Po tohtoročnom víťazstve politického krídla Hamasu v palestínskych voľbách sa v nepokojnom regióne Blízkeho východu brali do úvahy možné politické či dokonca vojenské konflikty medzi novou palestínskou – podľa niektorých izraelských predstaviteľov teroristickou – vládou a židovským štátom. Skôr ako Hamas bol však vo vojenskom konflikte s Izraelom Libanon – od 12. júla až do polovice augusta, najmä prostredníctvom radikálneho hnutia Hizballáh, ktorého politické krídlo je aj predstaviteľom libanonskej vlády. A hlavne kvôli súčasnému napätiu medzi hlavným sponzorom a spojencom Hizballáhu – Iránom – a Izraelom resp. Západom vzišla medzi odbornou verejnosťou otázka participácie Iránu a jeho záujmov na tomto konflikte.

Z oficiálnych informácií iránskej vlády je zrejmé, že v prípade libanonsko-izraelského konfliktu nepodnikajú konkrétne kroky. Ako uvádza ministerstvo zahraničných vecí, Irán vyjadruje len morálnu podporu Hizballáhu, ich pomoc je politická a humanitárna. A ako upresnil hovorca ministerstva Hamid Ríza Aséfi, „neposlali a nepošlú (Iránska vláda – pozn. autora) do Libanonu žiadne sily”. Svoje odhodlanie nezasahovať dokazujú aj tým, že na hraniciach vracajú bojachtivých Iránčanov späť do vlasti.

Postup Iránu je pochopiteľný. Hoci prezident krajiny Mahmúd Ahmadinedžád svojimi nenávistnými a sebavedomými vyjadreniami znepokojuje Izrael ako aj globálne spoločenstvo, jeho oficiálne praktické kroky nie sú rovnako radikálne. Irán si totiž uvedomuje, že najmä v súčasnosti, keď je s medzinárodným spoločenstvom v spore kvôli svojmu jadrovému programu, je vhodnejšie nekomplikovať si svoju – už teraz zložitú – situáciu zasahovaním do tohto konfliktu.

Reakcie politikov ako aj analytikov na tento – navonok neutrálny – postoj sú však opatrné. Vysvetľujú to jednak ideovým spojenectvom hnutia Hizballáh resp. jeho historickými väzbami s Iránom (najmä počas života iránskeho duchovného vodcu Ajatoláha Chomejního), potom rôznymi dôkazmi či náznakmi vojenskej či ekonomickej spolupráce medzi týmito dvoma aktérmi v 90-tych rokoch i v súčasnosti, či v neposlednom rade jasnými geopolitickými záujmami Iránu v tomto regióne.

Hnutie Hizballáh – dieťa iránskej revolúcie – od vzniku hnutia až po smrť Chomejního
Vznik hnutia Hizballáh v roku 1982 je úzko spojený práve s iránskou revolúciou v roku 1979 resp. s jej duchovným vodcom Ajatoláhom Chomejním. Islamskú revolúciu v Iráne spolu s izraelskou okupáciou Libanonu spomínajú analytici ako hlavné dôvody vzniku hnutia (napr. Hajjar, Sick) – Hizballáh vznikol 3 roky po tejto revolúcii a svoju podporu hľadal najmä u šiítskych moslimov v oblasti údolia Baqa a v južnom Libanone.

Vplyv Iránu na vznik Hizballáhu dokazuje viacero skutočností.

Dva roky po revolúcii, iránsky duchovný vodca Ajatoláh Chomejní vytvoril Najvyššiu radu islamskej revolúcie vo svete, ktorej cieľom malo byť vytváranie islamských štátov za hranicami Iránu. Kvôli tomuto účelu vzniklo aj hnutie Hizballáh (v preklade Božia strana), ktoré nebolo naviazané iba na územie Libanonu ako sa často v médiách uvádza, ale fungoval aj napríklad v Saudskej Arábii, alebo dokonca v USA. Prioritou bol boj proti Izraelu a USA, ktoré boli označované za „Veľkého Satana”.V Libanone získali tieto myšlienky silnú podporu medzi obyvateľmi, keďže – na rozdiel od väčšiny moslimských krajín – v Libanone žije početná skupina šiítov (32 %). Navyše, určité sympatie získali aj kvôli sociálnym službám (nemocnice, školy, kultúra), ktoré hnutie poskytovalo chudobným a centrálnou vládou znevýhodneným šíítom či nekompromisnému postoju voči Izraelu, ktorý sa najmä v radikálnosti líšil od postoja iných šiítskych skupín, ako napríklad hnutia Amal, ktoré uprednostňovali skôr mierové riešenia konfliktu. Zakladatelia hnutia Hizballáh pochádzali práve z radikálneho krídla tohto hnutia a odštiepili sa v momente, keď našli zázemie pre realizáciu svojich radikálnejších cieľov v podobe iných šiítskych skupín (napr. al- Da´wa) a iránskej všestrannej pomoci. Naopak, pomoc Iránu predstavitelia umierneného Amalu pripúšťali len v prípade, že by bola zachovaná nezávislosť hnutia – čo však zasa nebolo cieľom iránskej strany a tak vytvorenie nového hnutia nebolo prekvapením. Pomoc odštiepencom napríklad spočívala v diplomatickej podpore z Iránskeho veľvyslanectva v sýrskom Damašku. Spomína sa najmä meno veľvyslanca Ali Akbar Mohtashemi, ktorý je tiež známy aj ako „pôrodná baba” Hizballáhu. Práve na iránskej ambasáde v Damašku sa stretlo 10 šiítskych radikálnych lídrov (napríklad šejk Muhammad Husajn Fadlallah – duchovný vodca Hizballahu, šejk Abbas Al-Musawi – vodca islamského Amalu) aby sľúbili vernosť Iránu a postupne sa podieľali na vzniku šiítskeho hnutia Hizballáh. Okrem diplomatickej pomoci, Irán poslal do oblasti Baqa postupne okolo 2000 vojakov Pasdaranu (Islamské revolučné gardy), ktorí tvoria paralelnú iránsku armádu a ktorých akcie podliehajú rozkazom úradu duchovného vodcu Chomejního. Tie dodnes podľa spravodajských informácií v oblasti Baalbek v južnom Libanone pomáhajú trénovať príslušníkov Hizballáhu. V tejto súvislosti sa spomínajú najmä Jednotky Al-Kuds, ktoré v oblasti operujú pod dohľadom Islamských revolučných gárd. Samozrejme, Irán popiera ako fungovanie týchto jednotiek, tak aj pôsobenie Pasdaranu v tejto oblasti.

Ďalším argumentom, ktorý spája Irán a Hizballáh prostredníctvom Islamských revolučných gárd je aj samotný symbol Hizballáhu, ktorý je nápadne podobný tomu, ktorý používa práve táto armáda. V oboch prípadoch je dominantným znakom týchto symbolov zdvihnutá ruka so samopalom, logá sa líšia len farbou resp. okolím tohto dominantného znaku.

Vzťah Iránu a hnutia Hizballáh je možno objasniť aj pomocou analýzy jeho kľúčového dokumentu – politického programu, ktorý poodhalí ideové smerovanie hnutia. Od roku 1985 je takým 48 stranový „Otvorený list Hizballáhu smerovaný všetkým utláčaným v Libanone a vo svete”. V ňom sa okrem iného Hizballáh hlási k ideológii, namierenej proti USA podľa vzoru Chomejního. Práve Chomejního na základe programu považujú za najvyššieho šíítskeho faqiha (znalca islamského práva, právnika) alebo za najvyššieho duchovného vodcu, ktorý prostredníctvom islamskej revolúcie nastolí panislamský štát (a teda má aj politickú moc). V dokumente mu preto vyjadrujú poslušnosť a označujú ho za neomylného vodcu. Dokonca v organizačnom poriadku hnutia je uvádzaná aj možnosť prerokovávať politiku hnutia s iránskym duchovným vodcom, čo je potrebné vnímať aj ako spoluprácu hnutia s jedným z najvyšších verejných činiteľov Iránu. Podľa pozorovateľov sa v niektorých prípadoch táto možnosť aj v praxi využíva.

Za demonštráciu jednoty a priateľstva obyvateľov Iránu a členmi Hizballáhu niektoré zdroje považujú miešané svadby medzi Iránčanmi a Libanoncami, vlajky Iránu, portréty Chomejního v uliciach južného Libanonu, či každoročné púte Libanončanov k hrobke Chomejního pri Teheráne.

Pre objektívnosť je však potrebné zdôrazniť, že v priebehu rokov sa postoj vedenia libanonského Hizballáhu k Iránu zmenil. Už hneď prvý líder tohto hnutia Sobhi al Tufeili nebol príliš naklonený príkazom Pasdaranu a hlásal skôr libanonskú nezávislosť v duchu politiky strany Amal, a tak bol podľa niektorých analytikov v politickej izolácii. Zlomovým momentom však bola až smrť Chomejního v roku 1989, ktorého nahradil Ajatoláh Chameneí. Ten však nemal takú osobnú autoritu ako jeho predchodca, čo okrem toho, že prijal iba titul Rahbar (nie Vali-Faqih), dokumentuje aj rezervovanejší postoj šíítskej komunity mimo Iránu k nemu.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa na začiatku 90. rokov vo vnútri Hizballáhu začal proces libanonizácie, teda odpútanie sa (hlavne ideové resp. politické) od Iránu a zdôrazňovanie libanonskej príslušnosti členov hnutia.

Vzťah Iránu a Hizballáhu od 90. rokov 20. storočia
Hlavnou postavou týchto zmien bol duchovný vodca libanonského Hizballáhu Muhammad Hussein Fadlallah, ktorý kritizoval iránsky koncept velayat-e faqih (vládu znalcov islamského práva resp. duchovenstva) a ktorý v hnutí získal prevahu nad prívržencami radikálnej islamskej resp. iránskej cesty. Pre zaujímavosť, prívrženec iránskeho krídla bol aj dnešný generálny tajomník Hizballáhu Sajjid Hassan Nasrallah (študent Ajatoláha Chomejního), ktorý však pri jednej príležitosti povedal, že Hizballáh je „libanonské hnutie, ktorého členovia sú Libanonci, ktoré má libanonské vedenie, a ktorého rozhodnutia sú libanonské – prijímané libanonským vedením.”

Aj preto odborník zaoberajúci sa Hizballáhom Nizar Hamzeh tvrdí, že Irán síce mal vplyv na rozhodnutia hnutia, ale nešlo o výhradnú kontrolu nad hnutím. Tento vplyv aj naďalej pokračuje aj keď za trochu zmenených podmienok.

Ako už totiž bolo spomenuté, Hizballáh sa v priebehu rokov prispôsoboval podmienkam v Libanone resp. reagoval na zmeny v Iráne. Smrť Chomejního a politická realita v Libanone (najmä koniec občianskej vojny medzi náboženskými frakciami) primäla hnutie k tomu, aby sa postupne stávalo viac libanonským (nie iránskym resp. islamským) politickým hnutím. A tak na jednej strane uznalo legitimitu libanonského politického systému (napríklad aj tým, že sa zúčastňujú volieb) ako aj do určitej miery upustilo od rôznych teroristických a ilegálnych aktivít (najmä samovražedných atentátov mimo Libanonu), ktoré by im mohli zobrať z ich prestíže, ktorú získali po oslobodení južného Libanonu od izraelských vojsk. Od roku 1992 sa zúčastňuje volieb, dokonca v súčasnosti má aj ministrov v libanonskej vláde. Hoci sa politicky osamostatňuje od Iránu a jeho náboženského fundamentalizmu (napríklad už netrvá na vytvorení islamského štátu v Libanone, netrvá na zákaze alkoholu v mestách, ktoré sú pod kontrolou Hizballáhu), spolupráca medzi týmito dvoma aktérmi naďalej pokračuje aj v posledných rokoch.

Najznámejším príkladom spolupráce medzi Iránom a Hizballáhom je útok na Izraelskú ambasádu, resp. Židovské komunitné centrum v Argentíne v roku 1992 resp. 1994.

Argentínsky súd v roku 2003 potvrdil, že „Iránska ambasáda poskytla nešpecifikovanú podporu Hizballáhu pri útoku na Židovské komunitné centrum (AMIA) v roku 1994.”

V tomto prípade sa spomína najmä meno Imada Mugnhniyeha, zodpovedného za špeciálne operácie Hizballáhu (patrí medzi FBI hľadaných teroristov) a Muhsina Rabbaniho, vtedajšieho vedúceho Iránskeho kultúrneho úradu na Iránskej ambasáde. V akcii boli podľa niektorých analytikov (napr. Levitt) „namočené” aj spravodajské služby Iránu a dokonca sa hovorí aj o významnom podiele Chamenejího na tomto útoku.

Spravodajské zdroje rovnako hovoria o vzájomnom obchode medzi Iránom a Hizballáhom. Hizballáh sleduje iránske záujmy na Blízkom východe, prípadne zabezpečuje vykonanie určitých požiadaviek Iránu (v minulosti to boli napríklad únosy resp. atentáty) a Hizballáh za to dostáva finančnú, vojenskú a strategickú pomoc. Predpokladá sa, že Irán ročne dáva zo svojho rozpočtu 500 miliónov dolárov na podporu islamistických skupín (napríklad Hamas či egyptský Islamský džihád) – Hizballáh z toho získava okolo 200 miliónov, čo je z 500 miliónového rozpočtu hnutia podstatná časť. Aj preto je Irán podľa niektorých vlád najlepším príkladom na dokumentovanie štátneho terorizmu.

Okrem finančných prostriedkov od iránskej vlády resp. rôznych iránskych charít (napr. Al-Shaheed, Imdad Al-Imam), Hizballáh prostredníctvom Sýrie získava od Iránu aj vojenské vybavenie resp. špecialistov, ktorí trénujú bojovníkov Hizballáhu. Napríklad, v roku 2002 tak hnutie získalo až 10 000 rakiet Katuscha, ktorými vojaci Hizballáhu bombardovali izraelské mestá aj v nedávnom konflikte. Niektoré spravodajské zdroje uvádzajú, že Hizballáh počas posledného konfliktu s Izraelom žiadalo o stále dodávky zbraní z Iránu, na čo dostali od iránskych úradov pozitívnu odpoveď. V oblasti podľa tých istých zdrojov dodnes pôsobia Islamské revolučné gardy (najmä Jednotky Al-Kuds) ktoré dokonca riadia niektoré špeciálne zbrane využívané proti Izraelu (napr. radarom mierené strely C 802, či rakety Zalzal ap.). Rovnako sa zúčastňujú na tréningoch a školeniach, ktoré sa pre bojovníkov rôznych protiizraelských skupín uskutočňujú buď v špeciálnych táboroch v údolí Baqa, alebo dokonca v niektorých častiach Iránu.

Ako už bolo spomenuté v úvode, Irán všetky tieto obvinenia popiera a tak sú len v štádiu podozrení a výsledkov práce spravodajských služieb.

Geopolitické záujmy Iránu
Nepochybným dôvodom iránskej podpory Hizballáhu sú tiež geopolitické záujmy Iránu na Blízkom východe.

Po prvé, Irán ako teokratické zriadenie so silným vplyvom islamu na rozhodovanie politických elít sa snaží do určitej miery šíriť myšlienky panislamského štátu v regióne (aj na území Libanonu a Izraelu), alebo minimálne vrátiť región pod nadvládu moslimov (najmä Jeruzalem ako 3. najsvätejšie miesto islamu), keďže podľa moslimov toto územie im patrí a Izrael ho neprávom obsadil. Rovnako mu nevyhovuje politická situácia v Libanone, kde je kvôli nedokonalému konfesnému systému (jeho nespravodlivosť je spôsobená zastaralými štatistikami náboženských preferencií, ktoré nereflektuje súčasnú realitu) na čele štátu kresťan a šiíti sú podľa Iránu politicky aj ekonomicky znevýhodňovaní. Táto iránska politika je možná práve vďaka jeho politickému systému, v ktorom iránske duchovenstvo má rozhodujúce slovo v smerovaní krajiny.

Po druhé, iránske elity ako aj spoločnosť vidia v Izraeli ďalšieho nepriateľa – Spojené štáty americké. USA sú najbližším vojenským, politickým aj finančným spojencom židovského štátu, a tak vlastne okrem priameho palestínsko-izraelského resp. libanonsko-izraelského konfliktu v zákulisí prebieha boj medzi Iránom či Sýriou na jednej strane a USA, na strane druhej. Irán pochopiteľne nechce dopustiť, aby v tomto regióne dominovala dvojka USA – Izrael, preto využíva hnutie Hizballáh ako aj iné teroristické (alebo národno-oslobodzovacie) skupiny, ktoré destabilizujú hranice Izraela s okolitými štátmi resp. Palestínskou autonómiou. Aj prostredníctvom Hizballáhu zamedzuje mierovému uzavretiu sporov, čo by de facto znamenalo uznanie Izraelu a tak fakticky jeho výhru nad niektorými radikálnymi moslimami aj Iránom.

Po tretie, Irán si svojou protiizraelskou a protiamerickou politikou na Blízkom východe získava priaznivcov medzi obyvateľmi ako aj niektorými politickými stranami, či politikmi. V súčasnosti sú jeho spojenci a adresáti pomoci pri vláde ako v Palestínskej samospráve, tak v Libanone ako aj vo vzdialenej Venezuele (najmä v osobe prezidenta Huga Chaveza), čím získava medzinárodnú podporu nielen v otázke Blízkeho východu, ale aj v iných oblastiach, akou je v súčasnosti napríklad jeho jadrový program

Záver
Úzke spojenectvo medzi Iránom a Hizballáhom trvá už od vzniku hnutia v roku 1982. Hoci do dnešných dní prešlo rôznymi etapami, ktoré týchto dvoch aktérov buď viac zbližovalo (počas života Ajatoláha Chomejního) alebo oddeľovalo (proces libanonizácie), ich spolupráca bola vždy na vysokej úrovni a nikdy sa neprerušila. Ich spojenectvo bolo vzájomne výhodné – Hizballáh dostával vojenskú, finančnú, politickú a strategickú pomoc od silného Iránu a Hizballáh na odplatu vykonával ilegálne služby podľa iránskych požiadaviek (atentáty, únosy, tréningy vojakov). Výhodou je tiež politická a ideologická zhoda týchto dvoch aktérov, čo im umožňuje túto prospešnú spoluprácu a bojovať rôznymi prostriedkami proti Izraelu alebo USA.

V budúcnosti môže toto spojenectvo ohroziť podľa všetkého iba ešte výraznejšie umiernenie Hizballáhu, ktoré sa vzdá svojej radikálnej islamistickej politiky podľa vzoru Iránu namierenej proti Izraelu a USA v prospech získavania výraznejšieho vplyvu v Libanone, alebo zmena politického systému Iránu. V ňom má síce rozhodujúce slovo islamské duchovenstvo v osobe Ajatoláha Chamenejího, avšak charizmatický prezident môže získať podporu ľudu a naštartovať zmeny aj v tejto oblasti a odpútať tak Irán od radikálnej politiky na Blízkom východe či voči USA.

Avšak tieto scenáre sú prinajmenšom optimistické. Hizballáh totiž zatiaľ nemá dôvod robiť umiernenejšiu politiku, keďže v čoraz nepokojnejšom regióne Blízkeho východu získava podporu medzi ľuďmi práve svojou nekompromisnou politikou. Bez zmeny pomerov v regióne sa nezmení ani jeho politika.

Rovnako nepravdepodobná je aj zmena politického systému v Iráne, keďže post prezidenta obsadil v posledných voľbách Mahmúd Ahmadinedžád, ktorý sa radí medzi najkonzervatívnejších politických lídrov v Iráne a medzi jeho úradom a duchovenstvom neexistuje pnutie ako to bolo v minulosti (napr. keď bol prezidentom Chatámi), ale skôr symbióza.