Dňa 10. 7. 2006 sa začali rozhovory o predajnej cene spoločnosti bieloruskej spoločnosti Beltransgaz, ktorej odpredaj patrí medzi strategické záujmy RF. Do rokovaní vstupuje ruský Gazprom, bieloruský Beltransgaz a holandská banka ABN Amro. Akciová spoločnosť Beltransgaz bola zaregistrovaná koncom apríla 2003. Ide o nástupnícku firmu sovietskej energetiky. Jej základné imanie tvorí 1,15 triliónu BRR. Ide o plynárenský monopol so stopercentnou účasťou štátu, ktorý využíva takmer 7 000 km plynovodu s priemerom od 100 do 1400 mm. Každoročne cez tieto plynovody prebieha transport 60 mld. kubických metrov plynu vrátane tranzitu do Európy v objeme 40 mld. m3.

To, že v úlohe sprostredkovateľa bude vystupovať holandská banka a audítorská spoločnosť ABN Ambro, bolo jasné už začiatkom júla. Aktíva tejto banky tvorilo v apríli 975 mld. eur. V roku 1993 bola otvorená filiálka tejto banky v Moskve. Aj keď spoločnosť nemá priame zastúpenie v Bielorusku, aktívne vplýva na trh krajiny tým, že poskytuje úvery ruským firmám, pôsobiacim na bieloruskom trhu. Napríklad Gazpromu v roku 2005 poskytla banka úver 1,1 mld. USD. V roku 2004 sa banka uchádzala o rolu odhadcu Rosnefti pri neuskutočnenej fúzii s Gazpromom. Banka sa špecializuje okrem iného na investície do nestabilných regiónov.

Otázka výberu spoločnosti, ktorá odhadne cenu Beltransgazu, už raz vyvolala napätie medzi bieloruskou a ruskou stranou. Vo februári 2004 bieloruská strana po nezhodách v stanovení ceny Beltransgazu súhlasila s účasťou nezávislého zahraničného odhadcu v rozhovoroch o predajnej cene. Predtým Bielorusko vyčíslilo hodnotu Beltransgazu na 5 mld. dolárov, zatiaľ čo Gazprom vyjadroval pripravenosť vstúpiť do Beltransgazu pri bilančnej hodnote 650 dolárov. Hovorilo sa o spoločnostiach Ernst & Young, Deloitte & Touche, KPMG a Price Water House Coopers. Napokon sa obe strany dohodli na Deloitte & Touche, rokovania však stroskotali na tom, či pôjde o moskovskú filiálku spoločnosti, ako navrhovala RF, alebo o pobočku v Londýne, ako navrhoval Minsk.

Obe strany už v roku 2002 vyjadrili v Zmluve o rozšírení spolupráce v plynárenskej oblasti súhlas s vytvorením spoločného podniku na báze Beltransgazu, ktorý bol v tom čase ešte štátnym podnikom, v termíne do 1. júla 2004. Po neúspešných rokovaniach o výbere odhadcu tento termín nebol dodržaný. Ide o zmluvu, na ktorú sa nedávno odvolával vicepremiér Bieloruska Vladimír Semaško, podľa ktorého je v nej jasne napísané, že v prípade vytvorenia spoločného podniku ruská strana garantuje Minsku dodávky plynu v cene piatej cenovej zóny RF; na úrovni Smolenskej oblasti, dnes okolo 50 dolárov.

Korene problému odpredaja Beltransgazu siahajú do roku 1994. Vtedy Gazprom požadoval ako podmienku odpustenia bieloruských dlhov za plyn objekty bieloruskej energetiky. Eminentný záujem prejavoval o spoločnosť Beltransgaz. Bieloruská vláda poskytla Gazpromu zoznam podnikov, ktoré bola ochotná prenechať kontrole ruskej strany. Na základe tohto zoznamu sa Moskva uspokojila s investíciou do Brestského a Novogrudského závodu. V roku 1995, keď bieloruský ruský dlh za plyn prekročil sumu 450 miliónov dolárov, Minsk ponúka Gazpromu balík akcií Beltransgazu (vtedy ešte š. p.) vo výške 40 %. Zvyšný balík by mal byť rozdelený medzi štát (40 %) a zamestnancov podniku (20 %). Vtedy prichádza po prvýkrát k nezhode strán v otázke predajnej ceny; Bielorusi požadujú 900 miliónov dolárov, Rusi ponúkajú 90.

V roku 1996 bol podpísaný kontrakt na výstavbu dvoch trás plynovodu Jamal – Európa. Tento ruský projekt v hodnote 2 mld. dolárov predstavoval v rokoch 1997–2000 65 % investícií v krajine. V roku 1998 pri pokusoch o obnovenie dialógov o odpredaji Beltransgazu Gazprom odhaduje trhovú cenu dvoch trás Jamal – Európa na 3 mld. USD, zvyšné plynovody na území Bieloruska (Toržok – Ivanceviči a Toržok – Dolina) oceňuje na 400 miliónov. Odpoveďou Bieloruska na tento odhad bolo prijatie Zákona o neprivatizácii štátnych podnikov, ktorý sa týkal aj Beltransgazu.

V decembri roku 1999 bola podpísaná Zmluva o vytvorení zväzového štátu, ktorá obsahovala aj ustanovenie o prijatí opatrení pri príprave na fúziu plynovodných systémov oboch štátov – Beltransgazu a Gazpromu. Podľa tejto zmluvy, na ktorú sa Minsk často odvoláva pri argumentácii proti zvýšeniu cien plynu pre Bielorusko, mala byť fúzia uskutočnená do roku 2000. Tento termín nebol dodržaný, rovnako, ako neskôr, keď bol v Zmluve o spolupráci v rámci jednotného zväzového štátu stanovený termín august 2003. Naposledy nebol dodržaný termín 1. júl 2004 podľa Zmluvy o rozšírení spolupráce v plynárenskej oblasti. V roku 2000 sa tiež Gazprom vzdáva realizácie projektu druhej trasy ropovodu Jamal – Európa a v dôsledku komplikácií vo vzťahoch s Ukrajinou plánuje výstavbu plynovodu Kobrin – Veľké Kapušany. Ani tento projekt však nebol zrealizovaný.

V apríli 2002 Bielorusko a RF podpisujú Zmluvu o spolupráci v rámci jednotného zväzového štátu, podľa ktorej budú ceny dodávok plynu do Bieloruska stanovené vo výške vnútroruských pod podmienkou, že sa do augusta 2003 uskutoční fúzia Gazpromu a Beltransgazu. Pokrok prináša aj vyčiarknutie Beltransgazu zo zoznamu podnikov, ktoré podľa Zákona o neprivatizácii štátnych podnikov nemožno odpredať. V apríli 2003 sa Beltransgaz pretransformoval zo štátneho podniku na akciovú spoločnosť, čo bol prvý nevyhnutný predpoklad vytvorenia spoločného podniku.

V lete toho roku, v čase, keď sa mal uskutočniť tender, Lukašenko jednostranne dopĺňa podmienky predaja ustanovené Zmluvou o spolupráci v rámci jednotného zväzového štátu o ďalšie body: za trhovú cena Beltransgazu sa považuje 5 mld. dolárov, nevyhnutná je investícia do modernizácie vo výške 1 mld. USD, ruská strana garantuje rast dodávok plynu niekoľko rokov vopred a 1,103 % akcií (čo spochybňuje možnosť získať kontrolný balík) prípadne za zvýhodnenú cenu zamestnancom Beltransgazu. Gazprom, oceňujúc Beltransgaz na 1 mld. USD, zvyšuje na rok 2004 ceny plynu pre Bielorusko. 1. januára 2004 vypršala platnosť zmluvy na dodávky plynu a po tom, ako Bielorusko odmietlo podpísať nový kontrakt so zohľadnením zvýšenia cien, Gazprom prerušuje dodávky plynu pre Bielorusko.

Kým Gazprom prerušil dodávky plynu na základe vypršania zmlúv už prvého januára 2004, spoločnosti Itera a Trans-Nafta vzhľadom na kontrakt z 24. januára pokračovali v dodávkach pre Bielorusko do 8. februára. Už 23. januára sa zišla bieloruská vláda, aby sa zaoberala hroziacou plynovou blokádou. K tomuto kroku Rusko pristúpilo naposledy smerom k Litve a Estónsku v roku 1991 ako odpoveď na odčlenenie od ZSSR. Jadro konfliktu medzi Bieloruskom a RF spočíval v cenách za plyn a tranzit. Gazprom navrhoval cenu vo výške 52 dolárov za 1000 kubických metrov a 0,67 dolárov za tranzit tohto objemu na vzdialenosť 100 km. Bielorusko trvalo na cene 46,67 USD a na cene za tranzit vo výške 1,02 USD. Bieloruská vláda považovala zmluvy na rok 2003 za prolongované do uzavretia nových kontraktov, okolnosti ju však donútili zmeniť postoj.

18. februára 2004 o 10,00 moskovského času RF úplne prerušila prívod plynu na územie Bieloruska vrátane tranzitu. Znamenalo to, že Bielorusko bolo úplne odrezané od plynu, ktorý už nemohlo kradnúť pre svoje potreby z tranzitného plynu pre Európu. Plyn v objeme 360 miliónov kubických metrov z podpísaného kontraktu s Trans-Naftou z 12. februára stačil len na 5-6 dní. Navyše Minsku hrozili miliardové pokuty, keďže okrem Bieloruska a ruskej Kaliningradskej oblasti boli prerušené dodávky plynu aj pre Poľsko a Litvu. Odpoveďou Lukašenka bolo 19. februára odvolanie veľvyslanca Bieloruska Vladimíra Grigorieva z Moskvy a slová o energetickom terorizme, v ktorých sa ako tradične odvolával na pokrvné vzťahy bieloruského a ruského národa. Lukašenko tiež argumentoval Zmluvou o vytvorení zväzového štátu z decembra 1999. Vyhrážal sa tiež vystúpením Bieloruska z colnej únie s RF. V ten istý deň uzatvárajú Beltransgaz a Trans-Nafta dohodu, na základe ktorej RF obnovuje dodávky plynu pre Bielorusko v cene 46,68 USD za 1000 m3. Ďalší kontrakt bol podpísaný 28. februára 2004, čím sa však problémy ešte nevyriešili. Definitívna dohoda upravujúca aj ceny za tranzit však bola uzavretá až 8. júla toho roku. V nej je cena plynu upravená vo výške 46,68 dolárov a cena za tranzit vo výške 0,75 USD na 100 km.

Tieto spory treba vnímať v kontexte dohody na najvyššej úrovni medzi prezidentmi oboch krajín z 2. septembra 2003 v Soči, kde sa Lukašenko s Putinom dohodli o dodávkach plynu pre Bielorusko za trhové ceny. Napriek tomu sa Lukašenko už v tú istú jeseň vrátil k myšlienke vnútroruských cien za plyn pod podmienkou uskutočnenia fúzie Beltransgazu a Gazpromu. Od tohto momentu do jari 2004 nebol dosiahnutý žiaden pokrok ani v otázke odpredaja akcií Beltransgazu, ani v otázke cien za plyn.

V roku 2005 zamestnanci bieloruského monopolu súhlasili s odpredajom svojho podielu akcií za ich nominálnu cenu štátu, čím sa odstránila jedna z hlavných námietok Gazpromu. V tomto roku uzavretá Zmluva o dodávkach plynu na rok 2006 ponecháva ceny plynu na nezmenenej úrovni 46,68 USD. Podmienkou je však vytvorenie spoločného podniku s Gazpromom na báze Beltransgazu. Ešte v januári 2006 na zasadaní Euroázijského ekonomického spoločenstva (EAES) Lukašenko ďakoval Putinovi za to, že táto zmluva uchováva ceny plynu na pôvodnej úrovni. V súčasnosti Bielorusko kupuje plyn za spomenutú cenu pri podmienke, že Bielorusko bude všetok plyn kupovať od Moskvy. Z podpísanej dohody vyplýva, že v roku 2006 Gazprom dodá Bielorusku 21 mld. kubických metrov plynu, pričom cena za tranzit je stanovená analogicky podľa podmienok z roku 2005.

Rozhodnutie zvýšiť cenu plynu na svetovú úroveň oznámil už v marci 2006 prezident Gazpromu Alexej Miller bieloruskému ministrovi energetiky Alexandrovi Agejevovi. Akákoľvek nižšia cena by musela byť kompenzovaná „objektmi bieloruskej energetiky”, t. j. fúziou spoločností Gazprom a Beltransgaz. V apríli Agеjev odpovedal, že Bielorusko fúziu nechystá a miesto nej predložil päť alternatívnych projektov. Z nich je známe vybudovanie druhej trasy plynovodu Jamal – Európa, výstavba podzemnej plynovej nádrže na plyn, účasť na stavbe hydroelektrárne v Brestskej oblasti a modernizácia fabriky Grodno-Azot. Odpredaj Beltransgazu predtým stroskotal na dohode o predajnej cene – Lukašenko zaň požadoval 5 miliárd dolárov, Moskva zas ponúkla okolo 700 miliónov, čo malo zodpovedať polovici reálnej hodnoty. Aj všetky predchádzajúce ruské ponuky sa od roku 1998 pohybovali v rozmedzí 306 – 1000 miliónov dolárov.

Reakciou Minsku na neochotu ruskej strany zachovať status-quo cenovej politiky bola májová hrozba bieloruského premiéra Sergeja Sidorského vystúpiť zo Zväzu Ruskej Federácie a Bieloruska. Sidorskij argumentoval tým, že zvyšovanie cien plynu odporuje Zmluve o vytvorení zväzového štátu. Vtedy Bielorusko po prvýkrát v histórii pripustilo teoretickú možnosť vystúpenia z budúceho štátneho zväzku. Sidorskij v prípade zachovania cien ponúkol fúziu spoločnosti Gazprom a Beltransgaz.

Začiatkom júna Lukašenko v odpovedi na prvé oficiálne oznámenie o zvýšení cien provokatívne vyhlásil, že Bielorusko je pripravené platiť za plyn požadovanú sumu v prípade, že RF proporcionálne zdvihne ceny plynu pre západné štáty. V inom návrhu Lukašenko súhlasil so zvýšením cien plynu v prípade, ak Gazprom proporcionálne zvýši ceny na vnútroruskom trhu, čím by si bieloruské podniky zachovali konkurencieschopnosť v regióne. V druhej polovici mesiaca však Minsk zmierňuje tón a splnomocnenec prezidenta Bieloruska v RF Vasilij Dolgolev pripúšťa možnosť stanovenia kompromisnej ceny. Dolgolev konštatoval, že nepovažuje vyhlásenie predsedu predstavenstva Gazpromu Alexandra Riazanova o cene 200 dolárov za 1000 kubických metrov plynu za oficiálne stanovisko ruskej vlády a logicky spájal otázku konečnej ceny so vstupom Gazpromu do Beltransgazu.

O deň neskôr Lukašenko na samite EAES v rozpore s predchádzajúcimi vyhláseniami o vystúpení zo zväzu deklaroval plnú podporu rozvíjaniu integračných procesov v postsovietskom priestore. Treba si však uvedomiť, že slová o pokrvnom vzťahu bieloruského a ruského národa a o ich spoločnom štáte patria k tradičnej rétorickej výzbroji A. Lukašenka. Neustále odvolávanie sa na Zmluvu o vytvorení zväzového štátu možno chápať len s rezervou; na jednej strane stojí deklarovaná ochota vstúpiť do zväzu, na základe ktorej Bielorusko kupuje lacný ruský plyn, na druhej strane stojí absencia reálnych krokov v oblasti legislatívy, monetárnej politiky a energetiky predovšetkým vo vzťahu k fúzii spoločností Gazprom a Beltransgaz.

To, že ochota Bieloruska vstúpiť do spoločného štátu zostáva len na papieri je už od uzavretia zmluvy o zväzovom štáte v roku 1999 tŕňom v oku predstaviteľom RF. V Bielorusku dnes tento projekt nenachádza kladnú odozvu zo strany obyvateľstva; podporu zväzovému štátu vyslovuje len 5 – 6 % Bielorusov oproti približne polovici pred šiestimi rokmi. Ani pre Lukašenkove ambície zrejme nie je zjednotenie štátov veľmi lákavé; ťažko by sa mohol stať prezidentom jednotného štátneho celku.

Aj fúzia plynárenského monopolu s Gazpromom naráža na nesúhlas predstaviteľov Beltransgazu. Pre Bielorusov by nebola nevýhodná; podľa ruského veľvyslanca v Minsku Alexandra Surikova by mohla znížiť konečnú cenu pre odberateľov o 18 % (DPH). Zároveň by investícia do modernizácie so sebou priniesla rozvoj tohto podniku a zvýšenie exportného potenciálu. Gazprom má eminentný záujem vstúpiť do Beltransgazu najmä preto, aby mohol exportovať plyn na západ bez sprostredkovateľa. 20 % ruského plynu pritom dnes tečie cez Bielorusko.

26. júna prichádza oficiálne stanovisko ruskej vlády v otázke cien plynu pre Bielorusko v podobe listu zástupcu ministra priemyslu a energetiky RF Andreja Dementieva Štátnej dume RF. V ňom je cena plynu stanovená na 180 – 200 dolárov za 1000 kubických metrov. Bieloruská strana sa pokúša zvrátiť nepriaznivý vývoj a generálny riaditeľ Beltransgazu Dmitrij Kazakov predkladá dva varianty spôsobu stanovenia cien plynu, podľa ktorých by Minsk platil za 1000 kubických metrov plynu 100 – 103 dolárov. Zároveň vyjadril ochotu vpustiť Gazprom na bieloruský trh ešte v tomto roku.

Na to, akú podobu bude mať definitívna dohoda, vplýva celá škála politických a ekonomických faktorov. Vo všetkých oblastiach sa pritom prejavuje nerovnosť strán v rusko-bieloruskom dialógu. 87,4 % tovarovej výmeny Bieloruska tvoril v mesiacoch január až apríl obchod so štátmi Spoločenstva nezávislých štátov, bilancia predchádzajúcich rokov nebola pre Bielorusko o nič pozitívnejšia. Tovarová výmena RF s Bieloruskom predstavovala v roku 2005 takmer 16 miliárd dolárov, pričom na export pripadá vyše 10 mld. a na import takmer 6 mld. Bielorusko vyváža do RF predovšetkým stroje, techniku a dopravné prostriedky a poľnohospodárske suroviny. Viac ako 53 % ruského exportu do Bieloruska predstavujú energetické zdroje. Export plynu bol v roku 2005 vyčíslený na takmer 950 miliónov dolárov, ropa a ropné produkty na vyše 4 mld. dolárov a elektrická energia na 220 miliónov.

Hlavnou príčinou odkázanosti Minska na ruskú ekonomiku je medzinárodnopolitická izolácia Bieloruska, čo si uvedomoval aj samotný Lukašenko, keď 15. júna hovoril o pripravenosti Bieloruska vyznávať európske hodnoty. Od prípadného zlepšenia vzťahov s Európou si bieloruský prezident sľubuje zvýšenie ekonomického obratu. Pravdaže, zmena pohľadu EÚ na Lukašenkov režim je nezlučiteľná okrem iného s vyhrážkami o rozmiestnení ruských jadrových zbraní, ktoré opäť len dokazujú medzinárodnopolitickú izoláciu a bezpečnostnú závislosť Bieloruska na RF. Tieto vyhlásenia z 26. júna u nás svojho času nevzbudili takmer žiadnu pozornosť, na pozadí pokračujúcej diplomatickej vojny USA s Iránom a KĽDR však môžu vyvolať eskaláciu politického napätia Washingtonu s Minskom a s Moskvou, čo podľa všetkého nie je po vôli ani predstaviteľom RF.

O istej forme izolácie možno hovoriť aj smerom k RF predovšetkým od 9. mája 2006, keď Putin podpísal príkaz o kardinálnych zmenách v hospodársko-ekonomických a kreditno-finančných vzťahoch RF a Bieloruska. Ten sa má okrem „dotovania” Bieloruska v oblasti plynu týkať aj ropy. Bieloruská spoločnosť Belnefťchim kupuje od RF ropu na ďalšie spracovanie od RF za ceny nezodpovedajúce trhovým, ropné produkty (1,01 milióna ton v roku 2004) však reexportuje do Ruska za trhové ceny, čo je v rozpore s ruskými strategickými záujmami v tejto oblasti.

Zdražovanie plynu pre Bielorusko možno vnímať aj v kontexte zvýšenia cien plynu pre Pobaltie, Ukrajinu, Gruzínsko, Arménsko a Moldavsko v novembri 2005, ktoré bolo médiami často označované za politické vydieranie. Zastrašovaním a vydieraním nazval tento krok aj americký viceprezident Cheney na samite baltických a čiernomorských predstaviteľov. Zvyšovanie cien pre Bielorusko je gestom, ktoré ukazuje, že ide o ekonomickú realitu kapitalizmu, ktorá sa dotýka – či už v dôsledku zmeny zahraničnopolitickej orientácie krajiny, alebo ekonomických záujmov smerujúcich ku vstupu RF na trh danej krajiny – nielen bývalých, ale aj súčasných najbližších spojencov Moskvy. Ide o výsledok transformácie sovietskeho hospodárskeho systému na trhové hospodárstvo.

Pri analýze cenovej politiky RF voči Minsku treba vziať do úvahy aj to, že posledné zdraženie plynu pre Moldavsko od 1. 7. 2006, nehovoriac už o ostatných štátoch SNŠ s výnimkou Ukrajiny, je miernejšie ako zdraženie plynu pre Bielorusko. Pritom donedávna bolo Bielorusko jedinou bývalou krajinou ZSSR, ktorá dostala odklad v otázke zvýšenia cien. Rovnako transportné náklady plynu pre Bielorusko sú o tretinu nižšie, ako napríklad plynu pre Ukrajinu. Nízke transportné náklady sú aj súčasťou Kazakovových variantov stanovenia ceny plynu, pričom v jednom z nich navrhuje, aby sa ako základ pre jej výpočet stala cena plynu pre Nemecko po odpočítaní transportných nákladov.

Výška ceny plynu smerujúceho z RF do Bieloruska v nasledujúcom období bude záležať od ochoty Minska pristúpiť ku kompromisom v prípade Beltransgazu. Komplikácie môže predstavovať podmienka, ktorú vyslovil na margo predaja kontrolného balíka akcií A. Lukašenko a vicepremiér Bieloruska Vladimír Semšanko; fúzia sa uskutoční v prípade, ak RF umožní Bielorusku ťažiť na jej území plyn v objeme 12 mld. kubických metrov ročne. RF túto podmienku zatiaľ nespochybnila, je však nepravdepodobné, že by Bielorusko bolo pripravené k investícii tohto druhu. Po predajnej cene, ktorá bude určená spoločnosťou AMN Ambro a nemala by sa opäť stať predmetom sporu, môže predaj Beltransgazu stroskotať na požiadavke účasti Bieloruska v ťažbe ruského plynu, čo je pri zvážení ochoty Lukašenka uskutočňovať reálne kroky k vytvoreniu spoločného štátu vrátane odpredaja kontrolného balíka akcií Beltransgazu pomerne pravdepodobný scenár.

Otázka je, aká bude v tomto prípade cena plynu pre Bielorusko a aké udalosti budú predchádzať zvýšeniu cien. Zvýšenie cien na 200 dolárov a radikálna zmena energetickej politiky voči Minsku by bol pre bieloruskú ekonomiku katastrofálny scenár, veď štvrtinu z 30 miliardového HDP Bieloruska tvorí produkcia Beltransgazu a Belnefťchimu. Ich podiel na exporte Bieloruska je 27,5 – 37,4 %.

Podľa odborníkov by zvýšenie cien plynu len na úroveň 100 USD za 1000 kubických metrov znamenalo stratovosť polovice bieloruských podnikov, a inflácia by dosiahla 18 %. Deficit štátneho rozpočtu by v tomto prípade predstavoval 6 – 8 %. Bieloruské úrady dnes plánujú makroekonomické ukazovatele na rok 2007, vychádzajúc z rastu cien plynu o 10 – 11 %. Podľa slov A. Lukašenka má HDP Bieloruska vzrásť do roku 2010 o 46 – 55 % oproti roku 2005, objem výroby o 43 – 51 % a inflácia by nemala prevýšiť 5 %. Podľa údajov Svetovej Banky pritom ekonomická pomoc RF v oblasti ropy a plynu priemyslu predstavuje 11 % HDP Bieloruska.

Cena plynu pre Bielorusko nezostane na požadovanej úrovni 200 dolárov, bieloruská ekonomika si to jednoducho nemôže dovoliť. Navyše, ako upozornil bieloruský premiér Sidorskij, tento krok by sa negatívne odrazil aj na ruskej ekonomike, keďže v 80 % bieloruských podnikoch má účasť ruská strana. Pre Moskvu je rizikom aj hospodársky rozvrat v krajine, ktorý by mohol viesť k štátnemu prevratu, a tým aj k odklonu od problematickej, ale aj tak proruskej zahraničnej politiky Lukašenka.

Je nepravdepodobné, že by sa zopakoval scenár z februára 2004, a že by neochota bieloruskej strany viedla k opätovnej plynovej blokáde. Bieloruskí predstavitelia majú určite v živej pamäti aj nedávne zastavenie dodávok plynu pre Ukrajinu počas tejto zimy. Definitívne sa o cenách plynu pre Bielorusko na rok 2007 rozhodne v novembri tohto roku. Ako sa uvádza v liste Dementieva, cena bude stanovená v rozmedzí 180 – 200 dolárov. 180 USD by mohlo predstavovať hornú hranicu pri vyjednávaniach o definitívnej výške ceny plynu. Bielorusko spočiatku súhlasilo so zvýšením cien o 11 %, neskôr Kazakov pristúpil na 100 – 103 dolárov, čo môže predstavovať spodnú hranicu ceny pri vyjednávaniach. Treba však dodať, že spoločne s cenou plynu bude v novembri upravená aj výška tranzitných poplatkov. Tá pravdepodobne tiež stúpne, čo bude kompenzovať zvýšené náklady Bieloruska na nákup plynu.