Nasledujúci príspevok sa zameriava na problematiku vývozu islamskej revolúcie prostredníctvom terorizmu a iných subverzných či spravodajských metód do EÚ, obzvlášť na územie Slovenskej republiky, zo strany Islamského štátu (ďalej len „IS“).

V súčasnosti vystupujú do popredia dve extrémistické sunitské organizácie, ktoré ozhrozujú bezpečnosť EU – Al-Kájda a Islamský štát. Uvedené zoskupenia sa vzájomne odlišujú svojím organizačným charakterom, ale aj stratégiou a taktikou boja proti nepriateľom a zároveň predstavujú najväčšie bezpečnostné riziko pre západný svet.

Al-Kájda je rozvetvená teroristická salafistická skupina, ktorá sa orientuje na diverzný a teroristický boj proti USA a a ich spojencov v regióne Blízkeho východu [1]. Hnacím motorom Al-Kájdy je boj proti nemoslimským nepriateľom, ktorý má zväčša charakter demonštratívnych jednorázových teroristických útokov. Pri realizácii svojich operácií sa sústreďuje na spôsobenie čo najväčších ľudských strát s minimálnym ozbrojeným odporom. Ako ciele preto vystupujú do popredia hromadné podujatia, logistické uzly, mestské centrá, jednoducho miesta, v ktorých je hustota obyvateľstva relatívne vysoká [2].

Vo vzťahu k realizácii jej strategických cieľov možno konštatovať, že jej diverzné a teroristické útoky nikdy nenaplnili deklarované plány hlavného veliteľstva Al-Kájdy, práve naopak [3]. Štáty protiteroristickej koalície rýchlo zmobilizovali svoje vojenské a hospodárske prostriedky ako priamu reakciu na tieto operácie a v priebehu desiatich rokov (od roku 2001) dokázali eliminovať väčšinu personálnej bázy Al-Kájdy [4]. Možno preto vysloviť predpoklad, že teroristické útoky zo strany predmetnej organizácie budú mať aj v budúcnosti skôr demonštratívny ako strategický charakter.

Islamský štát je hierarchicky usporiadaná wahábisticko-salafistická organizácia [5], ktorá vykazuje znaky revolučného absolutistického teokratického štátu. Keďže operuje na území s vlastnou vojenskou a civilnou infraštruktúrou, jeho priority pri realizácii diverzných a teroristických akcií sa budú do značnej miery odlišovať od spôsobu vedenia boja Al-Kájdy. Realizácia teroristických akcií je motivovaná prevažne pragmaticky cieľom získavania reálneho vplyvu v zodpovedajúcich oblastiach [6].

Vonkajšia politika IS a jeho vzťah k ostatným štátom

Vonkajšia politika voči zahraničným subjektom sleduje dve hlavné línie, a to ideologickú a reálnu. V ideologickej rovine IS vedie vojnu so všetkými štátmi, ktoré podnikli vojenskú akciu proti ich štruktúram a tiež so štátmi, ktoré sú v teoretickej sfére vplyvu budúceho kalifátu, čo de facto zahŕňa celý svet [7]. Reálna vonkajšia politika sa formuje na pozadí vzťahu ideológie a reálneho svetla. Vojenskí predstavitelia IS si uvedomujú, že momentálna situácia si vyžaduje odlišný prístup voči nepriateľským subjektom odlišného typu [možno uviesť napríklad delenie na primárneho, sekundárneho a terciárneho nepriateľa [8]].

IS kladie dôraz na primárnych nepriateľov, v tomto prípade na sýrsku a irackú vládu a iné skupiny (ako napríklad takzvaná umiernená opozícia v Sýrii alebo kurdské ozbrojené zložky), ktorí predstavujú okrem iného hlavné vojenské operačné ciele mudžahedínov a spravodajstva IS. Sekundárni nepriatelia predstavujú pre IS hrozbu v rovine podpory primárnych nepriateľov. Daný typ nepriateľa je reprezentovaný predovšetkým štátmi „antiislamistickej“ [9] arabskej koalície, predovšetkým Marokom, Alžírskom, Tuniskom, Egyptom, Jordánskom a jednotlivými frakciami v Líbyi [10]. Z druhej strany, IS disponuje zázemím a podporou z strany vysoko postavených osôb najmä v Saudskej Arábii [11]. Možno vysloviť predpoklad, že mimoarabské krajiny ako členské štáty EÚ, Rusko a USA sú aktuálne objektom spravodajskej činnosti IS zameranej na prienik a vytvorenie spravodajských štruktúr, ktorú však obmedzuje silná segregácia a izolovanosť náboženských skupín [12].

Spravodajstvo IS

Pre IS predstavuje vytvorenie vlastných spravodajských štruktúr objektívnu nevyhnutnosť. Podľa medializovaných informácií spravodajské činnosti zastrešuje Výbor pre obranu, bezpečnosť a spravodajstvo (ďalej len „výbor“) [13], ktorému podľa poznatkov zo začiatku mesiaca júl 2015 predsedá Abu Ali Anbari [14]. Spomínaný výbor je označovaný za najdôležitejší v organizačnej štruktúre IS; je spoluzodpovedný za kalifovu bezpečnosť a realizáciu plánov v bezpečnostnej oblasti, za zhromažďovanie spravodajských informácií, za ich vyhodnocovanie a za vydávanie súvisiacich rozkazov (pozri odkaz vyššie). Na druhej strane treba poznamenať, že bližšie informácie o fungovaní daného telesa nie sú verejnosti známe.

V predkladanom materiáli sa zameriavame na poznatky o spravodajských štruktúrach IS, ktoré plnia v zahraničí rôznorodé úlohy a sú preto budované rôznorodým spôsobom. Najrozvinutejšou agentúrnou sieťou disponuje spravodajstvo IS zrejme v priestore štátov, v ktorých aktívne prebieha ozbrojený konflikt s účasťou IS, a to predovšetkým na území Sýrie a Iraku. Relatívne nerušené fungovanie jeho prostriedkov umožňuje fakt, že z hľadiska náboženskej príslušnosti zapadajú do sunitského prostredia (vynímajúc Kurdov a beduínske kmene) miestneho obyvateľstva. Aktivita danej siete môže pokrývať všetky druhy úloh od získavania poznatkov o akciách nepriateľa po diverzné a teroristické útoky. V „spriaznených krajinách“ ako v Saudskej Arábii, Katare, Spojených arabských emirátoch, Turecku, Jordánsku, Egypte a v Sudáne, v ktorých môžu štruktúry IS stále nájsť dostatočnú podporu v prostredí miestnych sympatizantov a tiež opierať sa o fakt, že zapadajú do tamojšieho náboženského či ekonomického prostredia, sú aktivity spravodajských buniek IS obmedzené spôsobom, daným špecifikami bezpečnostných vzťahov v daných štátoch vrátane protiopatrení miestnych bezpečnostných zložiek [15]. Na území ďalších krajín sa budovanie spravodajstva IS nezaobíde bez opory o ideologicky spriaznené skupiny, ktoré deklarovali spojenectvo alebo splynutie s domovskou organizáciou IS, ako napríklad Boko Haram v Nigérii, Ansar Bajt al Magdis na Sinajskom polostrove, mudžahedíni Jemenu, Islamský štát v Jemene [16] a pod. Na území štátov, v ktorých IS disponuje agentúrnou sieťou, zodpovedajúce štruktúry realizujú spravodajské aktivity, v rámci ktorých sa zameriavajú na prienik svojich prostriedkov do predmetného priestoru, rozširovanie a dobudovanie siete, získavanie informácií o realizovaných a zamýšľaných krokoch nepriateľa, na diverzné, teroristické a pod. špeciálne činnosti, objektom ktorých sú subjekty pôsobiace na území prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu [17] a obyvateľstvo predovšetkým odlišnej náboženskej príslušnosti, a tiež na derivátne činnosti propagandistického, ekonomického a politického charakteru s dopadom na realizáciu vlastných spravodajských aktivít.

Spravodajstvo IS a problematika bezpečnosti SR

Náboženský fanatizmus príslušníkov IS v súčasnosti objektívne obmedzuje možnosti jeho spravodajských aktivít v priestore EÚ, keďže náboženský radikalizmus znemožňuje zapadnutie do majoritného prostredia v európskych krajinách. Jediné spoľahlivé krytie prostriedkov spravodajstva IS predstavuje hromadná migrácia utečencov a širšie migrantov do priestoru EÚ. Prípadné vytváranie nových moslimských komunít vytvára prirodzené krytie pre prienik a ďalšie pôsobenie agentúrnych prostriedkov IS [18]. V opačnom prípade zrejme využívajú na svoju činnosť už existujúce krytie vytvárané moslimskými komunitami a sieťami založenými Al-Kájdou.

Migrácia utečencov vytvára aj problémy európskych štátov v oblasti kontrarozviedky, boja s organizovaných zločinom, náboženským extrémizmom a proti terorizmu. Pri stave spolupráce európskych agentúr a arabských partnerov nemožno predpokladať efektívne preverenie každého migranta. Dobrým dôkazom neschopnosti bezpečnostných zložiek ohľadom preverenia migrantov je osoba Usama Abdul Mohsena, ktorý podľa kurdských zdrojov bojoval proti Kurdom v radoch extrémistickej organizácie al-Nusra Front [19]. V súvislosti s jeho osobou sa v priebehu posledných týždňov v európskych médiách spustila vlna solidarity a eufórie po tom, čo ho na srbsko-maďarských hraniciach potkla maďarská kameramanka [20]; výsledkom spomínanej eufórie mu bolo ponúknuté pracovné miesto futbalového trénera v Španielsku [21] a jeho syn sa vyfotografoval so známym futbalistom Ronaldom [22]. Ďalším príkladom môže byť Ahmed H. Ahmed, ktorý organizoval vzburu utečencov na srbsko-maďarských hraniciach v časti Horgoš – Röszke a ktorý je podozrivý z prepojenia na islamistickú skupinu Tablighi Jamaat [23]. Predstavitelia štátov z blízkovýchodného regiónu varujú, že v utečeneckých táboroch sa skrývajú tisíce bojovníkov IS (pozri napríklad [24] [25]). Pri prerozdelení migrantov do štátov Európy dôjde v prípade Slovenska k prirodzenej segregácii a vytváraniu novodobých get, v rámci ktorých skupiny migrantov sunitskej náboženskej príslušnosti vytvoria krytie pre pôsobenie prostriedkov IS aj na Slovensku. V tejto súvislosti vzniká otázka, osoby akého sociálneho (čo je veľmi v moslimskom svete dôležitý determinant) a náboženského pôvodu budú pridelené Slovenskej republike na základe kvót. Pre budovanie teroristickej siete sú vhodné osoby pôvodom z nižších sociálnych vrstiev, ktoré sú ľahko názorovo ovplyvniteľné.

Podľa informácií z rôznych otvorených zdrojov (pozri napríklad odkaz nižšie) sieť prevádzačov požadovala k máju roku 2015 od utečencov sumu 400 – 1500 $ na hlavu za prevoz z Líbye do Talianska. Cena prevozu z Turecka na grécke ostrovy sa zrejme bude pohybovať v podobnej relácii. V roku 2011 mali podľa dostupných informácií Sýrčania priemerné platy 147 – 266 $, v Eritrei v štátnej sfére 24 $, v Afganistane 7,5 $,v Nigérii 116 $. Tieto osoby museli v mnohých prípadoch utiecť a zanechať za sebou všetky cenné veci a úspory. Existujú dve odpovede, ktoré sa môžu javiť ako reálne. Buď uvádzané sumy, ktoré si pýtajú prevádzači, sú prehnané, alebo sú títo utečenci dotovaní z tretieho zdroja. Informáciu podporujúcu toto tvrdenie zverejnilo talianske spravodajstvo, ktoré zachytilo telefonickú komunikáciu medzi vrchným veliteľstvom IS v Ar-Raqe (Sýria) a lokálnymi štábmi v Sirte (Líbya), v rámci ktorej bola vyslovená myšlienka veliteľov „depopulovať“ vojenské a iné strategické arabské oblasti prostredníctvom exilu týchto osôb do Európy v minimálnom počte 500 000 [26]. Presídľovanie obyvateľstva teda môže predstavovať zbraň namierenú proti európskym štátom.

Vo vzťahu k riešenej problematike sa javí ako aktuálna otázka kooperačného problému s blízkovýchodnými partnermi. Do roku 2010 existovala dobrá spolupráca spravodajských služieb členských štátov EÚ (obzvlášť Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska) s arabskými náprotivkami v severnej Afrike a na Blízkom východe [27]. Predmetná spolupráca spočívala vo výmene informácií s európskymi spravodajskými službami o osobách, ktoré boli predmetom záujmu domácich spravodajských služieb, za protislužby rôznej ekonomickej a politickej povahy [28]. Po roku 2010 sa udiali významné geopolitické zmeny v severnej Afrike a na Blízkom východe, ktoré do veľkej miery zmenili vzájomné politické vzťahy a tým pádom aj spravodajskú kooperáciu. V týchto intenciách môžeme podľa jednotlivých krajín diferencovať súčasné vzťahy predmetných štátov s EÚ v oblasti spravodajstva. V minulosti bola obzvlášť významná spolupráca EÚ s líbyjskou Muchabarat el-Džamahirija (rozpustená na začiatku roku 2011) [29]. Vákuum spôsobené absenciou spravodajských sietí v Líbyi, spolu s územím Tuniska, ktoré v súčasnosti nedisponuje národnou spravodajskou agentúrou (jej úlohu čiastočne supluje polícia a armáda), využíva prirodzene IS [30]. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že spravodajská spolupráca s Líbyou je dnes objektívne nemožná. V iných prípadoch možno nemožnosť spolupráce vysvetliť subjektívnymi faktormi. Spravodajské agentúry zasiahnuté výraznými personálnymi zmenami a vojenskými konfliktami, ktoré nie sú schopné pôvodnej operability, zahŕňajú sýrsku civilnú sieť Idarat al-Amn (úplne reštrukturalizovaná v roku 2014) a vojenské spravodajstvo Šubarat al-Muchabarat al-Askirija (úplne reštrukturalizovaná v roku 2013) [31]. Sťažená spolupráca z politických a iných dôvodov zahŕňa egyptský Muchabarat, kurdský Parastin u Zanjari [32] a iracký INIS založený v roku 2004 [33]. Spravodajské agentúry, ktoré prejavujú vysokú mieru konzervatívneho prístupu k spolupráci so zložkami EU, predstavujú najmä turecké MIT – Mili Istichbarat Teskilati (z hľadiska rozdielneho geopolitického vnímania regiónu) [34] spolu s izraelským Mossadom (ktorý skôr uprednostňuje spoluprácu s USA) [35]. Dominantné regionálne agentúry, s ktorými EU nemá vytvorený systém kooperácie, sú iránske ministerstvo spravodajstva a jej jednotlivé útvary [36], spolu so saudskoarabskou Rijasat al-Istichbarat al-Ama a jej vnútornou políciou Mabahit (pričom vo vzťahu k týmto agentúram nie je vylúčená spolupráca ad hoc) [37]. Spravodajské agentúry, ktoré preferujú viac regionálnu spoluprácu alebo kooperáciu s inými kľúčovými partnermi, sú jordánska Dajrat al-Muchbarat al-Amma, ktorá sa zameriava na ochranu vládnucej hašemitskej dynastie a spoluprácu smerujúcu hlavne k USA [38] a libanonská al-Amn al-Am orientujúca sa na kooperáciu s Iránom [39]. Naopak, v oblasti severnej Afriky výrazne asistuje EU marocká BCIJ – Bureau Central d’investigations judiciaires spolu s alžírskou DRS – Département du Renseignement et de la Sécurité [40], ktoré zostávajú najefektívnejšími spravodajskými zložkami v danom regióne.

Povaha bezpečnostných rizík vyplývajúcich pre SR

Na základe doterajšieho bezpečnostného vývoja možno konštatovať, že Slovenská republika (spolu s niektorými ďalšími štátmi regiónu strednej a východnej Európy) predstavuje pre Al-Kájdu a IS relatívne nízku prioritu realizácie teroristických útokov [41]. To ale neznamená, že nie je finálnym cieľom pre realizáciu inej spravodajskej činnosti a tiež to, že sa nestane prioritným objektom realizácie teroristických útokov v budúcnosti (napríklad pre jej postoje k otázke riešenia migračnej krízy). Hoci SR nemá početnú moslimskú komunitu koncentrovanú na jednom mieste, treba si uvedomiť, že sa nachádza v priestore bez vnútorných hraníc a so slobodou pohybu. SR susedí so štátmi, v ktorých je úroveň nebezpečenstva realizácie diverzných a teroristických útokov pohyblivá. Ako logická možnosť pre spravodajstvo IS sa javí predovšetkým zriaďovanie spravodajských sietí práve na území štátov s nízkou prioritou priamych útokov a ich využívanie ako odrazového mostíku pre svoje akcie v iných krajinách EÚ [42].

Achillovou pätou bezpečnosti SR v kontakte so spravodajskou činnosťou IS je legislatívna a výkonná rovina. Zákonná úprava vo viacerých okruhoch nie je vysporiadaná s kriminálnym správaním spravodajstva IS. Ústavnoprávny okruh nie je plne prispôsobený nárastu aktivity IS a bude zrejme priamo kolidovať so zvýšenou aktivitou monitorovania zo  strany domácich zložiek a „okliešťovaním“ práva na súkromie, na ochranu a nedotknuteľnosť obydlia, listové a poštové tajomstvo, ktoré azda ustúpi funkčnému rozšíreniu už teraz existujúceho trestného inštitútu dôvodného podozrenia. Okruh trestného práva zahŕňa hmotnoprávne a procesné problémy. Na jednej strane istá snaha o predvídanie možných problémov v oblasti trestnej činnosti môže viesť k úvahe, že definovanie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu (napríklad spravodajstva v prospech teroristickej skupiny) môže plniť preventívnu funkciu, na druhej strane počet prípadov, keď bol obvinený uznaným za vinného a odsúdeným za trestný čin terorizmu naznačuje, že si prax (minimálne v „teoretickej rovine“) samostatné definovanie špecifických skutkových podstát trestných činov nevyžaduje. Alternatívou voči takýmto úvahám môže byť snaha o zvýšenie trestných sadzieb za trestného činu prevádzačstva [§ 355 trestného zákona] (podobne ako to navrhuje politická strana SIEŤ [43]) prípadne násilného prekročenia štátnej hranice [§ 354 trestného zákona], ktoré môžu vo výsledku plniť funkciu odstrašenia potenciálnych páchateľov.

Výkonná rovina zahŕňa základné stratégie a usmernenia koncipované na vládnej, ministerskej a podrezortnej úrovni. Namiesto toho, aby sme sa orientovali na všeobecné odporúčania, uvedieme najpálčivejšie problémy, ktoré je nutné vyriešiť. Objektívnou nutnosťou sa javí personálne vybaviť príslušné útvary ľuďmi, ktorí budú lingvisticky, kultúrne a nábožensky vybavení na stret s týmto druhom spravodajstva [44]. Je tiež žiaduce vybaviť útvary zodpovedajúce za posúdenie žiadostí o azyl osobami, lingvisticky pripravenými v tej miere, že budú schopné na základe prízvuku a nárečia odlíšiť, či daná osoba pochádza zo štátu a regiónu, ktorý deklaruje. Snaha o užšiu spoluprácu s ostatnými európskymi, arabskými agentúrami a Joint Surveillance and Reconnaissance neleží len v rukách politikov, ktorí by mali zahrnúť dosiahnutie konsenzu medzi svoje priority, ale aj v iniciatíve lokálnych funkcionárov polície a SIS [45]. Bezpečnostné zložky na Slovensku trpia akútnym nedostatkom skúseností vzťahujúcich sa na spravodajskú činnosť IS a Al-Kájdy. V danom ohľade je potrebné spomínaný hendikep odstrániť nielen vlastnou empíriou, ale aj edukačným procesom a kontaktom s osobami, ktoré môžu zdieľať svoje predchádzajúce znalosti s inými zložkami či užšie spravodajskými službami [46].

Záver

Slovenská republika objektívne nedisponuje materiálnymi ani personálnymi rezervami ako IS [47] alebo Al-Kájda. Spravodajské skúsenosti SR v oblasti boja proti prenikaniu a rozvoju islamského extrémizmu sú značne obmedzené. Paradoxne, spolupráca bezpečnostných útvarov v strednej Európe je na veľmi dobrej úrovni a je žiaduce ťažiť z nej. Pre zlepšenie aktuálneho stavu je nevyhnutné zlepšiť úroveň personálneho vybavenia; prijímanie opatrení výhradne v tejto rovine však nepostačuje. Je potrebné aktívne sa zapojiť do riešenia kríz na Blízkom východe (Sýria a Irak) a na africkom kontinente (Líbya), ktoré sú katalyzátorom migračných vĺn do Európy; jednému východisku sme sa pritom na stránkach DespiteBorders.com už venovali [48]. Ďalším dôležitým krokom je apelácia na európskych partnerov SR (najmä Nemecko), aby cez médiá nevysielali pozitívne signály o tom, že ich krajina je pripravená prijať migrantov na základe málo náročných alebo žiadnych kritérií. Za daných okolností vedúcich k nárastu motivácie migrantov k presídľovaniu do európskych štátov došlo k tomu, že väčšina ministrov vnútra krajín EÚ schválila kvóty na prerozdelenie 66 tisíc utečencov z Talianska a Grécka, na základe čoho má Slovenská republika prijať 802 utečencov [49]. Napriek tomu, že sa tábor krajín, ktoré vystupovali proti povinným kvótam na rozdelenie utečencov, postupne rozpadol, je možné, že Slovenská republika sa bude brániť všetkými dostupnými metódami [50] [51], ktoré budú zahŕňať rôzne konania pred vnútroštátnymi súdmi aj pred súdnymi orgánmi EÚ, čo môže trvať niekoľko mesiacov až rokov, kým sa začne napĺňať reálna požiadavka zo strany Bruselu, a to fyzické premiestnenie utečencov na územie SR. Netreba pritom zabúdať ani na fakt, že štáty EÚ efektívne nevyriešili ani problém fyzického previazania konkrétnych migrantov k územiu konkrétnych štátov, pretože sami migranti nie sú ochotní ostať na územiach východoeurópskych štátov.