Problematika vzrastajúceho náboženského extrémizmu na západnom Balkáne má vážne dopady na bezpečnosť európskych štátov vrátane SR. Možno konštatovať, že hrozby plynúce zo stavu náboženského extrémizmu na západnom Balkáne sú slovenskou odbornou, laickou a novinárskou verejnosťou nedoceňované. Rovnako bola donedávna [1] podceňovaná zo strany bezpečnostných štruktúr EÚ, a to napriek tomu, že lokálne médiá na problém upozorňujú už dlhšiu dobu (pozri informácie nižšie). Predmetný problém zasahuje celé medzinárodné spoločenstvo, ktoré zároveň nesie aj kľúčový podiel zodpovednosti za vývoj nielen na územiach pod jeho správou (Bosna a Hercegovina, Kosovo) ale aj v regióne ako celku. Stabilitu a bezpečnosť na Balkáne možno označiť za kľúč k stabilite a bezpečnosti Európy. Význam problematiky pre SR sa pritom týka aj možných prepojení osôb balkánskeho a i. pôvodu s náboženskými komunitami v krajine pôvodu, vzdialenosti štátov západného Balkánu od SR a faktu, že za miesto prebiehajúcej koordinácie aktivít náboženských extrémistických skupín z Bosny a Hercegoviny a z celého regiónu západného Balkánu býva označovaná neďaleká Viedeň.

1. Stav islamského extrémizmu v regióne

V priebehu uplynulých 15 rokov bola na území Balkánu vytvorená kvalitná sieť buniek islamských radikálov. Za najvýznamnejšie centrá radikálneho islamu sa označujú Bosna a Hercegovina, Kosovo, Albánsko, Čierna Hora a Srbsko [2][3]. Značný počet islamských mudžahedínov zo Saudskej Arábie a iných štátov Blízkeho Východu sa dostal na územie západného Balkánu počas balkánskych vojen a časť z nich má aktuálne štátnu príslušnosť Bosny a Hercegoviny [4][5][6] a i. Komunity na Kosove a v Albánsku sa pritom vyznačujú vyššou mierou radikalizmu oproti Bosne a Hercegovine, v ktorej však počet wahhábistov sústavne rastie [7]. V Macedónsku sa ako najproblematickejší región javí západné Macedónsko s prevládajúcim albánskym obyvateľstvom, v ktorom radikálne prvky vykazujú vysokú mieru spolupráce s ich náprotivkami na Kosove a v Albánsku. V Srbsku sa (okrem Kosova) javí ako najproblematickejší región Sandžaku, ktorý je na mieste vnímať ako súčasť jedného územného celku zasahujúceho územie Srbska, Bosny a Hercegoviny a Čiernej Hory. Časť wahhábistov z Bosny a Hercegoviny sa podľa informácií z tlače presúva do srbského Sandžaku, ktorého komunity sú v ňom etablované od roku 2000 a vykazujú vysokú mieru radikality [8]. Wahhábistické štruktúry sú spravidla v konflikte s oficiálnymi náboženskými obcami, respektíve stoja mimo ich štruktúr [9][10][11][12], čo má za následok rozštiepenosť miestnych islamských komunít a snahu o radikalizáciu menej radikálnej časti moslimských veriacich zo strany radikálov; oficiálne združenia pritom nezriedka spolupracujú so spravodajským službami daného štátu [13]. Ako balkánska krajina najmenej ohrozená radikálnym islamom sa javí Chorvátsko s odhadovaným počtom 50 – 70 islamských extrémistov pôsobiacich v Pule, Rijeke a Záhrebe [14]; teroristické činy namierené proti chorvátskym občanom sa v uplynulom období realizovali mimo územia Chorvátska (pozri prípad Tomislava Salopeka z mesiaca august 2015, za ktorého brutálnu smrť nesie zodpovednosť ISIL [15][16], resp. jemu blízka Jamaat Ansar al-Sunna [17][18]).

Cekový počet príslušníkov wahhábistického hnutia na Balkáne sa odhaduje na 4 000 osôb [19]. Wahhábistické komunity bývajú naladené nepriateľsky nielen voči cudzím vládam, ale aj voči vládnucim elitám svojich krajín (aj v prípade, že sú konfesne islamské), ktoré sú z fundamentalistických pozícií vnímané ako neverecké. Vplyvnou ideológiou (egyptskej proveniencie) je tekfir, ktorý predstavuje pokračovanie sekty Cháridža [20] a v rámci ktorého sa schvaľuje násilie a zabíjanie osôb považovaných za neveriacich vrátane moslimov inej náboženskej školy, sekty, odlišných náboženských zvyklostí či spôsobu života [21]. Predmetná ideológia zbližuje wahhábistické komunity na západnom Balkáne s Islamským štátom (ISIL) či organizáciou Jabhat al-Nusra (sýrska odnož Al-Káidy), ktoré medzi sebou v Sýrii vedú ozbrojený konflikt. Ideológia má priamy vplyv na motiváciu bojovníkov balkánskeho pôvodu k účasti na bojoch v Sýrii a Iraku [22]. Množstvo osôb je zo strany predstaviteľov uvedených organizácií verbovaných do boja v občianskej vojne v Sýrii a Iraku a následne sa vracia naspäť do vlasti, čo predstavuje zdroj množstva bezpečnostných rizík či už pre krajiny svojho pôvodu alebo EÚ ako takú.

Okrem vykonávania náboru bojovníkov a budovania teroristických sietí zo strany extrémistických organizácií sporadicky dochádza k vyhrážaniu sa zahraničným zastupiteľstvám balkánskych krajín [23][24] a k ďalším prejavom smerujúcim k zastrašovaniu a tiež k radikalizácii moslimskej časti obyvateľstva daných štátov. Boli zaznamenané dva významné prípady zverejnenia videozáznamov obsahujúcich výzvy k účasti na bojoch na strane ISIL či násilnému džihádu v Bosne, Srbsku a Sandžaku [25], resp. k násilnému nastoleniu kalifátu založeného na šarii v Bosne a Hercegovine, Chorvátsku, Čiernej Hore, Albánsku a Macedónsku [26]. Na prvom spomínanom videozázname vystupuje Abu Bilkis známy pod prezývkou Al Albani („Albánec“), Abu Mukatil alias Al Kosovo („Kosovčan“) a Abu Muhamed el Bosni („Bosniak“) [27] [28]. Pravé meno Al Albaniho je Almir Daci, pričom menovaný do odchodu do Sýrie pôsobil ako imám mešity v meste Podgradec v Albánsku a považuje sa za kľúčového človeka v rámci regrutácie islamistov za účelom ich nasadenia na bojiskách v Iraku a Sýrii. Osoba vystupujúca pod prezývkou Al Kosovo je identifikovaná ako Ridvan Hakifi z obce Bukovik pri meste Gnjilane. Uvádza sa [29], že ide o člena skupiny, do ktorej patril najznámejší kosovský islamista Lavdrim Mudžaheri známy nebývalou brutalitou [30]. Cieľom ISIL-u je vytvorenie celosvetového kalifátu, pričom územie Balkánu sa z jeho pohľadu člení na Bosnu, Albánsko a karpatsko-bulharskú provinciu [31].

K vykonávania náboru prvkov extrémistických sietí dochádza predovšetkým v rámci náboženských komunít v dotknutých štátoch vrátane mešít [32] a islamských vzdelávacích inštitúcií [33]. Daný proces sa pritom sústreďuje na mladé osoby (narodené v rokoch 1985 – 1999 [34]) z chudobných rodín, v prípade ktorých zohráva rozhodujúcu úlohu motív materiálneho a finančného prospechu a tiež zabezpečenia blahobytu a vzdelania rodinných príslušníkov [35][36][37], osoby vidieckeho, resp. mestského pôvodu z rozvrátených rodín [38], osoby s výhradne stredoškolským vzdelaním [39], osoby z prostredia marginalizovaných rómskych komunít [40] a pod. K získavaniu pre spoluprácu a k radikalizácii obyvateľstva dochádza pomocou sociálnych sietí [41][42][43][44], osobitne Facebooku a Youtube. Ďalším nástrojom radikalizácie sú vlastné internetové stránky.

Medzi takéto stránky patrí web „Vijesti Ummeta“ („správy z moslimskej komunity“), ktorý sa v minulosti zviditeľnil o. i. výzvami ku krviprelievaniu v mene islamu, vraždeniu „modloslužobníkov, odpadlíkov od viery a neveriacich“, zverejňovaním posolstiev ISIL-u [45] oslavovaním teroristického útoku v Sarajeve z mesiaca november 2015 [46], oslavovaním vyššie spomínanej vraždy Tomislava Salopeka z mesiaca august 2015 [47] a i.). Stránka bola v auguste 2015 zablokovaná, no medzi tým bola spustená do prevádzky záložná stránka „Sablja istine“ („šabľa pravdy“); neskôr bola zablokovaná aj novo sprevádzkovaná stránka [48]. Aktuálne je funkčná jej blogová verzia pod službou WordPress [49]. Za stránkou podľa medializovaných informácií stojí Nedžad Balkan alias Ebu Muhamed, ktorý pochádza zo srbského mesta Tutin a ktorý zohráva významnú rolu v rámci kontroly islamistických finančných tokov z Viedne do Sarajeva [50] a ktorý stojí na čele organizácie „Selafijsko vehabijski džemati“, jedného zo štyroch hlavných centier financovania balkánskeho islamizmu z Viedne [51]. Menovaný v minulosti pôsobil ako imám mešity „Sahab“ v siedmom okruhu Viedne [52], v rámci ktorej sa dostal pod vplyv radikálneho islamizmu aj Mevlid Jašarević, páchateľ teroristického útoku na veľvyslanectvo USA v Sarajeve z roku 2011, za ktorého duchovného učiteľa býva označovaný práve Nedžad Balkan [53]. Nedžad Balkan alias Ebu Muhamed má silný vplyv na moslimské komunity v srbskom Sandžaku [54] (pôvodom zo samotného Sandžaku a z Bosny a Hercegoviny), prostredníctvom ktorých prevádzkuje spomínanú stránku „Vijesti Ummeta“ [55][56], ktorá je podľa medializovaných informácií administrovaná zo Švajčiarska, Rakúska a Švédska [57].

2. Bosna a Hercegovina

Prví radikálni islamisti začali v priestore Bosny a Hercegoviny pôsobiť počas vojny, keď bosniacke vedenie umožnilo príchod zahraničných bojovníkov a bola vytvorená brigáda El Mudžahid, ktorá pôsobila v rámci Armády republiky Bosna a Hercegovina. Po skončení vojny časť bojovníkov ostala v Bosne a Hercegovine, získala občianstvo a začala sa venovať šíreniu ideí radikálneho islamu. Vytvorili sa blízke vzťahy medzi wahhábistami v Bosne a v Sadžaku, z ktorého mnohí wahhábisti absolvovali výcvik v Gornjej Maoči, ktorá predstavovala významné výcvikové centrum [58]. Situáciu v oblasti boja proti náboženskému extrémizmu komplikoval fakt vysokej miery korupcie v rámci štátnych inštitúcií [59] aj pozitívne väzby a prepojenia medzi štátnymi a extrémistickými štruktúrami. Do roku 2011, keď Melvid Jašarević uskutočnil vyššie spomínaný teroristický útok na veľvyslanectvo USA v Sarajeve, islamistickým skupinám v danej činnosti úrady nekládli zásadnejšie prekážky; samotný Jašarević pochádza z mesta Novi Pazar v srbskom Sandžaku a absolvoval výcvik v tábore v Gornjej Maoči [60]. Ďalšia známa lokalita je Gornja Bočinja, v ktorej ako imám pôsobil najvplyvnejší vodca wahhábistického hnutia v Bosne a Hercegovine Nusret Imamović, ktorý neskôr odišiel do Sýrie a bojoval v radoch Jabhat al-Nusra, pričom figuruje na zozname najhľadanejších teroristov USA [61]. Uvádza sa, že aktuálne neexistuje stabilné wahhábistické jadro v Bosne a Hercegovine, keďže Imamović pôsobí v Sýrii a ďalší líder Bilal Bosnić bol nedávno odsúdený na trest 7 rokov odňatia slobody [62]. Ako bašty wahhábizmu sa uvádzajú mešity v obciach Gornja Maoča, Dubnica, Ošve, Bosanska Bojna, Mehurići, Šerići a Željezno Polje [63]. Časť uvedených bášt, predovšetkým v obciach Gornja Maoča a Ošve, je známa aj zahraničnej verejnosti [64][65][66], a to najmä výsledkom vyvesenia vlajok ISIL-u na tamojšie domy [67], odkupu pozemkov v oboch obciach zo strany salafistu Haruna Mehičevića alias Šejha Haruna [68][69] za účelom ich využívania zo strany štruktúr vybudovaných Nusretom Imamovićom [70] (Mehičević je rodák z Mostaru, ktorý začiatkom 90. rokov 20. storočia odišiel do Austrálie, kde prevádzkoval melbournské centrum Al-Furqan spájané s terorizmom [71]). Informácie o zosilňujúcich sa pozíciách wahhábistov v obci Ošve sa pritom objavovali v tlači už od roku 2011 [72] a o existencii ich základne v predmetnej obci od roku 2012 [73][74]. Podľa informácií z mesiaca júl 2015 minimálne 12 osôb vycvičených v obci Ošve v priebehu predchádzajúcich 5 mesiacov bolo nasadených v Sýrii na strane ISIL-u a 5 z nich v bojoch zahynulo [75].

Podľa informácií medializovaných v mesiaci november 2015 v Bosne a Hercegovine pôsobí 3 500 wahhábistov, ktorých väčšina žije v obciach Gornja Maoča, Gornja Bočinja, Ošve, Dubnica a Bosanska Bojna [76]. Podľa informácií medializovaných v mesiaci január 2016 v Bosne a Hercegovine početnosť wahhábistov rastie a aktuálne 3 400 obyvateľov Bosny a Hercegoviny je spôsobilých vykonať teroristické činy, pričom 500 osôb bojuje alebo v minulosti bojovalo na strane ISIL-u a časť z nich sa už vrátila na územie Bosny a Hercegoviny [77]. Podľa informácií amerických spravodajských služieb a podľa vyjadrenia ministra bezpečnosti Bosny a Hercegoviny aktuálne bojuje na strane ISIL-u 140 občanov Bosny a Hercegoviny, 40 alebo 50 občanov vo vojne zahynulo a do vlasti sa vrátilo 51 bojovníkov, ktorí aktuálne predstavujú hrozbu pre národnú bezpečnosť štátu [78]. Podľa iných odhadov v Bosne a Hercegovine pôsobí až 100 000 wahhábistov, z ktorých 4 000 evidovaných osôb predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu [79]. Je pritom potrebné uviesť, že v jednotlivých entitách Bosny a Hercegoviny (Federácia Bosny a Hercegovina, Republika srbská) sa stav islamského extrémizmu značne odlišuje. Zatiaľ čo vo vzťahu k Republike srbskej až na útok v Zvorniku a protiteroristickú akciu Ruben sú zmienky o teroristických hrozbách pomerne zriedkavé, bohatšie informácie sa vzťahujú na Federáciu Bosny a Hercegoviny. K zosilňovaniu pozícií wahhábizmu a radikálneho islamizmu k mesiacu november 2015 dochádzalo minimálne v 28 obciach (predovšetkým na vidieku), 17 okresoch a 6 župách Federácie Bosny a Hercegoviny. Najviac takýchto obcí sa nachádza v Zenicko-dobojskej župe, a to 14 obcí a predmestí na území okresov Zenica, Žepče, Zavidovići, Maglaj a Tešanj [80]. K predmetných obciam patrí Šerići neďaleko Zenice a tiež Gornja Bočinja a Ošve v blízkosti Maglaja [81], ktoré sa spájajú so štruktúrami ISIL-u. V Tuznalskej župe sa takéto obce nachádzajú v okresoch Gračanica, Kalesija, Živinice a Srebrenik a patrí k nim aj Gornja Maoča [82], najznámejšie hniezdo wahhábizmu v Bosne a Hercegovine. V Unsko-sanskej župe ide o tri obce v okresoch Cazin, Bihać a Velika Kladuša, pričom k nim patrí aj Bosanska Bojna, v ktorej podľa medializovaných informácií vlastní pozemky Bilal Bosnić a jeho nasledovníci [83]; Bosnić bol v mesiaci september 2014 zatknutý v rámci protiteroristickej akcie Damask (pozri nižšie) a neskôr bol odsúdený na trest 7 rokov odňatia slobody [84]. V Strednobosnianskej župe ide o jednu obec a jednu osadu v okresoch Travnik a Donji Vakuf vrátane obce Mehurići, v ktorej podľa medializovaných informácií prebieha výcvik v oblasti zachádzania so strelnými zbraňami [85]. V obdobnom kontexte sa spomína Bosniansko-podrinská župa, konkrétne Bivolice v okrese Goražde, a tiež sarajevské mestské časti Hadžići a Ilidža vrátane štvrte Zaklopača [86], v ktorej sa donedávna schádzali odsúdení bojovníci ISIL-u [87].

Na druhej strane podľa súvisiacich informácií najviac bosnianskych wahhábistov bojujúcich v Sýrii nepochádza z vidieku, ale priamo zo Sarajeva, konkrétne z mestských častí Rajlovac, Butmir a Hadžići. Existujú názory, že aktivity v obciach Ošve, Gornja Maoča a pod. aktuálne slúžia predovšetkým na odpútanie pozornosti [88]. V Sarajeve a v ďalších mestách Bosny a Hercegoviny má dochádzať k výučbovým zhromaždeniam za účasti približne 1 000 osôb s dĺžkou trvania približne 2 hodín [89]. Objavujú početné informácie, že centrum wahhábizmu v Bosne a Hercegovine je mešita Kralj Fahd v Sarajeve, vybudovaná a podporovaná z prostriedkov zo Saudskej Arábie [90], ktorá podľa medializovaných informácií požíva štatút veľvyslanectva a ktorá zohráva úlohu „centrály“, vo vzťahu ku ktorej je Gornja Maoča len jedno z nej podriadených miestnych centier[91]. Ako imám v spomínanej mešite pôsobí Nezim Halilović Muderis, ktorý vo svojich prednáškach opakovane vyzýval k napadnutiu Republiky srbskej v mene Alláha, resp. vyjadroval presvedčenie, že vôľa Alláha je zničenie danej entity a vyzýval moslimov k plneniu vôle Alláhovej [92]. Meno Nezima Halilovića Muderisa, narodeného v obci Žepi v okrese Rogatica, ktorý počas vojny v Bosne pôsobil veliteľ DIC Muderris a 4. moslimskej slávnej brigády, neskôr ako člen parlamentu Bosny a Hercegoviny, sa uvádza v súvislosti s organizovaním a logistickou podporou presunu bojovníkov z Bosny a Hercegoviny do Sýrie [93].

Popri Nezimovi Halilovićovi Muderisovi sa v obdobnom kontexte uvádza [94] bývalý duchovný líder brigády El Mudžahid (zložka Armády republiky Bosna a Hercegovina) Egypťan a predstaviteľ organizácie Moslimské bratstvo Imad al-Misri alias Eslam Durmo alias Al-Hussein Hilmi Arman Ahmad [95], sa spomína ako iniciátor útoku na veľvyslanectvo USA v roku 2011 [96]. Je spájaný s viacerými teroristickými útokmi, vojnovými zločinmi a spomínajú sa jeho prepojenia na mŕtveho Usamu bin Ládina [97]. Podľa medializovaných informácií v roku 2011 viedol výučbové zhromaždenia v Sarajeve a v Travniku a boli naňho napojení páchatelia teroristického útoku z Sarajeve [98], ktorí absolvovali výcvik v tábore v Gornjej Maoči. Imad al-Misri sa pritom označuje za hlavu ISIL-u v Európe [99] [100]. V inom zdroji sa ale spája s organizáciou Jabhat al-Nusra (ktorá, ako sme uviedli vyššie, predstavuje sýrsku odnož Al-Káidy, bojujúcu o. i. aj proti ISIL-u), a to spoločne s menami Nezim Halilović Muderis, Dževad Gološ, a Ajman Avad [101]. Ako vyplynie z údajov nižšie, posledné zaradenie ako celok nie je presné.

Podľa informácií z mesiaca máj 2015 sa spravodajské služby po útoku v Zvorniku (pozri nižšie) sústredili na činnosť wahhábistických skupín v Gornjej Maoči a v Zvorniku, zatiaľ čo mestá ako Mostar zostávali mimo dohľadu [102]. Pritom podľa predmetných informácií v Hercegovine, predovšetkým v Mostare, existuje okolo 90 spiacich agentov teroristických sietí pripravených obetovať život za „vyššie ciele“. Za ideového vodcu wahhábistov v Mostare sa označuje vyššie menovaný Dževad Gološ, ktorý sa spomína v súvislosti s vykonávaním náboru občanov Bosny a Hercegoviny za účelom ich nasadenia v rámci konfliktu v Sýrii [103]. Gološ ukončil štúdium na Islamskej fakulte v Damasku a následne sa vrátil do Bosny a Hercegoviny, kde založil nadáciu Daru-l- Kur’an („Dom Koránu“). Neskôr bojoval v Sýrii v rámci salafistickej organizácie Harakat Ahrar ash-Sham al-Islamiyya, ktorá je členom al-Jabhat al-Islāmiyyah [104] a ktorej spojencom je Jabhat al-Nusra [105]. V prospech uvedenej organizácie má Gološ má organizovať nábor bojovníkov. Agitáciu smerujúcu k radikalizácii moslimskej komunity realizuje aj prostredníctvom svojho kanálu na Youtube a prostredníctvom sociálnych sietí, pričom sa však prejavuje opatrne čo do prejavov schvaľujúcich násilie; len vo výnimočných prípadoch sa objavujú príspevky nepriamo schvaľujúce teroristické útoky vo Francúzsku a pod. [106] Wahhábisti v Mostare sa zaoberajú predovšetkým podnikateľskou činnosťou v oblasti predaja mobilných telefónov, ktorá podľa medializovaných informácií slúži ako krytie šírenia radikálneho islamu, býva v prenajatých priestoroch a často sa sťahuje z jednej časti mesta do druhej, pričom k ich koncentrácii dochádza v blízkosti štvrte Zalik a v osade Vranjevići [107].

Ako sme uviedli, prví radikálni islamisti začali v priestore Bosny a Hercegoviny pôsobiť počas vojny, keď bosniacke vedenie umožnilo príchod zahraničných bojovníkov a bola vytvorená brigáda El Mudžahid (ako náboženský líder v rámci uvedenej pôsobil vyššie spomínaný Imad al-Misri alias Eslam Durmo alias Al-Hussein Hilmi Arman Ahmad); po skončení vojny časť bojovníkov ostala v Bosne a Hercegovine, získala občianstvo a začala sa venovať šíreniu ideí radikálneho islamu. K takýmto bojovníkom patrí aj bývalý spravodajský dôstojník spomínanej brigády a druhý človek v rámci jej hierarchie Ajman Avad alias Abu Ajman, ktorý je sýrskeho pôvodu a je označovaný za účastníka najkrvavejších vojnových zločinov na území Bosny a Hercegoviny [108] [109]. Ajmanovi a ďalším 741 osobám afroázijského pôvodu nikdy nebolo právoplatne odobrané občianstvo Bosny a Hercegoviny, ktoré nadobudli zväčša za zásluhy vo vojne [110] [111]. Avad v súčasnosti žije meste Zenica, v ktorom vedie organizáciu Ensarije („Ansárovia“). Podľa neoficiálnych informácií si v minulosti zabezpečil slobodu kľúčovým svedectvom v ICTY v Haagu svedčil proti niekdajšiemu veliteľovi Armády republiky Bosny a Hercegoviny Rasimovi Delićovi, ktorý bol neskôr odsúdený za zločiny brigády El mudžahid [112]. Občianstvo Bosny a Hercegoviny má aj terorista Enam Arnaut, zadržiavaný na základni Guantanamo na Kube, a tiež členovia tzv. alžírskej skupiny [113] vrátane veliteľa brigády El Mudžahid Abdela Kadera Mokhtariho známeho pod prezývkou Abu Mali, ktorý podľa medializovaných informácií v minulosti pracoval pre misiu OSN v Bosne pod menom Safet Catović [114] [115], ktorý v novembri 2015 v Alžírsku umrel [116]. Občianstvom Bosny a Hercegoviny disponujú aj deti niekdajšieho najhľadanejšieho teroristu Palestínčana Abu Nidala (vlastným menom abri Khalil al-Banna) Ninal Halil a Badija Halil (narodení v Rijáde, podľa oficiálnych dokumentov sa však narodili v Bosne a Hercegovine) [117] [118]. Existujú informácie, podľa ktorých Badija Halil spoločne so svojím bratom Ninalom Halilom a tiež vyššie spomínaným Ajmanom Avadom zohráva významnú úlohu v rámci legalizácie príjmov z trestnej činnosti tureckej humanitárnej organizácie IHH a financovania teroristických organizácií, ku ktorému má dochádzať prostredníctvom bližšie nešpecifikovaného vlastníka sarajevskej banky [119] [120]. Badija Halil je vydatá za občana Bosny a Hercegoviny Ifrana Buzara prezývaného „Vehabijski babo“ („wahábistický otec“), predsedu islamského centra Ebu Hanife vo Viedni [121] a hlavu viedenskej mešity Gazi Husrev-beg [122], ktorej imámom je aktuálne jeho brat hafiz Adnan Buzar [123]. Islamské centrum Ebu Hanife sa síce v roku 2012 stalo členom Islamského združenia Bosniakov v Rakúsku, naďalej si však podľa medializovaných informácií zachovalo samostatnosť čo do financovania, vierouky a praktického konania [124]. Občianstvo Bosny a Hercegoviny majú aj 3 z 18 osôb podozrivých z vykonávania náboru bojovníkov do Sýrie, ktorých zadržala nemecká polícia počas zásahu v mešite Ibrahim al-Kalil a v bytových objektoch v Berlíne v mesiaci september 2015 [125]. Jedným z hlavných podozrivých je imám spomínanej mešity Abdel Kader z Maroka, ktorý bol účastníkom vojny v Bosne a Hercegovine, v rámci ktorej bojoval v brigáde El Mudžahid a ktorý predstavuje prvok teroristickej siete vedenej Maročanom Saidom Atmanim, ktorý bol v roku 2006 deportovaný z Bosny a Herccegoviny a bolo mu odobraté nezákonne získané občianstvo, existujú však informácie, že sa v krajine často vyskytuje pod falošnou identitou a stretáva sa s riaditeľom Islamského inštitútu v Travniku Safetom Durgutijom [126]. Atmani je členom alžírskej teroristickej organizácije GIA a bol v minulosti prepojený na dnes mŕtveho Usamu bin Ládina [127]. Podľa medializovaných predpokladov podozriví konajú v prospech organizácie Jabhat al-Nusra [128]. Nemecká polícia v mesiacoch december 2014 a január 2015 uskutočnila akciu smerujúcu k zadržaniu zakázanej organizácie „Ibrahim milet“, ktorá predstavuje pobočku Al-Káidy a ktorá je prepojená s viacerými wahhábistickými organizáciami v Bosne a Hercegovine ako „Poziv u raj“ („Pozvanie do raja“) z Tuzly, „Dirhem“ i „Atif“ zo Sanského Mostu, „Alem“ zo Zenice a „Bosanski akademski klub Fatih“, ktoré vznikli zo zakázanej organizácie „Aktivna islamska omladina“ („Aktívna islamská mládež“) [129].

Otázka úlohy subjektov z arabského sveta nie je zaujímavá len v kontexte budovania a podpory mešít, ale aj z hľadiska nákupov pozemkov a budovania nových miest zo strany solventných občanov a firiem zo Saudskej Arábie a Kuvajtu. Napríklad na pohorí Igman plánuje kuvajtský investor vybudovať futuristické mesto Nova Ilidža s počtom 40 000 obyvateľov, v Sarajeve arabskí investori odkúpili pozemok s 180 000 štvorcovými metrami a plánujú na ňom vybudovať luxusnú štvrť Poljine hils, v Trnove investori zo Spojených arabských emirátov plánujú odkúpiť viacero obcí za účelom vybudovania luxusného mesta so 10 000 zamestnancami, v Sarajeve saudskoarabská investičná skupina Al Šidi vyudovala obchodné centrum Sarajevo City Center s 49 000 štvorcových metrov, kuvajtská firma Ard Al Džazira buduje 50 luxusných víl v mestách Sokolović Kolonija a Dobroševići , v obciach Lužani, Lokve, Crepljani a Osenik sa v súčasnosti buduje arabské letovisko [130]. V tejto súvislosti existujú obavy z nárastu vplyvu arabských wahhábistov na miestne obyvateľstvo [131].

Nedávne teroristické útoky a protiteroristické akcie

Akcia Damask. Zo známych protiteroristických akcií v Bosne a Hercegovine možno uviesť najmä akciu Štátnej agentúry pre vyšetrovanie a ochranu pod kódovým názvom „Damask“ z mesiaca september 2014. V rámci akcie bolo zatknutých 16 osôb: Husein Bilal Bosnić, Avdulah Hasanović, Enes Mešić, Emin Hodžić, Adem Karamuj, Jasmin Jašarević, Fikret Zukić, Elvir Muratović, Sedin Huseinović, Safet Brkić, Ibro Delić, Senad Hukić, Muhamed Džerahović, Eduard Durguti, Hamda Fojnica, Mirza Kapić podozrivých z podpory teroristických aktivít, ich financovania a vykonávania náboru osôb za účelom ich nasadenia na bojiskách v zahraničí v Sýrii a Iraku [132] (v rámci akcie Damask 1 dňa 3. septembra 2014 najprv prvých päť z vyššie menovaných osôb [133], následne v rámci jej pokračovania Damask 2 dňa 13. novembra 2014 ďalších 11 osôb [134]). Hlavný obvinený Husein Bilal Bosnić mal pritom združovať príslušníkov salafistickej komunity, propagovať radikálny islam prostredníctvom sociálnych sietí a Youtube a navádzať k pripájaniu sa k teroristickým skupinám, osobitne ISIL-u, čoho výsledkom väčší počet občanov Bosny a Hercegoviny opustilo krajinu a pridalo sa k ISIL-u v rámci bojov v Sýrii a Iraku [135][136]. V čase realizácie akcie Damask pôsobil ako imám v meste Bužim na severozápade Bosny. Prokurátor preňho žiadal trest 20 rokov odňatia slobody [137], napokon bol uznaný za vinného a v mesiaci október 2015 odsúdený na 7 rokov odňatia slobody nepodmienečne [138]. Spoločne s ním boli odsúdení aj Midhat Trako, Nevad Hušidić, Merim Keserović a Husein Erdić, ktorí boli zatknutí 18. februára 2015 v rámci akcie Damask 3. Erdić bol odsúdený na tri a pol roka v súvislosti s účasťou na organizácii presunu Hušidića a Keserovića do Iraku a Sýrie, Trako na rok a pol v súvislosti s poskytnutím peňazí na nákup letenky Hušidića a Keserovića zo Sarajeva do Istanbulu na základe dohody s Erdićom, a Hušidić a Keserović na pol roka odňatia slobody v súvislosti s plánovaným presunom z Istanbulu na územie ovládané ISIL-om [139]. Podľa vyjadrenia Bosnićovho advokáta Adila Loza z mesiaca január 2016 Bosnić hodlá podať obsiahle odvolanie voči rozsudku prvostupňového súdu [140]. Rodinné zázemie Enesa Mešića, ktorý bol zatknutý v rámci akcie Damask 1 a ktorý patrí k navrátilcom zo Sýrie, predstavuje príklad previazanosti wahábistického hnutia v Bosne, Sandžaku a na Kosove. Jeho manželka Elma Đusinac z Kosovskej Mitrovice bola zatknutá v mesiaci november 2015 v Kalesiji v Bosne a Hercegovine v súvislosti s prepojením na ISIL a prípravu na vycestovanie do Sýrie. Zaujímavosťou je, že s manželom sa spoznala prostredníctvom Facebooku a v roku 2015 s ním uzatvorila sobáš v súlade so šariou. Elma mala blízky kontakt s wahhábistami z Furkanu, v Novom Pazare a so sestrou džihádistu Tefika Mujovića Bošnjaka z Kosovskej Mitrovice [141]. S wahhábistickou ideológiou sa zblížila v Kosovskej Mitrovici v mešite, v ktorej ako imám pôsobí Avdija Ekrem alias Abus Akej, ktorý študoval v Saudskej Arábii na teologickej fakulte v Medine, zúčastnil sa vojny v Bosne a Hercegovine, vojenský výcvik absolvoval vo výcvikovom centre „Abu Bekir Sidik“ v Jablanici pri Tešnji v Bosne a Hercegovine a tiež v tábore „Host“ v Afganistane. V januári 1998 založil Kosovskú islamskú kanceláriu, ktorá slúžila ako krytie financovania, získavania a regrutácie moslimov do ozbrojeného boja. Spolupracoval s kosovskými lídrami UČK Samijom Ljuštakuom, Sulejmanom Selimijom a Ademom Jašarim. V auguste 1998 bol zatknutý srbskými orgánmi, ale pod tlakom medzinárodného spoločenstva bol prepustený [142]. Pokračovaním akcie Damask bolo zatknutie Mirela Karajića z Veĺkej Kladuše, ktorý podľa dostupných informácií od mesiaca november 2014 do júna 2015 bojoval v Sýrii na strane ISIL-u, neskôr bol zadržaný v Turecku a v januári 2016 vydaný do Bosny a Hercegoviny [143]. Akcia Damask doteraz viedla k zatknutiu 40 osôb spájaných s terorizmom a jej aktuálne ťažisko sa presúva do Veľkej Kladuše, v ktorej bolo nedávno zadržaných niekoľko osôb podozrivých z vykonávania náboru bojovníkov pre potreby ISIL-u a u ktorých sa počas prehliadky našli jeho symboly a tiež zbrane [144]. Veľká Kladuša leží na hraniciach s Chorvátskom a v tlači sa označuje za baštu wahhábistov a sympatizantov ISIL-u. V mesiaci január 2016 bol v Turecku zadržaný Senad Koštac z Veľkej Kladuše počas pokusu o pripojenie sa k bojovníkom ISIL-u. Následne boli zatknuté tri osoby a vykonané domové prehliadky, počas ktorých bol nájdený veľký arzenál strelných zbraní a množstvo extrémistických materiálov (podrobnejšie [145]).

Útok v Sarajeve. Významným incidentom v Bosne a Hercegovine bol teroristický útok Enesa Omeragića na príslušníkov ozbrojených síl Bosny a Hercegoviny, spáchaný v mesiaci november 2015 v Sarajeve (na základni v Rajlovci). Omeragić výstrelmi z automatickej pušky usmrtil dvoch príslušníkov ozbrojených síl Nedeljka Radića a Armina Salkića, pričom vykrikoval náboženské heslá; následne opustil miesto činu a po tom, ako príslušníci policajného zboru obklopili dom, v ktorom býval spoločne so svojím otcom, nevlastnou matkou a bratom, aktivoval výbušninu a spáchal samovraždu. Omeragić sa narodil vo Francúzsku, bol prepojený s wahhábistickým hnutím a mal sklon k užívaniu narkotík [146]. Podľa medializovaných informácií bolo jeho meno známe spravodajsko-bezpečnostným zložkám [147]. Švagor menovaného Muhamed Meco sa v minulosti zúčastnil bojov v Sýrii, odkiaľ sa vrátil v roku 2013; neskôr bol zadržaný v rámci akcie Damask [148]. Je známy ako člen skupiny, s ktorým bol zatknutý v marci roku 2008 a ktorý bol odsúdený za trestný čin terorizmu na trest štyroch rokov odňatia slobody; po odpykaní trestu bol prepustený a v súčasnosti je na slobode [149]. Ako sme ž spomínali, predmetný čin bol zvelebený prostredníctvom stánky „Vijesti Ummeta“ [150].

Akcia Rez. Ide o akciu policajného zboru Federácie Bosny a Hercegoviny v sarajevských štvrtiach Rajlovac, Boljakov potok, Osijek i Sokolje, v rámci ktorej bolo dňa 22. decembra 2015 zadržaných 11 osôb a uskutočnené prehliadky v 13 domoch, bytoch a iných priestoroch [151]. Zadržané osoby sú podozrivé z navádzania na teroristické činy a z vykonávania náboru teroristov, pričom sa im pripisujú blízke kontakty s ISIL-om a styky s osobami na bojiskách v Sýrii a a Iraku. Schádzali sa v obydliach, ktoré slúžili ako modlitebne. Podľa obvinenia porušovali Zákon o slobode viery a právnom postavení cirkví a náboženských spoločností v Bosne a Hercegovine. Počas prehliadok boli nájdené materiály dokazujúce ich prepojenie so štruktúrami ISIL-u a zabavené ich počítače, telefóny a CD disky. Polícia preverovala súvis s teroristickým útokom v Sarajeve (pozri vyššie). Medzi zadržanými je aj Kemal Murić, ktorý bol označený za hlavu skupiny a ktorého dom v štvrti Sokolje bol prehľadaný, ďalej Nermin Ćuprije, Elvir Muratović alias Hamza, Adnan Ahmetović z Osijeku, Semir Salković, Bilal Dervišić, Zulfo Alajbegović, Edin Tabaković, Darko Peco, Elvir Mašić a Adis Kešan zo štvrtí priľahlých k Rajlovcu, na ktorého území sa nachádza základňa, na ktorej došlo k útoku zo strany Enesa Omeragića. Podľa vyjadrení susedov Kemala Murića sa pred jeho domom počas piatkovej modlitby džuma-namaz schádzal veľký počet automobilov a osôb zo susedstva, predovšetkým sirôt. Osem z 11 osôb zadržaných v rámci akcie Rez bolo (Elvir Muratović, Kemal Murić, Semir Salković, Zulfi Alajbegović, Edin Tabaković, Darko Peci, Elvir Mašin a Adis Kešan) bolo obvinených z trestného činu terorizmu v súvislosti s organizovaním a členstvom v teroristickej skupine [152]. Podľa tvrdenia obžaloby existujú dôkazy, že menované osoby plánovali počas novoročnej noci uskutočniť teroristický útok, v rámci ktorého by v dôsledku explózie výbušniny bolo usmrtených viac než 100 osôb a 2 príslušníkov policajného zboru [153]. Zodpovedajúca výbušnina zatiaľ však nebola nájdená. Elvir Muratović bol pritom zadržaný už počas akcie Damask (pozri zoznam vyššie) súčasne s Huseinom Bosnićom. Semir Salković Sema vedie mesdžid (modlitebňu bez minaretu) na ulici Hajrudina Šabanije; narodil sa v meste Trebinje a istý čas žil v Austrálii [154]. V uvedenom mesdžide sa podľa medializovaných informácií schádzali mnohí veteráni bojov v Sýrii a Iraku a pred spáchaním teroristického útoku na veľvyslanectvo USA ho navštívil aj Mevlid Jašarević [155]. Navštevovali ju spolubojovníci nedávno zatknutého slávneho teroristu Mirsada Bektaševića [156] Bajro Ikanović a Senad Hasanović alias Senči [157], ďalej navrátilec zo Sýrie so srbským občianstvom, brat Samira Šarići a džihádistky Anity Šaćiri známej pod prezývkou Sumeja (ktorá je manželka Emina Hodžića zadržaného v rámci akcie Damask [158]) Safet Šaćiri a tiež navrátilec zo Sýrie Sedin Huseinović [159] (zatknutý v rámci akcie Damask). Majiteľom domu bol v minulosti Sead Redžematović, prepojený s Nusretom Imamovićom a s komunitami v obciach Gornja Maoča a Ošve [160]. Objekt má bohatú históriu a viaže sa naň rozsiahle spektrum osôb, ktoré ho navštevovali [161].

Útok v Zvorniku. Napriek skutočnosti, že v Republike srbskej na rozdiel od Federácie Bosny a Hercegoviny neexistujú wahhábistické enklávy mimo vplyvu a dosahu policajných zložiek [162], hrozba terorizmu ju úplne neobchádza. Dôkazom je útok v Zvorniku z dňa 27. apríla 2015, v rámci ktorého príslušník wahhábistického hnutia Nerdin Ibrić výstrelmi z brokovnice sprevádzanými výkrikmi „Alahu ekber“ usmrtil príslušníka policajného zboru Dragana Đurića a ďalších dvoch Željka Gajića i Steva Milovanovića zranil [163]. Následne bol usmrtený pri policajnom zásahu. Podľa vyjadrenia ministra bezpečnosti Bosny a Hercegoviny sa v priebehu predchádzajúcich dní objavili spravodajské informácie o možnom teroristickom útoku [164]. Ide o prvý útok wahhábistov na území Republiky srbskej, ktorý sa, na dôvažok, odohral na hranici so Srbskom.

Akcia Ruben. Príslušníci policajných zložiek Ministerstva vnútra Republiky srbskej vykonali začiatkom mesiaca máj 2015 protiteroristickú akciu Ruben, výsledkom ktorej bolo zamedzené realizácii teroristických útokov na inštitúcie Republiky srbskej [165]. Bolo zadržaných 31 osôb bytom v mestách Banja Luka, Gradiška, Šipov, Prijedor, Novi Grad, Kozarska Dubica, Teslić, Doboj, Vukosavlje, Višegrad, Srebrenica a Vlasenica, vykonané bytové a domové prehliadky v 32 lokalitách [166]. Boli zaistené dôkazy plánovania útokov na objekty policajných a súdnych orgánov [167] a tiež množstvo zbraní, munície, nepriestrelných viest, rovnošiat a propagačných materiálov súvisiacich s vykonávaním náborovej činnosti [168]. Boli tiež zabavené počítače a mobilné telefóny. Akcia zrejme predstavovala o. i. reakciu na útok v Zvorniku [169]. Špeciálna prokuratúra Republiky srbskej vydala stanovisko, podľa ktorého existuje dôvodné podozrenie, že zadržané osoby zhromažďovali zbrane a výbušniny za účelom realizácie teroristických útokov [170]. Voči 16 osobám boli vznesené obvinenia z trestných činov terorizmu a tiež nepovolenej výroby a držby zbraní a výbušnín, pričom osem osôb zostalo vo väzbe: Latif Hukić, Samir Redžić, Muharem Borovac, Omer Topovčić, Mehmed Husaković, Abdulah Pašić, Alija Plehančić a Ibrahim Turgušić [171].

3. Macedónsko

V Macedónsku je wahhábizmus rozšírený predovšetkým v albánskom etnickom prostredí v okrese Kumanovo, v hlavnom meste Skopje, na západe krajiny v okresoch Tetovo a Gostivar v meste Struga. Macedónsky wahhábizmus je prepojený predovšetkým s radikálnym islamom na Kosove (kam sa v minulosti šíril aj prostredníctvom imámov zo Skopje [172]) a v Albánsku [173]. Ideológia wahhábizmu a tekfiru v Macedónsku súvisí s vplyvmi zo Sudskej Arábie [174] a Egypta [175]. Významnou osobou v hlavnom meste Skopje je Redžep Memiši, ktorý pôsobí ako imám mešít Tutunsuz a Jaja Paša. Menovaný a jeho nasledovníci neuznávajú oficiálnu Islamskú náboženskú obec v Macedónsku, ktoré považujú za odpadlícke a ako radikálnu alternatívu voči nemu pestujú „pravý islam“ [176]. Memiši študoval islamskú teológiu v Saudskej Arábii, bol však z nej vyhostený z dôvodu protištátnej činnosti a cieľa liklidácie tamojšej kráľovskej dynastie. Svoju fundamentalistickú skupinu v Macedónsku začal formovať v roku 2000. V roku 2001 bola skupina spojená s teológom Bećirom Haljimijom, po ozbrojenom strete v roku 2001, predovšetkým po bitke pri obci Aračinovo, sa v rámci skupiny začalo štiepenie. Vodcom odštiepeneckej frakcie sa stal známy radikál Šukri Aliu, ktorý sa v súčasnosti nachádza v zariadení pre výkon trestu odňatia slobody v meste Prilep. V roku 2004 jeho skupina vybavená útočnými puškami uskutočnila útok na objekt Islamskej náboženskej obce; predmetná skupina je tiež zodpovedná za napadnutie mladých imámov z mesta Skopje v roku 2005 a za bombový útok na policajnú stanicu na trhovisku Bit-Pazar v Skopje [177]. V roku 2012 Aliuho vydalo Kosovo do Macedónska pre jeho účasť na vražde vodiča taxislužby v meste Skopje. Na jeho mieste sa následne objavuje Memiši, ktorého skupina sa identifikovala najprv s talibanom, neskôr s Al-Káidou a v súčasnosti s ISIL-om [178]. Jadro skupiny predstavujú ismamisti z Kumanova a z osád Bojane a Krušopek v mestskej časti Saraj v Skoplje. Ich centrum predstavuje vyššie spomínaná mešita Tutunsuz v bezprostrednej blízkosti imámovho domu [179]. Špecifikom skupiny je prísny vertikálny systém komunikácie, osoby patriace do jednotlivých buniek skupiny nepoznajú osoby z iných buniek a nekomunikujú s nimi [180]. Známych je sedem osôb, ktoré žili v bezprostrednej blízkosti mešity a zahynuli v radoch džihádistov v Sýrii a Iraku. Okrem toho je známy Memišiov prívrženec, ktorý pracuje v mešite Abdlkadair arnaut v mestskej časti Čair v Skopje [181].

Voči osobám konajúcim v prospech ISIL-u (bojovníkov a osôb zodpovedných za nábor) bola namierená nedávna protiteroristická akcia v Macedónsku z mesiaca august 2015 pod kódovým názvom „Ćelija“ („bunka“). Jej výsledkom bolo vznesenie obvinení voči 35 osobám, z ktorých 9 bolo v rámci akcie zatknutých a po zvyšku sa vedie pátranie [182]. Akcia sa realizovala v mestách Skopje (v častiach Gazo Baba, Dižonska a Serava [183]), Kumanovo, Tetovo, Gostivar a Struga. Bolo prehľadaných 28 objektov, z ktorých 21 sa nachádza v Skopje [184]. Zadržaný bol aj vyššie menovaný imám mešít Tutunsuz a Jaja Paša v Skopje Radžep Memiši [185]. Všetky zadržané osoby sú štátni príslušníci Macedónska [186]. 20 z osôb, po ktorých sa vedie pátranie, sa má nachádzať na zahraničných bojiskách [187]. V Macedónsku je účasť jeho občanov v rámci ozbrojených konfliktov v zahraničí trestná; napriek tomu však v uvedenej krajine existuje nebezpečný trend pripájania sa k ISIL-u zo strany mužov aj žien. Podľa údajov k 6. augustu 2015 zahynulo v Sýrii 16 občanov Macedónska [188] (podľa infomácií z iného zdroja len 10 osôb macedónskej štátnej príslušnosti [189]).

4. Čierna Hora

Podľa údajov z roku 2013 bojovalo v danom čase v Sýrii niekoľko desiatok občanov Čiernej Hory [190], podľa údajov z mesiaca január 2014 išlo už o stovky osôb [191]; podľa informácií čiernohorskej štátnej bezpečnosti z mesiaca august 2014 len 100 – 120 [192]. Možno vysloviť predpoklad, že v súčasnosti bude ich počet značne vyšší. Ide pritom predovšetkým o osoby z južného (čiernohorského) Sandžaku; za centrum wahhábizmu v danej oblasti je mesto Plav, z ktorého pochádza zrejme najviac bojovníkov nasadených v Sýrii. Ďalší wahhábisti pochádzajú z mesta Rožaje (odkiaľ bol aj Adis Salihović, jeden z prvých známych wahhábistov z Čiernej Hory, ktorí v Sýrii prišli o život ) a z Bijeleho Polja [193]. Zaujímavosťou je, že v meste Rožaje, v ktorom v januári roku 2014 pôsobilo minimálne 100 wabábistov a ďalšie desiatky odišli do Sýrie, sú ich ekonomické aktivity späté s predajom mobilných telefónov [194] (porovnaj s charakteristikou situácie v Mostare vyššie). Medzi motívmi účasti na bojoch sa uvádza predovšetkým motív materiálneho a finančného prilepšenia [195][196]. Čiernohorskí wahhábisti sú rozštiepení na viacero skupín: jedna časť (takzvaní nusretovci) bola v minulosti združená okolo Nusreta Imamovića [197], ktorý aktuálne pôsobí v Sýrií v radoch Jabhat al-Nusra [198]; ďalšiu odnož predstavujú príslušníci tzv. skupiny tekfir [199] (porovnaj časti vyššie). Wahhábisti z regiónu sa pritom pravidelne stretávajú na náboženských stretnutiach, v priebehu ktorých si vymieňajú propagandistické materiály [200]. Keďže wahhábistické komunity v Čiernej Hore sú previazané so srbským Sandžakom, niektoré z týchto stretnutí sa odohrávajú v Novom Pazare [201], iné sa realizujú v čiernohorskom Plave [202]. Zúčastňujú sa na nich osoby z Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny a Srbska, osobitne s miest Plav, Rožaje, Ulcinj a Novi Pazar [203].

5. Srbsko

Podľa údajov zverejnených koncom mesiaca november 2015 v Srbsku pôsobí 608 wahhábistov, z ktorých 10 je pod sústavným dohľadom spravodajských služieb [204]. Z uvedeného počtu okolo 70 osôb pochádza zo srbského Sandžaku (Rašská oblast) [205][206] (Kosovom sa zaoberáme v osobitnej podkapitole nižšie), v rámci ktorého predstavuje baštu wahhábistov predovšetkým Novi Pazar [207][208]. Z Nového Pazaru pochádza aj slávny terorista Mirsad Bektašević, ktorý bol nedávno zatknutý v Grécku [209] a páchateľ teroristického útoku na veľvyslanectvo USA v Sarajeve Melvid Jašarević. S wahhábistickou komunitou v Novom Pazare je prepojená aj Elma Đusinac, zatknutá v mesiaci november 2015 v Kalesiji v Bosne a Hercegovine (pozri vyššie). Uvedené mesto je významné z hľadiska organizácie nábožensko-politického života wahhábistov z Čiernej Hory a Bosny a Hercegoviny, pričom s názvom tohto mesta je spätých viacero nedávnych incidentov súvisiacich s terorizmom [210] [211]. Centrum wahhábistov v Novom Pazare je mesdžid Furkan na Višegradskej ulici [212], ktorý navštevoval aj Mevlid Jašarević [213]. V minulosti ho viedol Abid Podbićanin alias Ebu Safija, ktorý po zatknutí dvoch osôb z prostredia Furkanu Izudina Crnovršanina a Seada Plojovića obvinených z vykonávania náboru v prospech ISIL-u odišiel do Gornjej Maoče a následne spoločne so svojimi najbližšími spolupracovníkmi Tefikom Mujovićom a Feratom Kasumovićom [214] do Sýrie [215], kde neskôr zahynul [216]. Podľa medializovaných informácií v mesiaci august 2015 navštívil Furkan známy terorista Alen Demirović, ktorý pochádza z Tutina a žije vo Viedni, kde vedie mesdžid „Tevhid“ spadajúci pod frakciu takzvaných nustretovcov [217].

Ako aj inde, aj v Srbsku je vrstvou obyvateľstva najcitlivejšou k náboru zo strany wahhábistických skupín moslimské obyvateľstvo nespokojné s vlastným sociálnym statusom, pričom významnú úlohu zohráva motív materiálno-finančného prospechu a blahobytu, pričom významnú úlohu v rámci náborového procesu nezriedka zohrávajú sociálne siete [218]. Alarmujúcou je skutočnosť, že sa v Srbsku wahhábizmus rozširuje aj na také územia, ako napríklad mestské časti v Belehrade. V hlavnom meste Srbska je evidovaných viac než od 200 wahhábistov [219][220], ktorých väčšina žije v mestských častiach Ledine a Zemun a ktorí predstavujú predovšetkým utečencov z Kosova a Metohie, prepojených s mesdžidma v Prizrene, Bujanovci a Gračanici [221]. Belehradských wahhábistov podľa medializovaných informácií už niekoľko rokov vedie Goran Pavlović alias Abdulah, ktorý však bol v minulosti lokalizovaný v Gornjej Maoči a naposledy v Sýrii [222]. Pavlović mal podľa medializovaných informácií byť v Gornjej Maoči susedom Mevlida Jašarevića. Veľký vplyv na belehradských wahhábistov má šejk Dr. Safet Kuduzović [223], radikálny wahhábistický teológ, ktorý absolvoval Mekka El-Mukerrema v Džidde [224], ktorý miestne komunity podporuje z Viedne o. i. pravidelným zasielaním náboženskej literatúry a formou príležitostných prednášok [225]. Nábor wahhábistov prebieha v súkromných domoch a v okolí mešít v belehradských štvrtiach Zemun, Ledine, Batajnica a Borča, pričom pozornosť sa sústredí aj na rómske komunity, ktorých príslušníci sa hlásia k islamu, ale nežijú v súlade s náboženskými normami; rozvíja sa pritom najmä motív finančného prilepšenia, zabezpečenia práce v zahraničí a vzdelania deťom [226]. Objavili sa tiež informácie o aktivitách extrémistických skupín v belehradskej mestskej časti Surčin, kde wahhábistickú komunitu vedú bratia Jetis a Naser S. zo surčinského Bečmenu, ktorí sú zamestnaní v Nemecku [227], sú napojení na novopazarský Furkan, prevádzkujú miestny mesdžid a operujú aj v prostredí Rómov moslimského vierovyznania [228]). Okrem Nového Pazaru, Sjenice, Tutinu a Belehradu pozície wahhábistov silnejú aj v Novom Sade, Loznici a v celom regióne Šumadija [229].

Z hľadiska vyvoditeľnosti trestno-právnych dôsledkov voči osobám bojujúcim vo vojne v Sýrii a Iraku je pritom podstatné, že od mesiaca október 2014 sa takéto konanie v zmysle prijatej novely srbského trestného zákona postihuje trestom odňatia slobody v rozsahu do 10 rokov [230].

5.1. Kosovo

Podľa údajov prezentovaných predsedom výboru srbského parlamentu pre kontrolu bezpečnostných služieb Momira Stojanovića v mesiaci február 2016 sa 350 osôb kosovského pôvodu zúčastňuje bojov v zahraničí na strane ISIL-u [231]. Podľa údajov kosovskej strany do mesiaca január 2016 bolo potvrdených 232 prípadov účasti osôb kosovského pôvodu na bojoch v Sýrii a Iraku [232]. Podľa informácií z mesiaca november 2015 sa pritom na kosovskom území k danému času nachádzalo 120 príslušníkov ISIL-u, ktorí sa vrátili z bojov v Sýrii a Iraku [233]. Podľa iných údajov z mesiaca január 2016 je výhradne v Sýrii nasadených 150 bojovníkov ISIL-u kosovského pôvodu, z toho 42 osôb je ženského pohlavia v priemernom veku 23 rokov, ktorých časť vedie ženské tábory uvedenej teroristickej organizácie [234]. Jedna z nich je Ćamilja Tahiri z obce Šipovo v kosovskej obce Zubin Potok, ktorá podľa medializovaných informácií vedie ženské tábory ISIL-u v Sýrii a Iraku a ktorá do Sýrie odišla spoločne so svojím manželom a dvomi deťmi. Dostupné sú aj údaje k ďalším aktuálnym a niekdajším bojovníčkam ISIL-u kosovského pôvodu ako Šćipe Ajdini (ktorej sa po smrti svojho manžela Sinana Muju z Gnjilanu, ktorý zahynul v rámci bojov Iraku [235], napokon podarilo vrátiť aj s trojročnou dcéru na Kosovo), Laura Huseni [236] a i. Z Kosovskej Mitrovice pochádza aj Elma Đusinac, ktorá bola zatknutá v mesiaci november 2015 v Bosne a Hercegovine v súvislosti s podozreniami na prepojenie na ISIL a prípravu na vycestovanie do Sýrie (pozri vyššie). Nebývalou brutálnosťou sa preslávil Lavdrim Muhadžeri (Muhaxheri) z kosovského mesta Kačanik, ktorého spomíname v úvode textu v súvislosti s výhražným videozáznamom ISIL-u adresovanému balkánskym krajinám a o ktorého smrti sa od mesiaca august 2014 objavovali protichodné informácie [237].

Náboženský radikalizmus na Kosove má určité špecifiká plynúce z monolitnosti kosovskej spoločnosti, hierarchického usporiadania rodín, klanov a kriminálnych skupín a z vysokej miery spoločenského vplyvu lídrov islamskej komunity [238]. Islamský extrémizmus sa na Kosove udomácnil v roku 1998 a po ňom v rámci boja s režimom Slobodana Miloševiča a tiež s angažovaním sa albánskej komunity v rámci etnického konfliktu Macedónsku [239]. Kým však v danom čase v zodpovedajúcom priestore prevládal národnostný extrémizmus, aktuálne sa presadzuje extrémizmus náboženského typu nezávislý od národnosti jeho protagonistov [240]. Významnú úlohu v rámci radikalizácie náboženských komunít na Kosove zhráva ideológia tekfir, ktorá sa začala šíriť od roku 2005 prostredníctvom imámov zo Skopje, ktorí pre ňu získali imámov predovšetkým v kosovskom regióne Gnjilana [241]. Predmetní imámovia pôsobia mimo oficiálnej Islamskej náboženskej obce Kosova [242]. Významnú úlohu v rámci vzrastu pozícií náboženského konzervativizmu pritom zohrala Saudská Arábia [243].

V mesiaci august 2015 na území Kosova prebehla protiteroristická akcia, výsledkom ktorej bolo zadržaných 40 osôb z miest Priština, Gnjilane, Uroševac, Prizren, Peć a Kosovska Mitrovica, podozrivých z účasti na bojoch v Sýrii a Iraku na strane ISIL-u a organizácie Jabhat al-Nusra; akcia bola realizovaná na 60 lokáciách v Kosove a v jej rámci boli zaistené výbušné zariadenia, zberane, munícia a ďalšie dôkazy z páchania trestnej činnosti [244]. V mesiaci august 2014 kosovské policajné orgány zatkli imáma mešity „Al-Kuddus“ v meste Gnjilane Hoxhe Zekerija Qazimiho a imáma mešity v obci Polac v obci Srbica (Skenderaj) Lulzima Kabašiho (Qabashi) pre účasť na nábore a vysielaní bojovníkov do Sýrie a Iraku [245]. Menovaní v minulosti spoločne študovali na egyptskej univerzite al-Azhar [246] a radia sa k osobnostiam islamského hnutia ako Nedžad Balkan a Bilal Bosnić [247]. Parlament v Prištine v mesiaci marec 2015 prijal zákon zakazujúci účasť v zahraničných ozbrojených konfliktoch pod hrozbu trestu odňatia slobody v dĺžke 15 rokov [248]. Možno však vysloviť isté pochybnosti ohľadom pripravenosti a vôle predstaviteľov verejnej moci na Kosove účinne konať proti islamskému extrémizmu. Ohrozené sú pritom o. i. osoby srbskej národnosti, ich obydlia a objekty Srbskej pravoslávnej cirkvi [249].

6. Albánsko

Ako sme uviedli vyššie, moslimské komunity na Kosove a v Albánsku sa vo všeobecnosti označujú za oveľa radikálnejšie ako obdobné komunity v Bosne a Hercegovine [250]. Islamské centrá a inštitúty pôsobia vo viacerých albánskych mestách [251]. Centrum „Hafizi“ sa nachádza v meste Sauk a financuje sa z prostriedkov nadácie „Drita“, ktorá získava finančné prostriedky zo Saudskej Arábie a Kuvajtu. Ďalšie centrá „Hafizi“ sa nachádzajú v mestách Goca a Kavaja a financujú sa zo strany nadácie „Munazmat al Dava al Islamija“ spájanej s Al-Káidou. Inštitút „Ebu Hanife“ sa nachádza v meste Bulćiza (Bulqizë) a financuje sa z prostriedkov nadácie „Taibah“, ktorá získava peniaze z Alžírska, Sýrie a Kuvajtu. Za najsilnejší je označovaný inštitút „El Hagri“ v Elbasane, financovaný zo strany Výboru kuvajtskej dobročinnosti. V daných centrách sa vyučuje Korán v arabčine a následne sa študenti posielajú na štúdium do Saudskej Arábie, Egypta a ďalších krajín [252]. Výsledkom pôsobenia náboženských centier bol postupne modifikovaný charakter islamu v Albánsku, ktoré bolo v období socializmu výrazne sekularizované. Časť mešít a náboženských centier pritom pôsobí mimo rámca oficiálnej náboženskej obce. Napríklad v mesiaci marec 2014 bolo v dvoch takýchto mešitách v Tirane zadržaných 13 osôb z podozrenia zo získania viac než 70 mužov pre účasť na bojoch v Sýrii na strane Jabhat al-Nusra a neskôr ISIL-u a ich vyslanie na bojiská v tejto krajine [253]. Podľa oficiálnych informácií pritom v rokoch 2012 – 2014 v Sýrii a Iraku bojovalo na strane Jabhat al-Nusra, Al-Káidy a ISIL-u 90 osôb, podľa odhadov je však toto číslo oveľa vyššie [254] a možno tiež vysloviť predpoklad, že počet bojovníkov v Sýrii a Iraku v priebehu nasledujúceho obdobia ďalej narastal. V mesiaci marec 2015 sa začal súdny proces s 9 z vyššie spomínaných 13 osôb nich vrátane 2 islamských imámov, ktorí boli obvinení z vykonávania náboru moslimov v Tirane v rámci predmetných dvoch mešít. Vznesené obvinenia sa týkali trestných činov propagácie a financovania terorizmu, pričom v prípade dokázania viny predmetným osobám hrozí trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov [255]. Obvinení pravdivosť obvinení pred súdom nepopreli a naopak hrdo sa k ich predmetu prihlásili, pričom jeden z obvinených imámov Bujar Hysa, ktorý v minulosti pôsobil v mešite „Unaza e Re“, počas pojednávania prisahal vernosť kalifovi ISIL-u Abu Bakrovi al-Bagdadimu [256].

7. Viedeň

Veľký počet osôb zo západného Balkánu sa spája s činnosťou islamských extrémistických skupín v západných štátoch. V texte vyššie sme spomínali viacero informácií, ktoré majú súvis s činnosťou wahhábistov so zázemím na západnom Balkáne v Nemecku [257][258]. Podobných prípadov by sa pre početnosť a etablovanosť balkánskych prisťahovaleckých komunít v štátoch západnej Európy dal nájsť väčší počet a vzhľadom na ciele a povahu textu sa nimi nebudeme bližšie zaoberať. Vzhľadom na blízkosť Viedne k SR a jej významnú polohu v rámci organizácie a financovania činnosti wahhábistických organizácií na západnom Balkáne však považujeme za zaujímavé množstvo informácií súvisiacich s rakúskou metropolou. Viedeň sa v médiách uvádza ako európske centrum wahhábizmu, pričom značný počet bojovníkov z balkánskych krajín sa islamistickými organizáciami získava práve tam [259]. V texte vyššie v súvislosti s životom a pôsobením vo Viedni spomíname Nedžada Balkan alias Ebu Muhameda, ktorý zohráva významnú rolu v rámci kontroly islamistických finančných tokov [260] a ktorý stojí na čele jedného zo štyroch hlavných centier financovania balkánskeho islamizmu z Viedne [261]. Menovaný v minulosti pôsobil ako imám mešity „Sahab“ v siedmom okruhu Viedne [262], v ktorej získal prvé skúsenosti s radikálnym islamizmom páchateľ teroristického útoku na veľvyslanectvo USA v Sarajeve Mevlid Jašarević, ktorému bol Nedžad Balkan duchovným učiteľom [263]. V mešite „Sahab“ sa podľa medializovaných informácií dodnes schávzajú wahhábisti z priestoru bývalej Juhoslávie [264]. V texte ďalej spomíname Badiju Halil, dcéru niekdajšieho najhľadanejšieho teroristu Sabri Khalil al-Banna alias Abu Nidala, ktorá je vydatá za Ifrana Buzara, brata imáma islamského centra Ebu Hanife vo Viedni [265] a viedenskej mešity Gazi Husrev-beg [266][267]. Uvádzame tiež, že podľa v mesiaci august 2015 navštívil novopazarské wahhábistické centrum „Furkan“ známy terorista Alen Demirović, ktorý žije vo Viedni, v ktorej vedie mesdžid „Tevhid“ [268]. Inde uvádzame, že veľký vplyv na belehradských wahhábistov má radikálny wahhábistický teológ Dr. Safet Kuduzović [269], ktorý miestne komunity podporuje z Viedne [270]. Za hlavného wahhábistického protagonistu býva označovaný hafiz Muhamed Fadil Porča, ktorý študoval v Saudskej Arábii a ktorý pôsobí ako imám samostatného džematu vo Viedni. V Rakúsku bol v roku 2014 zatknutý Mirsad Omerović alias Ebu Tejma zo srbského Tutinu, ktorý mal priamu väzbu na kalifa ISIL-u Abu Bakra al-Bagdadiho a ktorý bol súčasťou wahhábistickej bunky etablovanej v mešite Altun Alem vo viedenskej mestskej časti Meidling [271][272]. Podľa medializovaných informácií z prostredia bezpečnostných služieb Bosny a Hercegoviny finančné toky smerujúce k tamojším wahhábistom smerujú z Viedne, pričom sa spomínajú osoby Muhameda Porču (pozri vyššie) a Nedžada Balkana [273]. Uvádza sa tiež, že Viedeň predstavuje centrum balkánskych salafistických zoskupení [274]. Podľa vyjadrenia Dževada Galijaševića hlavné centrum financovania ovláda „Unija džemata selafijske dave“ vedená Muhamedom Porčom [275]. Vo Viedni majú tiež sídlo ďalšie tri organizácie figurujúce v rámci financovania terorizmu na Balkáne; jednu z nich má viesť Irfan Buzar, brat Adnana Buzara, manžela dcéry Abu Nidala Badije Halil. Tretia organizácia je IZBA (oficiálna Islamská obec Bosniakov v Rakúsku; „Islamska zajednica Bošnjaka u Austriji“), spojená s oficiálnou islamskou obcou v Sarajeve. Štvrtá organizácia sú „Selafijsko vehabijski džemati“, na ktorej čele stojí Nedžad Balkan alias Ebu Muhamed. Centrum islamistických operácií na Balkáne sa má nachádzať v Sarajeve [276]

8. Záver

V kontexte prebiehajúcich ozbrojených konfliktov v Sýrii a Iraku a tiež bezpečnostnej krízy v Európe má osobitný aktuálny význam rozmach islamského extrémizmu na západnom Balkáne. Pritom možno konštatovať, že ide o tému, ktorá je slovenskou odbornou, laickou a novinárskou verejnosťou podceňovaná. Zatiaľ čo sa pozornosť verejnosti upiera primárne na otázku možného príchodu migrantov z Blízkeho Východu najmä v súvislosti s rozmáhajúcou sa migračnou krízou (ktorá nepochybne predstavuje zásadný bezpečnostný problém) a na teroristické útoky v krajinách západnej Európy, v relatívne malej vzdialenosti od nášho územia v súčasnosti zaznamenávame rozkvet radikálneho islamu, ktorý je zrejme na dôvažok koordinovaný z Viedne, za ktorej predmestie sa niekedy označuje naše hlavné mesto. Predmetné skutočnosti sú znepokojivé v súvislosti voľným pohybom osôb v rámci schengenského priestoru a tiež v kontexte možného využívania územia SR v rámci plánovania aktivít teroristických skupín v zahraničí.

Na jednej strane je na mieste konštatácia, že za spomínaný rozmach nesie rozhodujúcu časť zodpovednosti medzinárodné spoločenstvo, ktoré spravuje územia prežívajúce najväčší rozmach radikálneho islamu. Kosovo od roku 1999 spravuje OSN (misia UNMIK) a bezpečnosť v ňom garantuje NATO (misia KFOR) spoločne s EÚ (misia EULEX). Bosnu a Hercegovinu v minulosti spravovala misia OSN UNMIBH a priamu zodpovednosť politický a bezpečnostný vývoj v nej v súčasnosti nesie vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva a zvláštny vyslanec EÚ v Bosne a Hercegovine, pričom bezpečnosť a stabilitu garantujú medzinárodné ozbrojené mierové sily, ktoré v roku 2004 prešli z NATO pod správu EÚ. Okrem toho vzhľadom na vysokú mieru angažovanosti v celom regióne nesie medzinárodné spoločenstvo kľúčový podiel zodpovednosti za vývoj vo všetkých krajinách západného Balkánu vrátane Srbska, Čiernej Hory, Macedónska aj Albánska. Tento podiel zodpovednosti treba chápať v kontexte vplyvu západných štruktúr v regióne, ktoré napriek svojim dominantným pozíciám (v Kosove a v Bosne a Hercegovine) a silnému vplyvu v ostatných krajinách západného Balkánu nie sú schopné a neboli schopné potlačiť rozvoj radikálneho islamu v tomto geografickom priestore.

Na druhej strane je vecou štátnych orgánov SR, aby vo vzťahu k skutočnostiam uvedeným v texte podnikali a podnikli také kroky, ktoré budú v bezpečnostných záujmoch SR a jej obyvateľstva.

Na základe prebiehajúcej ofenzívy vládnych vojsk v Sýrii a Iraku a ich spojencov možno poznamenať, že množstvo radikálov vracajúcich sa z týchto oblastí sa bude iba zvyšovať, čo v značnej miere prispeje k rozvoju bezpečnostných rizík v priestore západného Balkánu. Je preto dôležité, aby vlády štátov západného Balkánu zvážili možnosť odobratia občianstva osobám, v ktorých prípade bola preukázaná ich vedomá spolupráca s teroristickými organizáciami a účasť na bojoch v radoch ISIL-u, podobne, ako to prednedávnom navrhoval poslanec NR SR Martin Fedor v súvislosti so Slovákmi bojujúcimi na strane povstalcov na Ukrajine [277] alebo tak, ako to navrhujú niektorí predstavitelia v RF [278] a ako sa o tom diskutuje aj v členských štátoch EÚ [279].