírenia a zachovania jej nositeľov); pôsobenie spomínaných mechanizmov pritom možno popísať z hľadiska ich spätnoväzobných efektov.

S kváziteleológiou sa niekedy stotožňuje teleonómia, ktorej pojem bol pôvodne zavedený v prírodných vedách na vysvetlenie schopnosti adaptácie a reparácie funkcií a štruktúr živých systémov (Голубовский, 2000, s. 117). Zodpovedajúci termín sa však používa nejednotne a bývajú mu pripisované viaceré významy. V česko-slovenskom lingvistickom kontexte sa v zmysle „biologickej účelnosti“ začal používať zrejme koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia (pozri Dolník, 2010, s. 56 – 57). V rámci zahraničnej lingvistiky naň upriamil pozornosť v šesťdesiatych rokoch 20. storočia Roman O. Jakobson (preklad textu do ruštiny je zverejnený v publikácii Якобсон, 1996, s. 199 – 222); jakobsonovský (biologicky fundovaný) pohľad však prenikal do česko-slovenského lingvistického myslenia už v predchádzajúcom období, a to prostredníctvom jeho odborného vplyvu v prostredí Pražského lingvistického krúžku. Daný smer vedeckého myslenia sa prejavoval nahrádzaním pojmu účelu pojmom funkcie [11] (Faltýnek, 2011, s. 31), zároveň však aj kritikou istých aspektov teórie prirodzeného výberu – divergentného vývinového modelu (Якобсон, 1985, s. 92 – 104) a tiež vplyvu prostredia a predovšetkým úlohy náhody pri výklade jazykových zmien (Vachek, 1970, s. 37). Jazyková teleonómia v danom zmysle predstavuje časť odpovedí na otázku povahy mechanizmov v pozadí vývinu jazyka, v rámci ktorých sa neakceptuje zásadná úloha náhody; v danom ponímaní má blízko k teleologickej účelnosti či zameranosti na cieľ (daný názor zastáva napríklad Čermák, 2010, s. 88). Funkcia sa v takto sformulovanom teleonomickom (teleologicko-teleonomickom) zmysle chápe ako vlastnosť „slúžiť nejakému cieľu (účelu)“ (Daneš, 2001, s. 13), pričom sa argumentuje tým, že na istú činnosť možno nazerať ako na sériu kauzálne podmienených stimulov aj ako na čosi, čo má nejaký účel aj význam (tamže, s. 14).

Ako však uvádzame vyššie, termín teleonómia sa zároveň používa aj na opis javov chápaných ako kauzálne podmienené (napríklad výsledkom uplatnenia mechanizmov prirodzeného výberu); v tomto zmysle ide o výraz synonymný s termínom kváziteleológia (Wright, 1971, s. 86). Kváziteleológia nepredpokladá skutočnú existenciu účelu, ale možnosť interpretácie kauzálne podmienených javov v intenciách plnenia pomyselného účelu či cieľa. Systém vykazuje znaky účelnej transformácie vtedy, keď zmeny na ňom predstavujú výhodu, zabezpečujúcu jeho ďalšie zotrvanie v konkurenčnom prostredí. Predpokladá sa pritom náhodnosť zmeny a regulácia jej ďalšieho šírenia prostredníctvom selekčných pravidiel, ktoré umožňujú presadenie sa nejakej alternatívy na báze výhodnosti, o ktorej hovoríme vtedy, keď výsledok zmeny zodpovedá kľúčovej potrebe jej nositeľov (porov. Peregrin, 2011, s. 49). Ak považujeme za výhodné dosiahnutie primeranej miery produkčnej a interpretačnej náročnosti, možno vysloviť tézu, že predmetná požiadavka zakladá neuvedomovanú a nezámernú selekciu slovných tvarov presadzujúcich sa v rámci daného jazykového spoločenstva. I keď má spomínaná selekcia povahu kauzálneho mechanizmu, jej kváziteleologický charakter umožňuje metaforicky prisúdiť zodpovedajúcej zmene účel, ktorý plní [12]. Kváziteleologický pohľad teda rovnako dobre ako teleologicko-teleonomický umožňuje nazerať na kauzálne podmienenú zmenu ako na niečo, čo má nejaký účel a význam (porov. vyššie), s tým rozdielom, že sa účelu nepripisuje reálny status, keďže v skutočnosti niet účelne konajúceho subjektu.

ZÁVER

Tendencie opísané v oblasti vývinu miery substantívnej pádovej homonymie v slovenčine a vo východoslovanských jazykov možno názorne priblížiť prostredníctvom metafory kormidelníka, ktorý napriek rôznorodým vetrom udržuje celkový kurz lode smerom k miernemu zníženiu priemernej hodnoty relatívnej interpretačnej náročnosti. Po ceste však na fúkanie vetra (t. j. na vstupné hodnoty) reaguje točením kormidla doprava v prípade, že ju vietor ženie vľavo, a točením kormidla doľava, ak vietor fúka naopak vpravo (vysoké a nízke hodnoty parametrov interpretačnej náročnosti). Pritom sa však často stáva, že korekciu smeru vzhľadom na smer vetra preženie a že odkloní kurz lode do protichodného smeru („efekt prehnanej korekcie“), čo vyvoláva ďalšie oscilácie kurzu lode: pri tom všetkom však udržuje relatívnu stabilitu kurzu a celkový smer pohybu lode (k mierne nižším hodnotám relatívnej interpretačnej náročnosti). Ako je pritom zrejmé z predchádzajúceho textu, cieľ pohybu nie je náležité chápať doslova ako účel zmien v jazykovom systéme (v úzkom zmysle slova účel, ktorý predpokladá účelovo konajúci subjekt), ale len ako metaforu mechanizmu selekcie tvarov na základe korešpondencie ich parametrov s kľúčovými potrebami používateľov jazyka.

Na pozadí identifikovaných tendencií, ktoré možno interpretovať v intenciách stabilizačnej a usmernenej selekcie, sa zdá, že práve pojem kváziteleológie môže otvárať dvere k Jakobsonom propagovanému prepájaniu poznatkov biológie, kybernetiky a humanitných vied vrátane lingvistiky (Якобсон, 1996, s. 199 – 222; Якобсон, 1985, s. 369 – 420).

 

* BRAXATORIS, Martin: Vývin miery substantívnej pádovej homonymie vo svetle kváziteleologických princípov. In: Jazykovedný časopis, 2014, roč. 65, č. 2, s. 139 – 156