Hoci takmer celá Európa predstavuje jednotný politický a ekonomický priestor, nemožno o nej hovoriť ako o ucelenom geopolitickom organizme, ktorý by mal jednotný názor na smerovanie zahraničnej politiky a definované geopolitické priority. Z tohto hľadiska v zdanlivo jednotnej Európskej únii existuje niekoľko geopolitických centier, ktoré majú tendenciu realizovať relatívne samostatnú zahraničnú politiku. Osobitne to platí v prípade východnej Európy, resp. tej jej časti, ktorá sa nachádza za hranicami EÚ.

V poslednej dobe sa v rámci EÚ jednoznačne vyhranili tri geopolitické centrá, ktoré sú zainteresované na dianí v Bielorusku, Ukrajine, Moldavsku a v Rusku. Týmito hráčmi sú Nemecko, Poľsko a Litva. Kým motivácia Nemecka a Poľska sa zdá byť zrozumiteľná, objavenie sa Litvy ako samostatného geopolitického subjektu, so svojou vlastnou zahraničnopolitickou doktrínou, sa zdá byť prekvapujúce a nepochopiteľné. Napriek tomu Litva sa stáva veľmi aktívnym geopolitickým subjektom, ktorý sa usiluje prinajmenšom potvrdiť svoju rolu vedúceho geopolitického hráča v regióne a snaží sa ovplyvňovať politické procesy, ktoré prebiehajú v susedných štátoch. Nepriamo tomu nasvedčujú obvinenia Litvy zo strany oficiálneho Minska, že táto krajina podporuje bieloruskú opozíciu a zasahuje tak do vnútorných záležitostí nezávislého štátu. Ďalšou výhradou bieloruskej vlády je, že práve na území Litvy prebiehajú dôležité stretnutia predstaviteľov bieloruskej opozície s európskymi a americkými politikmi.

Geopolitickú aktivitu Litvy možno vysvetliť nasledovnými príčinami. V prvom rade je to pokles geopolitickej atraktivity východoeurópskych štátov, ktoré nevstúpili do EÚ a ich odovzdanie do sféry geopolitických vplyvov Ruska. Po druhé, hoci Litva samotná je zainteresovaná na rozvíjaní dobrých susedských vzťahov s Ruskom, pociťuje jeho narastajúcu prítomnosť v regióne, čo vníma ako ohrozenie svojich geopolitických snažení a záujmov. Po tretie, v regióne pokračuje prítomnosť a zainteresovanosť USA, ktoré považujú Litvu a ďalšie pobaltské štáty za svoje dôležité geopolitické satelity jednak z hľadiska svojej politiky voči Rusku, ale aj voči EÚ. Po štvrté, v litovských politických a občianskych kruhoch narastá nostalgia za „zlatým vekom” Litvy a idea obrodenia stredovekého Litovského veľkokniežatstva sa stáva veľmi populárnou.

Z geopolitického hľadiska možno povedať, že Litva sa transformuje z geopolitického objektu na geopolitického mediátora s určitou geopolitickou autonómiou. To znamená, že hoci Litva je nezávislým štátom, napriek tomu, vzhľadom na svoj nízky geopolitický, sociálny a teritoriálny potenciál nemôže byť plnohodnotným geopolitickým subjektom, t. j. realizovať zahraničnú politiku, v plnom rozsahu nezávislú od iných štátov. Na dosiahnutie podobného stavu by musela dosiahnuť úplné obnovenie Litovského veľkokniežatstva. V informačnej ére, kde geopolitika prechádza z roviny územnej anexie na úroveň priestorovej prítomnosti a geopolitického vplyvu, významným spôsobom narastá úloha štátov – mediátorov, ktoré plnia nasledovné funkcie:

a)Zastupujú záujmy reálnych geopolitických hráčov;

b)Rozširujú priestor a možnosti vplyvu na území potenciálneho nepriateľa;

c)Zmenšujú možnosť akéhokoľvek vplyvu na vlastné územie.

Vo väčšine prípadov mediátorské štáty tvoria osobitnú nárazníkovú zónu, ale zároveň integrovaním sa do uvedených geopolitických procesov môžu rozširovať svoje partikulárne záujmy a prítomnosť vo sfére vplyvu.

Litovský establishment sa opiera o zahraničnú politiku USA a kritizuje EÚ. Zároveň však má tendenciu vypracovať a realizovať svoju vlastnú geopolitickú doktrínu. „Litva sa usiluje donútiť EÚ a NATO realizovať politiku „otvorených dverí” vo vzťahu k svojim východným susedom. Problém spočíva v tom, že väčšina starých členov EÚ vidí perspektívy rozvoja Únie v inom svetle, ako Litva a iní noví členovia.”

V roku 2004 sa geopolitické priority Litvy definovali výraznejšie, nadobudli konkrétnu a zrozumiteľnú podobu. Medzi zahraničnopolitickými vektormi, kde sa Litva môže realizovať ako geopolitický subjekt, sú najdôležitejšími:

1) posilnenie seversko-pobaltskej spolupráce s perspektívou vytvorenia integrovanejšieho Baltského regiónu;

2) spolupráca pri približovaní Kaliningradskej oblasti bližšie k Európe;

3) aktívna podpora demokratizácie Bieloruska a jeho existencie ako nezávislého európskeho štátu;

4) plná podpora reformám na Ukrajine a ukrajinského úsilia stať sa členom EÚ.

Vypracovaním a realizáciou vlastnej geopolitickej koncepcie sa Litva uchádza nielen o rolu obyčajného hráča vo východoeurópskom regióne, ale má ambície zohrávať rolu regionálneho lídra. Nevyhnutnosť toho zdôrazňujú jednak politici (napr. formou rezolúcie litovského parlamentu z 1. mája 2004, ktorá uvádza, že Litva sa musí stať regionálnym centrom a mať vplyv na politiku EÚ voči susedom), ako aj litovskí vedci: „Najdôležitejším prvkom novej politiky Litvy je tendencia stať sa „regionálnym ťažiskom,” „regionálnym lídrom,” resp. jednoducho povedané „regionálnym centrom.”

Špecifikum geopolitickej situácie v regióne hrá v prospech toho, aby sa Litva mohla etablovať ako subjekt vplyvu na susedné krajiny. Ba čo viac, prostredníctvom svojej súčasnej politiky sa usiluje oslabiť, resp. prinajmenšom vytvoriť alternatívu geopolitického vplyvu Poľska v regióne. Práve Poľsko v priebehu posledných rokov realizovalo veľmi aktívnu politiku voči susedným štátom, vrátane samotnej Litvy.

Litva považuje za geopolitický areál svojich bezprostredných záujmov Bielorusko, Ukrajinu, Kaliningrad a čiastočne Moldavsko. Zároveň Litva musí brať do úvahy záujmy Poľska a ďalších pobaltských štátov. Litovské geopolitické plány však vyzerajú konkrétnejšie, ako plány Lotyšska a Estónska. Ako poznamenal jeden z litovských analytikov K. Paulauskas, „Litva má širší regionálny program pôsobenia a zohráva aktívnejšiu rolu v oblasti východnej susedskej politiky, ako Lotyšsko a Estónsko… Lotyšsko zdieľa litovské záujmy, čo sa týka budúcnosti Bieloruska a snaží sa pomáhať Ukrajine a južnému Kaukazu. Estónsko je menej zainteresované na vývoji Kalingradskej oblasti a Bieloruska, ale prejavuje záujem o Ukrajinu a južný Kaukaz.

Z hľadiska geopolitickej funkcie Litvy v regióne treba venovať pozornosť podrobnejšej analýze vektorov z hľadiska perspektív a možných rizík.

1. Rusko – geopoliticky rizikový a bezperspektívny smer. Bez ohľadu na to, že Litva sa po vstupe do EÚ a NATO zbavila bezprostrednej hrozby zo strany Ruska, považuje Rusko za potenciálneho nepriateľa, ktorý sa takým či iným spôsobom vyvíjať vplyv na región. Navyše v zahraničnej politike Ruska sa čoraz viac prejavujú revizionistické tendencie, ktorých základným cieľom je obnova „Veľkého Ruska.”
Litva nie je schopná samostatne čeliť geopolitickému monštru a zároveň vyvíjať akýkoľvek vplyv na politické procesy v Rusku. V prípade Ruska Litva vystupuje nielen ako mediátor geopolitických záujmov USA, ale v duchu tradičných geopolitických teórií je zároveň s inými pobaltskými štátmi, zapojená do globálneho námorného systému, ktorý vedie nekonečný zápas so suchozemskou pozemskou mocou. USA je typickou námornou mocnosťou, kým Rusko typickou suchozemskou. Vďaka tomu pobaltské štáty plnia geostrategickú funkciu: „Vytvárajú bariéru a sú predmostím námorných štátov proti kontinentálnym štátom. Litva plní úlohu experta na východnú Európu a severné Rusko (je predmostím pri rozširovaní vplyvov USA) a v ktorýkoľvek moment sa môže stať dôležitou prekážkou pre reimperializáciu Ruska. Realizácia snáh USA o posilnenie transatlantickej spolupráce (vytvorenie transatlantickej zóny voľného obchodu, transatlantickej najvyššej rady a pod.) by Litve umožnilo očakávať politický a ekonomický prospech.

2. Kaliningrad – problematický a nepredvídateľný smer, ale zároveň zóna potenciálneho vplyvu. Táto súčasť Ruska získala charakteristiku „šedej zóny”, t. j. teritória, ktoré je geopolitického hľadiska nestabilizované. Nehľadiac na to, že Kaliningrad je subjektom Ruskej federácie, nachádza sa v zóne, pozitívne naklonenej geopolitickému vplyvu a je považovaný za geografickú a historickú súčasť Európy. Je jasné, že jednoducho nie je možné odtrhnúť toto územie od Ruska, prinajmenšom v najbližšom čase, možno však v ňom vytvárať také ekonomické a politické podmienky, ktoré by umožnili čo najväčšie priblíženie sa Kaliningradu európskej civilizácii.

3. Ukrajina – najpriaznivejší smer pre vyvíjanie vplyvu a rozvoj spolupráce. Hovoriac o Ukrajine, treba poznamenať, že toto územie je v súčasnosti vystavené silnému geopolitickému vplyvu Východu i Západu. Bez ohľadu na víťazstvo „oranžovej revolúcie” v roku 2004 a zmenu vlády, Ukrajina zatiaľ nie je schopná úplne vyjsť zo sféry geopolitického vplyvu Ruska. V prospech toho hovorí aj nejednoznačná pozícia EÚ voči Ukrajine. „Štáty EÚ neberú do úvahy geopolitický význam Ukrajiny a ako vždy uvažujú o možnej reakcii Ruska na iniciatívy EÚ v tejto krajine… A prinajmenšom z psychologického hľadiska vnímajú Ukrajinu ako súčasť Ruska.
Litva sa pozerá na problém geopolitického postavenia Ukrajiny úplne inak. Na jednej strane geopolitické aktivity Litvy na tomto území sú pokračovaním politiky USA, orientovanej na odtrhnutie Ukrajiny z geopolitickej sféry Ruska. Na druhej strane spolupráca Litvy a Ukrajiny môže značne posilniť politické pozície Litvy v NATO a EÚ, ako aj v regióne.
Tak napr. v októbri Litva spolupracovala pri organizovaní rokovaní na najvyššej úrovni medzi Ukrajinou a NATO o perspektívach vstupu Ukrajiny do NATO. Inak povedané, pre Litvu je nezávislosť Ukrajiny elementom celkového systému bezpečnosti v regióne.

4. Bielorusko – geopoliticky nestabilná a potenciálne agresívna zóna. Na jednej strane Bielorusko znamená pre Litvu strategický problém, lebo je súčasťou geopolitického priestoru Ruska. Zároveň je Bielorusko objektom bezprostredného geopolitického vplyvu Litvy, ktorý sa po čase môže stať perspektívnejším. V prípade politických zmien sa Litva okamžite stáva geopolitickou oporou a dôležitým spojencom Bieloruska a novej politickej elity.
Je jasné, že geopolitické priority Bieloruska v plnom rozsahu závisia od súčasných záujmov politickej elity. Zmeny na politickej scéne Bieloruska, v súlade s očakávaniami litovského establishmentu, by mali viesť k zmenám v geopolitickej situácii. Preto prvoradým cieľom Litvy je demokratizácia Bieloruska. Druhým cieľom je zníženie geopolitických aktivít Ruska, tretím – vtiahnutie Bieloruska do sféry bezprostredného európskeho vplyvu.

Aktívna pozícia v regióne tak vytvára veľmi priaznivé podmienky, aby sa Litva formovala prinajmenšom ako štát, s ktorým treba počítať, ak nie ako samostatný geopolitický subjekt. Navyše aktívna zahraničná politika prináša určitý politický prospech a dividendy pre Litvu. Medzi ne patria:

a)Posilnenie medzinárodného postavenia a autority Litvy;

b)Litvu považujú iné štáty regiónu, ktoré nie sú členmi EÚ, za spojenca a sprostredkovateľa pri rokovaniach so Západom, čo zvyšuje politický význam Litvy;

c)Koncentrácia materiálnych zdrojov, nevyhnutných na podporu procesov demokratizácie v regióne;

d)Perspektívy vytvorenia osobitnej geopolitickej skupiny v rámci baltsko-čiernomorskej spolupráce, kde Litva bude zaujímať vedúce pozície.

Pri analýze geopolitickej aktivity Litvy treba zároveň venovať pozornosť ambicióznejším zahraničnopolitickým projektom, ktoré prinajmenšom z teoretického hľadiska umožňujú vidieť zahraničnú politiku Litvy z iného zorného uhla a vysvetliť jej veľké ambície. Uvedené projekty zrejme tvoria ideologický základ zahraničnej politiky Litvy. Ide o snahy niektorých teoretikov popularizovať a uviesť do života ideu obrodenia nového litovského impéria: „Musíme vytvoriť sebestačné impérium a posilňovať jeho vplyv. Niekdajšie územia Litovského veľkokniežatstva definujú jeho prirodzené hranice,” uvádza jeden známy litovský historik Gintaris Barisnevičius. „Je nevyhnutné, aby USA a Rusko padli. Vtedy sa jedinou reálnou silou stane Európa a my budeme jednou z tých síl, ktoré ju budú kontrolovať.”

Takéto tvrdenia sa zdajú byť nepodložené a vyvolávajú kritiku a pochopiteľnú skepsu, lebo Litva na ich realizáciu nemá to najzákladnejšie – materiálne zdroje. Napriek tomu však geopolitické priestory „nového impéria” sa prelínajú so zahraničnopolitickými vektormi, ktoré Litva definovala ako svoje priority. Platí to konkrétne o Bielorusku, Ukrajine a čiastočne o Moldavsku. Navyše, zohrávajú praktickú rolu pri budovaní geopolitickej koncepcie samotnej Litvy a jej sebadefinície v geopolitickom priestore. Ďalší litovský analytik Alvidas Nikžentajtis uvádza: „Litva sa snaží etablovať ako regionálna mocnosť a jej zahraničná politika stále viac nadobúda črty ,imperiálnej politiky.’ To je dôvod, prečo pri analýze súčasnej zahraničnej politiky bude opodstatnené vrátiť sa do minulosti, do čias ,imperiálnej’ Litvy.”

Na rozdiel od susedných štátov, Litva sa opiera o existujúcu historickú tradíciu Litovského veľkokniežatstva, ktoré je považované za litovský štát. To znamená, že Litva je oprávneným dedičom geopolitických tradícií Litovského veľkokniežatstva. Preto presadzovanie novej geopolitickej ideológie plní konkrétnu funkciu. Funkčná nevyhnutnosť novej ideológie spočíva v nasledovných prvkoch:

1.Ukazuje a vysvetľuje odôvodnenosť geopolitickej aktivity Litvy v regióne, lebo práve územia, vo vzťahu ku ktorým sa realizuje zahraničná politika, boli súčasťou litovského štátu. Ideológia definuje konkrétne objekty geopolitických nárokov Litvy.

2. Vytvorenie ideologickej a hodnotovej náplne geopolitických ambícií Litvy, vďaka čomu možno pochopiť historickú a politickú misiu Litvy. Táto misia spočíva v „zbieraní zemí” Litovského veľkokniežatstva a v jeho obrodení.

3. Vytlačenie iných geopolitických hráčov, ktorí by sa mohli uchádzať o vplyv v politickom centre Litovského veľkokniežatstva a urobiť z uvedenej idey súčasť svojej geopolitickej doktríny, ako napr. v prípade Bieloruska.

Nehľadiac na obmedzenosť zdrojov a politickú slabosť Litvy, myšlienka obrodenia Litovského veľkokniežatstva môže byť východoeurópskou alternatívnou dvom iným geopolitickým doktrínam, ktoré začleňujú územia Ukrajiny a Bieloruska do sféry svojho vplyvu. Je to idea Veľkého Ruska a Veľkého Poľska. Podľa názorov litovských teoretikov tieto krajiny musia pochopiť nevyhnutnosť vytvorenia nového geopolitického priestoru, ktorý by zodpovedal niekdajším hraniciam Litovského veľkokniežatstva. Dôležitým mechanizmom pri realizácii tejto koncepcie by sa mala stať demokratizácia susedných štátov. Začlenením sa do boja s autoritatívnym a postsovietskym dedičstvom sa práve Litva stane nositeľom nového nazerania na budúcnosť regiónu, v ktorom bude zohrávať vedúcu rolu. „Hoci kultúrna pamäť nie je to isté, čo história, ale možno by mali historici prekročiť Rubikon v mene demokracie v susedných štátoch, s ktorými Litva zdieľa spoločnú minulosť a nielen študovať, ale aj vytvárať novú kultúrnu pamäť. V mene Litvy.”

Tak sa Litva za posledný čas stala novým geopolitickým subjektom, ktorý sa pokúša realizovať sofistikovanú zahraničnú politiku, pričom sleduje svoje vlastné ciele a snaží sa stať centrom príťažlivosti pre tie štáty východnej Európy, ktoré ešte definitívne nerozhodli o svojej geopolitickej voľbe. A hoci samotná idea Litovského impéria sa zdá byť skôr produktom, určeným pre potreby litovských občanov a na jej realizáciu neexistujú objektívne podmienky, zahraničná politika Litvy sa zdá byť racionálnou a úspešnou, prinajmenšom v hraniciach východnej Európy.