Petro Gecko je lídrom rusínskeho hnutia, presadzujúcim nezávislosť Zakarpatska od Ukrajiny. Na druhom Európskom kongrese podkarpatských Rusínov v roku 2008 bol zvolený za premiéra republiky Podkarpatská Rus. V súčasnosti je na neho vydaný zatykač pre obvinenia zo spáchania trestného činu ohrozovania územnej celistvosti a nedotknuteľnosti Ukrajiny. 

Pán Gecko, aká je v súčasnosti situácia a ciele rusínskeho hnutia v Zakarpatsku?

Rusínske hnutie sa po dlhoročnej hibernácii napokon zobudilo a je pripravené rázne konať. Nektorí hovoria, že „radikálne“, ale „rázne“ je presné. Bodaj by nás k radikálnemu konaniu nepodnecovala situácia. Rusínske hnutie dnes v základe reprezentujú dve-tri organizácie, ktoré držia autonomistickú líniu a sú kategoricky a bezalternatívne naladené na realizáciu výsledkov zakarpatského oblastného referenda z roku 1991. Existuje aj niekoľko organizácií, ktoré sú takpovediac ukrajinofilské a stoja na pozíciách, že postačuje, aby sme sa zhruba o dva roky obrátili na Najvyššiu radu (Ukrajiny, pozn. red.) so žiadosťou u naše uznanie. Z hľadiska početnosti je hlavnou organizáciou Sieťové rusínske hnutie, ktoré zahrňuje 38 tisíc ľudí a ktoré stojí na pozíciách bezalternatívnosti  realizácie výsledkov zakarpatského oblastného referenda. Alternatíva sa zvažuje len v otázke realizácie – či bude prebiehať pokojnou alebo silovou cestou.

Aký podiel obyvateľov Zakarpatska podporuje vaše ciele?

Odo dňa konania referenda, v ktorom 1. decembra 1991 hlasovalo 78,8 % za Zakarpatsko ako zvláštny územno-správny útvar, sa ich počet pohybuje okolo 70 %. 70 % je podiel pevne rozhodnutých a 10 – 15 % je podiel pochybujúcich resp. takpovediac situatívnych, t. j. takých, ktorí môžu meniť svoje pozície v závislosti od situácie; väčšina je však za referendum. Títo ľudia sú, ak to mám povedať čestne, v niektorých otázkach proti Rusku, zvlášť po udalostiach na Kryme. Podiel 78 % sa zmenil na 70 %, ale nižšie aj tak neklesol. Číslo, ktoré bolo výsledkom referenda, platí aj dnes. Je minimálne také, ale aj väčšie. A to sú ľudia, ktorí nás podporujú.

Ako môže ovplyvniť realizáciu vašich cieľov a predstáv o budúcnosti činnosť aktuálnych autorít v Kyjeve?

Do momentu definitívneho prevratu sme kyjevské autority vnímali ako legitímne a reagovali sme na ne tak, že ich treba začleňovať do negociačného procesu ohľadom referenda. Po tom, ako sa odohral prevrat, súčasné autority považujeme za pučistov. S Kyjevom nevidíme žiadne možné vzťahy. Je pochopiteľné, že pre Zakarpatsko je dnes Kyjev zosobnený banderovcami, pričom o tom hovoríme na rovinu. Budú sa nás najskôr pokúšať aj naďalej ignorovať a celému svetovému spoločenstvu nás prezentovať ako separatistov či dokonca ako teroristov a t. ď. Ale my sa za takých nepovažujeme a názor Kyjeva nás zaujíma zo všetkého najmenej. A aj keď budú skúšať udusiť naše súčasné túžby, nemajú na to dostatok síl. Dokonca ani to, že Ľvov a banderovci sú tu vedľa, im nedáva šance na to, aby nám vytvorili prekážky. Možno vo forme provokácii a teroristických útokov, ale my o tom máme jasnú predstavu a chápeme, že to tak bude. A sme na to pripravení.

Akým spôsobom plánujete prekonať prekážky, ktoré vám budú klásť organizácie ako Ľudová rada Zakarpatska a Pravicový sektor?

Pravicový sektor aj Ľudovú radu u nás tvorí maximálne 150 – 200 ľudí. Cez nich sa tak alebo onak prenáša banderovčina na Zakarpatsko. To však nie je tá sila, o ktorej si myslíme, že nám môže vytvoriť prekážky. Všetkých tých 150 – 200 ľudí poznáme. Všetci sú v databáze údajov a len čo začneme, budú prvými, kto utečie. Ako prví utečú Balogovia, Sačko z Pravicového sektora, banderovec Beč; nebudem uvádzať celý zoznam, ale nachádza sa na ňom 150 – 200 ľudí. Nepovažujeme ich za nič významné. Teraz sú silnejší, pretože za nimi stojí SBU (Služba bezpečnosti Ukrajiny, pozn. red.) a chráni ich SBU a banderovská prokuratúra – len vďaka tomu sú silní. My však ani prvú ani druhú štruktúru nepovažujeme za legitímnu a hneď ako zmizne nelegitímne banderovské SBU a prokuratúra, zmizne aj samotný problém. Aj Ľudová rada a Pravicový sektor okamžite zmiznú.

V akej miere predstavuje SBU a kyjevské mocenské štruktúry nebezpečenstvo pre realizáciu cieľov rusínskeho hnutia?

Tieto štruktúry predstavujú nebezpečenstvo.  Keďže však boli ako samozvané ustanovené po prevrate – aj náčelník zakarpatského SBU Fedeleš je samozvaný, aj oblastný prokurátor je samozvaný – nemajú žiadnu legitimitu. Nemajú ani mandát, ani dôveru zo strany obyvateľstva Zakarpatska. Pre nás sú zločincami. Tieto štruktúry považujeme za teroristické. Prokuratúru aj SBU. A v skutočnosti nie sú až také silné. Kým boli legitímne, rešpektovali sme ich. Chodili sme na súdy, na výsluchy a t. ď. Vnímali sme celý štát ako legitímny. Teraz sú to však zločinci a ako po zločincoch po nich vyhlásime pátranie – aj po náčelníkovi SBU aj po prokurátorovi Zakarpatska. Neviem kedy, možno, že to už bude o mesiac, ale jednoznačne ich bude súdiť ľudový tribunál. Jedného aj druhého. Na čo ich odsúdia a ako ich potrestajú, neviem. Rozsah trestu stanoví ľudový tribunál.

Kedy možno z vašej strany očakávať začiatok aktívneho konania?

Nie je nutné, že pôjde o silové aktivity. V súčasnosti pôsobí naša skupina vyjednávačov v USA, EÚ a v Rusku. Vždy sme stáli na pozíciách, že treba do posledného momentu riešiť otázku organizácie referenda, a to s využitím všetkých pokojných variantov, pokojným spôsobom a až v najkrajnejšom prípade spustiť silový variant. Pre nás silový variant nepredstavuje problém, sme naň pripravení.

Ako hodnotíte pátranie, ktoré je po vás vyhlásené?

So smiechom. Pretože je to, ako hovoria Číňania, ako „tisíce posledné čínske varovanie“. Aj to rozhodnutie, v ktorom sa po mne zas a opäť vyhlasuje pátranie a určujú sa preventívne opatrenia, je mi na smiech. Som pripravený vrátiť sa a môžem sa zvysoka vykašľať na to, aké konanie proti mne začali. Pátrali po mne šesť rokov a cítil som sa pritom absolútne pokojne a normálne. A teraz je to už úplne smiešne, pretože je to všetko nelegitímne. Predtým sme s nimi mali, samozrejme, prestrelky, pästné bitky s príslušníkmi SBU, ale som nažive. Môžem sa  výborne ochrániť strelnou zbraňou, nožom a nunčakmi. Pre mňa, výsadkára a kandidáta na majstra športu Sambo, to nie je hrozba. A nie je to hrozba obzvlášť dnes. Momentálne nevidím hrozby, ktoré by pre mňa vyplývali z činnosti tajných služieb. Som pripravený vrátiť sa aj teraz, ale my, t. j. každý vedúci negociačnej skupiny v USA, EÚ a Rusku, sa vrátime až po riešení otázky. A k riešeniu sme blízko.

Ako sú na tom z hľadiska bezpečia lídri rusínskeho hnutia, ktorí zostali v Zakarpatsku, ako napr. otec Dmitrij Sidor?

Otec Sidor verejne nevystupuje. V nebezpečenstve je Ladislav Licovič a ešte pár ľudí. Ale nedaj Bože, aby sa ich dotkli… Po prvé, sú starí v doslovnom zmysle slova. Zakarpatský Pravicový sektor síce tvoria banditi, ale zakarpatskí banditi. Chápu, že nezostanú nažive, ak sa dotknú starého človeka. Nejde natoľko o rusínsku pozíciu, ako jednoducho o vnímanie toho, že je to starý človek. Áno, na Zakarpatsku sú ľudia, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve, ale otec Dmitrij k nim nepatrí.

Už sme hovorili o osobách, ktoré môžu brániť realizácii vašich cieľov. Ako je to s vašimi spojencami?

Našimi spojencami sú jednoznačne Rumuni a Maďari – ide doslova o spojencov v priamom zmysle slova. A ďalšími našimi spojencami sú automaty a granátomety.

Maďarské organizácie predniesli požiadavky týkajúce sa autonómie v Zakarpatskej oblasti. Ste s nimi pripravení spolupracovať?

Vychádzame z jurisdikcie z roku 1991, keď sa 1. decembra konalo referendum a keď súčasne prebehlo aj lokálne referendum o maďarskej zakarpatskej národno-kultúrnej autonómii Berehovského okresu. My realizujeme svoj cieľ, oni svoj cieľ, ale konáme v rovnakom smere. Áno, sme na to pripravení.

Prebieha vaša spolupráca s organizáciami typu strany Jobbik?

Áno, prebieha, to hovorím priamo. Dokonca by som povedal, že k danému momentu je naša spolupráca s touto stranou konštruktívnejšia, než s kýmkoľvek iným. Kyjev tvoria v porovnaní s Jobbikom prvotnopospolní ľudia. Nemajú žiadnu predstavu o tom, čo je to kultúra komunikácie, čo je to diplomacia. Zo strany členov Jobbiku – akokoľvek by ich nazývali, nacionalistami či pravičiarmi – konkrétne v Zakarpatsku nevidím tú agresiu a hrozby, ktoré im pripisujú Ukrajinci. Pre Ukrajinu predstavujú hrozbu, to jednoznačne. Pre Ukrajinu sú to nacionalisti, radikáli a t. ď. a t. ď. Pre Ukrajinu áno, pre nás však nie. Vieme, že ich Európa neakceptuje, to si jasne uvedomujeme. Sme si vedomí, že je pre nich idea veľkého Uhorska na prvom mieste. Vieme však, kde bude realizovaná najprv. A Zakarpatsko to nebude.

Je namieste znepokojenie Slovákov v súvislosti so spojenectvom rusínskeho hnutia a maďarských organizácií?

Myslím si, že naopak. Ale chcel by som osobitne porozprávať o slovenských Rusínoch. Je to jednoznačne bolestivá otázka. Slovenskí Rusíni si z nejakého dôvodu osvojili názor, že máme všetko zahodiť a ísť sa hlboko klaňať Ficovi a slovenskému prezidentovi. Problém je však v tom, že sme sa štyrikrát usilovali nadviazať spojenie, ale odignorovali nás. Rusko nás neignoruje. Teraz, keď počujem, ako nás obviňujú, že sme s Moskvou, že sa máme dožadovať spojenectva so Slovenskom, so zarmútením si uvedomujem, že tí, ktorí to hovoria, nemajú ani tušenia o tom, že sme tým začínali. Jednoducho nás ignorovali. Dobíjať sa do zatvorených dverí a snažiť sa dokázať, že nie sme ťavy, nemá žiaden zmysel. Aj tak si však myslím, že nebudeme mať problémy so Slovákmi, ale so slovenskými Rusínmi – a to vzhľadom na politické témy. Čo sa týka tancov, folklóru – sme s nimi spojenci. Ale čo sa týka všetkého ostatného… Tak sa to vyvinulo. A teraz prejdem k Slovensku. Myslím si, že ak Slovensko reálne chce, aby sme boli spojencami – a to sa týka predovšetkým Fica – rusínsku otázku sa nedá riešiť na základe nejakých dohadov, ako to v súčasnosti robia slovenskí Rusíni, ktorí jednoducho vôbec neráčili konkrétnejšie zisťovať, v čom je problém. Pre mňa je nepríjemné o tom dokonca aj hovoriť. Zakarpatskí a slovenskí Rusíni sú teraz úplne iní a okrem tancov a folklóru nemajú nič spoločné. Ak Slovensko nechce ísť tou istou cestou a má záujem na reálnej plodnej spolupráci a dobrom susedstve, riešiť túto otázku netreba cez slovenských Rusínov, pretože oni sú pre nás síce bratmi, ale bohužiaľ ničím viac, a prostredníctvom nich sa nás nepodarí žiadnym spôsobom ovplyvniť. Hovorím to preto, že si niektorí myslia, že na nás možno pôsobiť cez rusínsky kongres, ktorý vedie Papuha. Nie, pre nás je to nula. Pre nás je to čisto proeurópska a protirusínska štruktúra, a to napriek tomu, že sa nazýva rusínskou. Sme východného obradu, aj keď nie sme len pravoslávni a sú medzi nami aj gréckokatolíci, ale v žiadnej miere nie sme rusofóbni. To je jeden z principiálnych rozdielov medzi nami a slovenskými Rusínmi, ktorí nás považujú za spolupracovníkov FSB, GRU a vôbec všetkých rozviedok, a ktorí nehľadia na to, že riešime úlohu, pričom ju máme len jednu; a to je realizácia výsledkov zakarpatského oblastného referenda. Ako tento cieľ dosiahneme, je iná otázka. Ale vytýčili sme si ho a dosiahneme ho. Preto nás to, že nám nepomáhajú a takto nás nazývajú, uráža. A nechcel by som, aby sa po tej istej ceste vydalo Slovensko. Slovensko musí pochopiť, že sa jadro Rusínov nachádza na juh od Karpát. Ale títo Rusíni a slovenskí Rusíni nie sú totožní a ak na nás pokúsia vplývať cez nich, utrpia fiasko.

Ako vnímate aktuálne udalosti na východe a juhu Ukrajiny?

Poviem vám to takto: v Odese, v dome odborov, upálili môjho najlepšieho priateľa, výsadkára. Ak by som bol v Odese, tak by som jednoznačne ako prvý zobral automat a strieľal by som členov Pravicového sektora s poznávacími páskami aj policajtov a t. ď. Celá tá situácia šla fakticky cezo mňa. S tým človekom som hovoril deň pred jeho upálením. Vnímam s bolesťou to, že sa niekto pokúša nanucovať iným svoj názor silou. Nepodarí sa im to tam dosiahnuť podobne, ako sa im to nepodarí na Zakarpatsku. Juho-východ sa rozhodol a svoje rozhodnutie realizoval. A to ešte nie je všetko. A Odesa odíde, aj Charkov odíde, Cherson, Nikolajev, Žitomir a Vinnica odíde – ostanú len tri haličské oblasti. Bude to trvať dlhšie – predtým existovali optimistickejšie plány, že to potrvá šesť alebo osem mesiacov. Nie, potrvá to dlhšie, ale odídu určite a ostane len Halíč.

Predpokladáte teda proces postupného rozpadu Ukrajiny?

Postupného – áno, po piatich-šiestich regiónoch. Teraz to bude jeden-dva a v ďalšej etape povedzme päť regiónov.

V akej etape podľa vás odíde Zakarpatsko?

V tomto roku určite, na 100 %, bez akýchkoľvek otázok. My viac o Ukrajine nehovoríme, pre nás Ukrajina zmizla. Pre nás existuje Novorossija, pre nás je Halíč, pre nás je Malorusko, ale Ukrajina pre nás viac neexistuje. Je to pre nás nepriateľský termín. Ukrajina sa stala príčinou našich problémov. Dokonca aj keď si vezmeme ZSSR: keď si ZSSR silou pripojil, anektoval Podkarpatskú Rus, bolo to späté s Ukrajinou. Dodnes majú všetky problémy Rusínov pôvod na Ukrajine.

Akým spôsobom ovplyvňuje taktiku rusínskeho hnutia fakt izolovanosti od Ruska?

Ak by neboli hory a Maďarsko, bolo by to jednoducho nereálne. Izolovanosť od Ruska, izolovanosť od Maďarska a absencia hôr by viedli k nášmu zániku. A blízkosť Maďarska je pre nás azda dôležitejší faktor, ako blízkosť Ruska. Zbraní máme plno, viac, ako je ľudí podľa sčítania ľudu, vrátane granátometov. Máme solídne zbrane.

A Maďari tiež?

Nie, ale Maďari majú organizovanejšie štruktúry. Jobbik má veľmi organizované štruktúry. My také štruktúry nemáme. Zato oni nemajú štruktúry s takou výzbrojou. Čo sa týka miestnych Maďarov, nie sú to pasionári (cca. ľudia schopní meniť pomery predovšetkým prostredníctvom obety za národ, pozn. red.). Nedosiahnu takú úroveň, aby šli bojovať so zbraňou v ruke. Zato každý tretí Rusín je pripravený zobrať zbraň a umrieť. Ľudia sa zdvihnú a ak poviem, že na území Radvanky alebo na Užhorodského mechanického závodu treba vyčistiť priestor, spravia to. Dokonca ak ich skolia ostreľovačmi, granátometmi alebo automatmi, pôjdu tam. Maďari ako prví nepôjdu. Zato Rumuni, mimochodom, pôjdu s nami v prvých radoch. S automatom proti Pravicovému sektoru, bez štipky strachu a pochybností. Rumuni a Rusíni sú pasionári Zakarpatska. Našich Maďarov robí silnými len ich materinský štát. Dívajú sa na Maďarsko ako na jediný prostriedok svojej ochrany. My sme pripravení prejsť do partizánskej vojny. Sme pripravení byť v ilegalite, pričom dlhodobo. Bol som pripravený obetovať svoj rodinný život a pokoj preto, že som Rusín. Ten kríž, ktorý je na mne, tá zodpovednosť, ktorá na mne leží, spočíva v tom, že ak nie ja, tak nikto. To isté sa týka otca Dmitrija a celého radu ďalších lídrov. Sú veľmi solídny tím, ktorý má veľmi zodpovedný vzťah k svojej úlohe a vie, že okrem nás to nikto iný nemôže urobiť. Všetka naša nádej sa upiera len na nás. Nádej Maďarov na Maďarsko, Rumunov na Rumunsko, pričom Rumuni nie sú zlí pasionári. My vieme, že nám okrem nás samotných nepomôže nikto.

русский вариант текста