Oficiálne autority v Ruskej federácii navonok povstalecké sily Donecku a Lugansku nepodporujú a miera ich reálnej (skrytej) podpory je výrazne obmedzená. Uvedená skutočnosť má za následok nedostatok potravín, vody, liekov, zbraní a ďalších potrebných predmetov na strane povstalcov [porov. (1)], ktorý sa už odrazil aj na pozíciách povstaleckých síl na zemi. Dňa 5. júla 2014 médiá informovali o fakte, že sa kolóna povstalcov prebila zo Slavianska do Kramatorska [odkiaľ sa povstalci tiež stiahli (2)] (3), Gorlovky [ktorá má strategický význam pre obranu Donecka, keďže sa v nej spája niekoľko komunikácií smerujúcich do mesta] a Donecku (4); ukrajinská strana následne vyhlásila, že obsadila mesto Slaviansk (5). Povstalci vyhlásili ústup za taktický krok motivovaný skutočnosťou, že bolo mesto blokované zo všetkých strán a že nebolo možné naďalej zabezpečovať jeho zásobovanie (6). Veliteľ domobrany v Slaviansku Igor Strelkov dňa 4. júla 2014 vyhlásil, že bez priamej vojenskej pomoci bude situácia z pohľadu povstaleckých síl neudržateľná (7). Podobný variant vývoja udalostí už bol v minulosti zo strany Strelkova popísaný, keď v polovici mesiaca jún 2014 vyhlásil, že sa bude slavianský scenár (čo sa týka taktiky ukrajinskej strany) opakovať vo všetkých povstaleckých mestách (8); ďalší vývoj predmetný predpoklad potvrdil [pozri napr. (9)]. Predzvesťou závažných problémov spojených s obranou Slaviansku zo strany povstalcov bolo pritom už obsadenie hory Karačun (nachádzajúcej sa nad mestom) zo strany ukrajinských ozbrojených síl na prelome mesiacov apríl a máj 2014, pričom z daného bodu ukrajinské sily následne viedli delostrelecké útoky na pozície povstalcov ale aj civilného obyvateľstva (10). Povstalci informáciu o dobytí Slavianska šírenú ukrajinskými médiami dementovali a označili ju za lož, pričom uviedli, že išlo o operatívne premiestnenie veľkých častí bojových oddielov. Donecký líder Pavel Gubarev k motivácii predmetného kroku uviedol, že pri ňom išlo o získanie času pre centralizáciu, vytvorenie jednotného velenia a získanie ťažkej vojenskej techniky (11) [porov. (12)]. Informácie z miesta udalostí však svedčia o tom, že je mesto pod kontrolou ukrajinských silových štruktúr (13) [čo odporuje informáciám zo strany povstalcov zverejneným dňa 5. júla 2014 v poludňajších hodinách (14)].

Podpora povstalcov zo strany Moskvy prebieha predovšetkým nepriamo (nekladenie prekážok ruským organizáciám v ich angažovanosti na východe Ukrajiny) a v obmedzenej miere aj priamo (čo je evidentné predovšetkým v politickej oblasti, existujú však aj okolnosti svedčiace o podpore v niektorých iných oblastiach). Najvýznamnejšie skutočnosti súvisiace s existenciou podpory povstaleckých síl zo strany subjektov pôsobiacich v Ruskej federácii možno zhrnúť do niekoľkých bodov, rekapituláciu ktorých prinesieme v tomto odseku. Časopis DespiteBorders.com v minulosti uverejnil vyjadrenie kozáckého atamana Alexandra Kravčenka, že určité skupiny dobrovoľníkov organizujú nelegálne prechody hraníc uskutočňované prostredníctvom prevádzačov a špeciálnych kanálov, ktorými prechádzajú jednotlivci, skupiny jednotlivcov ale cez niektoré aj nákladné vozidlá či dokonca ich konvoje (15) [pozri tiež (16)]. V rámci samostatnej analýzy vypracovanej po získaní kontroly nad hranicami zo strany povstaleckých síl tiež zverejnil informáciu, že má z taktického a operačného hľadiska mimoriadny význam fakt, že sú mimo kontroly centrálnej vlády hraničné priechody na východe Ukrajiny resp. hranica mimo hraničných priechodov. Za aktuálnej situácie prekračujú rusko-ukrajinskú hranicu celé konvoje obrnenej techniky [napr. (17)]; objavila sa dokonca kolóna systémov protivzdušnej obrany [napr. (18)]. Časopis DespiteBorders.com tiež informoval, že v radoch domobrany pôsobia aj internacionalisti, a to predovšetkým občania Ruskej federácie (19), ktorých možno od miestnych obyvateľov pomerne ľahko rozlíšiť podľa jazykového prejavu a ktorí podľa všetkého predstavujú menej než 10 % bojujúcich na strane povstalcov. V konflikte na Donbase hrajú spomedzi bojujúcich občanov Ruskej federácie najaktívnejšiu úlohu príslušníci kozáckych organizácií (20).

Priama či nepriama podpora povstaleckých síl spôsobuje autoritám v Ruskej federácii určité problémy z hľadiska ekonomiky a medzinárodnej spolupráce, z druhej strany však prináša benefity v oblasti ich podpory zo strany ruského obyvateľstva (popularity v prostredí elektorátu); pre ilustráciu, napr. v čase inkorporácie Krymu do Ruskej federácie zaznamenala popularita ruského prezidenta Vladimíra Putina bezprecedentný nárast a v mesiaci máj 2014 ho podporovalo 83 percent opýtaných (21). Naopak, politika Moskvy spojená s absenciou reálnej podpory povstaleckého hnutia na Donbase môže prerásť do poklesu popularity osoby Vladimíra Putina. Putinova moc má pritom podľa ruského politického experta Jegora Cholmogorova dve opory; na jednej strane ide o byrokraciu, silové zložky a politickú elitu, z druhej strany o patrioticky naladených občanov – v prípade zrady Donbasu a jeho vydania napospas osudu možno podľa neho predpokladať, že príde o druhú uvedenú oporu (22). Rozhodnutie ruských autorít vzdať sa práva na vojenskú intervenciu na východe Ukrajiny (23), zdržanie sa uznania Doneckej a Luganskej ľudovej republiky a viaceré kroky predstaviteľov Moskvy [pozri napr. (24)] sú pritom interpretované ako zrada a vydanie Donbasu napospas osudu nielen predstaviteľmi a obyvateľstvom tohto regiónu [pozri napr. (25)], ale aj ruskými konzervatívnymi a nacionalistickými silami [pozri napr. (26)].

Podľa sociologického prieskumu Analytického centra Jurija Levadu (Levada-Center) z mesiaca jún 2014 by podporovalo vojenskú intervenciu Moskvy na Donbase 40 % respondentov, 64 % opýtaných by uprednostnilo podporu povstalcov formou vysielania dobrovoľníkov, 64 % formou poskytovania výzbroje a vojenských poradcov, 79 % formou ekonomickej pomoci a 92 % formou diplomatickej pomoci (27). Z uvedených čísel je zrejmé, že politika zdržanlivosti Kremľa voči Ukrajine nekorešponduje s očakávaniami ruských občanov. Podľa informácií časopisu DespiteBorders.com z prostredia sociologickej obce v Moskve existujú už v súčasnosti skutočnosti hovoriace o poklese Putinovej popularity v súvislosti s pasivitou vo vzťahu k udalostiam na východe Ukrajiny, pričom pasivita je z pohľadu patrioticky naladeného elektorátu nepochopiteľná aj vzhľadom na existenciu casus belli vrátane ostreľovania objektov nachádzajúcich sa na území Ruskej federácie zo strany ukrajinských ozbrojených síl (28).

Vyššie spomínané problémy spojené s relevantnou podporou povstaleckých síl zrejme predstavujú dôvody, prečo ruské autority nemienia aktívne zasiahnuť do situácie na Donbase. Medzi ne patria aj potenciálne dôsledky zatiahnutia do rozsiahlej vojny s Ukrajinou [porov. (29)], ktorá by mohla spôsobiť stratu existujúcich pozícií v zvyšných častiach Ukrajiny, ďalšie negatívne dôsledky na ruskú ekonomiku a ďalšie obmedzenie medzinárodnej spolupráce. Na druhej strane môže zdržanlivosť Moskvy súvisieť s jej záujmom na stabilizácii situácie na Ukrajine (30), ktorá je v súlade s jej ekonomickými a bezpečnostnými záujmami.

Nasledujúci vývoj ukáže, či v rozhodovaní Moskvy prevážia negatíva spojené s absenciou podpory Donbasu alebo s jeho podporou, ako sa to zatiaľ ukazuje podľa zdržanlivého postoja Moskvy. V druhom prípade možno na základe vyjadrení povstaleckých lídrov o odhodlaní pokračovať v boji až do ich úplnej likvidácie [pozri napr. (31)] predpokladať, že napriek strate ich pozícií budú naďalej bojovať, pričom však konflikt zmení povahu a začnú prevažovať metódy vedenia partizánskeho a pouličného boja. V prípade, že bude Moskva pokračovať v politike priameho nezasahovania, bude zrejme v rámci medzinárodných rokovaní požadovať federalizáciu Ukrajiny a poskytnutie istých jazykových a národnostných práv ruskojazyčnému obyvateľstvu a tiež záruk v oblasti bezpečnosti; ani mimoriadne tvrdé a nekompromisné pozície v danom smere však zrejme nezamedzia prepadu popularity jej lídrov v prostredí ruského elektorátu.