Napriek mnohým varovaniam a trom sankciám, ktoré medzinárodné spoločenstvo uvalilo na Iránsku islamskú republiku, jedna z najmenších bývalých sovietskych republík čoraz intenzívnejšie spolupracuje s islamským štátom. Výhodnosť a vhodnosť kresťansko-islamskej úzkej spolupráce, ktorá je založená na stáročných kultúrnych tradíciách, spočíva najmä v ekonomickej rovine, sleduje však aj ďalekosiahlejšie ambície, t.j. užšiu politickú spoluprácu. Proti nej vznáša výhrady  euroatlantické spoločenstvo, ktoré sa snaží nájsť pre malé Arménsko východisko, ako ho nasmerovať na správnu cestu k demokracii.

Stručný vývoj

Korene politických, hospodárskych, historických a kultúrnych vzťahov medzi Iránskou islamskou republikou a Arménskom siahajú do čias pred islamizáciou Iránu a christianizáciou Arménska a vzhľadom na dlhodobý vplyv Iránu na svojho suseda sa Arménsko zvyčajne považovalo za súčasť Veľkého Iránu. Napriek náboženským a ideologickým odlišnostiam, ktoré sa stali realitou v roku 301, keď sa Arménsko odvrátilo od starého perzského náboženstva zoroastrizmu a oficiálne prijalo kresťanstvo ako štátne náboženstvo, obe krajiny v súčasnosti udržiavajú veľmi dobré priateľské vzťahy. Irán patril medzi prvé štáty, ktoré oficiálne uznali novovzniknutú republiku na území bývalého Sovietskeho zväzu. Irán nielen stál pevne pri zrode novej republiky, ale aj aktívne pomáhal Arménsku, ktoré čelilo mnohým problémom, akými boli zemetrasenie, vojna či energetické krízy.

Od získania samostatnosti rozvíja Arménsko intenzívny kultúrny dialóg s islamskou krajinou. Prispela k tomu hlavne islamská revolúcia v roku 1979, ktorá napriek silným islamizačným snahám umožnila mierové spolužitie stúpencov rôznych náboženstiev spomedzi nich aj Arménov, ktorí uznávajú spravodlivosť a rešpektujú právne predpisy islamskej viery. V iránskych štvrtiach žijú od začiatku 17. storočia arménski kresťania, ktorí sa sem dostali vďaka šachovi Abbásovi I. Ten pod vplyvom ohrozenia útokmi Osmanskej ríše premiestnil hlavné mesto Perzie z Tabrízu do Esfahánu, t.j. mesta armád. Keďže usúdil, že na vybudovanie takého veľkolepého diela, akým malo byť jeho sídelné mesto, budú najvhodnejší Arméni známi svojou remeselnou zručnosťou v dobytých mestách, nedobrovoľne presídlil približne 12 tis. arménskych rodín do Esfahánu a iných centrálnych častí Iránu (1). Ako odškodnenie im zaručil daňové úľavy a právo slobodne vyznávať kresťanskú vieru. Uvedené práva sú v šíitsko-moslimskom Iráne s občasnými výnimkami rešpektované do súčasnosti. V islamskom štáte sa tak vytvorili všetky predpoklady na zachovanie identity a kultúry všetkých Arménov a tamojšia arménska komunita (2) slobodne vyznáva svoju kresťanskú vieru, pričom rešpektuje zákony Iránu ako islamského štátu.

Medzi Iránom a Arménskom, ktoré sa považujú za strategických spojencov v regióne, neexistujú žiadne územné spory. Predovšetkým v ekonomickej oblasti je spolupráca čoraz intenzívnejšia, čo vyvoláva znepokojenie USA. Tie varujú, že jej prehlbovanie môže spôsobiť paralyzovanie účinkov medzinárodných sankcií uvalených voči Teheránu v súvislosti s jeho kontroverzným nukleárnym programom (3). V tejto súvislosti arménsky minister zahraničných vecí Vartan Oskanyan vyhlásil, že spolupráca bude pokračovať naďalej a vzhľadom na transparentnosť dvojstranných vzťahov nemajú USA žiadny dôvod znepokojovať sa (4). Napriek ich veľkorysej finančnej pomoci sa podobný postoj voči USA zdôvodňuje ich úzkym spojenectvom s Ankarou na pôde Severoatlantickej aliancie a v snahe vyvážiť rastúci turecký vplyv v oblasti Kaukazu Arménsko sa snaží o udržanie dobrých vzťahov s Iránom (5).

Plynovod ako záchrana zo začarovaného kruhu chudoby

Do popredia vystupuje spolupráca predovšetkým v oblasti energetickej bezpečnosti, keď bol vo februári roku 2008 spustený do prevádzky druhý úsek novovybudovaného plynovodu, ktorý má po dobu 20 rokov (6) zásobovať iránskym plynom celé Arménsko a tým znížiť jeho závislosť od Ruskej federácie. Irán je po Rusku druhým štátom s najväčšími zásobami zemného plynu (7).

Dohoda o výstavbe plynovodu v dĺžke 110 km a v hodnote 33 mil. USD (8) bola podpísaná medzi Iránom a Arménskom ešte pred 12 rokmi, avšak k uzavretiu konečnej dohody o dodávkach elektrickej energie a prírodnom plyne došlo pred troma rokmi kvôli nezhodám ohľadom cien dodaného plynu, platobných záruk ako i miesta na jeho výstavbu. Keďže 2/3 plynovodu sa nachádzajú na území Iránu, projekt bol z veľkej časti (85 percent) financovaný Iránskou bankou pre rozvoj exportu (EDBI). Plynovod mal byť postavený v priebehu 930 dní, ale vzhľadom na jeho dôležitosť sa stavebné operácie skončili o 280 dní skôr. Záujem o akvizíciu plynovodu prejavil ruský Gazprom (9), avšak ambicióznej myšlienky sa čoskoro vzdal a v súčasnosti podniká kroky na výstavbu rafinérie na území Arménska, ktorá by mala spracovávať iránsku ropu.

Niektorí analytici pripisovali všeobecné zvýšenie cien ruského plynu z roku 2006 okrem iného aj výstavbe tohto alternatívneho plynovodu, avšak treba brať do úvahy fakt, že Rusko zasobuje svoju klientelu nielen vlastným plynom. Vzhľadom na prítomnosť tranzitných krajín a nedostatky v zásobovaní plynom si Rusko za výhodné ceny obstaráva zemný plyn zo stredoázijských krajín, ktoré si postupne presadzujú čoraz vyššie poplatky za prepravu cez svoje územie a za dodávky svojej drahej suroviny (10).

Arménsko tak na základe dohody bude spočiatku poberať zemný plyn z Iránu v objeme 3 mil. m3 denne, čo predstavuje tretinu celkovej kapacity plynovodu, teda dvakrát viac ako z Ruska. Podľa dohody s arménskou vládou z roku 2005 by cena 1000 m3 dodaného iránskeho plynu by mala dosiahnuť sumu približne 85 USD. Stálo by to o tretinu menej ako požaduje ruský prepravca, ktorý 1. apríla 2005 zvýšil sadzby dodaného plynu z približne 55 na 110 USD. Podľa dohody zdvojnásobnená cena ruského plynu by mala ostať nezmenená do 1. januára 2009. Avšak ani tu nesmieme zabudnúť, že aj v prípade Iránu, podobné ako v Rusku, ide o plyn prichádzajúci zo stredoázijských republík, hlavne z Turkménska, a teda cena iránskeho plynu sa vyvíja paralelne s náročnejšími a vyššími požiadavkami týchto krajín (11). Dohoda ruskej strany s Turkménskom z tohto roku stanovila sadzbu 130 USD/m3 prepravovaného plynu za prvý polrok a 150 USD/m3 za druhý polrok 2008 (12), čo jednoducho znamená, že nemožno hovoriť o fixne stanovenej cenovej hladine plynu ani v jednom ani v druhom prípade.

Okrem zníženia závislosti od Ruska, ktoré bolo doteraz výlučným dodávateľom zemného plynu, ako tvrdí nezávislý arménsky etnológ T. Matosyan v rozhovore pre Despite Borders dňa 22. júna 2007, Arménsku sa tak podarilo dosiahnuť diverzifikáciu zdrojov energie. Ak by sa v súčasnosti niečo stalo v Rusku alebo v Gruzínsku, cez ktoré prúdi do Arménska plyn, Arménsko disponuje alternatívnymi zdrojmi. Lenže treba brať do úvahy obrovskú zadlženosť Arménska voči Rusku, ktorá sa riadi v rámci programu „majetok za dlhy”. V dôsledku uvedeného dlhu si Rusko osvojilo 70 percent arménskeho energetického systému a nárokuje si aj právo na riadenie iránsko-arménskeho plynovodu po dobu 25 rokov (13).

Niečo za niečo

Očakáva sa, že väčšia časť dodaného plynu bude premenená na elektrinu a exportovaná naspäť do Iránu prostredníctvom plánovaného tretieho 230-kilovoltového vedenia vysokého napätia, ktoré má vybudovať iránska spoločnosť Sanir. Podľa priebežných prepočtov by to malo tvoriť 400 MW elektrickej energie s potenciálom jej zvýšenia na 900 MW (14), čo znamená, že Arménsko dodá Iránu 3 kW elektrickej energie za každý meter kubický dodávaného zemného plynu (15). Dohoda je výhodná pre arménsku stranu, že vzhľadom na svoj barterový charakter Arménsko nestratí veľa v prípade ďalšieho zvyšovania cien zemného plynu. Irán ľahko získanú elektrickú energiu z Arménska ako i Turkménska ďalej bude predávať okolitým krajinám Afganistanu, Palestíne a hlavne Iraku (150 MW denne).

Na základe dohody s Gruzínskom zo dňa 28. októbra 2006 si Irán v zimnom a Gruzínsko v letnom období budú navzájom dodávať elektrickú energiu a ich medzičlánkom bude práve Arménsko (16). Navyše napriek výstrahám Ruska sa v budúcnosti ráta s predĺžením plynovodu a so zapojením Gruzínska na plynovod, čím sa Arménsku naskytne príležitosť stať sa tranzitnou krajinou pre dodávky iránskeho a turkménskeho zemného plynu cez Čierne more na európsky kontinent. Memorandum o porozumení a o vzájomnom poskytovaní elektrickej energie s Gruzínskom bolo podpísané 30. septembra 2007.

Arménsko je menším exportérom elektrickej energie a jeho hlavným odbytovým trhom je práve Irán. 40 percent exportu pochádza z Metsamorskej atómovej elektrárne, ktorá bola postavená v 70. rokoch minulého storočia. Po ničivom zemetrasení bola elektráreň deaktivovaná a v súvislosti s energetickou krízou ju do prevádzky znovu spustili v roku 1995. Daný krok sa stretol s kritikou USA a Európskej únie, ktoré žiadali jej okamžité odstavenie, keďže nespĺňa medzinárodné bezpečnostné kritériá. Súčasná vláda v máji roku 2006 vyhlásila, že do deviatich rokov odstaví Metsamorskú elektráreň. Záujem o investovanie do výstavby nových elektrární prejavil okrem Ruska aj Irán, s ktorým už boli schválené projekty na výstavbu dvoch hydroelektrární na rieke Araks, ktorá s dĺžkou 235 km tvorí prirodzenú hranicu medzi Iránom, Azerbajdžanom a Arménskom.

Regionálne posilnenie váhy Arménska

V prvej polovici roku 2007 boli podpísané memorandá o vykonávaní štúdií ohľadom možností vybudovania železničného spojenia medzi Iránom a Arménskom ako aj výstavby ropnej rafinérie na území Arménska. Medzi Iránom a postsovietskou republikou už dlhšie existuje priame železničné spojenie, ktoré však prechádza cez azerbajdžanský Nachičevan. Vzhľadom na konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom trať nie je v prevádzke. Podľa odhadov výstavba novej železničnej trate bude stáť okolo 1 mld. USD, avšak ekonómovia považujú  túto investíciu za zbytočnú v súvislosti s možným potenciálnym urovnaním náhorno-karabašského konfliktu (17).

Rafinéria v hodnote 2,5 mld. USD by mala byť vo vlastníctve Ruska a mala by slúžiť na spracovanie iránskej ropy ťaženej v Tabríze. Určitá časť spracovanej suroviny by mala ostať Arménsku, kým veľká väčšina výstupu sa bude vracať naspäť do Iránu. Irán by tak mohol konkurovať dodávkami svojej ropy susednému Azerbajdžanu, ktorý sa považuje za kolísku čierneho zlata. Avšak zatiaľ nebol vyhradený žiadny pozemok na výstavbu plánovanej rafinérie (18).

Ďalšie posilnenie hospodárskej a vojenskej spolupráce

V októbri 2007 na pozvanie arménskej strany navštívil Arménsko iránsky prezident Mahmúd Ahmadinedžád. Počas naplánovanej dvojdňovej návštevy obe strany dospeli k podpisu štyroch memoránd o porozumení, ktoré sa týkali zriadenia konzulárnych úradov v pohraničných oblastiach oboch krajín, spolupráce v oblasti bankovníctva, spoločných investícií a taktiež výstavby novej veternej elektrárne (19) s celkovým výkonom 2 MW na území Arménska (20). Na záver najvyšší predstavitelia vydali spoločné vyhlásenie, kde sa zaviazali k obnoveniu stability a mieru v Iraku, Afganistane a Palestíne a prevencii proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Vyhlásenie tiež obsahuje rešpektovanie práv všetkých štátov vrátane Iránu na mierové využitie jadrových technológií.

Treba však poznamenať, že iránsky prezident z určitých dôvodov skrátil svoju návštevu a vypustil z programu návštevy jeden pre arménsku stranu dôležitý bod. Týkal sa návštevy a zasadení stromu pri pamätníku obetí masakier z 1. svetovej vojny, ktoré Arméni považujú za genocídu. Ahmadinedžád sa tak vyhol zaujatiu stanoviska k tejto záležitosti a iba potvrdil negatívny postoj Iránu k akýmkoľvek zločinom proti ľudskosti. Podľa oficiálnych zdrojov nastala náhla zmena v programe prezidenta a preto sa musel rýchlo vrátiť naspäť do vlasti. Špekulácie Ahmadinedžáda sa dajú interpretovať aj jeho neochotou postaviť proti sebe Turecko a Azerbajdžan, s ktorými už dlhšie má dobré obchodné a priateľské vzťahy.

Ďalšie memorandum bolo podpísané ministrami obrany v novembri 2007 a týkalo sa rozšírenia vojenskej spolupráce medzi Iránom a Arménskom (21). Koordinovaná vojenská politika by mala cieľ rozšíriť bilaterálnu konštruktívnu spoluprácu a zabezpečiť mier a stabilitu v regióne. Irán pripisuje veľký význam riešeniu územných konfliktov v regióne a preto srdečne víta všetko úsilie zo strany Arménska a Azerbajdžanu vyrovnať si účty cestou konštruktívneho dialógu. Vojenská spolupráca zatiaľ nemá konkrétnu podobu, avšak hlavný dôraz sa bude klásť na vojenskú logistiku, teda vojenskú techniku, potraviny a ďalšie veci, ktorými bude Irán zásobovať arménsku armádu.

Vlády Arménska a Iránu už dlhšie vedú rokovania o uzatvorení bilaterálnej dohody o vytvorení zóny voľného obchodu. Irán  je známy svojou politickou a ekonomickou izolovanosťou a bude to preň jedno z východísk ako sa dostať na svetové trhy. Avšak dôležitosť a opodstatnenosť tejto spolupráce, ktorú podporuje aj arménska verejnosť, spočíva tiež v medzinárodnej izolácii Arménska, v ktorej ocitlo od zániku bývalého Sovietskeho zväzu a získania samostatnosti v roku 1991. Po tom, čo Azerbajdžan a Turecko vyhlásili ekonomickú blokádu, Irán je tak po Gruzínsku druhým a posledným odrazovým mostíkom pre odbyt arménskych výrobkov na svetové trhy a preto arménska vláda začala s výstavbou novej diaľnice Daravan – Cav – Švanidzor – Meghri smerom k iránskym hraniciam. Investície do dopravnej infraštruktúry by mali zvýšiť obrat zahraničného obchodu medzi susednými krajinami.
Na prehĺbenie vzájomných ekonomických väzieb iránska strana tiež navrhla zriadenie Iránskeho obchodného centra, čo by malo presadzovať stúpajúce ekonomické záujmy Iránu v tejto krajine.

Vývoj zahraničného obchodu Arménska s Iránom

Na základe údajov Národnej štatistickej služby Arménskej republiky zahraničný obchod Arménska s Iránom je chronicky pasívny a neustále sa zväčšuje. Začiatkom milénia celkový obrat arménskeho zahraničného obchodu s Iránom dosiahol sumu 120 mil. USD, čomu zodpovedala štvrtina celkového zahraničného obchodu Arménska. Hlavnými importovanými výrobkami boli iránske poľnohospodárske a chemické výrobky (22). O rok neskôr sa Irán stal po Rusku a Belgicku tretím najväčším obchodným partnerom Arménska. Hlavnou prekážkou rozvoja vzájomného obchodu boli vysoké importné a exportné clá. Predstavitelia obchodných a priemyselných komôr oboch štátov sa uvedeným bariéram snažili čeliť znižovaním colných taríf a poskytovaním úľav pre investorov (23). V niektorých tovarových položkách by clá mali klesnúť až na nulu (24).

Obe krajiny si tak v súčasnosti ročne vymenia približne 600-tis. ton produkcie. V roku 2006 hodnota arménskeho vzájomného obchodu s Iránom predstavovala približne 200 mil. USD, z čoho 160 mil. USD predstavovali importované iránske produkty a zvyšok arménske výrobky vyvezené do Iránu (25). Medzi hlavné exportné položky Iránu patria zemný plyn, čo tvorí približne 25 percent jeho celkového exportu, ďalej rôzne kovy (najmä železo) a stavebné materiály (hlavne cement), výrobky z plastov, ktoré spolu so zemným plynom tvoria polovicu celkového dovozu Arménska. Oficiálne štatistické údaje poukazujú na stúpajúci podiel iránskeho exportu na celkovej importnej štruktúre Arménska z 5,48 percenta v roku 2003 na 6,05 percenta v roku 2006.

V dovoznej štruktúre Iránu prevládajú najmä poľnohospodárske a potravinárske výrobky, cigarety, sklo a sklárske výrobky, rôzne kovy (hlavne hliník) a stavebné materiály (predovšetkým cement, piesok a tuf) a v neposlednom rade aj dodávky elektrickej energie, ktoré spolu tvoria vyše 70 percent celkového arménskeho vývozu do Iránu, ktorý má v posledných rokoch približne trojpercentný podiel na celkovom arménskom vývoze. Hlavnou hospodárskou prioritou  oboch vlád je zvýšiť zahraničný obchod na maximum, čo podľa niektorých odborníkov bude v najbližších rokoch predstavovať sumu približne 1 mld. USD.

Zahraničný obchod medzi Arménskom a Iránom v rokoch 2003 – 2006 (v tis. USD)

Zdroj: Národná štatistická služba Arménskej republiky http://www.armstat.am

Rozpad Sovietskeho zväzu, v rámci ktorého boli vzájomné vzťahy Arménska s ďalšími sovietskymi republikami založené na optimálnej deľbe práce, sa niesol v znamení značného hospodárskeho úpadku, ktorý sa prejavil predovšetkým v dlhotrvajúcich krízach. Novovzniknutá krajina musela čeliť mnohorakým výzvam, kvôli čomu potrebovala silnú podporu, ktorú našla v susednom islamskom štáte. Spočiatku sa snažila obnoviť niekdajšie hospodárske väzby, ale po určitom neúspechu si uvedomila potrebu hľadať si nových obchodných partnerov a dokázalo preorientovať sa na trhy Európskej únie, s ktorou v súčasnosti realizuje vyše polovice svojho zahraničného obratu.

Pri zrode novej republiky však nezastupiteľnú kladnú úlohu zohral práve jej južný sused, ktorému doteraz patrí vďačnosť celého arménskeho národa. Spočiatku sa pomoc realizovala na humanitárnej báze, ale po rokoch politického, hospodárskeho a kultúrneho dialógu v súčasnosti možno badať čoraz intenzívnejšie snahy o užšiu spoluprácu s Iránskou islamskou republikou a to predovšetkým v rovine hospodárskej. Irán je teda určitým požehnaním pre malý kresťanský štát, ktorý po celú dobu svojich dejín trpel pod nadvládou moslimských štátov a neraz sa ocitol na prahu zániku. Nemožno podceňovať ani úlohu pomerne početnej arménskej komunity v Iráne, ktorá už roky žije v mieri v moslimskom prostredí a tak napomáha ďalší rozvoj politického, hospodárskeho a kultúrneho dialógu medzi oboma susednými štátmi. Čas ukáže, či západný svet súhlasí s tým, aby malé Arménsko pokračovalo v rozvoji úspešného dialógu so štátom, ktorý sa ocitol na zozname členov osi zla v očiach západného sveta.